Ruská penalta 3/3

14. deň, utorok 22. júna 2022

Velikij Novgorod – Pskov – Rezekne/LV – Aronieši (kemping)

Je rozhodnuté. Bude sa predlžovať tento zápas. Je ráno, ja sa balím a dnes definitívne opúšťam Rusko. Som už v podstate neďaleko hranice a nič zaujímavé tu nemám vo výhľade, čo by stálo za obzretie. A na niečo veľké nie je dostatok času, peňazí ako aj možností, ktoré sú značne obmedzené situáciou. A preto tesne pred koncom zápasu volím obrannú taktiku a dnešný deň si užijem po bočných cestách smerom k hranici.

Vyrážam na okružnú jazdu mestom, ktoré sa mi veľmi zapáčilo, kupujem si nejakú poživeň a tankujem. Je mi akosi nanič, clivo a je badať začínajúci smútok z blížiacej sa hranice a prechodu von z Ruska.

Držím smer Pskov a bolo mi poradené ísť bočnou cestou po dedinách, kde je premávka minimálna. Veľmi sa tomu teším a užívam si naozaj prázdne cesty rôzneho charakteru, od nového asfaltu cez asfalt socialistický až po dedinskú gruntovku.
A to všetko na úseku okolo 100 kilometrov. Nuda tu veru nehrozí. Dookola sú močiare a suché lesy, veľké kontrasty plné nástrah.

Stačilo by pár metrov mimo cesty a v blatistej zemi sa nepohnem ani meter. Tu by som veru kempovať nechcel.
Ani ten šašlik už nie je to čo býval. On bol možno aj dobrý, no jeho chuť kazil pocit, že toto tradičné ruské jedlo som si dal len pár kilometrov pred hranicou.

V meste Ostrov, ktoré je posledným mestom pred čiarou natankujem a zostáva mi už len rovná cesta k hranici. Tu prichádzam k miestnemu obchodu a míňam posledné ruble na kvas, sušienky a konzervu.
Poprosím okoloidúceho chlapa o fotku s motorkou pred hranicou. Urobí mi fotku a hovorí „ja ťa poznám, asi pred 10 dňami som ťa videl stáť v Ostrove a rozprával si sa s policajtami pri benzínke.“

Pozerám na neho a hovorím, že má pravdu. Ale ako si ma môžeš tak pamätať. On sa len usmeje a hovorí, „vieš, pracujem tu na hranici a prechádzal si našou hranicou, keď som končil v práci a potom som ťa tam videl stáť. Bol si to ty, pretože motorkári teraz cez hranicu nejazdia“. "Vlastne, takmer nikto nejazdí", dodal.

Obaja zhodnotíme, že je to celé smutné a lúčime sa. A zároveň sa ja lúčim s Ruskom. Vchádzam do medzipásma a ako som si už zvykol som tu sám. Zase čakám, kým si ma niekto vôbec všimne. Pas, techničák a za 5 minút čau. Ani jedna otázka ohľadom toho kde som bol, ani náznak nejakej kontroly batožiny.
Opúšťam Rusko s trpkosťou no z druhej strany s radosťou, že som vôbec mohol sa sem dostať aspoň na chvíľu. ... Спасибо Россия !!!

Rozhodca ukončuje druhý polčas zápasu nekompromisným písknutím do píšťalky. Za stavu 1:1 sa bude predlžovať a uvidíme ako nakoniec zápas dopadne. Teraz máme krátku prestávku počas ktorej uvidíme ako je na tom náš hráč, ktorý na všetko zvysoka kašle a spôsobom „nejako bolo – nejako bude“, sa prediera cez byrokratickú mašinériu s názvom EU.

Aby som bol objektívny a pravdivý. Moja osobná asistentka Oľga, ktorú som takto pomenoval napriek jej nesúhlasu mi zistila, že pri prechode z Ruska do Lotyšska budem potrebovať vraj nejaké potvrdenie. No ja ho teda potrebovať nebudem, ale môžu niečo pýtať. A vraj mi niečo vytvorila, a je tam aj pečiatka, krásna veľká okrúhla pečiatka ktorú miluje každý úradník.
Problém je, že mi ten jej výtvor nemá kam doručiť. Mávol som rukou a povedal jej, že uvidíme a riešiť to budeme vo chvíli ak to bude veľmi potrebné.

Lotyšská strana je už nasiaknutá smradom z EU a šíri sa to tu celkom dosť. Veľmi pekná, no zároveň veľmi odmeraná a oficiálna policajtka si berie moje dokumenty a pýta sa na dôvod môjho prekročenia hranice. Neviem čo je tu nejasné, veď ak raz idem z Ruska, tak asi potrebujem vstúpiť na ich územie a potom ísť ďalej. Pochopí, že sa spýtala nesprávne, tak sa pýta na nejaký dotazník.

O ničom netuším, tak ma prosí o vyplnenie zopár otázok cez internet. Ako správne tušíte, po chvíli to vzdáva a snaží sa na svojom mobile za mňa tento dotazník vyplniť. To že to nemám ako vyplniť je jasné, no ja som to napriek jej pomoci odmietol vyplniť nakoľko argumentujem, že cez Lotyšsko mám len dve hodiny tranzit a nič viac.

Je mi oznámené, že ak to nevyplním môžu mi dať 50,-€ pokutu s čím súhlasím. Asi nečakala moju odpoveď, a tak prichádza vedúca zmeny, ktorá ma prosím o vyplnenie a zvyšuje pokutu na vraj maximum 600,-€. Stále odolávam a keďže som tu jediný cestujúci, tak sa teším všeobecnému záujmu a je jasné, že hrozba pokuty je naozaj len akousi formalitou ku ktorej nepríde.

Nakoniec ma sama vedúca zmeny privedie k okienku, kde sedí pani ktorá vybavuje colné dokumenty pre kamióny a samozrejme nemá príliš čo robiť okrem surfovania po internete. Vysvetľuje jej v jazyku mne nejasnom môj postoj k vyplneniu ankety a pani prstom poklope po skle, kde visí oznam v ruštine, že za vyplnenie danej zbytočnosti si účtuje 5,-€.

Usmejem sa na ňu, aj na pani v uniforme a milo poviem „ ŇET“... nešlo mi v tej chvíli o peniaze, ani o to robiť niekomu prieky. Bol to len môj malý osobný boj so systémom, ktorý je na hlavu postavený. A tento mini súboj som vyhral.
Administratíva spočívala asi v 30 sekundovej práci a nakoniec bola aj tak bezplatná. Obom dámam som sa ospravedlnil a nakoniec sa mi dostalo pochopenia, pretože celú situáciu chápali rovnako ako ja.

Tým bol môj prechod hraníc ukončený bez jediného dokumentu, ktorý by niečo dôležité riešil prechádzam k colnej kontrole. Tu už o mne vedeli a videli môj prístup k danej veci. Dvojica ktorá prichádza na kontrolu je zjavne pobavená mojou prítomnosťou.

Dokonca jedna zo žien má na hrudi pripnutú kameru, ktorá všetko zaznamenáva, čo hneď využijem. Poprosí ma o otvorenie kufra, na čo jej odpovedám či je o tom pevne rozhodnutá. Bystrá žena pochopí hneď, keďže si všimla môj výzor a s úsmevom odpovedá, „no tak ja si kúsok odstúpim“...

Otváram kufor asi tak na pol sekundy a jej pohľad na strategicky umiestnené ponožky na vrchu kufra jej dostatočne stačí na ukončenie tejto ceremónie. Vypne kameru a stáva sa z nej úplne obyčajná baba, ktorá sa pýta čo a ako, kde, koľko, kam a bežných milión vecí ktoré dostáva asi každý z nás pri stretnutí s človekom ktorý sa zaujíma o cestovanie.

Rozhodca ukončuje túto prestávku po druhom polčase a nastáva predĺženie zápasu. Ja sa poďakujem a odchádzam. Víta ma naša slávna únia a s ňou aj ceny benzínu, ktoré sa mi vôbec nepáčia. Dolieha na mňa akási únava a tak si robím pauzu priamo na autobusovej zastávke a na lavičke dojedám zvyšky ruskej stravy.

Počasie je nádherné, sucho a teplo, večer sa blíži a ja vôbec nemám v pláne tranzit touto krajinou. Stáčam preto smer západ a hlavné mesto Riga mi je dostatočným orientačným bodom. Slnko svieti priamo do očí, neklamný znak správneho smeru na západ s pribúdajúcim večerom.

Užívam si prázdne rovné cesty Lotyšska na ceste A12, ktorá sa pri meste Jekabpils mení na A6. Míňam veľa krásnych miest, kde sa dá rozložiť stan, no dnes je jeden z najdlhších dní v roku preto idem ďalej.

Prechádzam mostom cez rieku Aiviekste a vidím malú značku KEMPINGAS 20km. Neviem, o aký kemping sa jedná no je mi to jedno, rád sa tam pozriem. Smerujem niekam trocha na sever a nachádzam celkom dobre značený kemping pri spomínanej rieke, úplne mimo akejkoľvek civilizácie.
Obrovský priestor pri vode, chatky, altánky, pokosený trávnik, detské ihrisko. Všetko pripravené no nevidím tu žiaden pohyb.

Neďaleko stojaca farma zjavne patrí ku kempingu. Snáď sa tu niekto ukáže neskôr. Rozkladám stan v tomto nádhernom mieste, v ktorom kazí dojem len fakt, že pri vode je nemožno vydržať bez stoviek bodnutí komára.
Neskôr počujem prichádzať auto, je to syn majiteľa farmy a kempingu zároveň. Máme ruštinu rovnakej úrovne, s rovnakým akcentom a dohovoríme sa rovnako dobre ako dvaja východniari v Bratislave (nič proti východniarom, mám vás rád).

Ospravedlňuje sa mi, že kemping ešte nie je otvorený a teda tu môžem bez problémov spať koľko chcem a platenia. S tým ja ale nesúhlasím a nasilu mu dávam 10,-€. Odchádza a mne je jasné, že sa ešte vráti.
Prichádza o pár minút a prináša mi údenú rybu. Kambala je ešte horúca a chutí znamenite. Z kufra auta vyberá 30 litrový kanister s vodou, keďže sprchy vraj budú funkčné až o pár dní.

Aj takto sa dá vyjsť k zákazníkovi a ja som si to celé nesmierne cenil. Na celom rozľahlom pozemku som úplne sám a to mi ako vždy vyhovuje najviac zo všetkého. Slnko už je takmer za obzorom, keď dojedám polovicu ryby a líham spať.

Predĺženie zápasu pokračuje v elektrizujúcej atmosfére a nepokazí to ani fakt, že tisícky miestnych rozhodcov sa piskotom dostať na ihrisko no bráni im v tom moskytiéra mojej futbalovej brány.
A preto fanúšikovia mojej krvi dobrú noc mne.

Ukončenie druhého polčasu a začiatok predĺženia bol odmenený 527 kilometrami.

15.deň, streda 23. júna 2021

Aronieši – Riga – Roja – Kotka

Ráno v tichu pri jazere je úžasné. Slnko príjemne hreje a mne sa von klasicky nechce. Ležím ešte dlho pozorujúc život v rieke a na brehoch. Neskôr mne nalievam hrnček čaju a motorke pár kvapiek oleja. Balím stan a pomaly odchádzam. Urobím nejaké fotky z tohto pekného miesta a pokračujem smer Riga.

Toto hlavné mesto Lotyšska som už navštívil dvakrát, a preto si dnes len urobím také menšie kolečko mestom. Zakotvím v prístave na lavičke v tieni. Dojedám rybu ktorú mi včera darovali a sledujem lode. Som síce vo veľkom meste, no pripomína to tu mesto duchov. Stretol som len zopár peších. A to je streda pracovný deň, pomyslím si.

Z tohto omylu ma vyvedie debata na benzínke, kde sa dám do reči s miestnym motorkárom. Dnes nie je pracovný deň. Dnes je jeden z najväčších sviatkov v Lotyšsku. Letný slnovrat pod názvom Ligo. A zajtra je vraj tiež sviatok ( kresťanský), takže dva dni voľna pre tento pobaltský národ má za následok totálne preplnené cesty smerom k moru.

Všetci diváci môjho predĺženia futbalového zápasu sa hrnú rovnakým smerom ako ja? Dostávam odpoveď že áno a nasledujúce noci budú vraj veľmi veselé. Viem že Lotyšsko má pri Baltskom mori taký výbežok ktorý končí takým úzkym špicom, pýtam sa naň a dostávam odpoveď, že toto miesto sa volá Kolka.
Ľahko sa k menu dostanem, pretože tam vedie len jedna cesta. To mi vyhovuje a so stovkami iných vozidiel smerujem k danej oblasti.

Všade okolo cesty vidím predávať zelené venčeky z dubových listov, a nosia ich na hlavách muži aj ženy. Zastavujem na jednom mieste a pýtam sa na o čo ide. Je mi jasné, že to má spojitosť so slnovratom. Dokonca dostávam jeden venček na skúšku na hlavu namiesto prilby.

Cesta do mestečka Kolka vedie borovicovými lesmi a po pravej ruke mám stále more. Nádherná cesta aj scenérie prírody mi len trocha ruší fakt, že cesty sú dosť plné. Prichádzam k danej oblasti a idem si obzrieť miesta. Asi hodinu jazdím hore dole, no k moru a výbežku pevniny sa nedá vôbec dostať.
Všade sú len chodníčky pre peších, takže ani nepomyslím na nejaké porušenie zákazu vjazdu. Aj keď s motorkou by som sa dokázal predrať až k moru, no prírodná rezervácia by mala zostať nedotknutá vozidlami.

Fungujú tu asi tri kempingy v jednom z nich sa zastavím a s majiteľkou, ktorá je veľmi milá a ochotná dohadujem miesto pre mňa. Nachádzam si pekné miesto na miernom kopčeku, k moru to mám asi 30 metrov, a výhľad ako z rozprávky. Kemp je samozrejme dosť plný, no dnes sa budem musieť uskromniť a moje želanie samoty musí ustúpiť realite.

Odchádzam ešte do obchodu, kde si kupujem jednorazový gril, 1kg vedro šašlika v marináde, chlieb, a samozrejme kvas. O hodinu sa kempingom šíri vôňa pečeného mäsa a ja si spokojne užívam tak jedla ako aj skvelého počasia. Následne ma prepadne mikrospánok asi tak na dve hodiny.

Vstávam a vydávam sa na prehliadku pobrežia. Borovice rastúce v piesčitej zemi nevládzu odolávať náporom mora, ktoré si postupne odhrýza z pobrežia. Celé desiatky stromov ležia vo vode a na čistých pieskových plážach. Voda je ale chladná, kúpe sa len zopár otužilcov.

Prichádzam na výbežok pod názvom Kolka. Alebo ak chcete mys Kolka. Zrazu ma chce zraziť z nôh silný vietor, ktorý duje od západu. Na tejto strane výbežku sa takmer nedá vydržať dokonca more tu má akoby inú farbu. Priamo na pláži je pripravená veľká vatra a aj ozvučenie si tu pripravuje akási hudobná skupina.

Do neskorého večera prechádzam touto oblasťou a snažím sa vytráviť šašlik v žalúdku. Predĺženie zápasu už zjavne naznačuje chýbajúcu kondíciu hráčov, a aj rozhodca sa tomu prispôsobil a píska málo. Tým myslím to, že komárov tu dnes nieto.

Vrátim sa za šera k mysu, kde sa zhromaždilo pár desiatok ľudí v krojoch so zelenými venčekmi na hlavách. Nájdem si vhodné miesto v závetrí na kopci a počúvam niečo z ľudovej tvorby lotyšského národa.
Samozrejme moja obľúbená fráza, „ňepaňimáju ňi chuja“....

No nič že nerozumiem, mal som aspoň nejaký ten kultúrny zážitok Okolo polnoci sa dav pomaly rozchádza a predpokladané bujaré oslavy sú na počudovanie celkom kultúrne a slušné. Žiadne alkoholické scény sa nekonali, a dokonca v kempe pri stoloch sediace skupinky sa rozprávajú úplne potichu. A tak to má byť. Spokojný s týmto večerom, ako aj s nečakaným tichom sa ukladám na spánok.

Dnešný sviatočný deň, nám hráč s číslom 15 strelil 316 gólov, teda vlastne kilometrov.

16. deň štvrtok 24. júna 2021

Kolka – Ventspils – Klaipéda/LT – Nida

Vstávam v takom tichu, akoby som bol niekde v pustatine. Diváci zápasu od únavy asi zaspali, keďže výkony na trávniku sú žalostné. Balím stan a znovu vonia pečené mäso po kempingu. Šašlik ktorý mi zostal zo včera si pripravujem na raňajky a zvyšok na cestu počas dňa.
Motorku tlačím von z kempingu a až na ceste štartujem. Keďže je tu každý ohľaduplný, beriem to tak aj ja. Je už síce 9.00 no všetko spí. Vyrážam po úplne prázdnych cestách popri Baltskom mori.
Cesta je tu len jedna nemám sa kde stratiť.

Rádioastronomické centrum. Preletím okolo tejto dopravnej značky, brzdím a otáčam sa. Odbočujem a po pár kilometroch cesty sa ocitám na mieste, ktoré pripomína oblasť mesta Pripjať ležiacej v blízkosti jadrovej elektrárne Černobyľ.
Mestečko Irbene a základňa menom Starlet, neboli v dobe studenej vojny a v ére Sovietskeho zväzu ani na mapách. Akoby tu nič neexistovalo. Keďže sa jednalo o hraničné pásmo, tak vstup do oblasti bol zakázaný a táto oblasť bola uzatvorenou zónou kontrolovanom vojskom.

Dve obrovské antény o výške 32 metrov a priemere 16 metrov vidno už z ďaleka. Zámer Sovietskeho zväzu o výskum vesmíru bol pri výstavbe v 60-tych rokoch minulého storočia, samozrejme len na papieri. Reálne sa jednalo o špionážne satelity a po rozpade a odchode sovietov bolo zničené všetko čo sa dalo zničiť.

Keďže v čase rozmachu tu pracovali a žili stovky pracovníkov, členov ochrany a iných súdruhov, bolo potrebné im vybudovať zázemie, ktoré je dnes akoby návratom v čase. Kto nebol v meste Pripjať, do ktorého sa dá kúpiť vstup organizovaným zájazdom so sprievodcom, a má obavy z možnej radiácie a iných neduhov, tomu vrelo odporúčam návštevu tohto miesta, ktoré mi prišlo do cesty.

Aj tu nájdete panelové domy bez okien, zdravotné stredisko bez dverí, školu bez detí s kresbami na stenách a množstvo iných priam strašidelných miest, ktoré sú ale prístupné bez obmedzenia.
Mesto duchov a zberačov čohokoľvek cenného. A jedným z nich je aj chlap menom Genadij.
Prešiel som okolo neho a keby sa nebol trocha pohol, ani si ho nevšimnem. Zvyknutý na turistov sa nenechá rušiť pri pití ranného piva.

Slušne sa pristavím a spýtam či neruším. Pochopí, podľa môjho prízvuku, že nie som miestny. On po rusky hovorí ako každý zo staršej generácie. Žije tu prakticky celý život.
Najskôr pracovne keďže tu pracoval v čase, keď to tu vyzeralo o trocha lepšie. Takže hovorím možno s niekým kto sedel na vyššej funkcii, no po rokoch zápasu s alkoholom by som ho odhadol akurát tak na nočného vrátnika.

Ukázalo sa že napriek tomu, že žije v podmienkach ktoré sú nie príliš dôstojné, jeho život tu na tomto mieste mu vyhovuje. Keďže tu pozná každý centimeter oblasti živí sa tým, že vykopáva zo zeme káble. A že ich tu je aj na tri životy, to mi len potvrdí jeho úsmev na perách s práve ušúľanou cigaretou.

V zemi je vraj spleť tunelov a stovky kilometrov káblov často hrubých ako jeho zrobená ruka. Koľko vládze toľko kope a potom odovzdá do zberu. Zarobí si vraj úplne v pohode na svoj život.
Okrem toho mi porozpráva o živote vtedy. Poučné historky z miest, kde sa vtedy nedostal nikto z radových občanov. Pochváli sa, že s ním už niekoľkokrát robili rozhovor pre televíziu a možno ho nájsť aj na Youtube.

Hodina rozhovoru ubehla ako nič a za ten čas sa tu prešlo zopár záujemcov o tento skanzen socializmu. Lúčim sa s Genadijom, nechávam mu fľašu kvasu s ospravedlnením, že pivo nemám.
On len mávne rukou a povie, že včera bolo piva a vodky aj tak priveľa, keďže oslavoval slnovrat. Špecifický smrad spálených káblov a celé kopy zostatkov ohnísk sú dôkazov, že Ganadij tu jánske ohne páli po celý rok.

Odchádzam z tohto miesta s nečakane dobrým pocitom z ponúknutej zaujímavosti cestou. Pokračujem na mesto Ventspils. Aj toto mesto spí a to je už obed. Prechádzam centrom a neviem kam ďalej. Zastavujem preto na krajnici a rozmýšľam.
Po pár sekundách sa prirúti ani neviem odkiaľ chopper a od chlapa dostávam krátku otázku, „ everything in order?“
„да все нормально“ odpovedám.

Po krátkej debate dostávam ponuku na čaj v miestnom klube, ktorú neodmietam a pokračujem cestou za neznámym. German, tak sa volá tento člen miestneho motorkárskeho klubu , ktorý si svoje roky slávy užil dávnejšie.
Štýlovo zariadený klub na poschodí budovy, je prázdny. Zostalo len zopár členov a stretávajú sa len sporadicky.
German s trpkosťou v hlase opisuje ako sa im vypomstila spojitosť a družba so známym ruským klubom Noční vlci.

Ich klub to dostal pocítiť tak od členov ako aj od občanov, že tento krok vedľa bol nesprávnym a množstvo členov odišlo inam. Dnes fungujú len ako občasné ubytovanie pre pocestných ako ja a zvyšok klubu je v prenájme.

Prehodíme s ním teda tému na cestovanie a tu strávime príjemnú hodinu debaty o všetkom možnom. Nakoniec dostávam od neho tričko ich klubu a zopár nálepiek. Vyprevadí ma za mesto a ja so zvláštnym pocitom odchádzam.

Normálne mi je trocha smutno, že politika a s tým spojené vzťahy dokážu narobiť rôzne nečakané situácie kdekoľvek. Sám som si „užil“ svojich pár minút slávy už dvakrát v spojení s s týmto ruským klubom a pritom som nikdy žiadneho člena klubu nevidel a nestretol.

Celé poobedie pokračujem cestou A11, ktorá je cestou duchov. Dnes nikto nejazdí, každý dospáva, alebo oddychuje. O to viac si ja užívam prázdnotu. Baltské more mám po pravici, rovinatá krajina plná borovicových lesov cez ktoré idem ma vôbec nenudí.

Z letargie ma budí dopravná značka Litva 1km. Ani neviem ako a som na hranici. Prechádzam bez zníženia rýchlosti, ktorá sa aj tak nepohybuje vyššie ako 60-70km/hod. Jednoducho sa kochám a užívam si teplý a suchý deň.

Mesto Klaipeda je vstupnou bránou na úzky pás zeme ktorý poznáme pod názvom Kurská kosa. Krátky trajekt za 5,-€ pred ktorým čaká zopár áut ma prevezie na druhý breh tejto prírodnej rezervácie.
Toto územie o šírke len pár kilometrov a dĺžke 100 kilometrov, je približne v strede rozdelené hranicou medzi Litvou a ruským územím zvaným Kaliningradská oblasť.

V minulosti som touto cestou prešiel úspešne dvakrát a dnes som tu len zo zvedavosti.
Nakoľko ako nadšený fanúšik futbalu by som sa rád počas prebiehajúceho predĺženia zápasu pokúsil o zvrat a zasadil súperovi rozhodujúci úder v podobe môjho prechodu do tejto oblasti.

Napriek tomu, že v mojom pase chýba vstupné vízum, no to rozhodne nemôže ovplyvniť moje rozhodnutie skúsiť prejsť hranicu s mojim pasom fanúšika UEFA.
Čo na tom, že sa v Kaliningrade nehrá žiaden futbal, môj zdrap papiera ma oprávňuje s ním vstúpiť na územie Ruska neobmedzene. No a či je to Rusko tam, alebo Rusko tu, to je snáď jedno nie?

Pokračujem jedinou možnou cestou č.167 a za mestom Nida definitívne moje nádeje zhasnú. Dopravné značky hovoria jasne. Zákaz vjazdu, a uzatvorená hranica.

Prejdem ešte asi kilometer a tu stretávam človeka, ktorý má v tejto príhraničnej oblasti chatu. Potvrdzuje mi, že hraničný prechod je už od minulého roka zatvorený a nemá zmysel tam chodiť.

Takže podľa očakávania sa otáčam a hľadám možnosť kde sa rozložiť na noc. Všade visia značky o zákaze stanovania, ohňa a parkovania. Je tu strašná komercia, jednoducho zodrať z človeka každé lotyšské euro.

Kemping je dosť plný ledva v ňom podvečer nájdem voľné miesto a dnes nič neriešim. Prítomnosť ľudí mi nevyhovuje, no na prespatie to stačí. S nikým nič neriešim, zjem niečo na večeru a zaľahnem spať.
Je tu o poznanie rušnejšie ako včera. No do rána nejako vydržím a zdrhám.

Takže ukončenie zápasu víťazným gólom v ruskej sieti sa nekonalo a rozhodca ukončuje prvú časť predĺženia, ktoré o zápase nerozhodlo.

Po krátkej prestávke na spánok sa vrátime dohrať tento nekonečný zápas v ktorom dnes náš reprezentant nabehal slušných 380 kilometrov .

17. deň piatok 25. júna 2021

Nida – Marijampole – Bielostok – Ostromeszyn

Ráno sa ani neunúvam brať ohľad na niekoho, keďže od rána je v kempingu živo. Balím a odchádzam. Cesta je rovnaká a po slabej hodinke pomalej jazdy som zase na lodi a o pár minút na v meste Klaipeda.
Trocha váham kade ísť no nakoniec sa pustím cestou č. 141, ktorá kopíruje Kaliningradskú oblasť a značenie ukazuje na mesto Marijampole, ktoré je už hraničné mesto s Poľskom.
Toto mi pre moju orientáciu stačí a po zabudnutých cestičkách litovského vidieka sa hrám hru „uteč lebo zmokneš“.

Počasie druhej časti predĺženia zápasu sa nám trocha pokazilo a hráči s nevôľou budú chcieť prezliecť spotené dresy za nepremok. Našťastie sa rýchlou hrou dokážem mokrému súperovi vyhnúť a po tankovaní dojedám poslednú klobásu ktorá prežila až do tohto dňa.
Neskôr neodolám nápisu „šašlik“ no namiesto toho dostávam niečo čo sa podobalo skôr na kebab ako šašlik. Pred hranicou už len dotankujem keďže som si spočítal, že poľských zlotých budem mať asi len na benzín a nič viac.

Kupujem si litovský kvas v množstve ktoré dokážem umiestniť kade tade na motorke, takže si veziem 5 fliaš, snáď s nimi vydržím domov. ...nie nevydržal...športovec futbalista s mojim výkonom potreboval množstvo tekutín a vypil som ich ešte pred príchodom do cieľa.

Hranica s Poľskom bez ubratia plynu a plné "polskie drogi" ma zase vítajú. Keďže to tu poznám hneď pod mestom Suwalki mierim cestou č.8 na Bielystok.
Dnešné poobedie sa mení vyslovene na tranzit, a aj diváci na tribúnach štadióna ako aj čitatelia tohto maratónu už túžobne očakávajú záverečný hvizd rozhodcu.

Smútok z konca je zjavný aj u mňa, aj vtedy pri ceste aj dnes pri písaní. Jednoducho pocit, že sa blíži záver nepridal na mojej všeobecnej radosti z toho dňa a prenieslo sa to aj do týchto riadkov v ktorých dnes akosi niet o čom básniť.

Poľské nekonečné polia, kombajny a traktory v nespočetných množstvách a bociany sediace snáď na každom stĺpe sú mi spoločníkom po celý zvyšok dňa.

V podvečer uvidím značku Gospodarstwo Agroturystyczne a v tej chvíli sa rozhodujem, že dnes sa niekde ubytujem. Akosi sa mi nechce stanovať a bez nálady odstavujem vo dvore domu, kde okrem farmy plnej zveri a hniezdom bocianov ponúkajú za slušný peniaz ubytovanie.
Pani domu mi dá na výber zo všetkých miestností, no keďže som tu úplne sám tak mi to je jedno.

Sprcha, večera a potom sedím nad zápisníkom dlho do noci a zapisujem si takmer zabudnuté fakty a poznatky z cesty, bez ktorých by tento text ťažko vznikal.

Rozhodca sa už pozerá na hodinky a aj druhé predĺženie sa blíži k záveru a po dnešných 609 kilometroch očakávam záverečný hvizd.

18.deň, sobota 26. júna 2021

Ostromeszyn – Przemysl – Palota/SK – Nová Sedlica

Počujem hvizd rozhodcu. Koniec zápasu? Otváram oči a chvíľu mi trvá sa zorientovať kde som. Ležím v posteli a nie v stane. Nepíska rozhodca, ale domáci kohút má pomýlený budík. Hodiny ukazujú 04:10 preto spím ďalej. Už o siedmej sedím na motorke a pokračujem v ceste.

Mesto Lublin obchádzam obchvatom a potom smerujem cez mestá Jaroslaw a Przemysl. Popri ukrajinskej hranici k mestu Sanok cez ktorú preteká rybárom známa rieka San.
Táto cesta mi zaberie celé dopoludnie. Krajina sa začína vlniť a pribúdajú kopce. Zmena pre oči po dňoch na rovine, no kultúra jazdy miestnych vodičov ma núti dávať pozor na prípadný faul, ktorý by mohol prísť na miestnych cestách kedykoľvek.

Za mestom Sanok ma delí od slovenskej hranice necelých 40 kilometrov, keď zrazu rozhodca zápasu píska a nekompromisne ukazuje mimo hracieho poľa.
Je to zvláštne, lebo ani diváci nevideli žiaden faul. Prichádzam bližšie a vidím, že u rozhodcu v ruke nie je červená karta, ale červená plácačka a aj dres rozhodcu je akýsi zvláštny s nápisom Policija a s bielou čiapkou na hlave.

Zastavujem s pozdravom „dzeň dóbry“ a ja dostávam jedinú otázku. Odkiaľ idem. Odpovedám a dostáva sa mi uznanlivého pokývania hlavou.
Dvojica chlapov v uniforme chce vidieť jediné aj keď im je jasné, že mám všetko v poriadku keďže som prešiel toho dosť. Zaujíma ich len „prawo jazdy“.
Vyťahujem vodičák a bez toho aby sa naň čo i len pozreli ma púšťajú ďalej.

Pýtam sa prečo ich len to zaujíma, odpovedajú, že u nich jazdí veľmi veľa „motorkárov“ bez papierov na motorku. Čiže vodičák majú no nie na skupinu "A".
Tak majú prikázané kontrolovať každú motorku. Ešte im poviem, že ma za celú cestu X tisíc kilometrov nikto nekontroloval, a tu pár kilometrov od domu to prišlo.
Podajú mi obaja ruku, zaželajú „bezpiecznej podróży“ a mne zostáva dotiahnuť cez pár kopcov na Slovač.

Hraničný prechod Palota, tu som nikdy nebol. Prechádzam cez Východné Karpaty a som doma. Nie celkom ale doma. Keď už som v tejto časti Slovenska a domov sa mi príliš nechce, rozhodujem sa konečne po mnohých rokoch odkladania navštíviť najvýchodnejšiu obec Slovenska.

Cez mestá Medzilaborce a Snina sa dostanem do obce Stakčín, tu tankujem a pokračujem cestou č.558 do obce Ulič. Niekde cestou vidím staré nepoužívané futbalové ihrisko ktoré je z časti pokosené. Doprajem mojej motorke fotku vo futbalovej bráne, keďže celý tento príbeh je úzko „spojený“ s futbalom.

V obci Ulič neodolám dopravnej značke oznamujúcej hranicu s Ukrajinou 2 km a odbočím po starej ceste do kopcov. Lesná cesta pokračuje niekam cez hory ďalej a ja si len na chvíľu obzriem strážnu vežu a okolie. Nikto tu nebol, po chvíli sa vrátim a pokračujem do cieľa.

Obec Nová Sedlica je na konci cesty. Prechádzam cez dedinu a trocha ma prekvapuje množstvo upozornení na platené parkovanie. Prehliadku obce robím zbežne a vypúšťam z programu notoricky známu stavbu v obci ktorou je domček Večerníčka a ani na Kremenec, vrch ktorý tvorí trojhranicu Slovensko – Poľsko – Ukrajina sa dnes nechystám.

Na konci dediny vidím kemping, zastavujem sa na kus reči, je tu prázdno. Po nákupe v miestnych potravinách si tu osamote užívam večer. Majiteľ odchádza a necháva mi kľúč od sprchy a WC. Je tu umiestnená schránka na dobrovoľný príspevok, sem ráno hádžem kľúče aj peniaze.
Veľmi ochotný majiteľ, ktorému týmto rád urobím malú reklamu a odporučím ho každému.

Večer patrí už len kúpaniu v ľadovom potoku a po dlhšej dobe spánku na slovenskej zemi. Pocit toho, že je koniec cesty blízko a zase len čaká stereotyp života sa snažím za každú cenu oddialiť aspoň o pár hodín.
No nedá sa nič robiť, aj o návratoch je cestovanie.

Zápas ktorý sa už asi nerozhodne ani v predĺžení sa dnešným dňom vyznamenal 552 kilometrami.

19.deň, nedeľa 27. júna 2021

===
Nová Sedlica - Prešov – Spišská Nová Ves – Dedinky===

Ranné vstávanie v prázdnom kempingu je oveľa krajšie ako to posledné na Kurskej kose. Pomaly balím a plný energie z dobre strávenej noci sa púšťam po známych cestách smerom na západ.
Bočnými cestami po dedinách sa vyslovene plazím okolo vodárenskej nádrže Starina, cez mnohé dediny plné kakaových „tiežslovákov“ do malebného prostredia národného parku Slovenský raj.

Chcel som sa tu zastaviť a len si oddýchnuť pri vodnej nádrži Palcmanská Maša no nakoniec sa rozhodujem, že dnes to zabalím a prenocujem na tomto čarovnom mieste.
Priamo na brehu jazera rozkladám stan a nedeľné popoludnie venujem pozorovaniu života pod hladinou a kŕmeniu kačíc nad hladinou.

Zápas každou sekundou očakávam, že skončí a pri výsledku 1:1 neprinieslo rozuzlenie tohto medzinárodného stretnutia ani predĺženie.
Nálada je preto na bode mrazu u všetkých zúčastnených.

Dnes ani niet o čom príliš písať a z posledných síl zapisujem do štatistiky 266 kilometrov.

20.deň, pondelok 28. júna 2021

Dedinky – Brezno – Trenčín – Pobedim

Burácanie tribún? To asi nie. To len vietor hneď z rána sa snaží svojou silou ukázať mi, že stačilo povaľovania sa a treba baliť. Povinné fotky okolo priehrady a v kopcoch nad ňou. Cesta cez Slovenský raj má množstvo fotogenických miest, niečo fotím nech k dnešnému dňu mám aspoň čo to zverejniť.

V Brezne sa zastavujem na krátku debatu za kamarátom, s ktorým sa dohadujeme na jesennom výjazde niekam na Ukrajinu. Potom už len bočnými cestami mimo hlavných ťahov idem neomylne domov.

Rozhodca prikladá píšťalku k perám a ja očakávam definitívne ukončenie zápasu. Prechádzam do nášho Trenčianskeho kraja, potom do nášho okresu Nové Mesto nad Váhom a nakoniec stojím pred odbočkou k našej dedine.

Tu ma napadne ešte myšlienka dať si posledných pár kilometrov k domu bočnou prašnou a zarastenou cestou popri potoku a poliach.

Na mojom obľúbenom mieste, kde chodím často v tichu posedieť a pozorovať srnky, zajace a inú zver, ma nemilo prekvapí obrovská kopa odpadu ktorá tu je vysypaná. Rôzne plasty z interiéru vozidiel, pneumatiky a iný odpad. Všetko fotím a neskôr to oznamujem na obci.

Posledné dva kilometre po panelovej ceste a už si len robím fotku pri tabuli s názvom našej dediny s podivným názvom, ktorý v Rusku často prináša úsmevné momenty.
Pokračujem na neďaleký cintorín a tu chvíľu v tichosti postojím, premýšľam a na určitý čas pustím všetko z hlavy...

Posledný štart a posledný kilometer bývajú vždy tie najťažšie metre k domu. Aj motorka akoby to cítila a štartuje až na tretí pokus. Parkujem na dvore v poslednej minúte predĺženia.

S otočením kľúča do polohy OFF očakávam záverečný hvizd rozhodcu, ktorý by definitívne ukončil toto tragikomické divadlo za stavu 1:1, no ten akosi neprichádza. Asi bude nadstavovať nejakú minútu.

Sadnem si na lavičku pri motorke a ako vždy si chvíľu v hlave usporadúvam myšlienky za posledné tri týždne. Neskôr poobede rozbaľujem motorku a všímam si, že mi chýba jedna sandála ktorá visela na kufri.
Prešla celú cestu a ešte pred odbočkou do našej dediny tam bola. Večer preto znovu sadám na motorku a začína pátranie, no aj tak to k ničomu nevedie a ja evidujem prvú a jedinú stratu počas tejto cesty.
Česť jej pamiatke, niekde v tráve katastra obce Pobedim.

Návrat do reality býva krutý a potrvá to kým sa človek zase doma aklimatizuje. Toto asi pozná každý cestovateľ. Pozerám sa na tachometer a zapisujem si posledný denný športový výkon v podobe 331 kilometrov po rodnej hrude trávnika.

Pár slov na záver, alebo štatistika zápasu:

Možno tento môj výtvor nebude celkom jasne pochopený, pretože štýl písania v akom som ho podal, je pre niekoho nestráviteľný. Celé to malo mať akýsi nádych mojej nevedomosti, spojenej s nečakanými možnosťami ktoré mi otvorili svet na pár týždňov.
Neustále spájanie akéhosi imaginárneho futbalu s cestovaním, bol len môj pohľad na danú vec a akýsi výsmech samému sebe. Nevenoval som sa dostatočne možnosti hľadania cesty a pritom tá možnosť mi ležala priamo pred nosom no ja som ju z tej diaľky nevidel.

Napísať zaujímavý text, je čoraz ťažšie. Vhodné slová neprichádzajú na papier len tak ľahko a nechcem sa opakovať, aby moje cestopisy neboli nudnou prechádzkou svetom.

Ohliadnuc za celou cestou akosi nevidím nič zaujímavé, čo by prinieslo nejaké poznatky pre ostrieľaného cestovateľa. Pre bežného čitateľa, alebo konzumného motorkára jazdiaceho po svojom okolí sa môj výtvor možno bude zdať zaujímavým, no celkovo o nič svetoborné nejde.

Žiadna cesta na Mars, ani objavenie nového kontinentu. Dal som len z hlavy von to, čo som prežil, precítil a podelil sa o to všetko s každým, kto mal záujem o toto čítanie. A či sa to páčilo, nechám na úsudok každého.

Tých pár týždňov písania cestopisu ma zase raz vrátilo do sedla motorky a často sa mi stalo, že som si len dlhé minúty pozeral fotky a nenapísal ani slovo. Asi aj o tom je cestovanie.
Zvláštny reset hlavy, ktorý mi dokáže dať pocit výnimočnosti pri jazdení niekde po svete na motorke. V stane pri jazere, ale aj v daždi na ceste.
Reset hlavy na ktorý si potom neskôr s úsmevom spomeniem, aj keď sú chvíle, keď si sám sebe občas zanadávam, že čo robím.

Kto niekedy niečo písal, vie aké je ťažké zaujať a udržať si nejaký štandard či úroveň písania. Aj ja som tu napísal a oveľa viac vymazal. Pretože na prvý pohľad geniálne myšlienky som sa na druhý deň snažil opraviť, vylepšiť a nakoniec prišlo k ich úplnému vymazaniu.

Nie som spisovateľ a scenár píše život ako taký. Ja len prepisujem zo svojho zápisníka fakty, ktoré mi život doprial prežiť a zverejniť.

Ako som sa o sebe už párkrát dočítal a dopočul. Moje cestopisy sú možno zaujímavé a aj pútavé, no príliš dlhé a preto ich často čitatelia nedočítali. Asi neviem písať krátko a moje opisy dní, ciest, miest, dojmov a iných možno až nepodstatných maličkostí by som mal okresať.
Možno to potom bude prijateľnejšie pre širšiu verejnosť nielen z motorkárskeho prostredia.

No píšem zatiaľ tak ako píšem a v tomto momente patrí vďaka každému,k kto sa dočítal až sem. Na druhej strane som dostal aj niekoľko pochvalných hodnotení, kde dĺžka textu nebola obmedzujúcim faktorom a moja snaha bola hodnotená kladne.
To si vždy vážim a je to aj taký malý pochvalný kopanec do mojej zadnej časti, že to robím dobre.

Neodmysliteľnou kolónkou sú čísla, číslice a iné cifry, ktoré často zaujímajú čitateľa a zopár uvádzam vychádzajúc zo zápisníka a peňaženky.

Počet dní na cestách: 20 dní.

Počet najazdených kilometrov: 10 059 km.

Počet tankovaní: 43 x

Priemerná spotreba: 3,88l/100km

Počet vypitých litrov kvasu: približne 60 litrov

Dĺžka zjedeného šašlika: približne 2,5 metra

Minutá suma peňazí za celú dobu: 780,-€

No ako vždy uvádzam poznámku, že najlepšie veci sú v živote zadarmo a nedajú sa vyrovnať žiadnymi peniazmi a zostávajú v hlave navždy a nerozplynú sa ako ranná hmla nad jazerom.

Alibistické výhovorky na záver.

Ako vždy sa na konci vyhováram na moje nedostatky v písaní, v podobe rôznych chýbajúcich čiarok, pomlčiek, veľkých a malých písmen a iných nástrah „slovenčyňi“. Moje „chibi“ prosím prehliadnite aj napriek trápnej výhovorke, že som to po sebe čítal asi 10 krát.

Klasicky sa vyhováram aj na kvalitu fotiek. O ich obsahu ani nehovorím. Aj som zvažoval kúpu nového fotoaparátu, no keď ja som taký... Nostalgic...a občas aj Rider...

V čase písania tohto cestopisu sa leskne v mojom pase nové voňavé vízum do Ruska. Podarilo sa mi ho získať pri prvej príležitosti a rovno som bral ročné vízum s neobmedzeným počtom vstupov.
Ak bude konštelácia hviezd v roku 2022 dobrá, plány v mojej hlave realizovateľné a Vladko z Kremľa nebude robiť príliš problémy so vstupom, potom priatelia....ale nepredbiehajme.

Ďakujem všetkým za prečítanie, ak by toto dielo čítal čo i len jeden človek tak aj to je môj úspech a potešenie, že moja námaha nevyšla nazmar.

Na koniec tohto románu jednoduchého spisovateľa, chcem všetkým zaželať pevné zdravie a vždy bezpečné návraty domov.

....s úctou Noro.

Pre vysvetlenie:

Pre názov cestopisu som si posledné roky chodil do mojej knižnice a vždy ma tam napadlo niečo vhodné. Tento cestopis nesie asi trocha zvláštny názov, pretože "Ruská penalta". Je od začiatku pochopiteľné, aký to má súvis s futbalom, no ale prečo zrovna tá penalta? Prečo nie "Ruský ofsajd"? Ruská jedenástka? Alebo podobne....

Názov cestopisu vznikol v mojej hlave pár dní po príchode domov. A koho ešte neomrzelo čítanie, tak nech sa páči malý záver zápasu pre vysvetlenie je tu.

Trávim doma prvé dni a sú to galeje. Po troch týždňoch na cestách sa neviem zrazu vrátiť do normálu. Po dvoch dňoch padá rozhodnutie si zápas proti Rusku dokončiť, pretože remízový stav je neprimeraný dobe v ktorej žijem. Prišiel som domov v pondelok...
Nejako v práci prežijem utorok a stredu, no vo štvrtok sa jednoducho zbalím a idem sa aklimatizovať na krátky výjazd bez cieľa.

Pohľad do peňaženky nasvedčuje, že ďaleko nezájdem pretože z tisícky eur, s ktorými som išiel do Ruska mi zostalo 220,-€ a s tým nejaké zázraky tu po okolí neurobím.

Vyrážam klasicky smer východ a na futbalovom ihrisku menom Zemplínska šírava hrám po prvýkrát v živote. Voda na brehu, voda v jazere, voda všade, namiesto dohrávky futbalu je tu vodné pólo.

Ráno pokračujem ďalej na východ sveta a neskôr už zhodou rôznych okolností, hry osudu a náhod nepokračujem celkom sám.

A tu...tu sa to celé posralo....rozhodca zápasu píska v posledných sekundách predĺženia pokutový kop. Alebo aj inými slovami penaltu. A je tu... Ruská penalta...

Faul je následne potrestaný a Rusko vyhráva nad Slovenskom 2:1.

A pretože toto celé ďalej je už iný príbeh, iné obsadenie, iné osudy, tak moje písanie zakončujem jedinou vetou, ktorá objasní názov cestopisu...

Želám Ti skoré úplné uzdravenie a bez akýchkoľvek následkov, plnohodnotný návrat do bežného života v každej oblasti G.S.
(z pochopiteľných dôvodov uvádzam len iniciály mena a priezviska)

„S udalosťami, s ktorými ťa osud spojil, sa snaž zmieriť a ľudí s ktorými ťa život zblížil maj rád.“ (Marcus Aurelius)...

Toto celé beriem ako môj veľký neúspech, osobnú prehru a horkú príchuť celej do tej chvíle úspešnej cesty, ktorá dostala v tom momente úplne iný zmysel.
Išiel som si zakončiť svoju cestu akousi čerešničkou na torte a vrátil som sa po pár dňoch sklamaný, smutný, zlomený ako vzduchovka. Viac k tomu nenapíšem a ani sa k tomu nechcem vyjadrovať neskôr.

A preto som priznal prehru v podobe penalty v poslednej sekunde.

Koniec vysielania!

Chyba bola naozaj vo Vašom prijímači vážení diváci.

P.S.

Posledná otázka pre skutočných fanúšikov.:

Ako vlastne dopadol ten futbalový zápas Slovensko – Poľsko na ktorom som „bol“ ??? ....

Naozaj ma to zaujíma.... :-)