Bulharsko - Turecko 2018 1/3

Bol asi november 2017, kedy sme sa s kolegami v práci pri obedňajšej káve rozprávali, kde na budúci rok na motorke. Jeden z kolegov (Mišo) hovorí, že dostal ponuku na zahraničnú služobnú cestu na tri mesiace do Bulharska – Svilengrad. Pýtam sa ho v ktorej časti Bulharska to je, na čo mi odpovedal, že na trojhranici Bulharska, Grécka a Turecka. Hneď spontánne hovorí, že aby sme ho prišli pozrieť a môžeme u neho prespať a od neho vyrážať na jednodňové výjazdy vlastne do troch štátov. Zaujímavá myšlienka. V decembri 2017 Mišo dostal oficiálne vyslanie na predmetnú služobnú cestu v termíne od 29.01.2018 do 29.04.2018. Mišo zopakoval svoju ponuku a ja s druhým kolegom Tomášom sa úplne reálne začíname nad tou ponukou zamýšľať. Po zdĺhavom premýšľaní, čo nám trvalo asi 2 dni sme Mišovi oznámili, že niekedy začiatkom apríla by sme teda k nemu prišli. Blížil sa koniec roka a v robote sa chystal vianočný večierok. Ako to už býva Tomáš si na ňom „odpálil„ tak koleno, že ho z oslavy brali priamo do nemocnice a ešte pred Vianocami ho operovali. Ale čo, veď jar je ešte ďaleko a dovtedy bude koleno v pohode... Prišla jar a plánovanie cesty začalo naberať reálne kontúry. Fajn. Tomáš sa zregeneroval, ešte posledná kontrola a môžeme stanoviť definitívne termín odchodu. Tomáš sa vrátil od lekára z kontroly a smutný mi hovorí, že bude musieť absolvovať ešte jednu operáciu kolena... Uf. Čo teraz? Idem sám? Ja som sa už na tú cestu tak nejak psychicky pripravil a tak som sa rozhodol, že idem aj sám – sólo. Veď som na to zvyknutý a vyhovuje mi to. Rozhodnutie – idem sám.

Termín odchodu stanovujem na 16.04.2018. S Mišom som pred odchodom viackrát komunikoval a uistil ma, že počasie je fajn, cca 20o C, strava výborná, ceny ako u nás, sám obýva dvojizbový apartmán, motorka do dvora a že sa už na mňa teší. Motorka zbalená, pripravená, vymenený motorový aj kardánový olej, nové pneumatiky Metzeler a ide sa na to. 16.04. ráno odveziem deti do školy, zbehnem domou, nahodím moto oblečenie a v čase okolo 08:00 hod. vyrážam z dedinky od Lučenca smer Maďarsko. Hneď za hranicou zastavujem v Šalgotariáne na Shellke a tankujem plnú, (benzín lacnejší ako u nás 1,25 €) a kupujem diaľničnú známku mesačnú za 15 € a nejaké drobné. Á zabudol som spomenúť, že keď už sa mám trepať tak ďaleko, tak som si zobral dovolenku na dva týždne. Počasie fajn teplota okolo 18o C, bezvetrie, úplná pohodička. Zobral som to diaľnicami na Hatvan, Budapešť a smerom na juh. Mám dva týždne pred sebou a nemienil som sa uhnať, preto prvý deň som si povedal, že končín v Srbsku v meste Niš, kde som si predbežne pozeral ubytko. Asi 100 km pred Nišom sa nebezpečne začínajú zbierať mraky a začína mrholiť. Zastavujem, dávam nepremok a idem ďalej. Vchádzam do dažďa, ale mne to nevadí a po diaľnici si to rúbem v pohode aj 130 km/h. Dostávam sa na úseky, kde len mrholí a vtedy pociťujem, že sa motorka správa veľmi nekľudne, proste pneumatiky nedržia. Uberám plyn a mám pocit akoby som išiel po zľadovatelej ceste, proste to šmýka a len a len spadnúť. No poriadne som sa zľakol, lebo som nechápal čo sa deje. Zákrutu prejsť klopením – no zabudni. Už – už som mal pocit, že to položím. Spomaľujem ubratím plynu, miernym brzdením až na cca 50km/h a aj tam mám pocit, že už to položím. Prechádzam z ľavého do pravého pruhu a mám pocit, že tú zákrutu ani nevyberiem, proste sa s tým nič nedá robiť. Už som pozeral, kde to položím, keď som sa dostal až na odstavný pruh, kde bol pôvodný drsný asfalt a tam mi kolesá ako zázrakom chytilo a vybral som to. Mám dlhoročné skúsenosti na motorke, najazdených cca 80 000 km, ale toto som ešte nezažil. Po odstavnom pruhu sa presúvam asi 40 km/h na prvú benzínku, kde zastavujem a kontrolujem čo sa vlastne deje. Ako som položil nohu na zem, hneď som zistil, čo sa deje. Šmýka sa ako na ľade. Zostupujem z motorky, pozerám pneumatiky a vtedy som si to všimol. Tá búrka prišla niekde z juhu, snáď až z Afriky a priniesla so sebou piesok. Kým výdatne pršalo, tak ten piesok z cesty zmylo, ale keď len mrholilo, tak sa na ceste vytvorila taká tenučká vrstva „magľajzu“ na ktorej sa neskutočne šmýkalo. Do Nišu mi ostáva cca 50 km. Normálne zvažujem, že nájdem najbližšie ubytko a na dnes končím. Asi po troch cigaretách znova sadám na motorku a idem ako „pokakaný“ ďalej. Znova sa riadne rozpršalo a už sa dalo ísť aj 100 km/h. Poriadne vystresovaný prichádzam do Nišu okolo 19:00 hod. Ľahko som si našiel ubytovanie za 13.-€ s raňajkami. Paráda. Odstavujem motorku, priamo pred recepciou, vybalím a idem si kuknúť na pešo mesto. Ďaleko som nezašiel, lebo za rohom boli potraviny a oproti bistro, kde som si sadol a skoro na jeden šup som dal dve pivká. Okolo 22-hej líham spať.
Lučenec – Niš 750 km.

Ráno sa zobúdzam skoro okolo 06:30 hod. (zvyknutý vstávať do práce) vychádzam na terasu a všade zamračené, čo ma riadne rozladilo. Ale čo, snáď to nejak zvládnem. Našťastie sa oblaky roztrhali a tak okolo 8-mej vyrážam ďalej. Diaľnic som mal včera plné zuby, tak som si povedal, že to zoberiem po okreskách. Takže z Nišu smer Predajane, Tran, Pernik... Prechádzam horskými prechodmi, kde na končiaroch sa ešte belie sneh, ale teplota aj kvalita ciest je prijateľná, ale na okreskách sa tak rýchlo nejde a čas začína byť pokročilý. Hranica Srbsko – Bulharská, taká maličká. Unudení colníci vyšli z búdky, pozreli motorku, pozreli pas (EU) a zakývali na cestu. Dostávam sa do Plovdivu (420km) a je už dosť hodín, preto ďalšiu cestu volím diaľnicu a do Svilengradu prichádzam okolo 19-tej. Na prvej benzínke stojím a volám Mišovi. Po pár minútach Mišo prišiel na aute a doviedol ma k nemu na byt. Domáca pani má na spodku obchodík a nad nim je Mišov bytík. Motorka pekne do dvora, vybaliť sa a Slovák sa nezaprie, Miško ma privítal pálenčičkou, ako sa patrí. Dali sme si za dva a išli sa do mesta navečerať. Zobral ma do jednej reštaurácie, kde on chodí a pozná to tam, takže výber jedál som nechal na neho. V Bulharsku stravovanie je iné ako u nás. U nás si objednáte jedlo a oni Vám ho donesú na jednom tanieri. Tu sa objednáva ináč. Objednáte si kura, šalát, ryby, prílohy ... oni to donesú na tanieroch a pred Vás položia čistý tanier a každý si berie zo všetkého na ten svoj tanier. Je to zaujímavé, lebo ochutnáte zo všetkého. Nedá mi napísať, že jedlo bolo grandiózne, fantastické a šopský šalát bol dokonalý. Tá zelenina chutila ako zelenina, nie ako zelená tráva bez chuti. Veľa sme kecali, dali si vínko a spať sme šli snáď aj po polnoci.
Niš – Svilengrad 690 km

Na druhý deň som sa rozhodol, že pôjdem k moru, nakoľko som manželke sľúbil, že pôjdem zaistiť nejaké ubytovanie na plánovanú letnú dovolenku s deťmi. Preto, že som mal čas, tak som si do navigačky hodil smer Pomorie, ale mimo diaľnic. Cesta ma viedla vnútrozemím, v podstate som kopíroval Bulharsko – Turecké hranice.

Cesta dosť nekvalitná, ale viedla krásnou krajinou, skoro opustenými dedinkami, kde zastal čas, kravičky, ovce pasúce sa na pláňach... proste krása. Dostávam sa až do Primorsko a popri pobreží idem na sever. Zastavujem sa v jednotlivých dovolenkových destináciách, ale tie sú ako vymreté. Proste nikde nikoho. Sú to mestečká, ktoré žijú len cez sezónu, ináč je to všetko zavreté. Na jednotlivých penziónikoch nie sú ani telefónne čísla, aby som sa vôbec vedel s nimi spojiť. Takže som nič na letnú dovolenku nezabezpečil. Bolo divné, že vo vnútrozemí bola teplota aj 25 oC a pri mori fúkal nepríjemný vietor a teplota bola len 16oC. Ono je to tým, že more bolo ešte studené. Takto po pobreží som sa dostal cez Burgas až do Pomoria, kde to bolo také isté, proste vymreté mesto, mesto duchov. Vrátil som sa do Nesebaru pozrieť aspoň historickú časť mesta, ktorá je na takom polostrovčeku. Do historického centra sa nedá vojsť ani autom, ani motorkou, ale vypadalo to veľmi pekne, preto som sa rozhodol, že si nájdem ubytko, odložím motorku a pôjdem sa tam pozrieť na pešo. Chválim Európsku úniu a zrušenie Roamingu, pretože na mobile som ťukol na Booking a bez problémov našiel ubytko za 10.-€ na noc. Síce bez raňajok, ale motorka pekne vo dvore.

Na pešo som si prešiel Nesebar, niečo zjedol, dal si dva poháre miestneho červeného vína (výborné, ľahké) a išiel spať.
Svilengrad – Nesebar 280 km

Ráno ma prebudilo slniečko svietiace do izby. Paráda. Ťukám do mobilu a rozmýšľam, kadiaľ späť k Mišovi do Svilengradu. Po tej istej ceste som sa nechcel vracať, preto som zvolil cestu na západ smer Burgas a následne cez Debelt až som sa dostal do Haskova. Úmyselne som sa vyhýbal diaľniciam, rýchlostným cestám, volil som cesty II, III triedy, aby som videl aj vnútrozemie, aj odľahlešie dedinky. Nikam som sa neponáhľal, užíval som si deň, bolo príjemných 22 až 23 oC . Takto som sa dostal až do Haskova a nedalo mi, aby som nevošiel dnu do mesta, zašiel som až na námestie. Uvidel som malú kaviarničku, kde som zastal a rozhodol sa, že si dám kávu a nejakú kolu. Musím konštatovať, že Bulhari sú veľmi príjemní ľudia, mali snahu a aj komunikovali so mnou, pýtali sa ma na cestu, z kadiaľ som, ako sa mi u nich páči a podobne. Prejavili obdiv, že cestujem sám, sólo. Večer okolo 18.00 hod. som dorazil späť do Svilengradu k Mišovi. Večer som Miša pozval na večeru ja, pričom som chcel ochutnať miestne ryby. Mišo ma zobral do reštaurácie, ktorá bola špecifická tým, že ponúkala miestne čerstvé ryby. Už si nepamätám, čo presne si dal Mišo, ale ja som si objednal ryby, pričom mi na tanieri doniesli asi 6 grilovaných rybiek troch druhov. Výborne som si pochutnal, objednali sme si krčah miestneho bieleho vína, ktoré sme pomaličky popíjali, takto sme sa rozprávali a spať sme išli snáď okolo polnoci.
Nesebar – Svilengrad 320 km

Piaty deň ráno som zamýšľal vybehnúť na motorke do Grécka, do národného parku Nestol Delta, pričom som sa chcel zastaviť vo veľkom gréckom prístave Alexandropolis. No človek mieni a počasie mení. Ráno bolo počasie ešte prijateľné, ale okolo 09.00 hod. sa celkom slušne rozpršalo a tak som sa rozhodol, že za každú cenu na tej motorke nemusím byť. Ostal som u Miša a rozmýšľali sme, čo ďalej. Nakoľko bol piatok, Mišo volal svojmu šéfovi, že či dneska majú nejakú prácu, načo mu šéf odpovedal, že už sa dnes nič robiť nebude. Preto sme sa s Mišom rozhodli, že skočíme do Turecka. Mišo navrhol a následne sme to aj zrealizovali. Teda sme išli na pridelenom služobnom aute na tureckú hranicu, čo je asi 10 km od Svilengradu. Tu sme auto odstavili, pešo prešli hranicu a za hranicou bolo odstavených plno taxíkov, teda na jednom z nich sme sa odviezli do Edirne, čo je od hranice vzdialené tiež asi 15 km. Ak si dobre pamätám, za taxík sme zaplatili 50 lír, čo je asi 12 Euro. V Edirne sme prešli miestny bazár, z ktorého som bol trošku sklamaný, pretože, čo sa týkalo oblečenia, mal som pocit, že som v čínskom obchode. Čo ma nadchlo, bola rozmanitosť ponúkaných korenín, miestne domáce cukrovinky. Na každom kroku vám ponúkali čaj. V Turecku sa káva pije len veľmi zriedka, všetci tu popíjajú silný čierny čaj. V podstate som nikoho nevidel piť kávu, len turistov.

Následne sme išli pozrieť do mešity, o ktorej mi Mišo hovoril, že je známa tým, že má najvyššie minarety zo všetkých mešít v Turecku. Takto sme pešo prešli historickú časť mesta, pričom sme aj vyhladli. Spoločne sme zablúdili do uličky, ktorú lemovali stánky s rýchlym občerstvením. Nakoľko Mišo už bol v Edirne a ochutnal miestne jedlo, odporučil mi „Ciger“. V podstate to bola grilovaná hovädzia pečeň, ku ktorej bola pikantná omáčka, grilované baranie rohy a fantastický čerstvý chlebový posúch. Nakoľko Turci sú moslimovia, nejedia bravčovinu, preto bola tá pečienka hovädzia. Musím uznať, že to bolo fantasticky dochutené a v kombinácii s tou pikantnou omáčkou a posúchom to bolo fantastické jedlo. Myslím, že jedna porcia stála asi 20 lír (Tl) (1 €=4 Tl), čo je asi 5 €. Chcel som sa ísť pozrieť ešte do nejakých obchodov, aby som kúpil domov nejaké darčeky, preto sme sa ďalším taxíkom odviezli na okraj mesta, kde sa nachádzal outlet. V podstate sa jednalo o celý komplex obchodov rôznych druhov a značiek. Taktiež tam bola časť vyhradená na rýchle občerstvenie a všimol som si, že skoro všetci jedli práve Ciger. V miestnych obchodoch som urobil nejaké malé nákupy a potom sme sa už nechali taxíkom odviezť späť na tureckú hranicu. Keď sme prechádzali na pešo cez hranicu, vošli sme do freeshopu. Ostal som milo prekvapený, keď som zistil, že cigarety sú tu nesmierne lacné. Nakoľko som fajčiar a fajčím Wintonky, ktoré u nás stoja 3,20 €, vo freeshope jedna krabička vyšla na 1,60 €, preto som neváhal a rovno som si kúpil tri kartóny. Keďže sme skoro celý deň chodili peši, nemali sme už chuť ísť na večeru, preto sme sa na ceste domov zastavili v supermarkete, kde sme kúpili nejaké potraviny, olivy, syr a aby sme sa nenudili, tak sme si kúpili 5 litrový súdok piva, z ktorého sa dalo čapovať pivko. Nedá mi, aby som nespomenul supermarket, ktorý bol neskutočne zásobený tovarom rôznych značiek. Pretože som pivár, išli sme do oddelenia pív, kde, nepreháňam, bolo minimálne 30 druhov pív rôzneho balenia, akosti a samozrejme aj ceny. Taktiež som bol unesený sortimentom predávaných syrov ako aj mäsových výrobkov na pohľad fantastickej kvality. Čo som si zapamätal, bolo množstvo mäsových výrobkov, klobás, salám aj z konského mäsa. Večer sme posedeli, kecali, jedli syry, olivky a popíjali pivko. V krátkosti chcem popísať Svilengrad. Je to asi 30-tisícové mesto a určite s najvyššou úrovňou v Bulharsku, pretože v meste je 24 kasín a to z toho dôvodu, že v Turecku je hazard zakázaný, preto Turci chodia sa zabávať do Svilengradu. Polovica obyvateľstva robí v kasínach, kde je priemerný zárobok cca 1000 € a druhá polovica sú colníci alebo policajti, ktorí robia na hranici. Preto aj ten supermarket bol na neskutočne vysokej úrovni a pri niektorých regáloch som stál a čumel na to ako „bača do tuzexu“. Priemerný zárobok v Bulharsku je cca 400 €. Svilengrad – Edirne – Svilengrad (50 km autom, taxíkom)