Ruská penalta 2/3

Druhý polčas

7. deň, utorok 15. júna 2021

jazero Kjadeljavr – Murmansk – Mončegorsk – Kandalakša

Budím sa na písknutie píšťalky rozhodcu. Otváram oči, ale nevidím nič, čo by pripomínalo futbalový trávnik, a to písknutie nakoniec bol len vietor ktorý sa preháňa po pláži a pomedzi stromy, pod ktorými sa vo vetre trasie môj stan. Vonku sa príroda blázni a okolo stanu tečú potoky vody smerom do jazera.

Na balenie niet pomyslenia. Zostávam preto v suchu a dospávam, robím si zápisky z cesty a hlavne plánujem ako ďalej. Postupne mi je čoraz viac jasné, že na Rybačij sa nedostanem. V tomto počasí to nejde a bojovať tam s blatom, snehom a dažďom, pri teplote pod 10 stupňov fakt nemám chuť.

Dnes mám narodeniny. Niežeby som to nejako zvlášť oslavoval, no presedieť celý deň v stane nechcem. Okolo 14:00 sa počasie trocha umúdrilo a ja balím všetko mokré. Po polhodine sa plným plynom vyberám z pláže, síce celý od blata a piesku, ale zato bez pádu.

Pred Murmanskom ma chytá znovu dážď, a tak sa schovám na benzínke a dávam si čaj. Pozerajú na mňa trocha zvláštne. Všetci tu majú zimné bundy a čiapky. V autách teplo a sucho. A ja tu stojím pod prístreškom a zapisujem niečo do rozmočeného zápisníka.
Asi som sa niekomu zdal zúfalý, pretože prichádza chlapík s otázkou, či nepotrebujem pomôcť s niečím. Poďakujem a odpoviem, že dnes „u meňa deň raždenia“ (narodeniny) a jediné čo by som chcel by bolo pekné počasie. Obaja sa zasmejeme, chlap mi podá ruku a zase počujem tú istú vetu, „si tu skoro“...

Nepremok svoju funkciu už dávno vzdal a tak pokračujem cestou na juh, tak ako som včera prešiel. Leje a leje a leje. Teplota nevystúpila nad 10 stupňov a ja len pomaly idem po zaliatych cestách plných kamienkov, štrku a piesku. Veľmi ťažké jazdenie, keď sa mi plexi stále zahmlieva a zima ma trasie.
Keďže som vyrazil neskoro poobede, tak k večeru prichádzam zase do mesta Kandalakša. Tu som rozhodnutý ísť na to isté miesto pri Bielom mori, kde som bol predvčerom. No v meste vchádzam do takého dažďa, že stojím na autobusovej zastávke a aj osobné autá stoja lebo nevidno na krok. Neskutočný dážď ma prinúti sa poobzerať dnes po možnosti ubytovania.

Predtým, cestou k moru, som si všimol značku Motel. Vydám sa tým smerom a nájdem na pohľad slušné ubytovanie, no pre mňa s vysokou cenou na ruské pomery. Mierim preto ďalej smerom na mesto Umba cestou 47K-010, okolo jazera Kolvica, no tu niet ničoho a ďalej sa mi v daždi ísť nechce. Vrátim sa preto k motelu a za 1800 rubľov (asi 24€).

Medzitým tu vidím parkovať dve motorky. Manželia z Petrohradu na výlete sa tu dnes tiež usadili, Oleg jazdí na Honde Transalp a jeho žena Lena na BMW GS 650. Nakoniec je z toho celkom pekný večer v znamení moto zážitkov z cestovania a nekonečnej debaty o motorkách. V altánku na dvore si pripravujeme šašlik, ktorý som bol kúpiť v obchode. Balenie 1+1 kg máme na celý večer + zajtra na cestu zostalo každému.

Keď som si už zaplatil ubytovanie, tak sa snažím rozložiť a vysušiť všetky veci. Radiátor ide naplno do rána, stan mám rozvešaný po celej miestnosti, čižmy sú do rána skoro suché. Spánok v posteli bol výborný a teplá sprcha tiež nebola zlá.

Dokonca ani rozhodca nebol dnes príliš proti môjmu simulovaniu a tak druhý polčas začal napriek počasiu celkom dobre, nájazdom 367 kilometrov.

8. deň, streda 16. júna 2021

Kandalakša – Vočaž – Belomorsk – Medvežegorsk

Vstávať skoro ráno z teplej postele? Veru nie. Vstanem až okolo 10.00 a balím. Lúčim sa s Olegom a Lenou, prajeme si hlavne dobré počasie. Idem na juh a dážď ustal. Polárny kruh len prejdem, fotka z motorky a pokračujem. Je chladno, no bez vody aspoň.
Príroda okolo je pekná, ale mnoho kilometrov cesty je frézovaných, tak dávam pozor, lebo motorka v tom pláva zo strany na stranu. Benzínky sú tu veľmi zriedka, tak tankujem kde sa dá a na zohriatie si dám polievku.

Nudný zápas osvieži krásny zvyšok starého mosta, pri ktorom si dám pauzu a kochám sa prírodou. Aj počasie sa polepšilo aspoň na chvíľu.

Belomorsk. Toto mesto v karelskom nárečí znie ako „bažinatá zem“ a leží na brehu rieky Vyg.
Toto malé prímorské mestečko žije svoj pokojný život na brehoch mora, ktoré pred tisíckami rokov bolo domovom predkov dnešných obyvateľov Karélie.

Dnešnému potomstvu zanechali odkaz v podobe petroglyfov. Tieto kresby do kameňa, ktoré prežili do dnešných časov, sú skutočným pohľadom na život vtedy. Obrázky zvierat, ľudí, vesmírnych telies, rôznych znakov, lodí s posádkou, a iné vyobrazenia rozhodne patria za návštevu tohto miesta a krátky návrat do minulosti odhadovanej na 5-6 tisíc rokov.

Na mieste, kde začína turistický chodník k petroglyfom, je čulý pracovný ruch. Stavia sa tu nová cesta a veľké parkovisko. Poprosím partiu robotníkov, aby mi pozreli na motorku, nechávam tu všetko, aj prilbu a dokonca aj kľúče v zapaľovaní. Jednoducho nie je dôvod sa báť.

Prechádzka lesom je asi 1,5 kilometra dlhá a mení sa na beh pred komármi. Bažinatý les je ich plný a mám ich na sebe desiatky. Lepšie to nie je ani na skalách, kde obdivujem kresby z dávnej minulosti. Nemám z tohto miesta fotky, pretože môj slávny fotoaparát by to aj tak len s ťažkosťou odfotil, nakoľko niektoré kresby sú len slabo viditeľné.

Návštevu po polhodine prechádzky ukončuje dážď, ktorý komárom zjavne nevadí. Vrátim sa k motorke a pri mori hľadám vhodné miesto na stanovanie. Prichádza ale taký lejak, že odchádzam do mesta. Tu sa skúsim spýtať na ubytovanie, no cena 2800 rubľov (asi 37€) je mimo mňa.

Opúšťam preto Belomorsk, ktorý ma potešil no moja prvá návšteva pred rokmi v tomto meste bola oveľa lepšia. Lov tresiek v zátoke, sediac v starej drevenej loďke do ktorej tak veľmi tiekla voda, že sme mali obavu sa pustiť ďalej ako 300 metrov od brehu, bol naozaj silným rybárskym zážitkom.

Pozerám sa na rozhodcu a on mi ukazuje smerom dopredu, že mám hrať. Nepíska, nehrozí, len ukazuje priamo. A tak pokračujem von z tohto mestečka, kde dážď znovu všetko pokazil.

Vrátim sa na hlavný ťah a smerujem stále na juh. Je podvečer a konečne neprší. Dokonca ma obieha nejaký chopper. Neskôr ho vidím na benzínke stáť a niečo rieši. Kývneme si, ukáže palec hore a tak pokračujem. Neskôr ma zase obieha a tak sa pomaly blížim k večeru.

Medvežegorsk, mesto na ktorého benzínku mám zlú skúsenosť, no musím tu natankovať, ale som rozhodnutý nájsť iný zdroj paliva ako ten, ktorý mi narobil problémy. Schádzam z cesty a pri vjazde do mesta vidím stáť zase ten chopper. Zastavujem a pýtam sa čo treba. Len menšia závada, uvoľnený kontakt a tak sa všetko rieši lepiacou páskou.

O chvíľu letí okolo stará Africa Twin. Prejde okolo nás a otáča sa. Miestny bajker pripravený so všetkým pomôcť. Okamžite sa nás pýta, čo treba. Presunieme sa k neďalekej reštaurácii, kde stoja dve iné motorky. Tu si dáme čaj a pokecáme o všetkom.

Alexej, člen miestneho motorkárskeho klubu je tu známy so všetkými a preto nič nie je problém. Odchádza dvojica motoriek ktoré tu stáli. Alexej sa s nimi lúči a potom hovorí.

„Pozrite sa na moskovských motorkárov. Dve motorky, traja motorkári a ani jeden kufor, ani jedna taška, "ňi chuja".. len mobil a kreditka. Cestujú od hotela k hotelu..."bľjať"...éto Moskva“... Otočí sa ku mne a pýta sa. A ty máš kam namierené? Odpovedám univerzálnou vetou ..“chuj znájet“... Alex s usmeje a odpovedá... spíš u mňa...bľjať...

Rozhodca by udelil minimálne napomenutie, ak nie žltú kartu, ak by ruská pohostinnosť bola odmietnutá. A tak idem mestom niekam za Alexom. Motorku parkujem u jeho známych vo dvore rodinného domu a o chvíľu dostávam kľúče od bytu.

Lúčime sa so slovami, kľúče mi nechaj tam kde máš motorku. Ja skoro ráno idem do roboty, tak musím ísť. Tak si pýtam na neho aspoň kontakt a o pár sekúnd už len počujem zvuk odchádzajúcej motorky.

Je to neuveriteľné, no pred polhodinou som vchádzal do neznámeho mesta a teraz stojím v dvojizbovom byte, ktorý mi niekto nechal len tak. Niektoré veci v Rusku jednoducho nepochopíš. Preto dnes už naozaj nič neriešim, len si rozložím mokré oblečenie a líham si spať.

Byt je síce len čiastočne zariadený a tak spím na zemi, no kuchyňa, kúpeľňa, a všetko ostatné funguje. Sú tu odkazy od iných motorkárov ktorí tu spali, rôzne darčeky majiteľovi, ako aj telefónne čísla na donášku pizze, jedla, alkoholu, dievčat, atď.

Rozhodca zápasu ale výhražne kýva prstom a tak dnešný deň odpískam v meste Medvežegorsk, v panelákovom byte zvanom „chruščovka“ (5 poschodové paneláky bez výťahu pomenované po prezidentovi N.S. Chruščovovi, v ktorého ére bol rozmach stavieb tohto typu bývania).

Dnes poctivo natrénovaných 675 kilometrov.

9. deň, štvrtok 17. júna 2021

Medvežegorsk – Pudož – Kargopoľ – jazero Lača

Otváram oči a pozerám kde som. Aha už viem. Toto je byt Alexa a nie môj stan. Balím svojich pár vecí a idem k motorke. Pani domáca mi so smiechom hovorí, že Alex stále v byte má nejakých pocestných motorkárov a u nej parkujú motorky. Fotím si palmy ktoré majú na dvore. Sú z plastových fliaš od piva. Veľa piva sa tu muselo vypiť.

Nechávam spolu s kľúčmi od bytu ako znak vďaky nôž. No najskôr si ho musí pani domáca „kúpiť“. Je tu taký zvyk, že nôž sa nedaruje, ale kupuje, takže dostávam symbolicky 1 rubeľ a nôž ako pamiatka zostane Alexovi.

Vyrážam z mesta a predtým dlho čakám na benzínke. Pretože táto je oveľa lepšia ako tá na druhom konci mesta, kde som mal problém, tak tu čaká veľa áut. Potom už smerujem z mesta cestou A-119 a kúsok za ním si pozriem vojenský cintorín, kde prebiehali rôzne čistky a v masových hroboch ležia stovky obetí.

Jazero Onega mám po pravej strane a počasie mi praje po dlhšej dobe. Tak ma poteší značka Čermužská kosa so svojimi nádhernými zátokami a prírodou všeobecne. Suché cesty a teplejšie počasie sú vítaným spestrením cestovania.
Popri jazere idem celé dopoludnie, až do mesta Pudož.

Tankujem a pýtam sa na cestu na Kargopoľ. Odpoveďou mi je, že cesta končí na rozhraní Karélie a Archangeľskej oblasti. A tak aj bolo. Po hranice oboch oblastí viedol slušný asfalt.

Potom už len neskutočná roleta, plná piesku a prachu. Oproti idúce kamióny plné dreva ani na sekundu neznížili rýchlosť, nezostávalo mi nič iné len vždy zostať stáť kým sa prach rozplynie a uvidím niečo pred sebou. Rozhodca ale tento terén nevidí ako nespôsobilý, a preto s nevyhnutnými prestávkami pokračujem.

Cesta do mesta Kargopoľ je dlhá asi 160 kilometrov a trvá mi tri hodiny. Posledných 30 kilometrov je betónová, ale medzery medzi panelmi sú tak veľké, že pomalou rýchlosťou je to ako ísť po železničných podvaloch. Normálne som rád, keď uvidím prvé domy tohto mesta. Riešim tankovanie a nákup niečoho na večeru, aj keď som sa nažral prachu dostatočne.

Jazero Lača a z neho vytekajúca rieka Onega sú dostatočným lákadlom na nocľah. Popri jeho brehoch smerujem na okružnú jazdu okolo jazera ktorá končí asi po 50 kilometroch niekde v bažinách.
Mne stačilo prejsť len asi polovicu cesty a dostávam sa k rybárskej báze, kde sú na prenájom rôzne chatky a člny. Rybári práve čistia svoje celodenné úlovky, ja si rozkladám stan priamo pri vode v čistom piesku. Niet tu nikoho a to ma ako vždy teší. Ticho a samota lieči.

Krásny západ slnka a výborná večera len umocňuje výnimočnosť tohto miesta. Samozrejme k tomu prispieva aj počasie bez dažďa a vyššia teplota, dnes bolo okolo 18-20 stupňov, čo je luxus po posledných dňoch. Večer musím trocha viac použiť repelent proti komárom, no únava robí svoje a poberiem sa spať. Piskot okolo uší od desiatok krvilačných rozhodcov sa mi nechce počúvať.

Dnešok bol zase jedným z fair play dní na motorke. A to ma teší a s dobrým pocitom zaspávam za zvuku vĺn jazera Lača.

Dnes sa po trávniku ruského ihriska nabehalo 405 kilometrov.

10. deň, piatok 18. júna 2021

jazero Lača – Pleseck – Brin Navolok – Archangeľsk

Ráno sa mi zo stanu ani nechce. Je tak príjemne teplo vonku. Vychádzam zo stanu von, aby som o minútu sedel vo vnútri. Mrak komárov si ma počkal a hneď od rána sa vrhajú na mňa.
Nezostáva mi nič iné, len sa nechať trénerom vystriedať na lavičke náhradníkov. Inými slovami, v stane sa obliecť do motorkárskeho oblečenia a až potom baliť stan. Bolo to tak intenzívne, že ani raňajky som neriešil, ale som čím rýchlejšie odišiel.

Cesta Kargopoľ – Pleseck je už dobrá a hlavne prázdna. Zopár úsekov je šotolina, no celkom dobrá, ujazdená a ani sa na nej príliš neprášilo. Po asi 350 kilometroch tejto zaujímavej cesty prichádzam na hlavný ťah a to cestu M-8. Tu už je o poznanie hustejšia doprava, keďže sa jedná o dôležitú dopravnú tepnu.

Mesto Pleseck v ktorom je aj kozmodrom míňam a len sa pristavím, že či náhodou neuvidím štart nejakej rakety. Aj tu mi je jasné, že do blízkosti objektu sa nedostanem a preto ani zbytočne nehľadám cestu tam.
Nič sa nekonalo, žiadne vesmírne divadlo na počkanie.
Len miestny Gagarin vo výslužbe a od rána vo veselej nálade, sa na mňa zavesil s prosbou o príspevok na palivo do jeho rakety, čo v jeho jazyku znamenalo butyľku (fľašu) vodky a cigarety. Neviem koľko mu tá jeho raketa žerie, no uspokojil sa aj s drobnými.

Archangeľsk je vzdialený len okolo 150 kilometrov a v podvečer už vidím jeho majestátny prístav. Ešte predtým riešim menší problém s mojou zadnou brzdou. Trocha sa opakujem malá závada z minulého roka, keď zadná brzda občas zostáva visieť.
Rozborka a zborka nikdy neukázala žiaden problém, no občas stačilo premazať štvorhran ktorý rozťahuje brzdové obloženie, keďže moja motorka má vzadu bubnovú brzdu.

Rozhodujem sa skúsiť nájsť v meste nejaký moto klub, alebo servis a to z dvoch dôvodov. Prvým je kontrola kolesa a druhým je fakt, že v tomto meste som ešte nebol a budú mi vedieť poradiť čo si pozrieť v meste a okolí.
Toto mesto bude jediné na tejto ceste, ktoré má určite zaujímavý futbalový štadión, ktorý so záujmom mne vlastným pozriem. Ak už nebude štadión, tak aspoň miestne roztlieskavačky ktorých je tu iste plné mesto.

Je piatok a z mesta sa leje súvislá láva vozidiel smerom von, čo mi vyhovuje. Odchytávam prvého motorkára čo stretám a on ma neomylne vedie do motorkárskeho klubu Proxvat Archangeľsk. Tu sa ma ujal jeho prezident Dmitrij, ktorý je zároveň aj majiteľom autoškoly a na parkovisku tu trénuje asi osem miestnych nádejných budúcich motorkárov.

Vysvetľujem mu môj menší problém a zvyknutý na ruské pomery sa ani nedivím, že koleso z motorky je o dve minúty dole a celý klub radí čo robiť. Od výmeny ložísk, brzdového obloženia a celého kolesa. Až po predaj motorky miestnemu členovi s možnosťou zostať tu natrvalo s niektorou z miestnych krásavíc.
Nakoniec sa rozhodujeme len premazať celý systém vazelínou a zabudnúť nato. Dôvod je jasný, je piatok večer a keďže tu po celú noc nie je tma, celé sa to tu mení na nekonečnú párty.

Predstaviť si o čo ide nie je ťažké a tak sa zdvorilo poďakujem a pôjdem niekam do mesta nájsť si ubytovanie, keďže tu chcem zajtra stráviť deň. Dostávam so sebou trojicu členov klubu, ktorí ma prevedú mestom, ukážu základné body pre orientáciu a prejdú so mnou tri možnosti ubytovania.

Ešte predtým mi prezident, inštruktor a servisný technik v jednej osobe Dmitrij ponúkne možnosť ísť zajtra do spriateleného klubu do neďalekého mesta Severodvinsk na posedenie.
Keďže sa jedná takisto o uzatvorené mesto ako je Severomorsk, a sú tu veľké lodenice v ktorých sa stavajú aj „podvodné loďky“ ako sa nazývajú v Rusku ponorky, tak vítam túto možnosť a zajtra poobede sa máme stretnúť tu na tomto mieste.

Vyrážam v sprievode do centra a po asi polhodinovej jazde mestom kade tade po uličkách som totálne stratený, no zajtra klub musím nejako nájsť aj sám. Nachádzam slušné ubytovania aj parkovanie pre motorku a večer vyrážam na krátke spoznávanie mesta.
Náberežnaja je v každom meste a je to promenáda pri mori. Tu tomu nie je inak, no je tu celkom prázdno. Asi sú všetci na futbale, pretože som tu jediný v krátkych nohaviciach a tričku. Všetci ostatní sú oblečení ako ja jeseň.

Bežím preto po hodine znova na striedačku a tam už zostávam do konca. Takže som zbabelo išiel do postele, keďže som podcenil situáciu a večer skoro zamrzol.

Archangeľsk som si teda zatiaľ obzrel len v krátkosti a zajtra mám nato dosť času. Na dnes to už definitívne odpískam a idem spať. Deň to bol celkom výživný a zaujímavý. Aj rozhodca sa snažil tam hore s počasím.

Dnes nakopané do asfaltovej lopty 527 kilometrov.

11. deň, sobota 19. júna 2021

Archangeľsk – Malé Karely – Archangeľsk

Ráno v posteli je príjemné. Hrubé závesy na oknách pomohli a po viac ako týždni som spal v tme. Idem do mesta, prejdem centrum a nájdem banku, kde vymením trocha europeňazí. Dám si menší obed a potom sadám na motorku. Dostal som ako možnosť návštevy, tu po okolí, vidieť skanzen v mestečku Malé Karely.

Jedná sa o múzeum v prírode aké poznáme aj u nás. Staré domy z rôznych oblastí severného Ruska sa rozobrali a znovu postavili na tomto mieste. Veľmi pekná kolekcia architektúry na jednom mieste. Samozrejme, že zase s množstvom faulov ktoré rozhodca nechcel vidieť.
Mračná komárov čakali na turistov, ktorých veľa nechodilo, nuž teda si pochutnali na mne. Po asi 1,5 hodine prechádzky mám všetky odkryté miesta posiate od návštev tohto súpera.

Je poobedie a ja sa vraciam do mesta. V obchode ešte kupujem fľašu nejakej dobrej vodky, aby som neprišiel naprázdno na návštevu do klubu. Druhú fľašu whisky kupujem pre návštevu v klube do ktorého máme ísť. Po príchode zostávam trocha sklamaný, no je to celé pochopiteľné z rôznych dôvodov.

Dmitrij mi vysvetľuje, že dnes volal s prezidentom klubu do ktorého sa dnes chystajú a povedal mu o mojej prítomnosti, ako aj o tom, žeby ma chceli zobrať so sebou. Toto celé ale nebolo príliš šťastným riešením a nakoniec obe strany usúdili, že moja návšteva by mohla vyvolať rôzne zbytočné nedorozumenia.

Hlavným problémom bol fakt, že sa jedná o vstup do uzavretého mesta ktoré je spojené s kontrolou, no toto by sa ešte dalo vyriešiť. Návšteva uskutoční na autách a nie na motorkách, keďže si väčšina členov tým pádom môže vypiť.

Autom by ma ešte ako tak dostali do mesta. Trocha ako väčší problém videli obaja prezidenti účasť „inostranca“ v ich klube. Vraj aby nevznikli nejaké zbytočné pochybnosti a nedorozumenia, keďže „ňekatórie rebjáta rabótajut na zavóde padvódnych lódok“ (niektorí chlapci pracujú v závode na výrobu ponoriek) a sú silní patrioti.

Aj keď chápu a vidia, že som akože normálny (miestami) a aj po rusky viem plynule, no moja prítomnosť by v tejto chvíli asi bola nie príliš šťastným riešením. Inak povedané, chlapče radšej ťa tam nezoberieme, aby si náhodou nedostal po papuli, keď si chlapi vypijú. Mne samozrejme nezostáva nič iné ako to prijať s porozumením, podporou a odporúčaním mojej zubnej lekárky.

Rozhodca zápasu mi dáva červenú kartu s vylúčením na dnešný večer. Dmitrij odo mňa dostáva fľašu za pomoc a robí krátke video v ktorom mu odovzdám druhú fľašu pre mojich súperov z mesta ktoré dnes nenavštívim.
Lúčime sa a každý ideme svojim smerom. Ja si prejdem celé mesto do večera krížom krážom.

Toto mesto ležiace v ústi rieky Severná Dvina má jeden z najväčších prístavov v Rusku. Historické centrum a hlavne ulička starých drevených domov priamo v centre je nádherná. V meste sídli jedna z najznámejších morských škôl, Arktický morský inštitút. Archangeľsk je mesto v ktorom bola postavená posledná socha Lenina, ešte v ére Sovietskeho zväzu.
Uťahaný ako pes sa večer doplazím do postele a okamžite spím. V mojej vlastnej mape Ruska, si môžem vyškrtnúť ďalšie biele miesto. A to mesto Archangeľsk na brehoch Bieleho mora.

Nepočkám ani na verdikt rozhodcu a protesty o špinavých nohách a neumytých zuboch neriešim, aj ráno je deň a tie biele návliečky na posteli už určite boli také špinavé predtým, ako som si do nej ľahol...to sa nestalo od mojich čiernych nôh...určite nie!

Dnes by som to aj pešo dal... 60 kilometrov.

12. deň, pondelok 20. júna 2021

Archangeľsk – Usť Bara – Velsk – Sokol

Po dni voľna a minimálneho jazdenia, som od rána s nadšením pripravený na ďalšiu cestu. Teraz ale už definitívne smerom na juh. Balím veci a lúčim sa s mestom. Pomalým tempom vychádzam na cestu M-8 ktorá mi bude ihriskom najbližších 800 kilometrov. Končí až v meste Vologda a dnes si chcem zajazdiť týmto smerom.

Cesta je to dosť rovná, zákruty sú len veľmi výnimočne, no na atraktivite to neuberá. Takmer 300 kilometrov kopírujem ľavý breh rieky Severná Dvina a je čo obdivovať. Rieku striedajú nekonečné lesy a prázdna cesta so slnečnými lúčmi je balzam na motorkársku dušu. Tento polčas futbalového zápasu sa mi zatiaľ veľmi darí.

Za celý deň len tankujem, kochám sa prírodou, vodou a užívam si. Niekedy fakt netreba žiadne atrakcie a samotná cesta je atrakciou dostatočnou. Počas dňa stretávam aj cestovateľa na bicykli. Pán vekovo okolo 60-ky sa vybral z Archangeľska do Soči.
Klobúk dole pane. Príjemne sa pobavíme o všetkom možnom a ja mu nechávam z mojich zásob dve klobásy, ktoré sú už dostatočne vysušené a vydržia mu aj v teple.

Akosi mi došli dnes slová, jednoducho som si vychutnal deň bez faulov, fotenia a dažďa. Neskoro večer si rozkladám stan na lúke kúsok od cesty a pozorujem ako slnko takmer zapadne a nastáva skoro tma. Dokonca ani komárov tu nemajú tak veľa.
Sedím vedľa stanu s hrnčekom čaju v ruke a do zápisníka hodnotím tento deň na 1*. Ach keby každý deň života bol takto pohodový. To by sa nám pískalo, že pán rozhodca... druhý polčas sa nám prehupol do svojej polovice, je čas spať.

Dnešný výkon bol po dlhej dobe hodný potlesku diváka a je to 779 kilometrov.

13. deň, pondelok 21. júna 2021

Sokol – Vologda – Tichvin – Velikij Novgorod

Slnko hneď z rána pečie a vyháňa ma zo stanu. Dojedám šašlik zo včera a balím. Dnes mám v hlave plán, ktorý už roky chcem aspoň z časti uskutočniť a som relatívne blízko cieľa. Aj preto som zámerne zvolil cestu do Vologodskej oblasti.

Z rána prechádzam mestom Vologda, pozriem si ho len za jazdy. Je to jedno z najstarších miest Ruska a dôležitý dopravný uzol železnice. Za mestom sa stáčam na sever a po ceste A-119 mierim k jazeru ktoré ma názov Biele.
Toto rozľahlé jazero a pri ňom ležiace mestečko Belozersk, ktoré skôr pripomína historickú kulisu minulosti, ako súčasnú dobu, sú mojim čiastkovým cieľom. Zopárkrát poblúdim, zle odbočím, no po asi troch hodinách som na mieste, ktoré som si nevybral náhodou.

Tým dôvodom je jedno známe ikonické miesto a prejsť sa po tomto mieste, som si predstavoval celou cestou do tejto odľahlej oblasti. Pýtam sa v dedine miestnych ľudí, ktorým smerom mám ísť. Akosi zvláštne pozerajú. Predsa len môj akcent je iný a ruština nie je čistá, väčšinou ma považujú za občana Litvy, alebo Lotyšska podľa prízvuku.

Dnes je to ale inak. Miesto kam sa chystám ísť, je trocha iné. Neradi tu o ňom hovoria, no cestu mi ukážu rukou niekam smerom na juho-západ. Značenia nieto a načo aj. Hľadám iné ďalšie jazero. A to sa nachádza pri osade Dresvjanka. Ciel? Novozerské jazero.

Samozrejme tento názov nikomu z čitateľov nič nehovorí, no ale možno ďalšie riadky si už niektoré staršie ročníky spomenú a v pamäti nájdu spomienky na kinematografické dielo ktoré v roku 1973 natočil Vasilij Makarovič Šukšin.

Tento vynikajúci sovietsky spisovateľ, scenárista, režisér a v neposlednom rade hlavná postava filmu Červená kalina (Калина красная), ktorého vrcholné dielo sa začína práve neďaleko miesta, kde sa ja teraz nachádzam.

Keď v roku 1974 bola táto psychologická dráma premietaná v kinách po celom Sovietskom zväze odhaduje sa, že prilákala okolo 140 miliónov divákov (čo mi akosi nesedí s počtom obyvateľov vtedajšej ZSSR), čo z nej robí najúspešnejší sovietsky film všetkých čias. Myslím, že aj dnes má svetu hlavné motto filmu čo povedať, ..“snaha žiť nový život“...

Niekedy v 15.storočí tu na tomto jazere na malom ostrove bol postavený pravoslávny kláštor, ktorý svoj účel plnil dlhé storočia. Ako sa menila doba, menil sa aj význam tohto objektu, kde hrúbka stien je medzi 80 až 130 centimetrami.

Po roku 1917 a revolúcii sa pokojný kláštor zmenil na miesto pre pobyt nepriateľov revolúcie a svoje si tu užili a dožili aj počas krutovlády tunajšieho nekompromisného rozhodcu Josifa Stalina.

Vitajte v IK-5, alebo oficiálne aj „Исправительная колония №-5“, alebo iný názov Vologodský pjatak, (Вологодский пятак),alebo len Pjatak, jednoducho vitajte v pekle na Zemi.

Moje kroky, alebo lepšie povedané kolesá mojej motorky, sa samozrejme netočia celkom do toho temného miesta. Za roky cestovania po Rusku mi je jasné, že sa nikam príliš ďaleko nedostanem, no napriek tomu skúsim kam až moje možnosti siahajú.

Pýtam sa cestou do týchto končín zase niekoho, koho stretnem v tomto pustom kraji. Dostávam odpoveď, že sa ďalej ako o pár kilometrov už nedostanem. Dôvod je prostý. Kontroly a priepustka. Ja som si plne vedomý toho, že sa zase raz zahrávam so zákonom a môj pobyt v Rusku je v tomto roku veľmi zvláštny a nejasný.

Akákoľvek previerka mojej osoby, by mohla mať nepríjemnú dohru v budúcnosti pri žiadosti o vydanie víz. Jednoducho tu nemám čo robiť a aj preto len opatrne dráždim ruského byrokratického medveďa.

Tento mini futbalový zápas, ktorý tu práve rozohrávam v menšej reklamnej prestávke môjho veľkého tohtoročného zápasu, bude iste zaujímavým spestrením a možno aj menším adrenalínovým zážitkom.

Väznica Vologodský pjatak leží na spomínanom jazere na ostrove s príznačným názvom Ohňový. Tento maličký ostrov je spojený s o niečo väčším ostrovom s romantickým názvom Sladký.

Tu na tomto ostrove žijú obyvatelia, ktorí sú úzko spojený so životom, ak sa to tak vôbec tak dá nazvať vo väznici. Dozorcovia, či už bývalí alebo terajší a ich rodiny. Podľa rozprávania je tu život viac ako pokojný a na prichádzajúceho sa tu vždy radšej dvakrát pozrú.

Oblasť okolo jazera Novozero je samozrejme chráneným územím a na vstup na ostrov som už vopred mohol zabudnúť. No aspoň z diaľky chcem vidieť obrysy toho, čo mi utkvelo v pamäti z príbehu filmu o ktorom píšem vyššie. Ostrov Sladký a ostrov Ohňový sú spojené dlhým dreveným mostom, ktorý si svojich 5 minút slávy užil práve vo filme Červená kalina.

Nejde o nič zvláštne, skôr je to akési nutkanie skúsiť sa prejsť a vžiť sa do úlohy hlavnej postavy filmu Jegora Prokudina, ktorý po prepustení z väznice kráča po tomto moste vpred novému životu. Táto scéna je notoricky známa a je z nej cítiť emócie a odhodlanie hlavného hrdinu každým krokom.
Dovolil som si použiť niekoľko fotiek z tohto filmu aj do môjho cestopisu.

Jednoducho som mal takú chuť sa prejsť týmto mostom sám, pokiaľ možno tým istým smerom ako hlavný hrdina.... Možno to znie zvláštne ísť takú cestu, za takým pochybným cieľom, no každý z nás má rôzne sny a úchylky, tak to jednoducho berte ako fakt. Aj počas písania tohto textu jedným uchom pozerám tento film.

Moje plány sa ale končia vo chvíli, keď pred sebou vidím nápis o zákazu vjazdu a vstupu. Tu postojím a neskôr stretávam miestneho zberateľa parožia, húb, rýb a všetkého čo tu je možno dostať zadarmo a výhodne predať.
Opisuje mi situáciu a tu sa moje kroky tým smerom končia. Smutne pozerám vpred a je mi jasné, že prechádzka po moste bude naďalej jedným z nesplnených cieľov.

No vždy lepšie, ako keby ma tu mal faulovať nejaký protihráč v uniforme. Celé toto beriem ako moje vlastné víťazstvo a tým pádom aj ako vyrovnávajúci gól zápasu.

To, že niet ani poriadne čo odfotiť mi nevadí, a tak si aspoň v hlave ukladám myšlienky a dojmy z tejto oblasti. Po krátkom oddychu neriskujúc problémy s možnou kontrolou sa mi stráca toto miesto vo víre prachu gruntovej cesty smerujúcej od ostrova Ohňový cestou 19K-053 k mestu Čerepovec.
Po chvíli ma ešte chytí mierna búrka, ktorú prečkám na autobusovej zastávke.

Išiel som sem bez veľkého očakávania a aj preto nie som sklamaný neúspechom akcie. Hreje ma aspoň ten pocit, že som sa pokúsil o niečo. Cesta mi ubieha pomerne rýchlo, no je zrazu veľmi teplo. Pred týždňom som mrzol na severe a váľal sa v snehu. Dnes sa topím vo vlastnej šťave a zapíjam to litrami kvasu.

Nemám vôbec žiadnu predstavu kam idem len viem, že je to smer západ. Neskôr niekde v tieni lesa si pospím v tráve asi hodinu a potom pokračujem so zapnutým autopilotom ďalej. Idem celkom ako stroj, dnes som ako s vyhodeným ističom.

Z tejto letargie ma neskoro poobede preberie trhanie motora, ktorý si pýta svoju ďalšiu dávku. Prepínam preto na rezervu a pomalým tempom sa doplazím na benzínku v meste Tichvin. Tu sa rozhodujem čo vlastne ďalej idem riešiť.

Rusko ako také sa mi viac páči smerom na východ a sever, takže tu už mi to tak veľmi nevonia. Vidím dopravné značky Petrohrad 220km a Velikij Novgorod tiež približne 220km. Rozhodujem sa pre druhé mesto, keďže som tým smerom ešte nikdy nejazdil. A robím dobre pretože hneď za mestom sa stráca akákoľvek premávka. Cesty sú prázdne a čoraz užšie.

Nakoniec sa asfalt mení na gruntovku a tá neskôr na kvalitnú prašnú roletu, ktorá ma prevedie z Leningradskej oblasti do Novgorodskej. Popri rieke Volchov idem smerom na juh a vyslovene si užívam podvečer na prašnej ceste. Nestretávam nikoho, často stojím a len tak počúvam ticho ktoré tu vládne.

Do večera zostáva ešte nejaká tá hodinka a ja sa rozhodujem ísť až do mesta a tam sa rozhodnem čo ďalej. Viem že v jeho blízkosti je veľké jazero menom Iľmeň a tu v prípade potreby môžem kempovať.

Príchod do mesta je impozantný. Široké ulice a hrdosť tohto starobylého mesta cítiť na každom kroku. Na zastávke vidím taxikára bez roboty, tak sa ho pýtam, nech mi poradí niečo vhodné na ubytovanie s motorkou, keďže som sa po 15 minútovej jazde mestom rozhodol, že toto mesto naozaj stojí za návštevu.

Chlapík začne hneď spomínať rôzne vychytávky ako navigácia, fejsbuky a iné chujabuky, rôzne ubytovania doma cez rôzne sociálne siete a podobne.

Tento monológ mu vydrží len do momentu, kým neuvidí môj zápisník a pero ktorým si robím poznámky. Pochopí, že touto cestou sa nikam nedostaneme a tak mi len kývne, že poď za mnou.

O dve minúty parkujeme kúsok od centra v slušnej ubytovni s parkoviskom, kde sa s taxikárom lúčim zatrúbením. Tu mi milá bábuška ochotne za dobrú cenu dá kľúče od miestnosti v ktorej je asi 10 postelí no sľubuje, že tam budem sám.
K tomu ešte dostávam čistý uterák – vraj ako inostránec, žeby som bol davóľnyj (spokojný). Inak vraj pre domácich je to za 50 rubľov.

Je príjemný letný večer, teplota už klesla na prijateľnú úroveň a ja sa po sprche chystám na prehliadku večerného mesta. Je pondelok a tak predpokladám, že mesto nebude tak plné ako cez víkend. Bábušky sa ešte pýtam ako, kade a čo pozrieť. V meste je vraj čo obdivovať aj dva dni, no ja si ho pozriem len dnes večer. Radí mi dať si do navigácie nejakú ulicu a budovu v centre.

No po chvíli váhania pochopí, že takto sa nikam nepohneme a tak berie do ruky papier a jednoducho mi nakreslí kade ísť.
Táto papierová GPS je tak dokonalá, že hneď za prvým rohom idem presne opačne, no mne to ako vždy nevadí. Po príjemnej hodine prechádzky som v centre presne pred budovou ku ktorej som mal prísť samozrejme, že z úplne opačnej strany.

Dominantou mesta je Novgorodský kremeľ, čo je rozsiahla pôvodne drevená pevnosť, ktorá rokmi prešla do svojej terajšej červenej farby a viažu sa k nej rôzne povesti. Ja som sa dozvedel hlavne tú povesť „O milióne komárov“, pretože večer v meste pri brehu rieky Volchov mi doprial len tento druh kultúry.

A preto sa radšej zrýchleným presunom idem pozrieť na prázdne uličky centra, kde je minimum turistov a to mi vyhovuje.

Nie som nejaký zarytý obdivovateľ krás budov, námestí a fontán a preto nechávam hodnotenie tohto mesta na každého, kto sa tu niekedy objaví. Za mňa je ale spokojnosť na mieste. Bolo to dobré riešenie zostať tu dnes. Vlastne to už bolo včera, lebo hodiny na veži ukazujú polnoc.

V rieke sa kúpe asi tak 100 ľudí aj o tejto nočnej hodine. Ja sa pomalým krokom snažím zistiť, kde je sever a tým pádom, kde je moje ubytovanie, ktoré mám napísané na pokrčenej papierovej mape, ktorá nesie známky boja v podobe krvavých stôp s mojou DNA.
Týmto výdobytkom mojej techniky som úspešne zabil asi tisíc komárov.

Kupujem si ešte nejaké jedlo a pitie vo večierke a tu mi poradia, že idem celkom správne. A tak v hlbokej noci prichádzam k bábuške, ktorej dávam skoro roztopenú čokoládu ako „padárok“ za ochotu a odchádzam spať.

Pokračovanie zápasu prebieha stále vo veľmi dobre atmosfére a skvelé momenty sa striedajú na oboch stranách. Divákov určite toto stretnutie neomrzelo, aj keď sa blíži pomaly koniec druhého polčasu, v ktorom naše mužstvo dnešným dňom dokázalo vyrovnať na 1:1.

Dnešný nájazd bol slušný a zapisujem si do registračného preukazu hráča číslo 676 kilometrov.