NoKyrgyzstan 2018 1/5

Finálnym cieľom bolo detailne preskúmať hory v Kyrgyzstane. Kyrgyzstanom cestuje každoročne veľké množstvo motorizovaných turistov ale väčšinou je ich hlavným cieľom Pamír. V Kyrgyzstane potom ľudia väčšinou navštevujú len zopár prefláklych miest. Mňa minulý rok táto krajina zaujala, zo všetkých ktoré som prechádzal, jednoznačne najviac a preto mi tento plán dával úplný zmysel.

Keďže v Kyrgyzstane dosahujú hory výšku bežne cez 4000mnm a aj hlavné ťahy prekračujú sedlá vo výškach cez 3000mnm, nemá zmysel robiť si nádeje s dobrodružným výletovaním skôr, ako v druhej polovici júla, pretože v horách sa ešte veselo drží sneh. To mi dávalo približne mesiac času, ktorý som sa rozhodol stráviť primárne v Gruzínsku, Arménsku a na Kryme. Okrem toho som chcel viac preskúmať aj Bulharsko, pretože mám pocit, že táto krajina je silne podceňovaná. Cestu späť som dopredu vôbec neplánoval.

No a ako titulka napovedá, nedopadlo to podľa predstáv. Ale nepredbiehajme :- )

Motorka

Na cestu som vyrážal na starej dobrej Honde CRF250L 2017 s nájazdom 51000km. Oproti minuloročnému setupu pribudla konečne väčšia nádrž kompatibilná s týmto novším modelom. Nádrž má teraz 12,5L a dojazd sa úplne v pohode pohybuje niekde okolo 350-400km. Okrem toho som vymenil zadný tlmič za Hyperpro základný model + pružiny vo vidlici tiež za Hyperpro progresívne. Motorka je výrazne vyššia ako v sérií a hlavne zásluhou tlmiča je motorka konečne použiteľná aj v teréne. Zmenil som ešte reťazový prevod z pôvodných 14/40 na 14/42, čo by malo jemne zvýšiť použiteľnosť vyšších kvaltov. Motorka dostala ešte komplet výfukový systém Arrow X-Kone a čistiteľný vzduchový filter K&N. Pocitovo výrazne ožila hlavne v nižších otáčkach, ale pružnosť v celom spektre otáčok je v tomto setupe lepšia. Ďalej som nainštaloval plexi neznámej značky z ebay. Dorábal som to tesne pred odchodom, takže test prebehol až po ceste.

Na poli pneumatík som obul jemný experiment. V predu som vyrážal s Mitaskou E05 v rozmere 3” R21 a vzadu Contitental TKC80 v rozmere 110/80 R18.

Príprava na cestu

Jediná krajina, ktorú plánujem navštíviť a má vízovú povinnosť je Rusko, takže som opäť cez agentúru vybavil, tentokrát obchodné 2-vstupové, vízum na 90dní. To by malo bez problémov časovo pokryť aj návrat z Kyrgyzstanu.

Okrem toho som vo výbave vymenil spacák za pérový Cummulus LiteLine 400 a vankúš za Sea2Summit Aeros, ktorý je neskutočne príjemný na dotyk a zároveň zbalenom stave až neuveriteľne maličký. Ešte som vymenil tašku Enduristan za tašku Ortlieb vo veľkosti 49L. Zbytok výbavy zostal bez zmien.

Poznámka

Bohužiaľ to bude jemný spoiler, ale chcem takto dopredu ospravedlniť slabú fotodokumentáciu prvých 3 týždňov. O drvivú väčšinu fotiek som totiž prišiel v Jerevane aj s fotoaparátom. Z tejto časti cesty mám len to čo som náhodou fotil telefónom alebo dával na fb.

Deň 1 – 03.06. – 115km – Žilina – Trenčín

Prvý deň sa niesol v duchu stretnutí. Kto čítal PamirTrip, tak si možno pamätá juhoafričana Gerta s ktorým som sa stretol v Ulánbátare. Za toto stretnutie vlastne môže miestna legenda Veronika, ktorá tam v tom čase bola tiež. A tak sme sa dohodli, že sa u Veroniky v Trenčíne všetci znova stretneme. Gert to dal na šupu z Nemecka, ja som to mal zo Žiliny ľahšie.

Večer sa niesol v duchu spomienok, snov a plánov a to všetko za prítomnosti skvelej partie Veronikiných kamošov. Nemôžem zabudnúť na kráľovské pohostenie, ktoré nám aj s priateľom prichystali. Fantastický štart cesty!

Deň 2 – 04.06. – 320km – Trenčín – Banská Bystrica – Stratená

Gert má zhruba 2 týždne voľno, tak sa rozhodol sa ku mne pridať na Rumunsko, prípadne kúsok Bulharska.
Počasie je dobré, tak ho beriem najskôr na malú exkurziu krížom Slovenskom. Ideme cez Ilavu, Nitrianske Rudno, Bojnice na Šturec. Tu nás chytá jemný dážď a ja mám veľmi nepríjemný pocit zo zadnej pneumatiky. Pripisujem to tomu, že ešte nie je zajazdená. Tomu, ako sa ma snaží zneistiť už pri malých náklonoch na mokrom asfalte sa mi ale nechce veriť a tak motorku tlačím v klesaní trochu nižšie a zrazu sa ocitám na zemi. Premávka nebola našťastie žiadna a rýchlosť tiež nie vysoká a tak viac prekvapený, ako vystrašený zažívam prvú nepríjemnú situáciu s mojou zadnou gumou. Škody veškeré žiadne, pokračujeme cez Banskú Bystricu na východ Horehroním. Mal som v pláne spraviť zachádzku cez Čertovicu a vrátiť sa na tento ťah cez Vernár, no evidentná búrka na Liptovskej strane naše plány zmenila.

Deň končíme v Stratenej pri príjemnej večeri a pár pivkách.

Deň 3 – 05.06. – 403km – Stratená – Rožňava – Domica – Oradea – Verciorog

Stratenú opúšťame po fantastických raňajkách. Gert sa zakecáva s rakušákom, ktorý sa chváli Goldwingom, ktorého si doviezol na vozíku. Holt, každý si to motorkovanie predstavuje inak.

Dobšinským kopcom sa dostávame postupne na juh Slovenska. Hranicu do Maďarska prekračujeme pri jaskyni Domica, ktorá pôsobí ako nadobro zatvorená. Ihneď za hranicou nás privítalo pekné, upravené stredisko. Nezdržujeme sa a valíme cez Miškolc na diaľnicu smer Debrecen – Oradea. Na diaľnici sa strieda smer vetra a som celkom spokojný s tým ako funguje plexi. Nie je to ideálne, pretože mi sústredí vzduch do prilby, takže neviem ísť komfortne 100kou s otvoreným plexi, ale na druhej strane je teraz motorka citeľne menej závislá na smere vetra. Spolu s ostatnými úpravami môžem konečne bez problémov držať cestovnú rýchlosť aj na 6ke.

Hranicu do Rumunska prekračujeme hladko. Gert, ako nie EU občan, má síce podrobnejšiu pasovú kontrolu, ale jeho EU víza zafungujú a o chvíľu sme už v Rumunsku. Ako vždy za týmto prechodom zastavujeme v Pennymarkete. Ja vyberám prachy a robíme nákup do hôr.

Okamžite za mestom odbočujeme do kopcov národného parku Apuseni. V horách ale celkom dosť pršalo, takže hlboko nejdeme a na noc skladáme na parádnom miestečku pri vode neďaleko poslednej dediny.

Deň 4 – 06.06. – 297km – Verciorog – Bulz – Beius – Belis - Marisel

Ráno je zamračené, ale neprší. Prechádzame jemne nepriamočiarou cestou smerom do Beius. V jednej dedine Gert neodhadne jednu prudkú zákrutu a letí dolu z cesty na pole, ktoré je asi 1m pod úrovňou cesty. Chalan má ale šťastie. On aj motorka bez újmy, iba nejaké jemne prihnuté držiaky, nestojí za reč. V ďalšej dedine dávame pauzu na kávu. Ja suším stan, Gert fixuje držiaky.

Následne nám parádny prejazd hôr komplikuje dážď, ktorý sa nás drží až do Beius. Tu na obed dávame parádnu pizzu, kávičku Illy a sušíme sa. Rozhodli sme sa to s horami nevzdať a križujeme Apuseni znova, tentokrát cez Boga smerom na Belis. Na moje prekvapenie až do sedla vysoko v horách vedie kvalitný asfalt, ten ale čoskoro končí a ďalej pokračuje parádna kamenistá cesta s flórou, ktorá mi celkovo veľmi pripomína môj obľúbený Sibír.

Gert je na 800GS na cestách bez asfaltu výrazne pomalší, takže mám dosť času fotiť a kochať sa. Kamenistá cesta končí v nejakej dedine, dávame kávu a pokračujeme už po asfalte až do Belis, za ktorým odbočujeme do hôr. Mierime na výrazný bočný hrebeň s cieľom niekde zakempovať. Situáciu kazí neustála civilizácia, malé dedinky, polia, pastviny. Vhodné miesto nachádzame až na samom konci a najvyššom bode hrebeňa.

Deň 5 – 07.06. – 402km – Marisel – Zlatna – Petrosani – Novaci

Ráno je parádne slnečno, pobalíme a valíme po hrebeni naspäť. Cez Poiana Horea parádnym prejazdom, i keď po asfalte, sa dostávame do mestečka Albac. Odtiaľ nudnou cestou s viac-menej neúspešnými pokusmi o spestrenie bočnými ťahmi cez Zlatna, Orastie a Hateg a smerujeme do Petrosani. Tu nás chytá dážď a na ceste horským prechodom opäť bojujem so šmýkajúcou sa zadnou gumou. Klesanie je fakt nepríjemné, chvalabohu mám ABS, inak by bolo zle. Tak nestabilnú pneumatiku som ešte nezažil. Aj na placku zjazdená MX guma v zime držala na asfalte výrazne lepšie ako toto. Minulý rok som s TKC80 ale v inom rozmere nemal najmenší problém...

Za Petrosani sa cez ďalší horský prejazd dostávame až do Obarsia Lotrului pod Transalpinou. Rozhodujeme sa ju dať ešte dnes smerom do Novaci. Je po daždi, ale cestou miestami vykukne slnko. Za prvým hrebeňom nás víta ako obvykle hmla, alebo teda nízka oblačnosť. Predsa len sme vo výške cez 2000mnm. V Novaci dávame platené ubytko, pizzu a zopár piviek.

Deň 6 – 08.06. – 321km – Novaci – Brezoi – Sibiu – Transfagarasan

Ráno sme v Novaci ešte vyriešili nejaké dokumenty, ktoré Gert potreboval vytlačiť a dali si Transalpinu ešte raz. Bola dosť zima, ale počasie celkom OK. Hore sa stánky ešte len prebúdzali k životu, väčšina bola ešte zatorená, ale nejaké jedlo nám tam spravili. Z Obarsia Lotrului sme pokračovali spojnicou do Brezoi a neuveriteľne hustou premávkou až do Sibiu. Vykúpenie z kolóny áut bola až odbočka na Transfagarasan. Tu sme sa s Gertom nejak rozdelili a ani neviem akým zázrakom som šiel prvý, ale na jednej rovinke pri ukrutnej rýchlosti CRFky do kopca pozerám po kríkoch a zrazu vidím medvedíka ako si tam spokojne oberá nejaké plody. Kým som si to uvedomil, otočil motorku za ním naspäť už bol preč. Škoda.

Transfagarasan je oficiálne ešte zatvorený a cesta zablokovaná. Je tu ale úzky prechod ktorý blokuje len mobilná závora. Motorkári bežne túto zábranu obchádzajú, obišli sme teda aj my. Zažiť takmer prázny Transfagarasan bolo celkom zaujímavé. Stretli sme tu asi 15 motorkárov, čo je takmer nič. Hore pred tunelom taktiež žiadne stánky, fajne. Tunel bol tiež zatvorený veľkou bránou, no s otvorenými malými dverami do ktorých sa motorka akurát zmestí. V tuneli bolo extrémne vlhko, tma a svetlá cez vlhkosť moc nepomáhali. Na druhej strane nás privítali ešte nejaké zvyšky snehu, no na motorkách sme ich bez problémov obišli. Počasie sa trochu zhoršilo a ochladilo sa. Cestou dolu skúšame niekoľko odbočiek kde zakempovať na noc, no nie sme moc úspešní. Vydávame sa po opačnom brehu nádrže Vidraru ako ide hlavná cesta. Najskôr je to sranda, ale postupne začína blato všetkých skupenstiev, koľaje a Gert musí s veľkým bavorákom dosť bojovať. Na druhý pokus nachádzame fantastické miesto na polostrove. Vedie k nemu prudký zjazd, dúfame že nebude pršať, inak by sme mali problém dostať sa naspäť na cestu.

Deň 7 – 09.06. – 342km – Vidraru – Pitesti – Ruse – Krepča

Ráno je parádne a výjazd sa ukáže nakoniec jednoduchší ako sme očakávali. Miestami poriadne blatistou cestou sa dostávame okolo priehrady Vidraru až priamo ku múru, kde vylezieme z tunela rovno na plné parkovisko. Tu zisťujem chýbajúcu skrutku zadného nosiča. Je to dosť zaujímavé, pretože skrutka má tak 10cm a neviem si moc dobre predstaviť že sa len tak odvibrovala...

Potom už pokračujeme klasickou cestou cez Curtea De Arges až do Pitesti. Tu riešime niekoľko vecí. Miestni nám radia kde zoženieme skrutky a náradie, ktoré potrebuje Gert. Odchádzal z DE dosť narýchlo a nemá náradie ani na riešenie prípadného defektu. Navštevujeme ešte jeden motoshop už ani neviem kvôli čomu a pokračujeme nudnou cestou až na hraničný prechod do Bulharska v Ruse. Ten nás zdrží ani nie hoďku.

Za hranicou smerujeme ku skalnému kláštoru Krepča. Cestou sme sa primotali ku tureckej svadbe, kde sa zábava deje priamo na ceste. Celkom zaujímavé. Moc o nás nejavia záujem, tak pokračujeme a neďaleko kláštora stanujeme pri peknom mieste pod stromami pri vode.

Deň 8 – 10.06. – 257km – Krepča – Šumen – Varna

Môj plán bol pokračovať na západ a následne na juh okolo Sofie, no Gert ma presvedčil aby sme šli k moru. Pokračujeme teda ráno viac-menej hlavným ťahom až do Šumen. Tu sa šplháme na vrch nad mestom, kde je postavený obrovský monument v kubistickom štýle. Je veľmi teplo a ku monumentu musíme ísť pešo. Z vonku je síce obdivuhodný, ale nič špeci. Do vnútra od nás pýtajú vstupné a v tom teple sa nám tam nejak nechce, tak na to dlabeme. Možno keby tu predávali nejaké chladené drinky, tak nás presvedčia...

Zo Šumenu ťaháme na východ a zastavujeme ešte kúsok pred Varnou pri zaujímavom kamennom zoskupení Pobiti Kamani. Vstupné je doslova symbolické. Veľké teplo nás ale pomerne rýchlo vyháňa s vidinou mora. K tomu sa odstávame v poobedných hodinách a hľadáme ten správny „fucked up resort“, ako hovorí Gert. Na druhý pokus presne taký nachádzame. Polorozpadnuté zriadenie, posuvné dvere sa nedajú zamknúť, chladnička nefunguje, centrálna práčka zamknutá visiacim zámkom. Pri vyzúvaní na verande sa bosou nohou prepadávam cez dosky. Sme tu správne!

Je tu ale šarmantná obsluha, aj kempu, aj v bare. No skrátka do vody sme sa ani nedostali... Skončilo to asi pri 8 pivách po euríčku a večeri. Ale stálo to za to.

Deň 9 – 11.06. – 238km – Varna – Staro Orjahovo – Dalgopol – Smjadovo – Varbica

Ráno sa neponáhľame a vyrážame dosť neskoro. Smerujeme na juh až po Staro Orjahovo, kde sa stáčame na západ a pozdĺž hôr sa prebíjame chudobnými dedinkami. Míňame Dalgopol, Smjadovo, Veliki Preslav a valíme si to do zákazu smerom na dedinu Varbica. Horský prejazd je síce oficiálne uzavretý, ale miestni ho používajú aj tak.

Na južnej strane hrebeňa na niekoľký pokus nachádzame parádne miesto na lúke plnej kvetín. Gert sa ujíma svojej najobľúbenejšej činnosti a síce BBQ. Po parádnej večeri a ako každý večer po niekoľkých pivkách končíme deň.

Deň 10 – 12.06. – 439km – Varbica – Sliven – Elena – Gurkovo – Ilidevo

Tento deň by sa dal charakterizovať ako cik-cak cez hory z jednej strany centrálneho bulharského pohoria na druhú, smerom na západ. Vyrazili sme pomerne skoro, v Slivene sme si dali luxusné raňajky v kaviarni s rovnako luxusnou, ale plachou obsluhou.

V podstate celý deň sa motáme kľukatými bočnými ťahmi krížom krážom cez hory. Stretávame absurdne málo premávky, kvalita ciest je celkom prekvapivo vysoká. Mám pocit, že jeden z prejazdov bol znovu oficiálne uzavretý, ale nad tým sme sa v Bulharsku moc nevzrušovali.

Takto sme sa dokľukatili až do známeho priesmyku Šipka. Obzreli sme monumenty a vyrazili ku Buzluži, ktorú je odtiaľ celkom pekne vidno. Cestu hore ku pamätníku som nemal nejakú naštudovanú, preto sme po fotke pri monumente pod pamätníkom vyrazili najpriamejšou cestou, ktorú sme videli. Tá bola určená pre peších turistov a ani mne sa nepodarilo po voľných kameňoch dostať príliš vysoko. Gert skončil v prvom prudšom výjazde. Pri otáčaní ho navyše GSo prevážilo a skotúľalo sa bokom niekoľko metrov nižšie. Znova zopár polámaných úchytov ale inak žiadne škody.

Výjazd pod Buzlužu následne dávame stále po turistickom chodníku ale ten je betónový, sem tam zopár schodov ale bez problémov. Hore pod monumentom je z druhej strany parkovisko a vidíme luxusnú príjazdovú trasu. Nuž čo, aspoň máme zážitok.

Monument je inak už uzavretý a je tu ochrankár. Slnko už bolo pomerne nízko nad obzorom, spravili sme zopár fotiek a pobrali sme sa smerom do dediny Ilidevo, kde Gertovi známi odporúčali MotoCamp Bulgaria. Tam sme dorazili už skoro po tme. Prevádzkovatelia Ivo a Poly nás srdečne privítali, pripravili nám večeru, dali sme pár piviek a pokecali s ostatnými ubytovanými cestovateľmi.