Cesta okolo Ruska za 80 dní 4/5

3. časť - Ďaleký východ , Vladivostok - Kaliningrad

48. deň, štvrtok 3.8.2023

Zavitinsk – Birobidžan – Chabarovsk – baza Drofa

Vyspal som sa dobre, balím stan ,ktorý je suchý takže netreba nič sušiť hneď ráno. Dnes je predo mnou jeden z úsekov o ktorom viem, že tu nič dlho dlho nebude. Stovky kilometrov pustatiny, zhorené obrovské kilometre pôdy, ktorá bola predtým lesom. Požiare v tejto oblasti sú každoročným problémom a ich hasenie je zbytočné. Na tak obrovskom priestore sa len požiar kontroluje, aby nedosiahol k obydliam a všetko sa necháva na prírodu. Keď prídu dažde požiare skončia.

Dnes ma aj trocha stretáva dážď no len veľmi jemne. Jemné sú aj krídla motýľov, ktorých tu lietajú milióny. Nádherné obrovské motýle, ktorých farby sa menia pred očami. Keď si robím prestávku, leží ich tu okolo mňa na zemi množstvo.

Židovská autonómna oblasť, je presne tá časť krajiny do ktorej boli cielene vysťahovaní židia z celého Sovietskeho zväzu. Ako odmenu za tak ďalekú cestu tu dostali zadarmo bažiny a komáre v povodí rieky Amur. Centrom oblasti je mesto Birobidžan a hovorí sa tejto odľahlej časti aj „Sovietsky Sion“.

Dnes sa to už dá premenovať na „Čínsky Sion“, pretože po rozpade ZSSR, nastala mohutná emigrácia do Izraela, USA. Dnes skupuje Čína všetko, čo sa tu kúpiť dá.

Ja len tankujem a samozrejme ceny sú mierne židovské, to znamená vyššie. Pokračujem svojim tempom, ktoré od včera držím v rýchlosti len do sto kilometrov z dôvodu opotrebenia zadnej pneumatiky. Chcem aby mi vydržala do miesta, kde už som začal riešiť nákup novej a jej výmenu.

Cesta je zase pestrá a pribudli okrem lesov aj zákruty a civilizácia. Už som tu bol predtým, tak viem že sa blíži obrovský most cez rieku Amur, ktorá sa tu bežne vylieva na desiatky kilometrov a zaplavuje celé oblasti po strechy domov.

Dnes je to celkom v norme, fotím si len tabuľu mesta Chabarovsk cez ktoré idem, je pomenované na počesť cestovateľa Jerofeja Chabarova. Má veľmi pekné centrum s obrovským námestím. Nábrežie rieky Amur je prechádzkou na pol dňa. Trvá mi asi hodinu kým sa dostanem cez mesto na výpadovku a točím priamo na juh.

Cesta A-370 bude predposlednou na mojom maratóne. Jej kvalita ale nezodpovedá označeniu. Dosť biedny asfalt a množstvo úsekov sa opravuje. Idem pomaly, blíži sa aj večer. Na moje potešenie vidím nápis „báza Drofa“. Báza je označenie na niečo ako tábor, kemping, oddychová zóna a podobne. Preto odbočujem a idem skúsiť možnosť si tam rozložiť stan, umyť sa, najesť a spať.

Prichádzam ale len do nejakej akoby záhradkárskej oblasti v ktorej sa časom začalo aj bývať. V malom obchode si kupujem niečo pod zub a pýtam sa na miesta ktoré hľadám. Dostáva sa mi vysvetlenia, že nič také tu nie je, ani nikdy nebolo. Názov je klamlivý a často sem odbočia turisti a hľadajú presne to isté čo ja.

Vraj sa môžem rozložiť dolu pri rieke. Ak mi nevadí, že je tam všade blato, mraky komárov a sem tam zavíta do dediny aj miestny vládca celej oblasti Ussurijský tiger. No vraj sem chodí len veľmi zriedka, aj keď naposledy ho tu videli minulý týždeň. Tak super predstava prípadného stretnutia. Keď už som nevidel na celej ceste medveďa, tak aspoň tigra by som mohol nakŕmiť.

Pri našej debate s domácimi nás pozorne počúva nejaká babka, ktorá prišla z vedľajšieho domu niečo kúpiť do obchodu. Potiahne ma za ruku a hovorí, „synak vidím, že si unavený, pôjdeš spať k nám a dedko sa poteší, lebo bude mať s kým pohovoriť“.

Je hlboko po polnoci a ja v polospánku sedím v kuchyni pri stole, pijem asi desiaty čaj, zjedol som asi piatu večeru a povedal asi tri slová. Aj tie boli tuším len „dobrý večer prajem“.

Nikolaj Vasilijevič je chodiaca encyklopédia. História, strojárstvo, cestovanie, všeobecné znalosti zo sveta sú priam neuveriteľné. Dnes som mu prišiel vhod ako poslucháč a on je vo svojom živle. Debatu ukončuje jeho žena ktorá ma sem priviedla so slovami, „daj človeku aj pospať“.

Ukladám sa v jeho dielni na dvore, kde som si rozložil svoj pojazdný hotel. Nečakané stretnutie mi prinieslo strechu nad hlavou a prístup aký sa len tak nevidí.

Ešte stihnem urobiť poznámku o kilometroch, ktorých je za dnes 706 a spím.

49.deň, piatok 4.8.2023

baza Drofa – Lučegorsk – Dalnerečensk – Spassk-Daľnij

Budím sa na monotónny zvuk dažďa. Tu je sucho no na ulici je hnusne. Dostávam raňajky a asi hodinové pokračovanie včerajšej prednášky od domáceho. Potom už obliekam nepremok a idem ďalej.

Leje riadne a je zvláštne, že po pár desiatkach kilometrov sú miesta, kde je sucho, slnečno a teplo. Prejdem za najbližší kopec a znovu leje. Takto pokračujem s veľkými prestávkami, keď som prestál niekde pod strechou aj hodinu.

Kilometre nepribúdajú a večer sa blíži. Dnes nie je ani o čom písať len o vode. Som pri meste Spassk-Daľnij. Tu si kupujem niečo na večer a odbočujem k jazerám za mestom.

Sú tu akési chatky na prenájom, no z nepochopiteľných dôvodov do areálu ma nepustia s motorkou. Vraj ju mám nechať za plotom areálu a preto nakoniec rozkladám stan na brehu jazera v ktorom sa kúpem. Voda je neskutočne teplá a vonku je pritom len okolo 12-13 stupňov.

Celý večer presedím v stane, dážď je asi nekonečný. Príjazdové cesty sa menia na blatisté koľaje. V noci sa mi dobíja niekto do stanu. Škriabe na jeho steny a ja si myslím, že je to len vietor, ktorý konármi stromov robí tie zvuky.

Ráno zisťujem, že nočný návštevník prehrýzol do steny stanu dieru presne v mieste, kde som mal odložený chlieb. Aj mi bolo divné, že som chlieb tak krivo odrezal, no keď som ho dojedol a až potom našiel dieru v stene som pochopil, že o chlieb som sa nedobrovoľne podelil s niekým.

Zápisník dnes vyťahujem z obalu len kvôli jedinému údaju. Nič som nezapisoval v tom daždi a teraz len stručne doplním číslo 466 kilometrov a idem spať. Snáď v noci neodplávam aj so stanom.

50.deň, sobota 5.8.2023

Spassk-Daľnij – Ussurijsk – Razdoľnoe – Vladivostok

Ráno nemá význam ani vystrčiť nos zo stanu. Zostávam tu naďalej. Stan mám dobrý nezateká nič. Len je vysoká vlhkosť a všetko je ňou nasiaknuté, takže aj spacák mi pripadá vlhký.

Celý deň sa len pozerám na stúpajúcu vodu v jazere okolo mňa. Volá mi už kamarát Viačeslav u ktorého som mal byť už včera. Predpoveď počasia je stále horšia. Radí mi, aby som sa zbalil a odišiel, pretože na neďalekom obrovskom jazere Chanka, ktoré tvorí aj hranicu s Čínou, je kritická hladina vody a mesto v ktorom sa ja nachádzam, je veľmi nízko jeho úrovne.

Vraj už aj v televízii dávali o tom správy a vôbec som sem nemal chodiť. Netušil som včera nič a až teraz začínam chápať prečo som pri celom jazere úplne sám. V noci som počul odchádzať veľa áut z kempingu, kde ma nechceli pustiť s motorkou.

Skladačka v hlave začína zapadať a ja sa rozhodujem neriskovať. Celý deň som tu preležal v stane a už ma bolí celé telo od nedostatku pohybu. Balím všetko mokré spôsobom takým, že som to natlačil všetko spolu do tašky a hrabem sa z blata. Zopárkrát to takmer položím s klzkom teréne s pneumatikou, ktorá je takmer na nule svojej hrúbky dezénu.

No nakoniec úspešne prejdem do mesta, ktoré je zjavne iné ako včera. Na uliciach vidno len zopár áut, no zato čulý ruch okolo dôležitých budov. Všade rozkladajú vrecia s pieskom a situácia sa zdá byť naozaj vážna. Prepletám sa uzatvorenými ulicami k výjazdu z mesta.

Leje tak, že cez zahmlené sklo nemám šancu nič vidieť, tak idem s otvorenou prilbou a voda mi tečie dole krkom. Na nejakej benzínke stojím pod strechou a konečne mi neleje na hlavu. Dohadujem sa s Viačeslavom, že dnes to nejako skúsim dotiahnuť k nemu do servisu. Prvé, čo sa pýta je či som už opustil Spassk-Dalnij. Odpovedám že áno. Netuším, čo sa mi práve deje pár desiatok minút za mojim chrbtom.

Je večer a ja prichádzam do Vladivostoku. Pred mestom sa počasie trocha zlepší a aj cesty sú miestami suché. Idem rovno do servisu a parkujem.

Dnes nechcem už nič riešiť. Len vyzliekam mokré veci a zaspávam. Zápisník je vlhký a až neskôr dopisujem dnešných 246 kilometrov.

51. deň, nedeľa 6.8.2023

Vladivostok.

Dnes si dávam úplný deň oddychu. Po tom všetkom čo sa udialo za posledné dva dni chcem len spať a byť v suchu. Aj preto je to na dnes všetko.

Pridávam aspoň fotku od Richarda, ktorý v peknom počasí kempuje niekde pri rieke.

Pochopiteľne zapisujem nulu, do už obschnutého zápisníka.

52. deň, pondelok 7.8.2023

Vladivostok.

Dnes mám administratívny deň. Od rána sa snažím si oficiálne vybaviť jedno povolenie. Čakám v budove FSB (štátna bezpečnosť), kým príde na mňa rad.

Žiadam o vydanie povolenia na vstup do pohraničnej oblasti v ktorej som už síce raz bol no nelegálne. Vtedy to zaváňalo obrovským problémom, no našťastie to dopadlo dobre a v danej oblasti v tej chvíli nikto nerobil kontrolu. Inak by som sa vtedy asi dostal do poriadne zlej situácie.

Dnes som tu a všemožne riešim ako sa dostať k „bumažke“ (papieru), ktorý mi dovolí sa ísť pozrieť na samý koniec. Celkom dole na juhu približne tristo kilometrov leží mesto Chasan, a dnes tam chcem dostať povolenie na možnosť si pozrieť bez strachu miesta, ktoré poznám len z fotiek.

Vtedy pred rokmi som tu narýchlo nakukol, urobil pár fotiek radšej rýchlo zdrhol nazad. Pretože tváriť sa pri nejakej kontrole, že som nevidel po ceste veľké tabule v ruštine a angličtine o zákaze vstupu by bolo trápne.

Trpezlivo vysvetľujem dôvod mojej návštevy a predkladám moje doklady, technický preukaz a všetko iné potrebné. Odpovedám na otázky a vypĺňam tlačivo. Platí sa tu aj nejaký poplatok, no ten musím ísť uhradiť do banky.

Už sa teším na výsledok, ktorý sa zdá byť takmer istý. No nakoniec je všetko inak. Ako cudzinec musím prejsť inou kontrolou ako domáci. A keďže moja cesta do tej oblasti nie je organizovaná žiadnou cestovnou agentúrou, ale riešim to ako samostatný cestovateľ, previerky sú o to tvrdšie. Pohadzujú si ma tu z jedného oddelenia na druhé. Telefonát strieda telefonát, a mne je jasné, že asi nepochodím.

Dostávam definitívne rozhodnutie. Povolenie mi môže byť vydané, no časovo to bude vystavené v priebehu 10 pracovných dní a nie skôr. Je mi jasné, že ako cudzinca ma berú inak, aj keď sú tu všetci milí a slušní.

Ja si ale v žiadnom prípade nemôžem dovoliť čakať tak dlho. Pýtam sa preto na možnosť do budúcnosti. Či je možné si dané povolenie vybaviť vopred, keď sem pošlem žiadosť a dokumenty. Áno vraj to ide. V hlave ma napadá veta, ktorou je aj názov satirickej komédie ešte z doby Československa, „Příště budeme chytřejší, staroušku!“...

A o čo mi ta vlastne išlo? Jednoducho je tam jeden most, ktorý sa volá „most Družby“. Vedie do Severnej Kórei. A neďaleko je trojhranica Rusko, Čína, Severná Kórea. No a k tomu miestu k stĺpu na tomto mieste som sa chcel ísť pozrieť.

Dnes to nevyšlo, uvidíme čo inokedy. Dnes, mám pokazený deň a počasie tomu tiež nenapomáha. Zase leje. No motorka je pod strechou v servise, kde čaká na zajtrajší deň.

Dnes si zapíšem len nulu a končím. Nie vždy sa všetko podarí, tak ako chceme.

53. deň, utorok 8.8.2023

Vladivostok.

Deň nákupov. Obieham miestne obchody v meste. Potrebujem novú zadnú pneumatiku, to je prvoradý nákup. Mesto je to veľké a bez problémov si vyberám český výrobok MITAS E-07.

V inom obchode kupujem olej podľa mojich požiadaviek. Síce ešte nemusím meniť, keďže predpísaný interval ma čaká až o pár tisíc kilometrov, no rozhodujem sa ho kúpiť tu, kde je výber veľký, ako potom niekde inde zháňať cestou a strácať čas. Beriem tri litre v obchode, ktorý je zásobený neskutočne dobre.

V ďalšom obchode sa rozhodujem si zobrať aj novú reťazovú sadu. Tá na ktorej som prišiel z domu má dnes najazdených asi 18 tisíc kilometrov a dostala zabrať teda poriadne. Predné koliečko mám so sebou ako náhradné, zadná rozeta je tu dostať v pohode a výber reťazí je tiež veľký. Cenovo porovnateľné s našimi cenami, no výber obrovský.

Dnes nefotím nič nestíham, od rána kopec vecí ktoré musím stihnúť. Preto len jedna fotka od Richarda, ktorý zase niekde stanuje .

V servise meníme zadnú pneumatiku za novú a ja sa cítim istejšie. Pre ešte väčšiu istotu si beriem so sebou aj tú starú. Predná pneumatika je celkom dobrá, zatiaľ ju nemením no mám so sebou aj náhradnú. Takže idem ovešaný z oboch strán, no keďže som sám tak týmto spôsobom, mám aspoň trocha lepší pocit, ak by niečo. Áno tušíte správne...

Neskôr večer celkom dosť unavený neveriacky pozerám na zábery, ktoré mi ukazujú z miest, kde som kempoval. Odišiel som asi v poslednej možnej chvíli. Na spomínanom jazere sa pretrhla hrádza a mesto Spassk-Daľnij je pod vodou. Správy hovoria o žene, ktorá sa pred svojim domom utopila, keď spadla do kanála, z ktorého spodná voda vyrazila poklop.

Včera aj dnes mi volali známi, ktorí vedeli kam mám namierené. Pýtajú sa či som stihol prejsť úsekom Chabarovsk – Vladivostok, ktorý je na mnohých miestach neprejazdný a zatopený.

A záver vidím video, kde dvojica kolegov motorkárov nemala také šťastie ako ja a voda ich zmyla z cesty spolu s motorkou.

Ja som rád, že moja motorka si dnes zase nepripísala žiaden najazdený kilometer, a niekedy je aj nula dobrým číslom.

54. deň, streda 9.8.2023

Vladivostok – sklená pláž – Fokino – Nachodka

Balím veci a odchádzam. V hlave je plán ktorý som mal ako záložný v prípade, že by možnosť ísť na trojhraničie zlyhala. Mojim cieľom je mesto Nachodka, jedno z najvýchodnejším miest kam sa dá dostať. Na druhom brehu mora je Japonsko.

Vyrážam z mesta k miestu o ktorom som veľa počul, no ani raz nenavštívil. Toto bola moja piata návšteva mesta Vladivostok, ktoré práve opúšťam. Mierim k pláži ktorá sa volá „sklená“.

Popísalo sa o nej veľa, kde je pravda netuším. No množstvo turistov, ktorých tu vidím a zvláštne farebná pláž po ktorej kráčam je zaujímavá. Rôzne farebné kamene a podľa všetkého rokmi do hladka vybrúsené kúsky skla si tu na pamiatku zbiera asi každý.

Možno to nazvať aj ekologická katastrofa, aj turistická atrakcia.

Pokračujem hornatým pobrežím ďalej. Obchádzam Ussurijský záliv a k večeru sa dostávam do cieľa. Mesto Nachodka. Kupujem si niečo na večeru a začína liať. Idem za mesto k moru cez nejaký les. Je tu množstvo tabúľ „baza otdycha“. Cesty sa menia na kašu blata s pieskom. Môj cieľ je maják na myse Lychačeva.

Cesta je hrozná a nakoniec to vzdávam. Leje strašne silno, zase sa od Japonska rúti nejaký tajfún. Je to tu takmer na dennom poriadku. Skúšam nájsť strechu nad hlavou na niektorej báze. Beznádejné. Všetko je tu na mesiace dopredu rezervované. V tomto nečase sa mi nechce tu zostávať v stane. Na pláž je to dolu strmým zrázom, po ktorom tečie prúd vody a blata.

Nadávam na všetko čo vidím okolo seba. Fakt mám toho už plné zuby. Stojím v lese pod stromom, nikde nič nevidno, je tu už normálna tma, už je august a noci bez tmy už skončili. Takisto skončil aj mobilný signál a ja neviem čo ďalej.

Nakoniec upúšťam od pokračovania v tomto spôsobe turistiky a vrátim sa do mesta. V tej chvíli bolo jediné normálne riešenie. Nájsť tu voľnú izbu za normálnu cenu, sa zdá byť nemožné.

Nakoniec na odporúčanie niekoho skúšam šťastie v akejsi ubytovni a beriem poslednú voľnú izbu, za nie príliš dobrú cenu, no lepšie ako nič. Motorku parkujem na ulici a nič neriešim. Ťahá sa za mnou mokrá čiara na každom kroku celej budovy. Vyzliekam rozkladám veci a rovno idem spať. Absolútne nič som nevidel z tohto mesta a okolia. Občas to tak býva.

Richard je na tom o pár tisíc kilometrov západnejšie podobne s veselými novinkami. Vypadla mu nejaká skrutka a tečie mu olej.

Dnes si zapíšem 197 kilometrov, čo je jediný dnešný údaj v zápisníku, ktorý zase raz suším.

55.deň, štvrtok 10.8.2023

Nachodka – Ussurijský prírodný park – Dalnerečensk – Drofa

Ráno je samozrejme všetko mokré, nič cez noc neuschlo. Balím a robím si krátku prechádzku týmto 150 tisícovým prístavným mestom. Základom mesta je prístav, ktorý postavili ako inak väzni z miestnych gulagov. Zmena názvu mesta na Stalinomorsk sa nepodarila a Nachodka (objav) zostala Nachodkou.

Nič tu ale nenachádzam čo by ma tu ďalej zdržalo, áno viemohol by som nekonečne dlho jazdiť po okolitých zátokách a pobreží Japonského mora. No pohľad do kalendára mi vraví, že je čas začať pomaly naberať smer západ. Pohľad do mapy sveta tiež hovorí veľa. Nachádzam sa na absolútnom konci „materiku“ teda pevninskej časti Ruska.

Predo mnou je teda najdlhšia možná cesta cez krajinu. Lúčim sa po krátkej návšteve s týmto pekným no dnes stále mokrým tajfúnom zaliatym mestom a po nazbieraní nevyhnutným kamienkov na miestnej pláži pokračujem už definitívne smerom domov.

Pri mestečku Štykovo odbočujem z mojej poslednej prejdenej cesty číslo A-188 na šotolinovú cestu miestneho charakteru a cez rôzne osady sa dostanem k hranici Ussurijského parku prírody.

Prejazd je voľný no značenie žiadne a signál takisto. Idem teda len podľa odhadu. Zopárkrát zle odbočím a končím v lese. Je to trocha ako bludisko v kukurici. S tým rozdielom, že tu už je veľká pravdepodobnosť stretnutia s miestnym tigrom. Nejavím záujem o jeho audienciu a od náhodných okoloidúcich sa pýtam kade mám ísť.

Príroda je tu naozaj veľmi pekná a to, že som zase mimo civilizácie a asfaltu sa mi páči. Prakticky až do poobedia sa tu túlam a potom už vychádzam na lepšie cesty, kde je aj dopravné značenie.

Zrážky ktoré tu boli v posledné dni rozvodnili rieky a potoky natoľko, že teraz stojím pred zatopenou cestou. Netrúfam si ju prejsť bez toho aby som nevedel koľko je tam vody. Vchádzam preto kompletne oblečený a prechádzam to miesto. Hľadám prípadné jamy, alebo blatisté úseky. Je tu po kolená vody no podklad sa zdá byť tvrdý. Prechádzam toto asi 150 metrov dlhé miesto a vylievam vodu z čižiem.

Ďalej je už len príjazd k hlavnému ťahu smer Chabarovsk. Tu si všímam, že po oboch stranách cesty je voda z rieky Ussuri vyliata a všade je jedno obrovské jazero.

Takto sa to strieda až do večera, a je mi jasné, že to bolo len otázkou náhody, že som týmto úsekom pred pár dňami prešiel bez obmedzení. Po mne to tu voda uzatvorila a len pomaly sa vracia do svojho koryta.

Ja sa vraciam tiež do miesta odkiaľ som pred asi týždňom vyšiel. Na známej adrese ma čaká nedokončený rozhovor s pánom Nikolajom. V rukáve má historky zo Sovietskeho zväzu na najbližší týždeň rozhovoru. Venujem mu zvyšok dnešného večera a ostatné si necháme nabudúce.

Zase sa nám deň prehupol polnocou do iného dňa. Zase zaspávam nad stolom pri šálke čaju s poradovým číslom aspoň 10.

Nakoniec sa ukladám spať dopisujem moje číslo, 736 prejdených kilometrov.

56. deň, piatok 11.8.2023

Drofa – Chabarovsk – Šimanovsk – Novopokrovka

Ráno sa lúčime pri raňajkách, ktoré nemajú konca. Dostávam jedlo na cestu a pokračujem teda smer západ. Dnes je len tranzitný deň nekonečnou pustatinou o ktorej som písal. Nestojím nikde, len si zase raz odfotím monument Moskva – Vladivostok.

Tu v tomto prázdnom nekonečnom priestore viem len držať plyn a obzerať spálené hektáre lesa. Večer zakotvím v moteli, v ktorom som už kedysi spal. Dnes neriešim stan. Naplno od rána do večera, rýchle jedlo a spať.

Krátky opis dňa, ktorý naozaj nepriniesol nič, len presun 1001 kilometrov.

57. deň, sobota 12.8.2023

Novopokrovka – Taidan – Magdagači – Njukža

Vstávam celkom dosť unavený po včerajšej tisícke. Je tu celkom dosť chladno. Obliekam sa lepšie a vyrážam. Prejdem asi len sto kilometrov, keď zrazu cítim akési chvenie. Sekundu nato už lietam s motorkou zo strany na stranu. Brzdím na krajnici a som rád, že v tej chvíli nič nešlo oproti a za mnou.

Zostupujem a vidím jasný problém. Predné koleso je prázdne a pneumatika je z časti mimo disku. Začínam mať zlý pocit, že to nebude len obyčajný defekt, lebo to vyfučalo takmer okamžite. Nevidím žiadne prerazené miesto, ani iné poškodenie.

Skúšam dofukovať kompresorom no bez úspechu. Problém je jasný. Je poškodené tesnenie medzi diskom a spicami. Toto na ceste nemám šancu nijako opraviť. Richard je niekde za Moskvou a ja niekde, ani sám netuším kde.

V tej chvíli mi volá kamarát Viačeslav, že ako sa mám. Opisujem mu situáciu a ideme hľadať riešenie. Nepoznám tu nikoho, len v meste Mogoča mám svoj Kontakt. No to je vzdialené ešte asi 500 kilometrov. Nakoniec práve tam Viačeslav dostane od môjho Kontaktu číslo na iný Kontakt, ktorý je ku mne najbližšie.

Musím sa vrátiť asi 40 kilometrov nazad do mesta Magdagači.

Otáčam preto motorku na ceste zase smer východ a stopujem. Zastaví mi niekoľko vozidiel, no nemáme ako naložiť motorku. Asi po dvoch hodinách sa pri mne zastaví ideálne vozidlo.

Vodič Ivan ide naprázdno z Moskvy do Chabarovska (asi 8500 kilometrov), aby tu naložil a premiestnil výstavu obrazov do mesta Irkutsk. Potom ide zase naprázdno domov a keď výstava skončí zase pôjde do Irkutsku (5500kilometrov) a presťahuje to inam. Celkom dobrá práca, no na naše pomery pre niekoho nepredstaviteľné vzdialenosti.

Jeho nákladné vozidlo má všetko, čo v tejto chvíli potrebujem. Zdvíhaciu plošinu a popruhy na uviazanie motorky. Všetko máme hotové za pár minút a zase som v pohybe, no tentoraz trocha smutne a nie svojim strojom.

Odbočujeme do mesta Magdagači, kde nás už na jeho začiatku čaká miestny Kontakt. Tu vyložím motorku, poďakujem Ivanovi a zmontujem predné koleso. Ideme do pneuservisu a po zhodení pneumatiky vidím, že tesnenie medzi diskom a spicami je odlepené a aj poškodené od pneumatiky.

Riešenie je jediné. Obyčajnou lepiacou páskou oblepím spice a potom zo starej duše vystrihnem akési tesnenie, ktoré bude chrániť dušu ktorú tam vložím.

Stále mi nedá pokoj jedna vec, ako mohlo koleso tak bleskurýchlo vyfučať. No viem o podobných prípadoch ktoré mali práve tieto pneumatiky Mitas. Je zaujímavé, že na všetkých tých zlých cestách v teréne a po kameňoch sa nič nastalo a tu na rovnom a hladkom asfalte to v sekunde vyfučalo.

Oprava je hotová, no je neskoré popoludnie a už sa mi akosi nechce ísť ďalej po tom všetkom. Môj Kontakt mi ponúka návrh, že pôjdeme na jedno miesto za mestom, kde je jazero pri ktorom sa dá kempovať. Tu je aj veľké parkovisko, hotel, kafe, a chatky na prenájom. Taká oáza pre vodičov. Tu si dám neskôr sprchu a operiem oblečenie.

Prichádzame a je to tu naozaj pekné. Rozkladám si stan priamo na brehu a partia kamarátov, ku ktorým sme prišli na „družbu“ nás víta. Dnes sa oslavuje deň „raždenia“ (narodeniny) u jedného z nich a tak to aj vyzerá. Oslava v plnom prúde do noci.

Sedíme a preberáme všetko možné ako na každej podobnej oslave. Už je tma, keď do vedľajšej chatky prichádza dvojica motocyklov a s nimi sprievodné vozidlo. Chlapi sa vracajú domov z akcie „Vlna pamiatky“. Je to každoročný výjazd zo všetkých častí Ruska, na miesto kde pred rokmi zabili motorkára.

S chlapom ktorý vystúpil z auta si podávam ruku a so slovami, „ahoj, ja som Sergej“, začína moja najdlhšia párty v živote, na konci ktorej bude jedno veľké priateľstvo.

Chlapi si výjazd predĺžili návštevou mesta Chasan, na rusko – čínsko - kórejskej hranici, kam som sa ja nemohol dostať z dôvodu nevydania povolenia. Oni ako domáci to riskli bez povolenia a boli úspešní.

Sedíme a večer nemá konca. Pýtam sa Sergeja, že prečo ide na aute a nie na motorke. Odpovedá, že veľmi chce motorku, no finančne mu to toto leto nevyšlo. Pár dní pred cestou mu zomrela mama, a preto nechcel zostať doma. Sadol do auta a ide s chlapmi ako doprovod autom. Chcel byť prítomný na tejto akcii, aj keď bez motorky.

Ja pomaly ukončujem moju prítomnosť v tejto veselej partii a idem spať. Párty na pokračovanie sa ešte len rozbieha.

Na druhom konci tiež začína oslava, Richard dnes úspešne prišiel domov. tesne pred domom sa mu rozpadol kardan. Niektoré skrutky vo vnútri to už nevydržali, ale z posledných síl ho nakoniec doviezli až domov. Únava materiálu sa dostavila s jeho cieľovou páskou po viac ako 200 tisícoch kilometrov si jeho motorka okrem pochvaly zaslúži aj kompletný servis.

Dnes si kvôli problému zapíšem chudobných 124 kilometrov.

58. deň, nedeľa 13.8.2023

Njukža – Skovorodino – Amazar – Mogoča

Ráno vstávam a odchádzam ako prvý z tohto bojiska. Účastníci včerajšej bitky, ešte tvrdo spia. Lúčim sa s tými, ktorí sú už schopní hovoriť.

Vyrážam ďalej a občas kontrolujem pneumatiku, no všetko je v poriadku. Míňam miesta kde sme sa rozdelili s Richardom ktorý je už doma. Takže to stihol do predpísaných 60 dní.

Ja prechádzam z Amurskej oblasti do Zabajkalského kraja. Tu po chvíli odbočujem doprava na miesto, ktoré ukazuje dopravná značka.

Tu na tomto mieste sa odohrala tá smutná vec, keď tu pred rokmi zabili motorkára, ktorý sa na skútri vracal z Vladivostoku smerom na Moskvu.

Už som o tom písal v inom cestopise podrobnejšie. No na jeho počesť a ako pamiatka na každého, kto sa nevrátil z cesty vznikla myšlienka každoročného výjazdu na toto miesto. Je to na zvážení každého osobitne. Výjazd je dobrovoľný a po celej trase sú pripravené miesta v motorkárskych kluboch, kde sa stretávajú účastníci výjazdu.

Už som na tomto mieste lepil svoju nálepku dvakrát, dnes len fixkou dopíšem, tretiu návštevu, pretože nálepky sú už minuté.

Predo mnou je mesto Mogoča, kam som chcel prísť už včera. V miestnom klube sa nás do večera zbiera asi desať cestovateľov a miestny členovia. Ja pred príchodom hlavnej skupiny mením olej a zbežne kontrolujem motorku.

Večer už je zábava v plnom prúde, môj nový kamarát ktorý cestuje autom hrá na gitare a aj takto si zarába na benzín cestou. Opisovať šašlik, pivné hody a iné detaily nemá význam, každý si vie predstaviť taký večer.

Idem spať ako prvý, odpadávam z tejto pokračujúcej párty okolo polnoci, keď je ešte len začiatok večera.

Vonku zase len leje a leje. Zápisník je suchý a dnes si zaslúži vyššie číslo, zapisujem 475 kilometrov.

59. deň, pondelok 14.8.2023

Mogoča – Černyševsk – Čita – Burtuj

Pomáham s motorkou jednému z účastníkov, ktorý chce vyraziť hneď ráno a tiež pokračujem. Dnes chcem urobiť trocha viac kilometrov, preto týmto pustým no kopcovitým krajom idem bez väčšej prestávky. Prechádzam cez mesto Černyševsk, kde sa chcem zastaviť u jednej známej pani, ktorá tu má kafe. No našiel som už len opustenú budovu. Za štyri roky sa asi aj tu veľa zmenilo.

Mesto Čita len obchádzam, na jeho výjazde vidím stáť motocykel. Pri ňom nejaká žena. Zastavujem že či treba pomôcť s niečím, vraj nie muž išiel niekam pre nejaký diel, ktorý treba vymeniť a pokračujú. Ja v tomto krásnom zelenom kraji len tankujem a kochám s prírodou, ktorá je zase raz iná.

Trocha napíňam reťaz, no začínam počuť nejaké zvláštne zvuky neskôr. Vôbec sa mi to nepáči. Do večera prejdem ešte podstatnú časť cesty a pred zotmením vidím akýsi motel vedľa cesty. Nič iné mi netreba, cena je dobrá, jedlo vedľa v jedálni výborné. Motorka pod oknom, spím dobre.

Mojim kamarátom som dnes trocha ušiel, zostávajú v meste Čita v miestnom klube, no zajtra sa asi uvidíme.

Večer ešte dávam domácu úlohu môjmu asistentovi na telefóne. Andrej mi do zajtra má zistiť v meste Ulan Ude nejaký klub, alebo servis kde budem môcť riešiť vymeniť reťaz, a skontrolovať miesto odkiaľ občas počuť akési zvuky.

Dnes už len počuť zvuky z vedľajšej izby, kde sa píli drevo poriadne hlasnou pílou. Ja si v tom rachote dopíšem dnešných 940 kilometrov a režem tiež palivo na zimu.

60. deň, utorok 15.8.2023

Burtuj – Novopavlovka – Tarbagataj – Ulan Ude

Vyrážam smer Ulan Ude a Andrej na telefóne nesklamal. čaká ma miestny Kontakt.

Mierim do klubu o ktorom mám info, že tu je aj servis. Trocha blúdim ale nakoniec nachádzam správne miesto. Zatiaľ som tu sám, len akási staršia Yamaha so zlomeným rámom tu čaká na opravu. V klube sedí akási sympatická a trocha exotická dievčina. Myslel som, že to bude priateľka niekoho z klubu. No ukázalo sa, že táto krehká dievčina je majiteľkou tej zlomenej Yamahy.

Dievča ide samo krížom krážom po Rusku už dva mesiace a v teréne jej podsedlový rám nevydržal, tak tu riešia opravu. Domáci si ju chcel zobrať domov natrvalo, no Ilsiyar (tak sa slečna volá) odoláva tejto ponuke so smiechom.

Mne už celkom do smiechu nie je vo chvíli, keď zhodím zadné koleso a na zem sa vysype to, čo zostalo z ložiska v zadnej rozete. Trocha som tušil, že tu bude problém, no dúfal som že sa ukáže chyba v reťazi.

Keďže náhradné ložisko je bežný rozmer a nič špeciálne ako v prípade Richarda predtým, tak som pokojný. Dá sa kúpiť v meste, no ja ho aj tak mám so sebou. Meníme zároveň aj obe ložiská zadného kolesa a aj guferá, nech je to už vymenené kompletne. Reťazová sada po 20 tisíc kilometrov už prežila svoje a mením ju tiež spolu s oboma koliečkami a tým pádom odľahčujem zase o pár kilogramov batožinu.

Takže oprava sa nakoniec ukázala, ako bežný spotrebný materiál, ktorý časom odchádza. A stačí byť trocha pripravený a je to vyriešené rýchlo.

Poobede sa tu začína schádzať celá „naša“ skupina a večer je zase výživný a veselý. Sergej hrá na gitare, kým obecenstvo pije a hoduje.

Ja klasicky púšťam miesto zábavy okolo polnoci ako prvý. Nad ránom keď sa pomaly budem chystať pokračovať v ceste počujem, že zábava sa práve končí.

Ja končím písanie dnešného dňa číslom 285 kilometrov.

61. deň, streda 16.8.2023

Ulan Ude – Seleginsk – Bajkalsk – Kultuk

Prekvapivo ráno ma čakajú všetci nastúpení pri svojich strojoch. No priznám, že nie je tak celkom ráno ako už skoro obed. Vyrážame mestom, niekto si chce pozrieť najväčšiu hlavu Lenina na svete, ktorá je práve tu na námestí. Chlapi idú podľa navigácie, nakoniec sa rozdelíme a zablúdime. Ja som už pri tej hlave kedysi bol, tak mi to je jedno.

Pokračujeme bez fotky toho plešatého kameňa. Niekde cestou pri rieke Selenga, ktorej tok kopírujeme sa rozdelíme. Chlapi sa tu chcú kúpať a ja dnes chcem kempovať na Bajkale, ktorý mám kúsok pred sebou.

Idem si užiť večer pri tejto vodnej priam nekonečnej hladine. Nakupujem si niečo na večer a v obchode ma odchytí milá babka, ktorá má určite viac ako 80 rokov no zaujíma sa o cestovanie, motorky a všetko ostatné. Musím jej dlho popisovať celú cestu a má z toho úprimnú radosť. Fakt nečakané v jej veku.

Brehy jazera Bajkal si obzerám z výšky cesty po ktorej idem. Nakoniec sa rozhodujem kempovať, až na samom konci v dedine Kultuk, tam kde začínajú serpentíny a cesta sa odkláňa smerom na Irkutsk.

Večer je pokojný, turistov je tu málo. Miesta veľa, len tá voda je ako ľad. Varím večeru a a pozorujem hladinu. Dnes sa nekonala žiadna prehliadka v podobe tuleňov. Asi ich vtedy odplašili krikľavé farby Richardových plaviek.

S prvými kvapkami dažďa zapisujem 361 kilometrov.

62.deň, štvrtok 17.8.2023

Kultuk – Irkutsk – Angarsk – Usolie-Sibirskoe

Ráno nevytiahnem zo stanu ani nos, leje tak, že je vonku celkom tma. Váľam sa celý deň, dojedám posledné zvyšky jedla a keď sa počasie ani na obed neumúdri, tak balím a vyrážam. Cez kopce, do Irkutsku a hneď ďalej smer Angarsk.

Bez prestávky leje a leje. Mám adresu na klub v meste Usolie Sibirskoe, tu prichádzam poobede a nachádzam tu celú partiu v značne deštruktívnom stave.

Prišli sem už včera večer a dnešné počasie im nedovolilo pokračovať, tak utužujú kolektív a pomer krvi a alkoholu v tele. Pár minút po mne prichádza Ilsiyar, rovnako premočená ako ja. Tiež nocovala niekde pri Bajkale a od rána ide v daždi. Dnes končí tu v klube.

Na stene klubu nachádzam nápis, ktorý tu pred pár dňami zanechal, Jano Drinka ktorý ide na Pionieri okolo sveta. Neskôr sa s ním spojím a zistíme, že sme boli predvčerom obaja v Ulan Ude, no nevedeli sme o sebe. Celkom škoda, rád by som ho stretol, na jeho ceste.

Večer je ďalší z koncertov Sergeja, plný veselej nálady. Ja som akýsi trocha nachladnutý, dnes mi teda príliš nepomohlo pri tejto teplote a daždi sa voziť na motorke. Zaliezam spať pomerne skoro.

A to som dal dnes len 157 kilometrov a stačilo mi.

63. deň, piatok 18.8.2023

Usolie-Sibirskoe – Nižneudinsk – Kansk – Krasnojarsk

Ráno ako na povel všetci balia a vyrážame. Niekto samostatne, niekto s niekým. Treba sa trochu viac dnes obracať. Je piatok a vidina veselého večera, ženie chlapcov vpred. Keďže aj počasie je lepšie, tak dnes mám prestávky len na tankovanie. Naozaj sme si dali záležať a večer sme v Krasnojarsku.

Predstava toho čo bude nasledovať ma trocha desí, no párty pokračuje a Sergej cez sociálne siete pozval do klubu na koncert asi pol mesta, tak ideme najskôr na nákup a potom si pripravím miesto na spanie v izbe, ktorá je najďalej od miestnosti v ktorej bude dnes divočina.

Výsledok bol ten, že som okolo polnoci išiel spať a nepočul som ani jeden tón gitary. Sergejovi sa jeho stále pokazené auto zase raz pokazilo niekde cestou a neprišiel.

Nad ránom idem na záchod a vidím celé osadenstvo klubu ako statočne bojuje s alkoholom spolu so Sergejom, ktorému sa podarilo po polnoci prísť aj bez svetiel, ktoré mu prestali svietiť. Keď vidím ich stav je mi jasné, že ráno sa nikam nepokračuje a tak spokojne pokračujem v spánku.

Dnes som zapísal slušné číslo, celkom dobrých 955 kilometrov je na jazdu v skupine dobrý výkon.

64. deň, sobota 19.8.2023

Krasnojarsk – Emeľjanovo – Kozuľka – Ačinsk

Možno sa vám zdá cestopis v tejto časti už len ako nejaká „povinná jazda“ a aj čítanie už nie je také zaujímavé a skôr nudné, no verte mi, že ja som sa v tieto dni ani na sekundu nenudil.

Áno pravdou je, že niet príliš o čom písať a postupný návrat domov sa v posledné dni mení na rutinu, no aj keď sme išli sem s Richardom tak sme si museli prejsť určité časti cesty a určité dni cesty so sebazaprením a vytrvalosťou.

Vedeli sme, že zážitky nás čakajú niekde tam ďalej a tu v tejto časti to bude viac o presune ako o zaujímavom čítaní. A teraz cestou domov je to podobne. Len s tým rozdielom, že nebyť mojich zápiskov v zošite, tak neviem nič.

Podľa textu sa zdá byť celkom nuda, možno niektorí z vás aj preskočili túto časť čítania, no ja sa počas týchto dní rozhodne nesťažujem na nedostatok čohokoľvek. Môžem pokračovať? Ďakujem...

Je obed, keď sa začína život na „bajkposte“. Domáci ktorí tu zostali a bojovali s turistami sa prebúdzajú o trošku skôr. Chlapci s ktorými som sa ocitol v skupine ja, sú nevhodní na čokoľvek.

Deň začína opravou Sergejovho auta. Jeho Suzuki Swift, ktoré kúpil ako nové vyzerá že melie z posledného. Jazdiť okolo domu by som si trúfol, no ísť na tom cez celú krajinu v tomto stave bola dobrá lotéria. Výpočet toho čo sa pokazilo je dlhý. No z druhej strany dostal všade všetko zadarmo. Nová spojka, kompletne nové brzdové platničky, nový štartér a dnes dostane odo mňa novú kabeláž na svetlá.

Svieti mu len jedno obrysové svetlo inak nič. Keď sa Serioža preberie a zistí „kde je sever“, tak ideme spolu k autu. Rozoberáme svetlá, kontrolujeme poistky, relé, káble no všetko sa zdá byť v poriadku, no nič nesvieti. Preto naťahujeme na priamo káble do svetiel a tento krok dočasne funguje.

Je neskoré poobedie, keď sa chlapi cítia schopní jazdy. Dnes nás čaká krátky no o to intenzívnejší prejazd do neďalekého mesta. Kolóny v sobotu sú na všetkých výjazdoch a my kľučkujeme medzi autami. Samozrejme dážď nás kropí vodou s prestávkami po celú cestu.

Ačinsk je mesto v ktorom je klub ADVENTURERS. Prichádzame sem už po tme. Posledných pár kilometrov je po strašných cestách.

Dnes je v klube vraj viacero akcií naraz, preto si Sergej dohodol večerný koncert, kde očakáva „vypredané“. Teda alebo aspoň desať divákov, ktorí si vypočujú niečo z jeho tvorby.

Motocyklová časť našej dočasnej „grupy“ dorazila. Okamžite sa nás ujímajú domáci a chlapci sa zapájajú do procesu, preplachu organizmu vodkou. Vyzerá to poriadne divoko hneď po príjazde. Po hodine konštatujem, že zajtra je nedeľa nikam sa ďalej nepôjde.

Koncert naplánovaný na 22.00 sa z technických príčin odkladá. Správne tušíte, že auto Sergeja vypovedalo službu. Smutný volá, že stojí asi 10 kilometrov pred mestom a auto neštartuje. V klube začína zhon a záchranná akcia. Hľadá sa vhodný vodič. Dlho hľadať nemuseli, jediného triezveho. Prichádzajú ku mne s priamou otázkou. „kedy si naposledy šoféroval Volgu?“.

Nestihnem ani odpovedať a už sedím za volantom tejto sovietskej legendy. Môj navigátor je naliaty tak, že mu miestami ani nerozumiem čo hovorí. Vzadu sedí „spojár“ ktorý má na starosti udržiavať kontakt so Sergejom, aby sme ho vedeli nájsť. Vedľa neho sedí zásobovač, ktorý cinká fľašami piva a vodky.

Idem len podľa pamäti. Navigátor len rozhadzuje rukami a posiela ma niekam cez pole, spojár po pár minútach jazdy zaspáva a zásobovač práve v jednej z mnohých jám vylial fľašu vodky na podlahu Volgy nadáva.

Vzácna tekutina vyteká cez deravú podlahu na cestu, alebo tie zvyšky akejsi lesnej cesty po ktorej sa snažím ísť. Vychádzam na hlavnú cestu a zase raz idem smer východ. Márne sa snažím niekde na krajnici uvidieť auto Sergeja.

Jazdím kade tade a moja posádka rieši len svoje starosti. Nakoniec budem rád, ak sa vôbec dnes vrátime. Beriem telefón do ruky a volám Sergejovi sám. Nezdvíha samozrejme. Skúšam to znova a znova. Nakoniec sa mu po dlhej dobe dovolám.

Veselým hlasom odpovedá, „Noro ahoj, ja som to nejako naštartoval, a už si chystám aparatúru na koncert, ktorý práve začína“.

Ide ma z nich poraziť. Moja posádka väčšinou už spí, alebo občas vydá nejaké zvuky a záhadné rozkazy, z ktorých identifikujem len slová „magazin“ (obchod), vodka a zopár nadávok.

Otáčam sa niekde v poli a vraciame sa na základňu, samozrejme s medzipristátím v dvoch obchodoch. Návrat zo záchrannej akcie je asi po dvoch hodinách. Zaparkujem, vystúpim a mojich pilotov nechám v aute spať ďalej.

Sergej sa mi medzi pesničkami ospravedlňuje a zahrá mi na želanie. Zábava začína naberať také obrátky, že sa obávam ako to tu bude vyzerať ráno.

Kým som tu nebol sem prišla aj Ilsyjar na svojej Yamahe a miestna časť mužstva sa hneď točí okolo tejto krásky z mesta Iževsk. Dnes ma nikto nepustí spať skôr ako za svetla. A ja už mám za tieto posledné dni toho naozaj dosť.

Sauna v ktorej sa striedajú postupne všetci sa mení na alkoholové kúpele. Prichádzajú nové a nové tváre, koncert graduje, košík na peniaze sa plní, Sergej hrá ako o život. Neskutočný masaker no pri plnej kultúre. Nikto nič zlé nevyvádza, len nechápem kam lejú toľké fľaše vodky.

Sú asi tri hodiny ráno, keď dohrá posledný tón. Niekto zaspáva priamo na pódiu, niekto sa snaží objednať si taxík. A niekoho napadne skvelá myšlienka urobiť taxikára zo mňa. Brániť sa nemá zmysel.

Dostávam kľúče od vraj nepojazdného auta nášho hudobníka. Jeho „kolesnica“ vraj zase „rabótajet chorošó“ (pracuje dobre). Nakladáme preto do auta presne nezistený počet hláv, rúk a nôh.

Sergej sadá vedľa mňa na miesto navigátora so slečnou na kolenách. Vzadu a v kufri sa nachádza presne toľko platiacich divákov koncertu, koľko sa v tej chvíli potrebovalo odviesť.

Nočnými ulicami mesta sa plazíme so zadným nárazníkom takmer na zemi. Ak nás zastavia policajti, asi ako „inostranec“ to tak ľahko nevysvetlím. Výkrik „stoj“ mnou až zatrasie.

No to sa len niekto z cestujúcich chce dostať z auta von, pretože vraj tu niekde býva. Otvárajú sa dvere a dotyčný padá na chodník. Týmto spôsobom sa vozíme po meste asi polhodinu. Každú chvíľu niekto z auta vypadne voľným pádom.

Nakoniec sme v aute sami dvaja a ja netuším, kde sa nachádzame. Sergej hovorí „nechaj to na mňa budem navigovať“. Po ďalšej polhodine stojíme v lese pred nejakou závorou, kde niet ani signálu ani cesty.

Piata hodina ráno, vonku už je svetlo, keď prichádza naše „Ačinsk taxi„ na „bajkpost“. Čakal som, že tu bude už všetko spať, no huláka tu hudba a zábava stále pokračuje. Ja idem rovno spať. Toto je už príliš veľa na mňa. Zjavne mi chýba tréning. a fotky som radšej ani nerobil z tejto noci.

Jediné čo teraz chýba tu je krátky zápis krátkej dnešnej prejdenej vzdialenosti 173 kilometrov.

65. deň, nedeľa 20.8.2023

Ačinsk – Marinsk – Krasnij Jar – Kemerovo

Netuším koľko som spal, no podľa ticha, ktoré tu vládne asi dlho nie. Okolo mňa všetci spia, preto potichu idem dole do klubu. Tu sa už upratuje. Pomáham trocha so všetkým. Je to zvláštne, ale všetci sú v pohode. Asi je to o zvyku.

Prichádza za mnou jeden z partie s ponukou ktorej len predstava je strašná. „Vieš Noro, tu neďaleko (asi 500km) prebieha teraz jedno veľké niekoľkodňové stretnutie cestovateľov na motorkách. Volal som s nimi, vraj tam mám prísť a aj teba radi uvidia, keďže si cudzinec“.

Živá predstava toho, že by dnešná noc mala zase pokračovať podobne o kus ďalej mi vôbec nerobí úsmev na tvári.

Odpovedám a to neklamem, že dnes mám dohodnuté stretnutie u môjho známeho v meste Kemerovo. Takže ponuku na ďalších niekoľko prebdených nocí niekde v lese pri meste Tomsk, v tábore plnom mototuristov odmietam a slušne sa ospravedlním.

Dnes sa lúčim s mojimi dočasnými spolupútnikmi a pokračujem sám do Kemerova. To, že za jazdy zaspávam je jasné. Stretnutie u známeho po rokoch bolo celkom milým spestrením dňa. Keďže som vyrazil pomerne neskoro, blíži sa večer a ja vychádzam za mesto.

Prvé vhodné miesto a odbočujem niekde k lesu a vode. Rozkladám stan ktorý ešte poriadne nevyschol od Bajkalu a v momente spím. V noci mi píše Richard, ktorý vie, o tom ako pokračujem posledný týždeň a posmešne sa pýta, či som dnes prešiel aspoň sto kilometrov. Sem použijem jeho fotku, pretože som nebol schopný večer už nič odfotiť.

Odpovedám mu až ráno s číslom ktoré som už včera nemal síl zapísať. Píšem hrdo, že dnes som dal „až“ 327 kilometrov.

66. deň, pondelok 21.8.2023

Kemerovo – Bolotnoe – Moškovo – Novosibirsk

Slnko pečie na steny stanu z ktorého sa mi nechce vychádzať. Je už skoro obed a ja dospávam posledné dni. Aspoň mi uschnú všetky mokré veci. Dnes nemám žiaden plán,a voľným štýlom pokračujem známou cestou.

Počas dňa ma preberie len správa od Andreja môjho pomocníka na tejto ceste. „Dnes ťa čakajú v „bajkposte“ v Novosibirsku“. K správe pripojí adresu a telefón. Toto obrovské mesto mi trvá prejsť viac ako hodinu, kým sa v podvečer dostanem na danú adresu.

Dnes som tu celkom sám, dostávam od všetkého kľúče. Snažím sa dať si do poriadku svoje veci a upratať všetko v kufroch. Za posledné dni to všetko akosi nebol čas stíhať držať v mojom zabehnutom systéme.

Celkom si tu užívam ticho a samotu. Kupujem si v blízkom obrovskom supermarkete, kopec jedla na viac dní. Periem oblečenie a plánujem ďalšie dni. No hlavne dospávam tie predošlé.

Zapísať sa mi podarí 285 kilometrov. Teraz nikam nenáhlim a užívam si cestu domov.

67. deň, utorok 22.8.2023

Novosibirsk – Barabinsk – Tatarsk - Omsk

Rovina, rovina a rovina. Program na dnes je jasný. Najrovnejšia časť celej cesty. Úsek Novosibirsk – Omsk. Čo viac napísať k dnešku?

Od rána len idem a tankujem. Nič iné sa tu nedeje, vyslovene tranzitný deň.

V meste Omsk sa musím bezpodmienečne zastaviť. Tu totiž žije Sergej a jeho družina. Nemôžem odmietnuť pozvanie na záverečný večer spojený s oslavou príjazdu domov.

Parkujem na stráženou parkovisku a u Seriožu v byte sa rozkladám. Večer si dáme jeho autom okružnú jazdu mestom s krátkou prednáškou z histórie a súčasnosti. Keďže zase šoférujem toto jeho „približovadlo“ mám obavy, že na ktorej križovatke sa to pokazí.

No úspešne prichádzame do klubu „Svoj“. Tu je základňa jedného z miestnych klubov. Známe aj neznáme tváre, ktoré tu stretávam majú spoločné jedno, alebo jednu stopu.

Dnes je pracovný deň a aj zajtra, preto kultúrne posedíme do polnoci, pripravíme šašlik, nejaké to pivo k tomu a rozprávame o všetkom možnom, samozrejme cestovanie je základom debaty.

Nočným mestom sa vraciame k Sergejovi do bytu. Dlho do noci ešte rozprávame o živote, o práci, o budúcnosti. Za tých pár dní spoločných dní tejto párty, ktorá dnešným dňom končí sa z tohto skvelého človeka stal môj dobrý kamarát.

Dnešné roviny mi priniesli priemerných 646 kilometrov.

68. deň, streda 23.8.2023

Omsk – Tjukalinsk – Išim – Ťumeň

Ráno sa lúčime a ja už definitívne osamote, pokračujem smer západ. Idem tou istou cestou ako sme sem prišli. Míňam známe miesta, fotím ťavy ktoré sa tu voľne pasú pri ceste. Počasie je zase ako na hojdačke. Teplo strieda dážď, slnko strieda chlad.

Dnes som nemal žiaden plán kam prídem, tam prídem. No ako vždy všetko mení jedna správa. „Dnes ťa čakajú v meste Ťumeň, už som im poslal tvoje číslo“. Toto mi píše môj Kontakt z Novosibirska, kde som bol predvčerom.

Tu si motorkára podávajú z rúk do rúk. A každý deň mi píšu alebo volajú z mnohých miest, kde sme boli pred týždňom, pred mesiacom. Všetci sa pýtajú ako sa darí, kde všade sme boli, či je všetko v poriadku a či niečo treba vybaviť. Moje telefónne číslo preto lieta po celej krajine a stále dostávam ponuky na stretnutia, návštevy alebo len krátke stretnutia na čaj niekde cestou.

Väčšinu z nich musím ale odmietnuť, pretože by som sa týmto štýlom domov dostal asi tak na Vianoce. Pokračujem teda do mesta ktoré ma očakáva.

Klub Čierne slnko nájdem po menšej motanici mestom. Je popoludnie a pretože som vyrazil dnes skoro ráno. Mám dosť času na prehliadku mesta o ktorom som už písal cestou sem, že ho raz musím navštíviť lebo vyzerá naozaj pekne.

V klube sa postupne zbiera zopár členov a autom odchádzame do centra. Mesto divadiel, umenia a kultúry. Tým sa hrdí toto mesto na rieke Tura, ktorá ho rozdeľuje a vytvorila tak vraj najdlhšie nábrežie v celej krajine. Dvanásť kilometrov dlhá pešia zóna pri rieke je nad naše dnešné sily, prejdeme si po nej len asi dva kilometre.

Večer ešte posedíme pri klube vo výbornej a lacnej kafe s jedlami z oblasti Kaukazu a strednej Ázie. Pomaly ma chytá spánok, no je len asi osem hodím večer a prichádza ponuka na miestne „gariačie istóčniki“ (horúce termálne pramene).

Balíme plavky a zase vyrážame autom za mesto. V okolí sa nachádza hneď niekoľko veľkých komplexov, kde je množstvo bazénov s rôznou vodou, sauny a iné možnosti relaxu. Voda je zvláštne farebná a má špecifický zápach. Liečivé účinky sú vraj výborné. Otvorené je do polnoci a my sa tu váľame v horúcej vode do poslednej minúty.

Do klubu sa vraciame hlboko v noci. Ledva prepletám nohami. Ďalší deň ktorý som nečakal, že bude tak vyčerpávajúci no plný zážitkov. Mesto Ťumeň nesklamalo a ďakujem chlapom z klubu za ich čas a predstavenie ich kraja.

Dnes som si ukrojil z cesty domov 640 kilometrov.

69. deň, štvrtok 24.8.2023

Ťumeň – Jekaterinburg – Perm – Kultajevo

V noci ešte píšem kamarátovi a on mi len v krátkosti odpisuje, „veď počkaj ráno“.

Ráno sa budím a cítim, že neviem vstať. Všetko ma bolí a hlavu mi ide roztrhať. Dávam si tabletku a balím veci. Je mi úplne zle. Odchádzam z klubu, kde ma začína triasť od zimy aj keď je vonku príjemne teplo. Obliekam všetko čo so sebou mám no nič nepomáha. Je mi jasné, že včerajšie horúce kúpele a pobyt vonku v chlade si berú svoju daň.

V tomto stave vychádzam na trasu a po celý deň len každé dve hodiny hltám tabletky. Nič som nejedol a žalúdok si ani nič nepýta. Je mi zima, neviem sa zohriať a cítim, že napriek tabletkám mi stúpa teplota.

Takto so sebazaprením prejdem Jekaterinburg, ktorého návštevu musím odložiť a pokračujem na Perm po ceste, ktorá je poznačená mnohými opravami. Obchádzam dlhé kilometre stojacich vozidiel, idem po krajnici, po poli, po novej ešte uzatvorenej ceste, no dnes si neužívam vôbec nič.

Jediné čo ma zaujíma, je kde budem dnes spať. Motel Tri medvede, kde sme cestou sem stáli na obed mám poobede po ceste. Tu beriem bez váhania izbu za tri tisíc rubľov( asi 30€) no hneď aj odchádzam, keď zistím, že niet teplej vody.

Zatnem zuby a idem ďalej. Je mi čoraz horšie. Medzitým riešim s mojim asistentom na telefóne Andrejom, možnosť sa niekde uložiť v niektorom „bajkposte“ v meste Perm.

Neskôr mi len pošle číslo na niekoho, kto je už oboznámený s mojim stavom a mám prísť rovno na miesto určenia. Drví ma teplota, v pľúcach mi piští, hrdlo bolí tiež. Snažím sa čím skôr prísť do mesta, no dnes keď si nato spomeniem, tak to bol len zbytočný hazard v tom stave ísť tak dlho a bez prestávok.

Na dohodnutom mieste ma čaká miestny Kontakt. Vedie ma za mesto k svojmu kamarátovi, ktorý žije na „dáče“ (chalupe) za mestom. Vraj mám prísť hneď k nemu a tu sa mám dať dokopy a liečiť sa môžem u neho koľko bude treba.

Prichádzame do mestečka Kultajevo a tu v kopcoch na konci obývanej časti žije motorkár Ivan. Na jeho rozľahlom pozemku leží niekoľko stoviek motocyklov Ural. Všade kam oko dovidí sú diely z motoriek.

Vchádzam do jeho garáže, zhasnem motor, dám motorku na bočný stojan a padám na zem. Chlapi mi pomôžu na nohy a konečne som v teple. Vyzliekam oblečenie a ľahnem si na gauč v miestnosti. Hneď mi je lepšie, keď som v polohe ležmo.

Ivan rieši telefonicky so svojou susedou ktorá pracuje ako lekárka v nemocnici postup ako so mnou pokračovať. Metódy jej liečby pochádzajú asi z 15.storočia. vymenovala všetky možné trávy a rastliny ktoré rastú tu na Urale. Vraj máme z nich robiť odvar a bude dobre.

Ivan len mávne rukou a podáva mi teplomer. Susedka je síce dobrá lekárka, no aj prvoligová „alkašňa“, ako tu nazývajú toho kto si rád a často vypije. Aj dnes asi mala táto miestna šarlatánka svoju normu už v sebe, podľa hlasu a receptov. Vraj ma príde zajtra pozrieť.

Teplomer ukazuje krásnych 39.1, Ivan zvažuje zavolať „skóruju“ (prvú pomoc), pretože tu je bežné, že pri vysokej teplote sa nechodí na pohotovosť, ale príde lekár k pacientovi.

Predstava, že zase po roku mi budú volať lekára vo mne vyvolá paniku. Prosím len to nie! Dávam si iné tabletky za zníženie teploty, pijem jeden čaj za druhým a hrejem sa. Chlapi zatiaľ sedia a debatujú, ja miestami na pár minút zaspávam.

Dnes žiadne fotky. Fakt som nemal záujem.

Dlho do noci takto kontrolujeme môj stav, a keď mi je nad ránom lepšie idú všetci spať. Ešte predtým mi Ivan so smiechom povie.

“Vieš, moja žena predvčerom ochorela presne ako ty. Aby som od nej neochorel aj ja, poslal som ju k jej mame. No a dnes si prišiel ty“.

Keď už som prišiel, tak si aj zapíšem dnešných v tomto stave prejdených 697 kilometrov.

70. deň, piatok 25.8.2023

Kultajevo

Dnes je jasné, že sa nikam nepohnem. Poctivo ležím a liečim sa v rámci časových možností. Lieky postupne zaberajú a teplota trocha klesla. Poobede prichádza Ivanova žena, pretože keď už sa v dome nachádza jeden pacient, môže tu byť aj druhý.

Preberáme všetko možné o motorkách, cestovaní, o včelách ktorých tu majú obrovské množstvo a sú hlavným zdrojom ich príjmov. Ivan sa živí predajom dielov z motocyklov. Skupuje, rozoberá a predáva diely na motocykle Ural. Posiela ich po celom svete a zjavne si na tom vie celkom dobre zarobiť o čom svedčí táto nová chalupa, ktorú si nedávno postavil.

Veľmi sčítaný človek, ktorý ma jasno v budúcnosti. Odišiel z mesta sem na dedinu a začal úplne nový život a vidno, že urobil dobrý krok. Takto prejde deň v ležiacej polohe, k večeru sa cítim už lepšie, no dnes tu ešte zostanem. Teplota sa drží okolo 38 stupňov.

Ráno sa rozhodnem čo ďalej. Dnešok už nič neriešim, len sa snažím čím skôr dostať do normálu teplom a čajom.

Pribudne ďalšia nula v kolónke prejdených kilometrov, to je už jasné.

71. deň, sobota 26.8.2023

Kultajevo – Perm – Kazaň – Novočeboksarsk

Ráno sa cítim dobre, teplotu mám len okolo 37.5, nechcem tu už Ivana ďalej obmedzovať a preto sa lúčim, ďakujem za pomoc a odchádzam. Dostávam na cestu med z jeho vlastnej produkcie. Veľmi si vážim jeho ľudský prístup v mojej situácii.

Vyrážam cez mesto Perm, ktoré je centrom Sverdlovksej oblasti. Toto miliónové mesto prechádzam celkom dlho. Idem opatrne, necítim sa úplne istý za jazdy.

Je to neuveriteľné, no mám pred sebou ďalšiu povinnú návštevu. Keď sme s Richardom išli po Kolymskej trase, a nocovali dvakrát u cestárov, tak nás tam po celý čas mal na starosti chlapík menom Slava (Viačeslav). Od minulého týždňa je doma na dovolenke, a každý deň mi píše, že keď pôjdem cez jeho oblasť (Čuvašsská republika) určite ho musím navštíviť.

Mierim známou cesto smerom na mesto Kazaň, ktoré si na najbližšej ceste pozriem detailnejšie ako som už spomínal. Zo severu obchádzam toto obrovské mesto obchvatom a cez národný park Marij Čodra sa blížim k mestu Novočeboksarsk. Rieku Volga tu rozdeľuje republiku Marijsko a repuliku Čuvašsko.

Po menšom blúdení mestom nachádzam správny dom. Motorku pakujeme na stráženom parkovisku a u Slavu doma začína hostina s jedlami miestnej kuchyne o ktorých som nikdy nepočul no vyzerajú výborne.

Ako chutia moc neviem, pretože môj žalúdok je zatiaľ v režime ktorý určuje môj zdravotný stav. Teplota sa ma stále drží, no už len mierne cez 37 stupňov.

Celý večer sedíme a debatujeme s jeho rodinou. Nakoniec sa ukladám spať a celkom dobre spím. Únava posledných dní si žiada len spánok a teplo.

Dnes som prešiel kus cesty a výkon je to viac ako dobrý, keď si pomyslím že som to absolvoval stále s teplotou a nie celkom dobrom stave. Počas dňa som len išiel a tankoval, v celkom chladnom počasí.

Zapisujem si dobrých 855 kilometrov, čo je myslím skvelý výkon po predchádzajúcich dňoch.

72. deň, nedeľa 27.8.2023

Novočeboksarsk – Čeboksary – Nižnij Novgorod – Vladimir

Slava s rodinou dnes ide na svadbu, niekomu z rodiny a to je príčina toho, že priletel z Magadanu na dovolenku domov. Ja balím a lúčime sa. Dobroty miestnej kuchyne dostávam na cestu so sebou.

Dnes je viac ako jasný cieľ. Môj asistent a pomocník Andrej ma už týždeň čaká. Richard sa u neho tiež zastavil cestou domov, tak ja musím návštevu zopakovať.

Písať o ceste ktorú som už neraz opisoval je zbytočné. S jedným tankovaním sa dostávam do mesta Vladimir. Andrej mi ide práve oproti. Spolu nakúpime niečo na večer. A že to bude práve mäso na šašlik je jasné. Večer posedíme, zjeme čo sme si pripravili a ja lieky zapíjam čajom. Je mi už celkom dobre, preto dostávam ponuku na deň relaxu. A to sa neodmieta.

Dnes som si na známej trase splnil povinných 513 kilometrov do mesta Vladimir.

73. deň, pondelok 28.8.2023

Vladimir a okolie

Dnes si Andrej zobral dovolenku v práci kvôli mne. No ako zistím o chvíľu, nie len kvôli mne. Dostávam ponuku, aby som moje telo zregeneroval v záhrade kopaním zemiakov. Celý deň venujeme tejto milej každoročnej tradícii, ktorá by bola vhodná robiť nejakým traktorom. No keďže traktora „ňéto u meňa“ (nemám), zapájame do práce dvoch somárov. Jeden miestny a druhý západný imperialista zo Slovenska.

Práca ide od ruky, len „inostranec“ dvakrát robí sabotáž na majetku. Lámem vidly, ktoré pre mňa Andrej požičal u suseda. A darí sa mi to po chvíli znova.

Poobede zakončujeme túto prácu a ideme na motorkách na okružnú jazdu mestom. Centrum mesta som doteraz nevidel, len miestnu nemocnicu dokonale poznám.

Prechádzame uličkami, parkujeme priamo v srdci mesta. Prejdeme všetko čo sa dá prejsť v motorkárskom oblečení a obuvi za hodinu. Zjeme výborné palacinky na tisíc spôsobov a podvečer sa presunieme na miesto, kde sa stretávajú motorkári z tohto mesta.

Andrej ma predstavuje ako „to je on z môjho videa“, a začína nekonečná debata o minulej nepodarenej ceste a tejto zatiaľ úspešnej.

Večer už po tme sa vraciame mestom domov. Trocha mi je zase na nič, teplota sa drží na 37 stále. No ráno odchádzam zároveň s Andrejom, ktorý ide do práce.

Dnes sme si dali okružnú jazdu mestom a prešli sme 43 kilometrov.

74. deň, utorok 29.8.2023

Vladimir – Moskva – Ržev – Burački

Ráno vyrážame spolu z domu. Veľká vďaka za všetko Andrej!

Ja pokračujem smer Moskva, mám to pár hodín jazdy. Potom ma zase napadá myšlienka prejazdu cez centrum a krátka prechádza po Červenom námestí. No kolóny áut smerujúce do mesta ma zase odradia. Nechce sa mi tráviť hodiny v zápche pri vjazde a potom pri výjazde z mesta.

Obchádzam severným obchvatom Moskvu a po rovnakej ceste mierim už k hranici. Deň sa mení len na tankovanie a prestávky na jedlo. Nálada je na bode mrazu, pretože definitívne cítim koniec cesty. Teraz je to už len tá povinná a nutná cesta domov.

K hranici prichádzam k večeru. Keďže neviem koľko sa zdržím a už som aj celkom dosť unavený z cesty a k tomu môj stav nie je celkom dobrý sa rozhodujem tu prespať.

Hotel kde sme spali cestou sem, je tu vedľa cesty. Beriem izbu, sprcha, večera v jedálni a spať. Celú noc sa len prehadzujem v posteli a premieta sa mi v hlave film z celej tejto dlhej cesty, ktorá je už takmer za mnou.

Ako vždy si fotím ceny paliva pred odchodom.

Posledný deň v Rusku som si pripísal nájazd 836 kilometrov.

75. deň, streda 30.8.2023

Burački/RUS – Rezekne/LV – Jekabpils – kemping Upmalas

Ráno po raňajkách v podobe ovsenej kaše sa idem postaviť do rady na hranici. Úspešne sa mi podarí sa dostať dopredu pred čakajúce osobné autá a dostávam sa priamo k okienku pri ktorom sa práve striedajú služby. Tento proces je nekonečný.

Keď konečne začnú pracovať, dostávam sa do problému. Veziem so sebou stále moje staré pneumatiky, a podľa predpisu sa jedná o odpad, ktorý je zakázané vyvážať. Hovorím, že teda v poriadku a nechám pneumatiky tu. To vraj nie je možné, pretože už som v colnom pásme a nepriznal som ich v colnom vyhlásení. Nie je možné tento krok už vrátiť a ani pneumatiky odložiť niekde a pokračovať. Vraj treba vypísať množstvo dokumentov o tejto „udalosti“ a zaplatiť akýsi administratívny poplatok, čiže pokutu.

Mám z toho nervy, obhajujem sa, že predsa aj autá majú rezervné kolesá. Dostávam odpoveď, že ak by bola pneumatika aj s diskom, jedná sa o rezervné koleso, no takto je to len odpad. Nechávam preto pracovať túto inak milú ženu, ktorá sa fakt snaží, no keďže všade sú kamery nedovolí si ma pustiť ďalej. Trvá to zopár hodín, potom podpisujem kopec papierov a platím nejaký „štraf“ (pokuta) vo výške asi 9,-€. Tá jej práca, čas a spotrebovaný papier stáli viac, ako to koľko som zaplatil.

Sama mi pritom hovorí, že ona s tým bude mať po skončením jej pracovnej zmeny ešte veľa iných povinností a je z toho aj trocha smutná, že práve na jej plecia pripadla táto nevďačná administratíva.

Pneumatiky musím pešo odniesť na „šlagbaum“ (závora) a tam ich postavím vedľa kontajnera. Všetko si dotyčná colníčka fotí a zapisuje. Naozaj hrozná byrokracia v tejto veci.

Môžem pokračovať, no predtým ešte musím absolvovať povinnú jazdu cez skener ako pri ceste sem. Všetko je v poriadku a po krátkej pasovej kontrole definitívne prechádzam na druhú stranu.

Neskoršie doma o tom celom hovoríme s Richardom. On cez túto hranicu išiel asi dva týždne predo mnou a viezol aj pneumatiku. Nikto od neho nič nechcel, ani žiaden skener, ani nikoho nezaujímala nejaká pneumatika, či už ako rezerva, alebo ako odpad.

Takže je to vždy o tom, na koho tu človek natrafí. Mňa to stále pár rubľov a pár hodín času.

Prechádzam na stranu Lotyšska. Absolútny nezáujem o čokoľvek. Pas, technický preukaz a odchod. Žiadne čakanie, žiadne otázky. Vybavené za pár minút. Otvára sa rampa a opúšťam hraničné pásmo.

Tam kam mierim dnes večer je jeden nádherný kemping, kde som už pred rokmi spal. Aiviekste sa volá rieka pri ktorej je rodinný podnik, ktorý ponúka v nádhernom prostredí kopec miest na kempovanie. Našiel som to tu kedysi úplnou náhodou. Miesto sa volá „kempings Upmalas“.

Prichádzam sem už je podvečer, a ja som sa celým Lotyšskom túlal pomalým tempom. Pretože som nemal dôvod sa niekam náhliť. Jediné čo je už mrzuté, je fakt že koniec augusta prináša aj skorý západ slnka. Takže o ôsmej večer je všade tma.

Rozložím sa pri rieke, a som tu dnes jediný turista. Pani domáca mi ponúka aj chatku na prenocovanie, keďže je všetko voľné. Nakoniec ju beriem a za cenu 5,-€ spím pod strechou. V noci poriadne prší, a mňa moje rozhodnutie brať strechu nad hlavou rozhodne teší.

Dnes som z hranice prešiel po Lotyšsku 204 kilometrov.

76. deň, štvrtok 31.8.2023

kemping Upmalas – Riga – Tukums – Ventspils

Chladné ráno je znak blížiacej sa jesene. Nad riekou sa drží hmla. Lenivo balím a vyrážam smer Riga. Zase raz prechádzam cez toto veľké mesto. Idem cestou popri Rižskom zálive, cez národný park Kemeru.

Chcem zastaviť na mieste smutnej udalosti. Pamätník udalosti z augusta 1990, keď sa tu tragicky skončil život dnes už pre mnohých neznámeho človeka menom Viktor Coj. Jeho fanúšikovia a priaznivci legendárnej sovietskej skupiny KINO, tu denne chodia uctiť si pamiatku tejto osobnosti.

Tu si robím prestávku a volám môjmu kamarátovi, ktorý žije tu neďaleko.

„Ahoj German ako sa máš, čo robíš?“. „Ahoj Noro, práve sa chystám k tebe na Slovensko a ty?“ „Ja sa chystám k tebe German, tak ma počkaj a pôjdeme kus cesty spolu“.

Pokračujem do mesta Ventspils, kde žije a tu sa dohodneme, že vyrazíme až zajtra a dnes si dáme prehliadku tohto pekného prímorského mestečka. Fajn obed na začiatku, potom túlanie uličkami mesta. V miestnom rybnom závode kupujem konzervu s logom mesta a po pieskovej pláži mierime k majáku pri mori.

Večer sa ledva plazím malebnými ulicami mesta nazad do klubu, v ktorom môj kamarát žije a spravuje celú budovu. Večer ako inak šašlik na dvore a dlho do noci preberáme moju končiacu sa a jeho začínajúcu cestu.

Lotyšsko nie je veľké a aj preto je dnešný nájazd neveľký a pridávam si 324 najazdených kilometrov.

77. deň, piatok 1.9.2023

Ventspils/LV – Klaipéda/LT – Kybartai/LT – Jantarnij/RUS

Prší. Ako inak v tejto časti pri mori. Pozeráme z okna a váhame. No potom vyrážame popri mori smer Litva. Cesty sú rovinaté, no je čo obdivovať aj tak. Po hodine sme za hranicou. Blíži sa moment na ktorý som sa netešil.

Prvé tankovanie po dlhej dobe za inú menu ako ruble. Tankujem v Litve za cenu 1,757€/liter a len ťažko sa mi zvyká zase na naše ceny, keďže som si rýchlo zvykol na ceny oveľa nižšie ako minca s nápisom 1 euro.

Kybartai. Tu sa lúčim s Germanom, naša krátka spoločná cesta tu končí. On pokračuje dole smer Slovensko a južná Európa, ja tu zase idem cez hranicu do ruskej enklávy menom Kaliningradská oblasť. Dohadujeme si stretnutie u mňa doma o pár týždňov.

Prechádzam litovskú časť hranice za pár minút, na ruskej strane je tiež prázdno. Podávam pas do okienka a o chvíľu sa ozve „privet Norbert“. (ahoj)...

Nazriem do okienka, že kto ma to tak familiárne zdraví. Tam sedí chlap, ktorý viem že pracuje v FSB a už som bol u neho na „dopros“(niečo ako výsluch) tento rok. pri prejazde týmto prechodom.

Vraj zase bude treba ísť na pohovor o mne. Takže strata času. No nakoniec tam len prichádza nejaká vyššia šarža a po asi desiatich minútach ma púšťajú ďalej. Colníkov ktorých absolútne nič nezaujíma a púšťajú ma po chvíli tiež ďalej sa ešte pýtam ako vidia oni môj problém s prevozom pneumatík.

Hovoria, že tu by to nikto neriešil a mohol by som si ich viesť ďalej. Ukazujem im aj všetky tie dokumenty a len krútia hlavou, že komu sa s tým vôbec chcelo zaoberať. Nakoniec sa zhodnú na tom, že jednoducho bolo treba vykázať nejakú činnosť a niekomu udeliť pokutu. Že to nakoniec nestálo za ten smiešny peniaz je jasné všetkým, no litera zákona bola aspoň raz za čas splnená.

Ja pokračujem už len priamo. Predo mnou je mesto Kaliningrad, ktoré len obchádzam a tankujem zase raz lacný benzín. Mierim na koniec konca. Večer prichádzam na pláž pri mestečku Jantarnij.

Tu sa snažím v piesku prejsť na nejaké vhodné miesto, no jediné čo sa mi podarí je to, že sa s motorkou len dobre hlboko zahrabem. Pomáha mi nejaký okoloidúci sa z piesku dostať a v závetrí za veľkou pieskovou dunou si rozkladám stan, ktorý pre istotu priväzujem aj k motorke. Fúka tu silný vietor a od mora prichádzajú každú chvíľu dažďové mraky, ktoré mi nedovolia posedieť vedľa stanu.

Dookola niet nikoho, mám pre seba celé kilometre pláže. No nevyužívam viac ako týchto pár štvorcových metrov, kde mám stan. Sedím vnútri v suchu a stanom lomcuje vietor. Zapisujem si údaje a fakty ktoré potrebujem. Začínam trocha bilancovať. Otváram mapu a so záujmom prstom prechádzam po celej trase

Zvláštny pocit keď vidím, že som práve zakončil cestu od Tichého oceánu, alebo inak povedané od Japonského mora až sem k Baltskému moru.

S pocitom dobre vykonanej práce sa uložím spať. Teraz už naozaj niet kam ísť, niet sa kam ponáhľať. V tejto chvíli je koniec. Zostala len krátka cesta domov.

Dnes som si z nej skrátil úsek o dĺžke 581 kilometrov.

78. deň, sobota 2.9.2023

Jantarnij

Deň voľna pri mori. Nikam nejdem, nemám už vlastne kam. Celý deň oddychujem, prechádzam sa po pláži, užívam si samotu a jediné čo počujem je krik čajok a šum vetra. Prejdem sa do mesta na nákup, a zase len spím a spomínam na všetky tie dni počas posledných troch mesiacov.

Podvečer čakám návštevu. Kamarátka Oľga, ktorá mi už veľakrát pomohla s mnohými vecami ma príde pozrieť, ako si tu žijem. Zájdeme spoločne na večeru do mesta a preberáme všetko čo sa udialo tu, aj tam.

Večer si dám prechádzku po opustenej pláži a dlhej promenáde, na ktorej nestretnem nikoho. Sezóna skončila, škola sa začala. Leto je nenávratne preč. A ja som odchádzal v čase, keď leto ešte ani nezačalo. Z jednej strany je to tak strašne dávno, z druhej strany je to akoby včera.

V stane za svetla baterky dopisujem zase všetky potrebné fakty, ktoré sú potrebné práve teraz pri písaní týchto riadkov, zo záverečných dní mojej cesty. Je mi akosi zvláštne, nostalgia v plnom prúde.

Zaspávam s vedomím, že zajtra je už definitívne posledný deň pred príchodom domov.

Keďže som dnes len stanoval, dopíšem si poslednú nulu na tejto ceste.

79. deň, nedeľa, 3.9.2023

Jantarnij – Kaliningrad – Mamonovo – Kutno/PL

Pridávam sem fotku z jari, keď sme tu boli s Richardom. Môj fotoaparát ani telefón už v tejto chvíli takmer nefungujú.

Balím stan a piesok v ňom nevytriasam. Nechávam ho tam na pamiatku, kým zase raz budem rozkladať tento môj pojazdný hotel. Hrabem sa z pláže von, lúčim sa s morom a mierim na hranicu. Volá mi Oľga, mám sa zastaviť u nej v meste. Vie presne čím ma nalákať k sebe. Napíše mi len adresu, kde ma čaká. Presne tam vraj robia najlepší šašlik v meste. Čo by som neurobil pre túto ženu, že?

Stretávame sa tam a po hodine napchávania sa, pokračujem von z mesta. Na hranicu je to len rovno. Po 50 kilometroch len dotankujem doplna a som pri závore. Obieham celú kolónu a potom len čakám. Trvá to asi hodinu, no mám čas. Pasová aj colná kontrola trvá chvíľku. Ani do kufrov nikto nenazrie.

Poľská strana takisto bez záujmu. Len povinná otázka alkogol i papirosy? (cigarety). Nič nemám, tak môžem ísť. Poľsko ma víta pekným počasím. Sucho a teplo počas celého dňa.

Dobré cesty po ktorých ubiehajú kilometre rýchlo. Podvečer sa mi nechce ďalej. Odbočujem na parkovisko a tu si pri plote dobre schovaný za stromami rozložím stan a oddychujem. Sú tu lavičky, osvetlenie a neďaleko toalety a tečúca voda.

Pod svetlom pouličnej lampy zapisujem na lavičke ďalšie poznatky z cesty, ktoré by mi časom mohli vyfučať z hlavy. Na večeru mám čo iné ako šašlik. Druhú porciu ktorú som si dal zabaliť v Kaliningrade so sebou.

No aj ten najchutnejší kúsok mäsa v ústach zhorkne, keď si pomyslím, že zajtra je koniec a som doma. Niežeby som sa domov netešil, ale ten pocit z návratu je zvláštny...(pocit víťazov)... nad sebou, nad cestou, nad všetkým.

Vynára sa ako z hmly... Magadan...stále dookola mi v hlave prebieha celá tá cesta..

A je zvláštne, že žiaden úsmev neprichádza. Žiadna radosť, nič. Len tu sedím na akejsi lavičke niekde v strede Poľska a hľadím pred seba bez štipky nadšenia a radosti. Je koniec. Úplný koniec. Kto nezažil nikdy nepochopí, aké to je.

Domov zostalo tých posledných pár stoviek kilometrov, dnes som z nich odobral 473 kilometrový úsek.

80. deň, pondelok 4.9.2023

Kutno/PL – Katowice/PL – Námestovo/SK – Pobedim

Teplé lúče ktorými septembrové slnko svieti na stan sa mi páčia. Je príjemne teplo dnu v stane aj na ulici. Nechávam stan dobre preschnúť, balím až po raňajkách ktoré boli zo zvyšku včerajšieho šašlika.

Odchádzam z parkoviska a mierim na Katowice. Potom sa už len prepletám cestami smerom na Slovensko. Okolo 14.00 stojím na hraničnom prechode. Robím si fotku a potom dlho sedím pod strechou pri budove bývalej colnice. Dojedám zvyšky všetkého čo mi zostalo. Okolo mňa prechádza celkom dosť motoriek.

Nakoniec sa pristaví dvojica z Poľska. Chlapi idú nabalení z Rumunska a len sa prišli spýtať, či mám nejaký problém, keď tu tak sedím na zemi.

Vôbec mi nie je do reči a len poďakujem, že nemám žiaden technický problém. Ešte sa spýtajú odkiaľ idem, a ja len hlavou kývnem smerom dozadu, kde je na taške zavesená tabuľka so slovom MAGADAN.

V tej chvíli obaja pochopia moju náladu a jeden z nich len povie “prichádzaš domov, že? Všetko sa raz končí, neboj o pár dní bude dobre, ja tie tvoje pocity presne poznám“.

Podáme si ruky a pokračujeme každý do svojej domoviny. Ja sa na Orave ešte na chvíľu zastavím u kamaráta Romana, pri hrádzi Oravskej priehrady pár minút debatujeme. Neskôr bude mať táto debata pokračovanie.

Mám pred sebou dve posledné stovky kilometrov domov. Zapínam v sebe akéhosi autopilota. Idem len s pocitom, že musím ísť. Mesto Žilina a v ňom žijúci motocestovateľ Robo (erbe). Nemôžem obísť tohto človeka. Veď s ním som mal ísť na cestu do Magadanu pred rokmi. No nakoniec to dopadlo inak.

Dnes sa vraciam sám z tých miest, kde on bol predo mnou. Posedíme, niečo zjeme a ja po dlhej dobe ochutnávam kofolu. Asi som si príliš zvykol na kvas, lebo mi nechutí. Vlastne mne nechutí dnes nič. Jem, pijem a cestujem dnes len z povinnosti. Preberáme s Robom v rýchlosti všetko podstatné a to nepodstatné si nechávame na stretnutie u mňa v zime.

Diaľnica Žilina – Trenčín a potom výjazd z nej. Zostáva mi domov pár kilometrov. Kľukatá cesta do našej dediny a zastavujem pri značke Pobedim.

Je už tma na ulici, pretože je po ôsmej večer. Snažím sa tu urobiť nejakú fotku, no môj fotoaparát sa pokazil už pred mesiacom, a mobil je na tom podobne. A preto na záver jedna hrozná a rozmazaná fotka, no je jediná čo mi zostala z toho momentu.

Domov je to pár metrov. Prichádzam odstavujem motorku a opona definitívne spadla. Keď si teraz na to všetko spomeniem nemám chuť už ďalej nič písať.

Ukončujem tretiu časť cesty a nechám si pár slov na záver a hodnotenie. Samozrejme, že v mojom podaní to bude zopár strán.

Takže teraz koniec tretej časti, no cesta Pobedim – Magadan – Pobedim sa práve stala skutočnosťou a zároveň už aj históriou.

Posledný deň cesty mi nadelil zvyšných 575 kilometrov.

Koniec tretej časti.