Test klasiky najklasickejšej - Moto Guzzi V7 Stone (2021) 2/2

JakubJ:

Hergi mi na obed pred officom prenecháva kľúč od motorky a ja sa cítim presne ako korporátni týpci v reklamách, ktorých únikom z reality sklenených akváriek je jazda na motorke. Babie leto je v plnom prúde, na oblohe ani mráčik, a mne po celý zvyšok pracovnej doby v hlave rotuje predstava ako na V7-čke bezstarostne brázdim cesty Záhoria. Keď konečne padla, okamžite prášim dole ku motorke.

Silueta je už z diaľky stará známa V7, ale viac či menej viditeľné zmeny ktorými prešla jej oproti predchádzajúcim itineráciam dodávajú výraz dospelejšej a svalnatejšej motorky. Idem teda na hmatový test. Klop-klop! Hmm, blatníky plastové, bočné kastlíky tiež, kryty vstrekovania, svetlo a jeho obruč to isté... Ešteže tá 21-litrová bandaska je poctivá kovová. Otáčam kľúčom a predo mnou sa rozsvieti plne digitálna prístrojovka. Nájdete na nej údaje od výmyslu sveta, ale prečo sa tam nevošiel palivomer je pre mňa záhadou. Prehadzujem teda nohu cez 780 mm vysoko posadené sedlo a štartujem.

Dobrou správou je, že charakter motora a vibrácie sú nezameniteľná Moto Guzzi, tou horšou, že zrejme kvôli norme Euro 5 je jeho zvukový prejav pochovaný niekde hlboko vo veľkých koncovkách výfukov. Ešte chvíľu sa spoločne trasieme, a keď je motor trocha ohriaty, kopem jednotku. Tu prichádza prvé prekvapenie, nakoľko sa tento úkon zaobišiel bez povestného sprievodného úderu kladiva o kovadlinu. Púšťam z dosť ostra zaberajúcu spojku, pridávam plyn, a motorka sa s veľkým elánom derie vopred. Fíha, toto som nečakal, a pokiaľ na V7-čku sadne úplný začiatočník, môže ho to trocha vyplašiť. Hneď prvý prejazd kruháčom ale naznačuje prečo si nakoniec túto strojovňu zamilujem. Čakal som trocha ťažkopádnejšie ovládanie a mierne pretláčanie sa s motorkou pri nájazde do zákrut, ale ona sa do nich vrhá s ľahkosťou podobnou moderným naháčom s oveľa agresívnejšou geometriou. Spolu s veľkorysým rajdom to znamená, že v meste na vás len tak niekto nemá a premávkou sa presekávate ako Steven Segal rojom zloduchov. Ešte poznámka k prevodovke – trafiť neutrál pri našom čerstvo zabehnutom kuse bol naozaj boj. Som si ale istý, že ide o konštrukčnú vlastnosť a s pribúdajúcimi kilometrami sa prevodovka poddá.

Moto Guzzi V7 Stone (2021)

Preštrikovanie sa upchatou Bratislavou teda prebehlo rýchlo a ja sa už ocitám pod Pezinskou Babou, kde sa akurát otáčajú chalani na športových naháčoch. Nechcem im nič darovať zadarmo, preto točím motor viac k 5000 otáčkam, kde sa nachádza vrchol krútiaceho momentu, motorku preklápam zo strany na stranu, a náramne sa bavím. Voľnosť náklonu je na danú triedu úplne v poriadku (škrtol som si ale aj tak, hehe) a V7-čka tu ukazuje, že nechce byť len komótnou retro hipsterčinou, ale keď v jej majiteľovi buchnú sadze, tak dokáže aj patrične pobaviť. Len treba mať na pamäti, že predný štvorpiestik od Bremba obkuskáva 320 mm kotúč sám a na spomalenie z vyšších rýchlostí to chce väčší tlak na páčku, pretože aj brzdná sila motora je tu minimálna, takže na tú sa spoliehať nemôžete. ABS a kontrola trakcie (dvojúrovňová s možnosťou vypnutia) sú u V7-čky štandardom už od roku 2015, takže základnú porciu elektroniky tu máme.

To som ale už v Perneku, odbáčam na Rohožník, a je čas spomaliť a nasadiť kochacie tempo. Motor je ale aj tak fajn držať okolo 4000 otáčok, kedy do pozadia ustúpi jeho trocha hrubý prejav a ostanú len príjemné vibrácie. Zároveň začínam plne vnímať aj iné detaily. Výplň sedla je príjemný stred čo sa tuhosti týka, a ergonomický trojuholník mi pri mojich 177 cm dáva pocit, že v tejto jazdeckej pozícii môžem ísť aj na kraj sveta. Podvozkové komponenty od KYB si s nástrahami cesty č. 501 dávajú rady statočne, a ja do Moto Guzzi posielam cukrovinky Čierny Princ za to, ako dobre trafili pri ich výbere kompromis medzi tým, aby motorka v zákrutách nebola príliš uhúpaná, ale zároveň z vás na bežnej slovenskej ceste nevytriasla dušu. Z môjho transcendentálneho stavu ma ale vytrhujú spätné zrkadlá, ktoré sa vplyvom náporu vetra sklopili dozadu ako ušká šťastnej Shiba Inu. Bez sady kľúčov ich však nedotiahnete a byť majiteľom, tak moja prvá úprava smeruje k nákupu nejakých fajnových bar-endov a tieto zahodím niekam veľmi ďaleko.

O nejakú hoďku neskôr motorku nechávam naspäť u Hergiho a plný dojmov sumarizujem. Nová V7 je jasným posunom vpred v každom smere oproti minulým generáciám. Verziu Stone by som odporučil ľuďom, ktorí chcú klasicky vyzerajúcu motorku, ktorá je ale tak trocha čistým plátnom na prípadné individuálne úpravy (ladené Mistraly a dobré späťáky by boli ako prvé na mojom zozname). Minimum chrómu zároveň znamená, že vám nebude ľúto s motorkou dochádzať za každého počasia do práce, a od pravidelnej údržby reťaze vás odbremení bezúdržbový kardan. Zvládne ju začiatočník, pobaví vyjazdenejšieho, a pri odchode z garáže sa za ňou radi obzriete a bude vás hriať pocit, že za svoje peniaze ste dostali dobre jazdiacu a vyzerajúcu motorku s bohatým historickým odkazom.

Moto Guzzi V7 Stone (2021)