Anketa:
Na východe nič nového... 5/5
ZdieľaťPridané: 24.02.2019 Autor: NostalgicRider
Čitatelia: 17661 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
17. deň, sobota 25.augusta 2018
Kišinev - Balti - Briceni - Černivci/UA - Stanislavivka
Je ráno a ja si začínam uvedomovať, že pomaly ale isto sa blíži cieľ cesty.. Zostáva už len povinný tranzit domov, čo sa odzrkadlí aj od dnešného výkonu. Vôbec sa mi totiž nechce sadať na motorku, keď si predstavím, že som "takmer" doma.
Vyrážam po 8.00 a idem takmer krokom. Vyslovene idem po cestách druhej a nižšej triedy, po dedinách a hlavne pomedzi vinice, ktoré sú tú takmer všade.
Smer mám daný len ako mesto Balti a je mi jedno ktorou cestou sa tam dostanem.
Počasie mi praje, teplo je príjemné, nefúka, neprší. Mať tak 4-5 dní naviac. Škoda stratených dní na hranici.
Balti. Jedno z mnohých po mojej ceste. Posedím na lavičke v meste pri rieke Raut, odpoviem na štandartnú porciu otázok, odkiaľ-kam-koľko koní-cena, poobzerám sukne a vysoké opätky a zberám sa ďalej. Akosi namňa dolieha akási melanchólia z blížiaceho sa konca cesty.
Vnútorný nepokoj uberá plyn a priemerná rýchlosť je niekde okolo 50km/hod.
Za mestom hľadám nejaké dopravné značky a popravde je mi jedno čo tam bude napísané. Stačí ak to bude aspoň približne smerom na Ukrajinu.
Hlási sa hlad a preto posledné miestne dukáty mením za jedlo v známej kaféške, ktorú poznám z minulej cesty. A to aj značí že som takmer na hranici.
Hraničný prechod Briceni - Rosošani, bol tým najlepším prechodom aký som kedy zažil. Absolútne prázdny, nikde nikoho. Moldavci ma vybavili takmer okamžite, a pri vedľajšom ukrajinskom okienku to trvalo tak tri minúty. Veľmi príjemné asi polhodinové posedenie na lavičke, ktoré sme spolu s oboma stranami strávili tiež bolo milým spestrením dňa.
"Dáš si chladenú minerálku?" pýta sa s úsmevom colník... "máme aj pivo no si vodič, tak ti ho moc nechcem ponúkať, ale ak chceš"... Poďakujem a vyberám si minerálku, ktorú neskôr oplatím jedným nožíkom na pamiatku.
Témy rozhovoru asi ako všade. Počasie, politika, dražoba, platy, EU, (hokej tu moc neletí). Po odchode jedinej prísediacej kolegyne, prešla téma plynule na baby, nimi spojené disciplíny.
"Ktoré su krajšie? Naše či naše?" Pýtajú sa obaja provokačne bez možnosti výberu akoby naraz jeden aj druhý colník.
Chcem odpovedať, že tie z Ruska, no diplomaticky to uhrám na našu československú krásu, nech sú spokojné obe strany hraničného prechodu...
Pokračujem prekrásnou zelenou krajinou, popri rieke Dnester.
Niekto mi radí zájsť pozrieť Dnistrovský kaňon. Smerujem tam no asi po hodine sa tak zamotám, že netuším kadiaľ ďalej. Samozrejme, že ten kaňon je úplne inde ako som momentálne ja. Pohľad na hodiny ma utvrdí, že dnes to nijako za svetla nedám. Preto nechám moje akože hľadanie, ktoré sa viac podobá na blúdenie na inokedy.
Ivano-Frankovsk 108km, to je informácia za všetky drobné!
To je približne môj smer, a preto sa motám smerom kam slnko pomaly zapadá. Dnes to zabalím skôr. Mesto Kolomyja po ceste mi príde celkom zaujímavé, už len po krátkom prejazde centrom som sa asi 5x zamiloval, a 2x takmer zástava srdca. Sukňa o dĺžke širšieho remeňa bola príliš na unaveného motorkára. Tu zostanem dnes!
Nejaké ubytovanie? Neni problém. No akosi sa mi nepozdáva hrúbka mojej peňaženky, dostala riadne po papuli na Kryme. A tu zrazu cena za hotel vo výške cca. 28eur. Zamávam preto mestu Kolomyja a poberiem sa ďalej k svetlým zajtrajškom a nízkym cenám.
Najnižšiu cenu má môj stan, no tma mi zrazu do cesty postaví malý podnik, kde dole sa dá najesť a hore prespať. Keď k tomu prirátam pridanú hodnotu v ľudovej cene 150hrivien za noc, nieje čo riešiť okrem parkovania motorky. To vyriešime s kuchárkou, ktorej motorku natlačím takmer medzi hrnce do špajze s tým, že ak bude dobre strážiť, dám si od nej dve večere a jedny raňajky.
Žltá voda divného zápachu v umývadle, WC splachujúce sa priloženým vedrom vody, su daňou za nižšiu cenu, no toto neriešim.
Prvá večera boršč a nejaké pikantné bravčové soté z ktorého majú ráno doškriabané dvere na WC od mojich nechtov, sú tou prvou sľúbenou večerou.
Druhá v podobe sladkých varenikov a ešte sladšej smotany s malinovým džemom boli nad moje sily.
Mám problém vyjsť do podkrovia, kde mám posteľ. Na druhom poschodí sa pomaly schádza miestna mládež.
Je tu bilardový stôl, šípky, vodka, vodka, vodka, pivo, "samogonka" a iné neduhy, pri ktorých sa omladina baví do skorého rána spôsobom sebe vlastným, čo znamená, že spať sa tu v podkroví rozhodne nebude.
Keď už ich omrzelo tágo a gule, prešli na békanie rôzne sprostých pesničiek, ktorým som sa rád priučil, a pospevoval si s nimi kým som nezaspal, no ráno som si nevedel spomenúť ako to bolo.
Celé to zakončili s vychádzajúcim slnkom ukrajinskou hymnou. Tým mi dali najavo, že pomaly treba vstávať, a pokračovať domov.
No po hymne som tak zaspal, že raňajky boli skoro v podobe obeda.
Prišiel vám dnešný deň, ako nejaký "mám na háku?"...aj mne... dnes ma nič netrápilo a aj preto to celý deň tak vyzeralo.
Napriek tomu som dnes najazdil milých 459km.
18. deň, nedeľa 26. augusta 2018
Stanislavivka - Ivano-Frankovsk - Dolina - Maidan - Malij Bereznij - Levoča/SK.
Dnes to vyzerá tak, že budem na Slovensku... chuj... prvé slovo čo ma napadlo s tou myšlienkou. No čo už, nedá sa donekonečna sa flákať po svete.
Druhá vec čo ma napadne je, že zmoknem. Pohľad hore hovorí, že veľmi skoro zmoknem.
Platím za raňajky, ktoré som sľúbil, že si dám, ale nevládzem ich po dvojitej večeri zjesť.
Dnes je nedeľa a ženy a dievčatá idú v slušivých krojoch do kostola. Veľmi pekne sa nato pozeralo celé dopoludnie.
Chlapi si to namierili namiesto do kostola na autoburzu. Niečo tak obrovské som nevidel. Autoburza pri Ivano-Frankovsk na ploche ako menšia dedina. Tisíce áut rôznej doby rozkladu na predaj. Ulice lemujú autá kúpychtivých záujemcov, dopravná anarchia, ktorá zjavne netrápi fajčiacu dvojicu uniforiem.
Preto sa prepletám mestom asi 40minút, samozrejme aj preto, že niekoľkokrát zle odbočím systémom "teraz asi doprava" a "teraz asi rovno"...
Ocitám sa znovu pri burze, kde odchytávam jedinú stojacu motorku a jej majiteľa sa pýtam kade.
Mestečko Dolina a nasledujúci prejazd Karpatami, je balzam na duši. Neďaleký Sinevirský národný park, je neklamný znak blížiacej sa domoviny.
Toto tu už poznám takmer dokonale. Teraz je len otázka vyhnúť sa dažďu, alebo nie. Nevyhol som sa. Sedím na autobusovej zastávke a čítam sms-ku od dvojice Pat a Mat, ktorá dnes ráno vyrazila ma Pamír z Českej republiky. Prší im od rána cez celé Slovensko.
Obielkam polovicu nepremoku. Nebude to také zlé hovorím si...no slovenský dilino. Po 10km obliekam na kompletne mokrú bundu aj druhú časť doteraz nepoužitého nepremoku a okolo 13.00 stojím pred závorou na hranici. Tu v lejaku presviedčam ukrajinského mládenca v búdke, že nech mi predsa len dá ten rozmočený lístok a otvorí závoru, čo sa mi podarí o 10 minút. Obehol som asi 300m kolónu áut a stojím pod strechou.
Ukrajinci ma vybavia za pár minút, a po pár metroch tlačenia motorky prechádzam na Slovensko a pohľadom späť poďakujem Ukrajine. Zase nesklamala.
To, že som ani neštartoval, len pekne slušne a potichu pretlačil motorku pod slovenskú strechu, neušlo oku jednej nechutnej uniforme.
Ako tsumani vyletela táto kreatúra z jej búdky a s východniarskym "kam še predbiehace?" a zlovestným pohľadom sa valí kumne.
Zeppelin, hovorím si v duchu...čistý Zeppelin! Táto paródia na ženu, bola v takých rozmeroch, že kľudne mohla robiť modelku...modelku na šitie odevov...pre vzducholode...
Riť mala ako bubon z Mozambiku. Túto stretnúť v noci v tmavej uličke, tak pustím do gatí asi tak veľa, ako teraz zomňa tečie dažďová voda.
Celý mokrý jej sucho oznamujem, že v daždi stáť v rade jednoducho nebudem, a pod strechou nezavadziam, načo ma posiela nazad do kolóny, načo ja reagujem slovom "chuj" v slovenskej podobe pi*u, no veľmi potichu. Lebo predsa len má asi toľko kilogramov ako ja s motorkou. Ak nie o kilo viac.
Zachraňuje ma prichádzajúca o triedu ľahšia uniforma v mužskom prevedení s otázkou "colná kontrola, veziete niečo na preclenie?".
Potom to trvá už len pár minút a môžem sa ísť umývať dažďom ďalej.
Veselá dvojica spoza rieky Moravy je už neďaleko a preto sa stretávame v Belej nad Cirochou, kde v miestnej krčme trasúc sa od zimy sa snažím objednať nesplniteľné....3x čaj.
Oči ako sova vyvalila dievčina, pri mojej prosbe. Čaj? Ano, čaj, čo je natom divné? "ta...znace" odpovedá mi, čaj nemáme, pivo, alebo kofolu to hej...no čaj.... veď je leto.
Vitaj v realite molodec, vitaj doma...hovorím si, na východe nič nového...
Otáčam sa a zanechávam pod sebou mláku vody na pozdrav.
"Čekajce!" kričí zamnou od výčapu. Čaj nemáme, ale spomenula som si na niečo. Beží do skladu a prináša balíčky kávy 3v1. Beriem! Aspoň niečo teplé tu dostaneme, platím rýchlo za tri kávy s dátumom spotreby 2016...
Kým ju vypijeme v rýchlosti preberieme moju cestu a plánovanú cestu českej dvojice. Ich denné porcie sú plánované na veľmi vysoké číslo.
Čas ale tlačí, tak sa lúčime so želaním bezpečného návratu a ideme každý svojim smerom.
Môj smer je stále mokrý, a nevidím reálne jazdu nocou až domov. Preto to odpískam v Levoči v penzióne a urobil som dobre. Prepad teploty je obrovský, dážď neustáva a ja si do rána v teplej posteli vychutnávam poslednú noc na tohtoročnej ceste.
Dnes som nebol ochotný urobiť viac ako 487km, aj keď sa dalo viac.
19. deň, pondelok, 27. augusta 2018
Levoča - Liptov - Turiec - Ponitrie - Považie - Pobedim.
Je ráno a ja sám seba po dlhej dobe chválim. Vonku je nebo ako vymetené, modré čisté. Zima ale je celkom fajn a preto obliekam polosuché nepremoky, aby za jazdy obschli do celosucha a zároveň mi bolo trochu teplejšie.
Keďže som už doma a poznám úplne všetko volím cestu popod tatranské končiare dedinami a neskôr cez slovenské regióny Liptov, Turiec, Ponitrie, Považie. Vyhýbam sa hlavným ťahom a keďže sa nič zásadné za celý deň neudialo, tak ani nieje čo písať. A na fotky už akosi ani nálada nebola.
Pomalou jazdou vychutnávam posledné metre, a podvečer sa fotím pri tabuli našej obce.
V posledný deň som prešiel zvyšných 376km jazdou kade-tade po Slovensku.
Zmiešané pocity strieda úsmev, potom mierna depresia, tú nasleduje úľava a zase mierny smútok.
Ako vždy keď sa vrátim a zhasnem motor, pohladím motorku po nádrži, poďakujem a len tak sedím na trávniku. Potrebujem na aklimatizáciu tak polhodinku.
Potom už len a len povinnosti. Flákanie skončilo, realita je krutá.
Dobre bolo... tieto dve slová stačia na zhrnutie celej cesty. Nie všetko vyšlo celkom podľa predstáv, ale dokonalý trip asi neexistuje.
Prvotná obava z použitej motorky vystriedalo nadšenie. Napriek únave z menšieho sedadla bola cesta bez problémov zvládnuteľná.
Ostatné veci sú nepodstatné. To, že moje náhodné cestovanie, je miestami úsmevné a záhadné v tom, že netuším kde sa vlastne nachádzam je o to zaujímavejšie. Z nudného dňa dokáže urobiť pekný neplánovaný občas aj adrenalínový zážitok.
Ja a technika sa vôbec nekamarátime, a preto rôzne navigácie a moderné telefóny sa mi vyhýbajú širokým oblúkom.
To, že sa dá cestovať aj úplne bez mapy, som si vyskúšal a opísal v tomto cestopise. Výborná skúsenosť, ktorá mi priniesla kopec úsmevných príhod pri riešení toho, kde sa práve nachádzam. Pri debate s nejakým aktuálnym poradcom, ktorý by mi mohol v tej chvíli ukázať správny smer, som si rád vyberal samozrejme dievčatá.
Nieje nič príjemnejšie, ak sa ti snaží nejaký pekný objekt vysvetliť ako sa dostaneš na tú a tú cestu, aj keď to vlastne ani nepotrebuješ vedieť.
Ako je zaujímavé sledovať, miestnu dvojnohú GPS-ku, ako sa snaží vo svojom mobile nájsť na mape niečo, čo mi potom ukazuje a vysvetľuje...a ja pritom aj tak do jej mobilu nehľadím... :-)...jednu takú som si odfotil.
Cesta je na konci, a aj cestopis sa blíži k záveru. Kto sa dočítal až sem, neviem či ho mám chváliť, alebo ľutovať.
Ja, ale nič neľutujem. Mám za sebou premňa zaujímavú cestu, zážitky sa dali počítať okrem tu opísaných na desiatky.
Prešiel som za 19 dní 8117km, niektoré dni boli fakt výživné na denný výkon, no čas bol trocha proti mne, tak sa inak nedalo.
Keď už nejaké čisla spomínam, tak čo sa týka spotreby, hýbala sa niekde medzi 2,8 až 3,4 litra/100km, čo bolo pri cenách benzínu hlavne v Rusku zanedbateľná čiastka.
Celkovo ma táto cesta stála plus mínus 700eur. K tomu prirátam 110eur za vízum.
Je to málo? Je to veľa na 19 dní? Niekedy sa minulo viac, niektoré dni len minimum na trocha jedla a benzínu.
Na motorke som trávil viac času, bolo to nižšou rýchlosťou a tak zákonite keď bolo treba urobiť veľký denný výkon trvalo to dlhšie ako na rýchlej mašine.
Pneumatiky si viedli skvele, zvládol som to celé bez defektu, dvakrát som trocha dofukoval. Životnosť prednej je asi nekonečná, podľa vzorku ani nevidno, že je jazdená. Zadná je niekde na 60% životnosti. No podobnú cestu by vydržala bez problémov ešte jednu.
Ukrajina nech už to je bývalá či terajšia, je krásny kus zeme, kde sa vždy rád vrátim. To, ako sa to tam teraz delí -nedelí, ako je problematické a časovo náročné sa dostať na Krym, je akási cestovateľská daň. No rád som ju zaplatil. Napriek mnohým negatívnym veciam, predsudkom a pokriveným pohľadom, je to rozhodne krajina ktorá je na míle vzdialená od strohých, uhladených a predpismi okresaných krajín našej slávnej Európskej únie.
A toto sa mi tam na východ od nás páči. Voľnosť a návrat o X desiatok rokov dozadu. No to je samozrejme aj v iných krajinách zo strany, kde slnko vychádza.
Posledné dva roky som si prešiel Ukrajinu celkom dostatočne. Týmto druhým cestopisom, by som túto tému uzavrel a ak sa podarí o rok, by som možno zosmolil nejaký ten príbeh z iného súdka. Nepredbiehajme ale... Uvidíme.
Toť vsjo priatelia.... som na konci so slovami a zistením...že na východe je vlastne stále niečo nového...
Ďakujem každému za prečítanie. Ak som urobil nejaké pravopisné chyby, preklepy a iné nezrovnalosti ospravedlňujem sa týmto.
Fotenie tiež nieje moja príliš silná stránka, takže fotky sú také aké sú...
Prípadné otázky, ak samozrejme nejaké budú rád odpoviem, poradím.
Všetkým želám pevné zdravie a šťastné návraty.
Noro.
Pridané: 24.02.2019 Autor: NostalgicRider Zdieľať