Čert a klince nikdy nespia...

Osoby spomenuté v článku reálne existujú a dúfam, že sa na mňa nebudú hnevať, keď ich tu spomeniem. Stretnutie Odpadlíkov na Nitrianskom Rudne začalo v celku nenápadne a štandardne. Kúpili sme si odznak, vyfasovali menovku a bolo to. Večer voľná zábava, testovanie bufetov, ako to už býva na zrazoch. V sobotu sa malo vyraziť na spoločnú jazdu po okolí, a keďže to tam veľmi nepoznám, tešila som sa. Jazda bola nakoniec oveľa oveľa zaujímavejšia, ako by som si niekedy v živote predstavovala. Začalo to tým, že bez varovania došlo k nejakej záhadnej zmene smeru trasy, a tak sme sa pomerne rýchlo vzájomne postrácali. Roztrúsené skupinky nakoniec poznávali okolie samostatne. My dvaja sme sa vybrali cestou, mimochodom veľmi krásnou, cez Zliechov, Čičmany, a na Fačkovskom sedle sme narazili na ďalšiu skupinu odpadlíkov z Odpadlíkov. Odstavili sme kone ku ostatným a pri káve sme si príjemne pokecali na schodoch salaša a nakoniec sme sa spolu s nimi v skupine vybrali tou istou trasou naspäť ako sme prišli...veď predsa len, v skupinke sa človek cíti silnejší a tá cesta cez Čičmany stojí naozaj za hriech! Aááá ide sa dole z kopca....serpentíny, náklon, šutrisko a bác, strela ako z dela...vravím si, určite to bude v poriadku, veď čo by sa mi asi tak mohlo stať uprostred leta a v lese...hmm...začujem voľajaký sipot, na tom niečo bude...zozadu na mňa naliehavo trúbi a bliká Tomahawk.... stále to však odmietam akceptovať, ale keď ma začalo na ceste krútiť ako hada, tak som zastala... áááá do kelu....defekt ako vyšitý.... čo teraz... samozrejme nemala som žiadny sprej, žiadnu lepiacu sadu, či niečo podobné. Tomahawk však vyhrabal z kufra sprej na lepenie...super, len aby to stačilo. Tak sme sa dali do fúkania... fúkame, fúkame a z diery fučí latex na všetky strany. Tak, z toho asi nič nebude. Iba čo sme sa všetci polepili latexom. A ide záchrana... zastal dobrý človek - Havkáč na skútri. Chvalabohu, určite spolu niečo vymyslíme... viac hláv viac rozumu. Nuž, poviem Vám, zúfalá situácia... Tomahawk teda nelenil a vyrazil do tábora pozháňať pomoc. Havkáč ostal so mnou a obvolal všetkých kámošov s vozíkmi na odťah a pneu-majstrami, ale nepochodil. Aj tak mu vrelá vďaka za to, čo urobil. Škoda, že nepokračoval s nami na zraz, snáď sa ešte niekedy stretneme. Po chvíli dorazila ďalšia skupinka odpadlíkov z Odpadlíkov a všetci zaparkovali ako jeden muž ! Okamžite nastúpila záchranárska čata, povyberali sa spreje a poďho nafúkať gumu, koľko to dá.

Nebolo to veľmi účinné, diera bola skrátka veľká a stále z nej fučalo. Chlapci po úpornom lepení rozhodli, že najlepšie bude pokúsiť sa pomaly zájsť do najbližšej dediny a nájsť niekoho s kompresorom, prípadne aj s nejakými nástrojmi na lepenie. Tak som kopla do vrtule a šialenou rýchlosťou okolo 50 km/h som sa rútila bližšie a bližšie k táboru. Chalani šli za mnou a kontrolovali mi zadnú gumu. Po niekoľkých kilometroch som opäť sfúkla, tak sa zase nažhavil ďalší sprej, dofúklo sa a hurá vpred. Prískokmi sme sa nakoniec dostali do tábora a dobrá správa bola, že priamo v Nitrianskom Rudne pôsobí pneuservisák, ktorý nás po viacerých telefonátoch upokojil, že v nedeľu ráno sa na to pozrie, keďže v dedine práve prebiehali ľudové slávnosti tuším 730. výročia založenia obce. Nuž radosť preukrutná, šťastný návrat do základného tábora a vidina blízkeho spojazdnenia motocykla nás posilnila a riadne sme to oslávili so záchrancami dobre vychladenými granátmi (Staroprameň – polotmavé - výborný mok :-) ). Bola to skvelá práca aj zábava, ale aj skúsenosť. Moje poďakovanie patrí Tomahawkovi, Viktorovi, Dunčovi, Havkáčovi, Doktorovi a všetkým čo zastali, hoci všetky ich mená nepoznám, verím, že sa spoznajú.

Ďakujem. Ale to ešte nie je všetko. V nedeľu ráno, keď po zraze začínajú už všetci pomaly baliť, my začíname rýchlo telefonovať. A zlá správa, to by ste neverili, ten chlap nám jednoducho oznámil, že on motorky nerobí a že na to nie je vybavený. Do kelu, a to nám nemohol povedať už včera?! Nuž a tak zapracovali záchrancovia po druhýkrát a obtelefonovali aj nemožné a nakoniec sa dopátrali, že v blízkych dedinách sa nachádzajú aj ďalšie pneuservisy. Objazdili sa skoro všetky, ale niektorí boli na školení, niektorí boli na rybách, niektorí neboli. Ale jeden zásah bol do čierneho – v Diviackej Novej Vsi, ĺen asi 6 km od Rudna. Vtedy sme už vlastne boli zmierení aj s tým, že strávime ešte deň na priehrade a budeme zháňať servis v pondelok v Prievidzi. Ale chlapík bol ochotný, prišiel na aute s výbavou, prezrel „ranu“, vtlačil špunt a nafúkal na 3 atmosféry. Ale očakávaný úspech sa nedostavil .... tresk a špunt mi skoro vletel do úsmevu! Do kelu! Čo teraz ? Je rozhodnuté, koleso treba dať dole a v servise zalepiť z vnútra.

Takže obed na Rudne sme strávili v napätí, aké správy a koleso nám pneuservisák donesie. Doniesol ho asi o 2 hodiny...krásne zalepené a nafúkané, ale použil aj novučičkú dušičku. Predstavte si, diera ako svet, zvonku sa tvárila obyčajne, iba 4 mm, ale zvnútra asi 50 mm ! Bolo okamžite jasné, že je nutné po návrate domov prezúvať, predsa nebudem riskovať! Koleso sme založili, zaplatili a popriali si šťastnú cestu. Paráda, môžeme zbaliť a konečne vyraziť. Spokojne sme vyrazili, zmierení, že pôjdeme domov trochu pomalšie ako obyčajne, hoci priateľ vraví, že sa vlečiem, ako by som mala motorku stále v zábehu :-)(. Tak si to upaľujem celých 6 km až po Diviacku Novú Ves a zrazu chytám balans a o chvíľu už sedím na spľasnutej gume! No to snáď nie, dvakrát chytiť defekt za 24 hodín... to snáď ani nie je možné... stále tomu nemôžem uveriť... jediné čo ma môže tešiť je, že sa to stalo priamo v bydlisku môjho pneuservisáka. Tak sme dotlačili ochrnutú motorku na reklamáciu do servisu a čo sa nedozvedáme, prasknutá duša – klinec ! Krásne prešiel novou dušičkou ! Nuž čo povedať, čert a klince nikdy nespia, motorkár si nemôže byť nikdy istý. A to sa vraví, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky... ale poniektorí, ako sa zdá, kľudne môžu :-))). Ďakujem touto cestou teda aj pánovi Masárovi z KOMA pneuservisu za jeho prácu a ochotu, a ktorý zabezpečil, aby som sa v nedeľu mohla dostať domov na vlastnej mašine. Celá šou trvala do štvrtej a doma sme boli v pohode o štvrť na deväť večer.

Hoci jazdím na vlastnej motorke druhú sezónu, považujem sa stále za čerstvého motorkára - začiatočníka. Moja Suzuki SV 650 mi dobre slúži už niekoľko mesiacov a užívam si s ňou koľko vládzem a koľko si trúfam :-). Ale mať motorku, to naozaj niekedy nie je pre mňa jednoduché. Som predsa len baba a niektoré veci mi robia problémy (okrem umývania motorky, mazania reťaze a dofukovania pneumatík :-)) ). Ale keďže je okolo mňa množstvo odborníkov a správnych ľudí, údržba a starostlivosť o motocykel je v podstate hračkou :-))). Možno si poviete, no a čo, však defekty sa stávajú, načo toľko rečí okolo toho. Pre mňa však je to ponaučenie. Sprej na nafúkanie gumy a zalepenie defektu si už asi nikdy nezabudnem so sebou na cesty vziať a stane sa tak pre mňa povinnou výbavou môjho stroja. Zároveň sa tam objaví aj súprava na lepenie pneumatík. Hoci, defekt, ako bol môj, ani tieto vecičky nespravia a je nutná odborná pomoc, predsa môžu pomôcť dostať sa do najbližšieho servisu „po vlastnej osi“. Uf, moja guma teda už doskákala a dofučala, ale poslúžila dobre aj tak a čo je dôležitejšie, pribudla mi jedna neoceniteľná skúsenosť na vlastnej koži (teda gume), no hádam najdôležitejšie bolo, že som spoznala nových priateľov, ktorým ochota pomôcť v núdzi nie je veľkou neznámou. Ďakujem Vám všetkým, ktorí ste mi pomohli. Tak ako som bola namyslená a verila som, že MNE SA TO NEMOŽE STAŤ, tak som pochopila, že život a gumy :-) sú nevyspytateľné a osud si so mnou môže kedykoľvek zahrať takú malú moto - hru...

Motozdar