Tip na výlet: Údolie smrti

Z hlavného ťahu Prešov – Vranov n. T. odbočujem v Hanušovciach n. Topľou na Giraltovce. Cestou som veľmi milo prekvapený. Po krajoch je listnatý les, teraz už skoro celý opadaný, ale tak dva týždne skôr a aj v lete si to viem predstaviť ako nádhernú krajinku. Cesta je z dobrého asfaltu a plná ale naozaj plná zákrut. Po asi štyroch kilometroch sa asfalt mierne zhorší no to nič neuberá na kráse okolitej krajiny. Z Giraltoviec ďalej cez Okrúhle, Stročín do Svidníka. Tu odbočujem na Vyšný Komárnik.

V telke som asi pred rokom videl nejaký dokumentárny film natočený práve niekde v oblasti Dukly. Nabudený filmom vyzerám cez okná plechu a zrazu sa z čista jasna pri ceste objavuje pamätník a o dvesto metrov ďalej ďalší. Nemecký a Ruský tank. Za ním je odbočka s cedulou (už hrdzavou) „Údolie smrti“.

Zatáčam na Vyšnú Písanú a pokračujem do údolia. Za chvíľku sú pri ceste dva tanky a asi dva km ďalej už vidím na poliach a lúkach roztrúsené tanky mieriac svojimi hlavňami niekam na juh. Aha tam sú dva, a tam je ďalší a tam ďalší a hentam ďalšie dva. A zrazu si to uvedomíte.
Uvedomíte si, že sú skutočné, že ich sem nik nedoviezol, že sú nemí svedkovia toho najhoršie čo sa môže stať a stalo sa. Uvedomíte si, že práve tu zomreli stovky ľudí a možno práve na mieste na ktorom stojíte niekto ležal vlastne všade kam sa len pozriete niekto ležal. Naraz ako keby sa to tu všetko práve odohrávalo a ja tu stojím malý a bezmocný.

Schádzam z Vyšnej Písanej späť na hlavný ťah a po dobrej ceste pokračujem cez Ladomirovú, Krajnú Poľanu do Vyšného Komárnika kde sa ešte chcem pozrieť na Dukliansky pamätník.

Vchádzam dnu a zastavujeme pri veľkej kamennej „veži“ ktorá vzbudzuje rešpekt a akoby vravela, že tu šlo o niečo veľké. Stojím pri tabuliach na ktorých som približne vyrátal dvetisícšesto mien obetí. Stojím pri bustách. Stojím pri pomníkoch na ktorých sú napísané počty pochovaných neznámych vojakov. Myslím na tanky a delá ktoré som pred chvíľkou obzeral v Údolí smrti. Na tanky popísané fixkami, na delá na ktorých sú vyškrabané mená návštevníkov, na hrdzavé tabule, zarastené chodníky na plastové fľaše napchaté do hlavní.

Odrazu neviem či mi je viac ľúto všetkých tých ľudí čo tu zomreli alebo toho ako si to nevážime.

Keby som bol na moto tak by som skúsil cestu späť popri Domaši alebo frčal zo Svidníka na Bardejov a severom do Starej Ľubovne a šuch dole na Poprad, možností je spústa. Na rok tam určite skočím znovu, dúfam, že na dvoch kolesách lebo cesty, príroda a všetky tieto miesta za to určite stoja.