Cesta okolo Ruska za 80 dní 3/5

2. časť - Sacha, Kolyma, Magadan, Kamčatka

15. deň, sobota 1.7.2023

Usť Kuť - rieka Lena

Ráno neprišlo, ráno len pokračuje. Balíme veci v našej ako sme nazvali hotel „úschovni batožiny“ a odchádzame. Zastavujeme sa ešte na benzínke dotankovať doplna, pretože nevieme čo nás čaká o pár dní po vystúpení z lode.

Aby som správne pomenoval vodný dopravný prostriedok, tak tá vec na ktorej budeme cestovať sa oficiálne volá „barža“.

Prichádzame do prístavu a parkujeme do kolóny čakajúcich kamiónov, osobných vozidiel, pracovných strojov a inej techniky. Toto všetko pocestuje s nami. V kancelárii kde sme sa včera zaregistrovali, nás vybavia pomerne rýchlo.

Platíme sumu 4000 rubľov (asi 50€) za oboch. Cena sa nám zdá až podozrivo nízka, no tešíme sa lebo sme čakali viac.

Netušíme prečo sme sem mali prísť hneď ráno o 7.00, keď nakladanie vozidiel trvá prakticky celý deň. Ako prvé na „baržu“ vchádzajú kamióny. Je to boj o každý milimeter a niektoré vozidlá sa nakoniec musia aj vymeniť na svojich miestach. Umenie vodičov a navigácie posádky sú obdivuhodné. Aj keď to trvá naozaj nekonečne dlho.

Keďže máme informácie, že počas plavby pre cestujúcich nie je k dispozícii okrem WC absolútne nič, tak si počas čakania dvakrát zájdeme do miestneho obchodu, kde kupujeme jedlo na nasledujúce dni. Konzervy, sušienky, polievky a všetko ostatné. Berieme aj veľké 5 litrové balenie pitnej vody.

Pretože v cene plavby je naozaj len miesto na palube. V našom prípade doslova na palube. Všetci cestujúci boli vopred dôrazne upozornení na prísny zákaz prinesenia alkoholu na palubu. Vraj sa bude kontrolovať každé vozidlo.

Deficit piva vyvoláva u Richarda hnev, no napriek zákazu to riskne a berie so sebou asi desať pív do ruksaku a kufrov. Počíta s tým, že ak ich nájdu tak mu nedovolia s nimi ďalej.

Nakládka je naozaj zdĺhavá a náš nočný maratón si teraz berie svoju daň. Ledva stojíme na nohách. Posedávame kade tade na brehoch rieky Lena a jedným okom pozorujeme dianie okolo seba a druhým okom spíme.

Konečne poobede prichádza rad aj na osobné vozidlá a dva motocykle zo Slovenska, ktoré sa od rána tešia záujmu a foteniu. Prichádza k nám chlap, ktorý to zjavne celé riadi a s papierom v ruke púšťa vozidlá podľa poradia na palubu. Oboznamuje nás s pomermi počas plavby a predloží cenu za prevoz. Zostaneme prekvapení, že až teraz nastáva debata o cene dopravy.

Moje tušenie o podozrivo nízkej cene ktorú sme platili ráno sa potvrdilo. Tá platba bola len za parkovanie vozidiel. Také menšie výpalné od prístavu,za každé vozidlo. No zato že si môžete celý deň postáť a čakať v blate na brehu.

Cena za dopravu bola presne taká o akej som sa dozvedel už pred pár dňami. Všetko sa tu meria na metre. Jeden meter stojí 9 tisíc rubľov, čo je asi 100,-€. Matematika je ľahká a neúprosná. Kamión meria 16 metrov = 144 tisíc rubľov. Osobné auto meria 5 metrov = 45 tisíc rubľov.

Naše motorky merajú odhadom 1 meter, platíme každý po 9 tisíc rubľov (cena 100,-€ za plavbu).

Plavba: tento pojem tu má stanovenú len jednu veličinu a tou je dĺžka plavby v kilometroch. Vodnou cestou pod nami pretečie približne 1200 riečnych kilometrov. Iný pojem tu nehrá žiadnu úlohu.

Presný čas príchodu do cieľa je vždy veľmi nejasný. Odhad je vždy len v dňoch. Nám hovoria, že to bude niekde medzi 3-5 dňami. Všetko záleží od mnohých faktorov.

To, že sa plavíme cestou dole prúdom rieky je pre nás len výhoda. Pretože v opačnom smere je plavba dlhšia a zvyčajne býva v rozmedzí 5-6 dní.

Vchádzame na palubu a parkujeme na presne vyhradenom mieste, kde nám veľa miesta na pohyb nezostáva. Posádka nám hneď na začiatok ako všetkým cestujúcim predloží ďalší povinný výpalnícky poplatok za WC a sprchu. Od každého cestujúceho po 1500 rubľov (asi 15,-€). O nejakom komforte samozrejme nemôže byť reč. Podmienky sú presne také a nemenné, ako sa podarilo dokončiť v roku 1967 Je to rok v ktorom bola zostrojená táto oceľová vec.

Čo sa týka ubytovania, každý je samostatne ubytovaný v tom na čom prišiel. Niekto v kamióne, niekto v osobnom aute a my dvaja dostávame luxusné miesto na postavenie stanu, priamo na prove lode. To znamená, že sme úplne v prednej časti lode a všetko čo sa bude diať pred nami budeme mať ako v kine v prvom rade. A že to bude kino ako sa patrí počas celej plavby, je nám jasné už teraz. Výhľad nič neruší a pred nami je len nekonečný prúd rieky Lena.

Na oceľovej palube asi stan s kolíkmi nezatlčieme. Preto ho pre istotu priväzujeme popruhmi rôzne k lodi. Ak by bol náhodou nejaký silný vietor, nech nám nezduje z paluby náš príbytok.

Sme hladní, tak okamžite začíname niečo variť a niekto začína piť pašované pivo. Treba povedať, že nás ako cudzincov si nikto nevšímal, a ani sa nám nikto nehrabal v batožine. No videli sme ako do každej kabíny kamióna, na každú ložnú plochu vozidla, do každému kufra osobného auta pozrel člen posádky. A niektorým pasažierom nezostalo nič iné ako nechať svoje fľaše s alkoholom na brehu. Čo sa s nimi stalo po našom odchode je jasné. Pracovníci prístavu si ich odložili na „horšie časy“.

Postupne sa zoznamujeme so životom na palube. Celý deň bude spočívať v pozorovaní prírody a tento obraz asi neomrzí nikdy. Každú minútu sa všetko mení. Sedíte a pred očami ide nemý film, občas prerušovaný šplechotom vĺn rozbíjajúcich sa o loď, a ostrým krikom vodného vtáctva, ktoré lieta nad hlavami, čakajúc niečoho do zobáka.

Pobrežné partie sa menia od skalných stien, cez pieskové pláže, až po vysoké hory bujne zarastené hustými lesmi. Rieka sa kľukatí vo svojom čoraz širšom koryte a priberá do svojho objemu nespočetné množstvo potokov a riečok.

Tento obraz je ale dnes už príliš rozmazaný. Slnko sa len pomaly začína usádzať po našej ľavici a my sa poberáme do stanu. Sme unavení, nevyspatí, no celkovo sme spokojní, že sa tento krok pomerne jednoducho udial a nakoniec cestujeme ďalej. Náš cieľ mesto Magadan, je každým mokrým vodným metrom čoraz bližšie. Aj keď máme k nemu ešte veľa tisíc kilometrov a tiež aj veľa dní pred sebou, tak ja zaspávam s pocitom, že nakoniec sa mi podarilo úspešne začať trocha nadnesene povedané „priekopnícku cestu“ spôsobom zatiaľ neprebádaným k nášmu mnohoročnému vysnívanému cieľu.

Rieka Lena nás len pokojne kolíše na svojich vlnách a zaspávam tuho a spokojne. Zverujem sa do rúk ostražitým očiam posádky a pred zaspatím ešte vtipkujeme, že ak sa v noci zrazíme s inou loďou tak to budeme vedieť a cítiť ako prví...čierny humor počas bielej sibírskej letnej noci.

Dnes najazdené 10 kilometrom po meste a do prístavu.

16. deň, nedeľa 2.7.2023

rieka Lena

Budím sa a netuším koľko je hodín, len cítim že mi je strašná zima. A cítim aj to, že kolísanie lode ustalo. Otváram zips na stane a pozerám von. Vidím – nič. Teda jediné čo vidím, je úplné mlieko okolo mňa. Hmla je taká hustá, že vidno len na pár metrov od seba. Neprší, no všetko je mokré a studené. Cez palubu pozriem do vody a vidím len množstvo stromov zachytených na kotvách. Stojíme, alebo inak povedané zakotvili sme v strede rieky. Pri tomto počasí je jasné, že v noci sa nedalo pokračovať v plavbe. Aj z tohto dôvodu nikdy nie je jasné, ako dlho bude plavba trvať.

Vrátim sa preto do stanu a teplého spacáka. Vychádzam z neho, až keď prvé nie ranné, ale denné lúče zohrejú vzduch a hmla sa rozplynie nad riekou. Život na lodi ožíva až okolo obeda. Sledujeme ako sa posádka s námahou snaží zbaviť v noci naplavenej drevenej barikády.

Obrovské stromy nepustia reťaze kotvy a trvá to hodnú chvíľu kým sa zbavíme tejto nočnej záťaže. Plavba pokračuje až okolo obeda, keď je viditeľnosť natoľko dobrá, aby sa naša približne dvesto metrov dlhá súprava dvoch k sebe zviazaných člnov mohla bezpečne hýbať vpred.

Počas dňa sa z neznámych cestujúcich stávajú kamaráti a zoznamovanie nemá konca kraja. Pozorujeme krajinu meniacu sa každou minútou. Scenérie hodné najlepších filmov o prírode máme ako na dlani a zadarmo. Nekonečný filmový pás na ktorý sa dá hľadieť mlčky celé hodiny. Pastva pre oči, relax pre dušu a pohroma pre pečeň.

Tá môže prísť, ak sa niekto nechá zlákať na 100 gramov. Táto miestna obľúbená mierka nápojov v tekutom stave, ktorých obsah je priamo úmerný želaným účinkom.

Richard dostáva od vedľajšieho stola pri ktorom sedí partia vodičov nákladných vozidiel ponuku, na krátky celodenný rozhovor na túto tému. Je mi jasné, že ak sa toto výberové konanie neskončí do poobedňajších hodín, večer sa to strhne na bohapustú pitku v ktorej nebude víťaza.

Zásoby alkoholu v tejto partii sú ako to vyzerá podľa zákulisných informácií dostatočné aj na cestu späť. Richard statočne bojuje a ja ako nenápadný pozorný poslucháč sediaci diskrétne bokom od tejto blížiacej sa pohromy počujem, že ich témy rozhovorov sú podobné tým u nás. Práca, peniaze, alkohol, ženy.

Poobedňajšie slnko vyháňa bojovníkov s alkoholizmom do kabín svojich vozidiel na zaslúžený oddych. Nikto sa nejako príliš neopil, a nakoniec boli moje obavy neopodstatnené a aj kolega, ktorý si každým dňom zlepšuje svoju slovnú zásobu si prišiel oddýchnuť do stanu pred páliacim slnkom.

Medveď! Medveď! Zo spánku nás strháva toto jediné slovo. Rieka Lena v týchto miestach ešte nie je tak široká, aby sa nedalo jasne vidieť, čo sa deje na jej členitých brehoch. Vidíme rodinku medveďov ako sa pokojne kŕmia a prechádzajú po brehu. Vedomá si svojej nadvlády nad daným územím statná medvedica len zodvihne nedbalo hlavu a akoby z povinnosti zavetrí.

Vie, že jej žiadne nebezpečenstvo nehrozí zo strany rieky a pokojne pokračuje v svojej činnosti. Kto stihol ten si odfotil, kto nestihol, ten bez dychu sleduje toto divadlo na brehu Leny. Príroda je tu pánom všetkého, náznak civilizácie nevidno dlhé hodiny. Čistá rieka bez akejkoľvek stopy po človeku, brehy bez zásahu sekery, píly, alebo stavebného stroja. Desiatky kilometrov absolútne drsnej, pustej, no nádherne zelenej krajiny sú ako z inej planéty.

Vidieť nejakú stavbu, dom, alebo viacero osídlených budov je možné len výnimočne a po dlhom čakaní. Občas sa objaví zhluk roztrúsených drevených barakov, veľmi zďaleka pripomínajúc niečo ako dedina. Sú to „dače“ niečo ako naše záhradkárske oblasti. No dostať sa sem je možné len po vode.

Aj preto je väčšina z nich opustená a na spadnutie. Večer nad riekou ktorý pomaly prichádza so západom slnka prináša na brehu nevídanú vec. Svetlá dediny, alebo nejakej inej obývanej lokality. Nečakaný závan civilizácie prináša oživenie na palube. Začína zhon. Alebo inak povedané naháňanie takmer neuloviteľnej veci.

Áno uhádli ste. Všetci lovia mobilný signál, ktorý tak ako sa rýchlo objavil, tak aj rýchlo vždy zmizol. Niekomu sa to nepodarí vôbec, niekomu jeho operátor dovolí si na pár sekúnd zatelefonovať, a najväčší šťastlivci sa dokážu v tejto miniatúrnej chvíľke moderných technológií pripojiť aj na internet. Jeden z týchto spolucestujúcich otrokov tejto virtuálnej doby v tej chvíli odfotí naše motorky a niekam tú fotku odosiela. Ako sa hovorí „a v tej chvíli sa veci dali do pohybu“.

Vyčerpaný celodenným ničnerobením sa ukladám na oceľovú podlahu nášho korábu a šepot vĺn mi je tou najkrajšou uspávankou.

Richard ešte večer trocha skúša druhé kolo pijády, ale partia to veľmi rýchlo ukončí. Veď aj zajtra je deň, veď aj zajtra vyjde slnko nad Lenou. Bude pred nami nový deň, nové obzory a nové dôvody osláviť takú nevšednú udalosť. Ale na to sa treba aj vyspať. Dobrú noc.

17. deň, pondelok 3.7.2023

rieka Lena

Strhávam sa zo sna na strašný hluk. Znova sa spúšťajú kotvy. Len nechápem ako to, že som ten zvuk nepočul včera. Asi som fakt tuho spal od únavy po nočnej návšteve mesta Usť Kuť.

Je jasné, že ďalej nejdeme. Ticho sa rozhostí na palube a hmla tak ako včera aj dnes padá na náš dočasný plachtový domov. Občas počuť len silný tupý zvuk a zachvenie lode. To len riekou plávajúce stromy narážajú do trupu lode. Zvykáme si postupne na všetko.

Režim na lodi je jednoduchý a monotónny. Už vieme, že skôr ako na obed ďalej nevyrazíme. Preto spíme, až kým v stane nezostane neznesiteľne teplo. Vychádzame von a venujeme sa rôznym činnostiam. Ja trocha umývam kufre, predné sklo a niektoré iné časti motocykla s kýbľom, ktorý si požičiam od posádky lode. Navštívim aj miestnu dielňu, kde vŕtačkou upravujem tabuľku ktorú nosím vzadu na taške.

Richard sa venuje zdravovede v oblasti pľúc a pečene a čoraz viac si zlepšuje komunikačné schopnosti a oprašuje niektoré slovné spojenia v miestnom jazyku. Nie, nejedná sa o nadávky, tie už pozná dokonale z predchádzajúcich ciest.

Spoločne ťaháme rozumy od kohokoľvek, kto jazdí po nami vybranej trase. Počúvame historky viac či menej uveriteľné, no hlavne sa zaujímame o podstatné veci, ako stav ciest, možnosti tankovania a iných pre nás dôležitých bodov záujmu.

Postupne ale, začíname hľadieť aj do kalendára a musíme chceš – nechceš priznať jednu neúprosnú vec, že jednoducho všetky nami vopred naplánované miesta sa nám v časovom rozpätí jednoducho nepodarí navštíviť, alebo prejsť.

Zaujme nás jedna téma pri ktorej sa strhne celkom dobrá hádka bez víťaza. Existuje cesta, ktorá vedie z Usť Kuť do mesta Lensk a nie je to ani zimná cesta po zamrznutej krajine, ani táto vodná cesta po ktorej sa plavíme. Jedná sa o cestu, ktorá nikde nie je zaznačená v mapách, no je funkčná aj keď prejazdná s problémami. No ako to bežne počúvame všade „na motorke prejdeš“.

Cesta je to medzi ťažobnými poľami, kde je vedené potrubie ktorým sa prepravuje vyťažená ropa. Takže je to asi nejaká súkromná cesta ťažobných spoločností, kde by sa možno pri troche námahy dalo vybaviť povolenie na prejazd.

No túto variantu my neriešime, len ju píšem sem pre prípad, ak by mal niekto záujem o preskúmanie tohto úseku.

Obaja sa ale zhodneme, že vidieť všetko na jedenkrát je zle, a treba si niečo nechať aj nabudúce. A frázy ako tieto, sme opakovali ešte mnohokrát počas našej cesty, „sem sa ešte vrátime“, alebo „toto si necháme na inokedy“.

Pripravujeme sa na mierny kultúrno – technický šok, keďže vieme kam máme namierené. A vieme, že nás tam čakajú podmienky, mierne povedané „nie celkom útulné a ľahké“. Ale veď aj kvôli tomu sme predsa tu. Preto si aj dnes podstatnú časť dňa odbijeme v polohe ležmo. Spánok a naberanie síl po dvoch týždňoch a približne 9000 kilometroch v sedle našich strojov je nemenej dôležité, ako pravidelné utužovanie medzinárodných vzťahov so spolucestujúcimi.

Spánok, jedlo, spánok, jedlo a nekonečná vodná cesta. Príroda sa nemení, no nezunuje sa jediný pohľad okolo seba. Ťažko sa to celé opisuje, a ani z fotiek sa nedá presne opísať, to čo sme videli, počas týchto dní, na tomto pre oči zážitkami nabitom kuse prírody.

Takto pomaly prešiel tretí deň na rieke. Niekomu by sa to zdalo nudné a zdĺhavé mrhanie časom. No opak je pravdou a zážitok ako tento v nás zostane navždy. Nie všetko, nie všetky kilometre je povinne nutné prejsť svojimi silami.

Nie sme žiadni frajeri, ani hrdinovia, ktorí sa budú biť do pŕs a pohŕdať niekým, kto určitú časť svojej cesty absolvoval inak ako po vlastnej osi. Berieme to ako skúsenosť, previerku a nový obzor, ktorý sa nám ukázal a my sme využili jeho možnosti. Pri písaní týchto riadkov som hrdý a aj vždy budem na seba aj Richarda, že sme to dali „na pána“.

Pokojný večer na brehoch je rovnako pokojný ako večer na palube. Ani veselá družba od vedľa, už nie je taká veselá. Debaty o čomkoľvek sa rozdrobili na atómy a veľakrát chlapi sedia v tichosti a len sem tam padne nejaké to slovo. Ticho lieči.

Nebuďme naivní a nemyslime si, že sa tu niečo počas týchto troch dní zmenilo. Jediná zmena sa volá deficit. On je možno vinníkom tejto priam komornej večernej atmosféry, prerušovanej len pravidelným hlukom chladiaceho agregátu niektorého z vedľa stojacich nákladných vozidiel. Ležím v stane a snažím sa zaspať.

Prichádza Richard a vysvetľuje mi príčinu „tichej domácnosti“ na palube. Slovo deficit dostáva konkrétny význam ak sa preloží do dvoch iných slov. Všetko sa hneď vysvetľuje, pri vyslovení „došlo pivo“.

V polospánku odpovedám, „no čo už“.

Tesne predtým ako sa ponorím do sna, počujem známy zvuk cinknutia skla a nežné priam šeptom vyslovené slová, „ešteže mám borovičku z domu“.

Na zdravie a dobrú noc zdravý rozum.

18. deň, utorok 4.7.2023

rieka Lena – Lensk –Zarja - Mirnyj

V noci ma budí šum a kroky okolo stanu. Posádka lode behá okolo stanu a o chvíľu niekto klope na jeho stenu. Vychádzame a dozvedáme sa, že naše útočisko pred nepohodou bude musieť ustúpiť vyšším záujmom.

Tým záujmom je lano hrubé ako ruka, ktoré treba navinúť na vedľa stojaci obrovský navijak. Naše plavidlo sa pripravuje na plánovanú zastávku na vylodenie. V polotme nič moc nevidíme, no neskôr pozorujeme nejaké svetlo na konci tunela. Ako sa ukázalo boli to svetlá vozidla stojaceho na brehu, ktoré ukazovali smer a miesto pristávania.

Nič nechápeme len vidíme, ako sa postupne približujeme k brehu. Hovorím Richardovi. To sa nikdy nemôže podariť sa tam dostať, veď sme v strede rieky a s takým kolosom sa dostať k brehu je nemožné. Presviedčam sa o opaku a za polhodinu neveriacky pozerám, ako sa laná priväzujú na brehu o veľké stromy. Majstrovstvo lodivoda, ktorý s chirurgickou presnosťou dokázal napasovať nielen plavidlo, ale aj nakladaciu rampu na centimeter presne k brehu na vytýčenom mieste je neuveriteľné. Kotvíme pri brehu kde je hladina vody len približne 30-40 centimetrov.

Začína sa logistická operácia, ktorej výsledkom bude ukončenie plavby jedného nákladného vozidla. Z tohto dôvodu ale palubu musí opustiť asi desať iných vozidiel, aby sa dalo konkrétnemu vozidlo opustiť svoje miesto na lodi. Dokonca aj naše motocykle sa musia uhnúť a premiestiť ďalej na palube. Našťastie nám netreba ísť na breh ako ostatným.

Postupne sa vozidlá vracajú a ukladajú sa ako v skladačke na svoje pozície. Celé toto divadlo zabralo asi dve hodiny. Pod taktovkou nejakej ráznej ženy na brehu, ktorá rozkazmi riadila a dosiahla želaného efektu. Na našu otázku „kto to je?“, dostávame len strohú a vážnu odpoveď, vraj miestna šéfka všetkého. Inak povedané „veľmi vplyvná žena miestneho neoficiálneho biznisu“.

Život na palube ide znovu do normálu, ako aj naše ubytovacie zariadenie sa vráti na svoje dočasne prenajaté miesto. Plavba pokračuje túto noc už bez zdržania kvôli hmle. Dnes by sme mali prísť do cieľa tejto plavby. No nato si treba ešte počkať a najlepšie sa čakanie skráti spánkom. Budím sa zase na búchanie niečej ruky na náš príbytok. Vraj už vidno cieľ. Vstávame a ospalo hľadíme na blížiace sa mesto.

Prichádzame do mesta Lensk. Tu naše vodné putovanie končí. Tak ako aj všetkých ostatných spolucestujúcich. Iné lode na iných trasách pokračujú aj ďalej dolu tokom rieky Lena do mesta Jakutsk a ďalej do Severného ľadového oceána.

Naša plavba končí práve tu v tomto približne 25 tisícovom meste, ktoré z mapy sveta v roku 2001 takmer zniesla ničivá povodeň na jar toho roku. Ľadové kryhy ktoré sa nahromadili v rieke dosiahli dĺžku 100 kilometrov a mesto doslova zobrali so sebou.

Dnes v tomto meste pristane moja noha a verím, že spomienka na toto predtým nazývané mesto Muchtuja zostane len tá najlepšia.

Pristávací proces je zdĺhavý a každý sa snaží už čím skôr nasadnúť a ísť ďalej. Vychádzame ako prví a mierime von z prístavu do mesta. Predtým sa lúčime s každým, s kým sme sa stihli zoznámiť počas týchto štyroch dní. Mesto je ako každé iné, obchody, benzínka, škola a všadeprítomný prach. Dôvod je jasný.

Na výdobytok civilizácie ako je asfalt môžeme na dlhé týždne zabudnúť. Občasné mierne pokusy o niečo, čo sa len zďaleka podobá na cestu s tvrdým povrchom si dnes len s úsmevom spomenieme. Na čo to vlastne bol dobrý ten pokus? Položiť tristo metrov asfaltu v miestach, kde niet na stovky kilometrov ničoho len koľaje v hline, piesku, prachu a kamení je naozaj zvláštny pohľad.

Prejazd mestom trvá len pár minút a už robíme fotku pri tabuli na konci mesta. Pred nami je to čo sa volá ďalší „čiastkový cieľ “. Jeden z mojich mnohých doposiaľ nesplnených cestovateľský snov mám na dosah. Niekde pred sebou v nekonečnom oblaku jemného prachu, ktorý nedovolí vidieť ďalej, ako na pár desiatok metrov .

Vyrážame vpred priamo na sever z mesta Lensk. Pred nami je jediná cesta, jediná spojnica a niet kde zablúdiť. Svetlá toho mesta tam v diaľke sa tmou odrážajú ako diamanty na oblohe. Milé dámy, čitateľky. Páčia sa vám diamanty? Áno? Tak potom nech sa páči, prijmite naše pozvanie do mesta Mirnyj.

Skoro by som bol zabudol na jednu podstatnú vec. Niekde počas plavby, niekde pred mestom Lensk si posúvame hodinky zase o hodinu dopredu. Je tu už +7 hodín a neklamný znak toho, že vchádzame do inej oblasti. Republika Sacha, alebo aj Jakutská republika. Ako nám je neskôr dôrazne vysvetlené od domácich, tak oni sa nazývajú len skrátene „sacha“. Žiadne skloňovanie. Ja som sacha, ty si sacha, žena je sacha, všetci sú sacha.

Vyrážame z mesta Lensk v republike Sacha, smerom na sever po jedinej možnej ceste do mesta Mirnij. Mám pocit akoby cesta ktorú postavili (ak sa vôbec dá hovoriť o nejakej stavbe), ktorá ani nemá žiadne označenie, keďže je tu jediná, od momentu svojej výstavby do dnes nebola nikdy dokončená.

Približne 250 kilometrov niečoho, čo len zďaleka pripomína cestu. Od prvej sekundy hlceme neskutočné množstvo prachu, ktorý sa drží nad cestou dlhé minúty po prejazde oproti idúceho vozidla. Nevidno pred seba do diaľky, a často stojíme.

Úseky sa ale menia. Stačí zájsť trocha do nižšie položenej časti a zrazu je pred nami len hlboká koľaj plná blata, a všade vidno stopy zápasov nákladných vozidiel s prírodou. Kusy nárazníkov, a iných plastových dielov, ležia popri ceste takmer všade. Zvyšky pneumatík, ktoré nevydržali mieste pomery, tiež lemujú okolie.

Na niektorých miestach kde je situácia najkritickejšia sa ťažká technika snaží, ako tak sprejazdniť úseky a navážajú sem kameň. Nákladné autá ho sypú rovno na cestu za plnej premávky. Keď sa to trocha rozhrnie, tak ďalšia úprava vozovky zostáva už len na vodičoch. Po pár dňoch sú v tomto nestabilnom podloží zase len vyjazdené koľaje plné blata a takto to ide dookola.

Hlavným problémom celej severnej oblasti je prírodný úkaz pod názvom „permafrost“. Trvale zamrznutá zem, kde sa pár metrov pod povrchom nachádza len ľad. Cez leto povrchové vrstvy čiastočne rozmŕzajú a vytvárajú kašovité, bahnité a neschodné úseky.

Prakticky celé severná časť Ruska v tejto oblasti leží na večne zamrznutej pôde. Preto akékoľvek stavby, ktoré sa v danej oblasti riešia, sú možné len na pevných pilieroch zasadených hlboko v zamrznutej zemi.

Ideme pomaly ďalej a je nám jasné, že nič v danej situácii neurobíme, a príroda tu ukazuje, kto je ešte stále pánom oblasti, napriek snahám o jej skrotenie.

Cestou nás zaujme dopravná značka Usť-Kuť a číslo tuším 1250km. Pýtame sa čo je to za cestu. Tak je označená zimná cesta po zamrznutých riekach a bažinách - „zimnik“.

Akákoľvek daždivá zmena počasia na tomto úseku znamená zdržanie na niekoľko dní. Pomoc nie je ďaleko, len sa nemá ako dostať na miesto problému. Čaká často aj niekoľko dní, kým zem čiastočne obschne a potom sa začne s vyslobodzovaním vozidiel.

O situácii na trase Lensk – Mirnyj sme boli upozornení ešte počas plavby, ale ako to vždy v podobnej situácii býva s dodatkom „na motorkách prejdete“.

A tak prechádzame. Rýchlosťou ktorá sa často rovná chôdzi. Jakutská republika nás teda víta poriadne divoko, ale veď toto sme predsa chceli a očakávali. Na celej trase nieto žiadneho signálu, žiadnej benzínky, len na jednom mieste pri mestečku Zarja je „kafe“. Tu sa zastavíme niečo zjesť a trocha oddýchnuť. Všade je prach a blato. Sme špinaví ako nikdy. A to sme prešli len niečo okolo dvesto kilometrov. Blíži sa večer, keď konečne vidím v diaľke obrysy mesta a miesta o ktorom som toľké roky sníval.

Mirnyj – mesto niekde v strede Sibíri a miesto ktoré som toľkokrát pozeral doma na mape, len kvôli jednej jedinej diere. O nej si povieme neskôr. Teraz sa po 250 kilometroch a asi šiestich hodinách jazdy blížime k jeho vstupnej bráne.

Ňou je ako všade inde, obrovský monument na začiatku mesta s veľkým nápisom MIRNYJ.

Sme tu a moja radosť v ďalšom čiastkovom cieli tejto cesty je naozaj veľká. Postavíme motorky pod nápis a chceme urobiť zopár fotiek. Z diaľky počuť typický zvuk motocykla. Nakoniec je ich viacero. Zatáčajú priamo k nám a ja si hovorím, že mi pokazia záber. Všetci parkujú okolo nás a prvé slová ma prekvapia naozaj veľmi.

S podaním ruky prvé slová sú „čakali sme vás už oveľa skôr, no cesty ste mali zlé“.

Len pozerám a nechápem. Koho ste čakali? Kde? Kto ste?

Akosi mi to celé hlava neberie. Dostávam hneď vysvetlenie. Idete zo Slovenska do Magadanu a dnes ste mali prechádzať cez naše mesto. Tak sme vás prišli privítať a už pár hodín sa vozíme hore dole k pamätníku, lebo sme tušili, že sa tu budete fotiť. Náš kamarát sa viezol spolu s vami na lodi a poslal nám fotku. Tak sme o vás vedeli a čakali.

Tu sa vysvetľuje tá predtým spomínaná fotka z lode, o ktorej som už písal.

Partia z miestneho motorkárskeho klubu nám urobí kolekciu fotiek a pýta sa na naše plány. No keď vidí v akom sme stave po prvých pár sto kilometroch, tak pochopia že potrebujeme ako prvé trocha vody na umytie ksichtov a ako druhé pivo a kvas.

Ja si ale hneď na začiatku neodpustím prvú otázku, „jama je ďaleko?“. Úsmev na tvári všetkých mi hneď jasne ukázal, že pochopili dôvod našej návštevy v ich meste. Odpoveď je – prejdeme cez mesto a ideme tam.

Sadáme na motorky a v skupine asi desať strojov prechádzame asfaltovými ulicami tohto približne 40 tisícového mesta. Na jeho okraji odbočujeme zase na kamenisto – pieskovú cestu a po pár kilometroch sme v cieli, ktorý som doteraz videl len z obrázkov. Ako popísať niečo čo sa slovami len ťažko popisuje? Stojím na okraji niečoho, čo je tak obrovské, tak hlboké, že z toho naskakuje husia koža. A to vidím len do polovice hĺbky.

Diamantová baňa „Mir“. Druhý na svete najväčší človekom vykopaný otvor do Zeme. Ak by sme mali začať pekne po poriadku, tak ako prvé treba spomenúť – Uhlík (lat. Cerboneum) chemický prvok, jeho značka je „C“. Základný stavebný kameň všetkých organických zlúčenín. Zlúčeniny uhlíka sú aj fosílne palivá ako uhlie a zemný plyn.

Z iného uhla pohľadu na uhlík: jeho najtvrdšia forma sa volá diamant. Vzniká v horných zemských vrstvách pri vysokom tlaku a teplote. Jeho vybrúsená forma sa nazýva briliant.

Môj pohľad sa upiera ku dnu tejto neskutočne obrovskej kuželovitej jamy, ktorá je asi do polovice zatopená vodou. Toto miesto má aj iný názov „diera do pekla“. Priemer je 1,2 kilometra, hĺbka je 525 metrov. Špirálovitá cesta dole na dno má viac ako sedem kilometrov a vodiči pracujúci na jej úzkych cestách, museli mať nervy z ocele.

Dnes je táto baňa ktorej ložiská vzácnych drahokamov boli objavené v roku 1955 už uzatvorená pre povrchu ťažbu. Pokračuje sa len s hlbinnou ťažbou, podobne ako je to pri uhlí. No gigantické rozmery tejto ťažko opísateľnej „stavby smerom dole“ priťahujú obdivovateľov ako magnet. Spoločnosť Alrosa, ktorá má povolenie ťažiť za celú svoju existenciu dokázala z útrob zeme dostať diamanty v hodnote približne 20 miliárd dolárov.

Veľkosť bane ovplyvňuje aj miestne poveternostné podmienky. Je zakázané lietať vrtuľníkom aj lietadlám nad touto oblasťou, lebo vietor ktorý sa vytvorí v lieviku dokáže nasať aj veľký stroj. Nakoľko je táto informácia pravdivá netuším, no faktom je, že vyhliadkové lety pre turistov sú zakázané s priamym preletom nad baňou.

Mne stačí aj vyhliadková plošina z ktorej je dokonalý výhľad na toto dielo. Kochám sa a užívam si tieto minúty radosti na mieste, ktoré som si dal ako jeden z prejazdných cieľov počas tohto leta. Pokračujeme smerom do centra, skúsime miestny hotel, no ceny tu majú primerané tomu čo tu ťažia. Nakoniec ideme s motorkármi na ich „bikepost“. Zložili peniaze a kúpili si starší domček na okraji mesta, ktorý je ich základňou. Postupne si ho upravujú k svojim potrebám.

Vchádzame do dvora a Richard tu hodí efektnú držku. Nevšimne si stĺp a zloží sa v strede dvora na bok. Postavíme motorku a ukončujeme dnešné jazdenie touto kultúrnou vložkou. Tu zostávame na noc. Postupne prichádzajú a odchádzajú ďalší a ďalší členovia. Jeden prinesie jedlo, iný pivo, ďalší dve veľké bandasky s vodou na umývanie.

Majú z nás neskrývanú radosť a dostávame rôzne nálepky a nášivky. Vraj tu bol pred rokmi nejaký Angličan na motorke a inak nič. Všetci vraj idú len do Magadanu priamou cestou cez Jakutsk a k nim nezablúdi nikto. Pri pohľade do mapy, je jasné prečo. Mirnyj je naozaj príliš ďaleko a príliš bokom od akejkoľvek zmysluplnejšej cesty sem. Jediným dôvodom je už spomínaná návšteva bane „Mir“.

Večer nemá konca kraja, no keďže je pracovný deň a ráno treba ísť do roboty, tak sa okolo polnoci rozchádzame. Na ulici nepoznať, že je už hlboká noc. Je úplne svetlo. Snažím sa trocha umyť, no nálety komárov sú také neznesiteľné, že túto vodnú procedúru na dvore rýchlo ukončujem. Ukladám sa spať na poschodí, kde je niekoľko postelí. Dnešok priniesol po štyroch dňoch na lodi, prvé kilometre v Jakutskej republike. A že sa máme na čo tešiť aj v ďalšie dni, je jasné.

Dnes sme si pripísali prašných, blatových 244 kilometrov.

19. deň, streda 5.7.2023

Mirnyj – Krestjach - Suntar – báza „Svokrin jazyk“

Ráno je tu čo zase akosi skoro. Balíme a už osamote vyrážame mestom. Trocha prehliadky a znovu mierime k jame. Jednoducho včera to nestačilo. Kocháme sa ďalšiu hodinu nad týmto dielom ľudskej ruky. Neskôr si robíme ešte raz fotky pri nápise Mirnyj a tankujeme na jedinej benzínke v meste

Pred nami je približne 1200 neznámych kilometrov, na ceste o ktorej máme len strohé informácie. No veľmi sa nám osvedčila rukou nakreslená mapka cesty s vyznačenými ťažkými úsekmi, trajektami, a možnosťou nocovania.

Definitívne opúšťame Mirnyj a mierime na mesto Suntar. Príroda je hneď iná. Všetko je neskutočne zelené, sýte farby leta, množstvo stromov, tisíce koní a dobytka na každom kroku. Nehostinná tajga sa zmenila na zelené lúky plné kvetov a machu. Nevídaná krása nás bude sprevádzať takmer na celej tejto trase. K tomu samozrejme treba prirátať asi tak milión komárov na jeden meter štvorcový.

Naše oči sa ale musia sústrediť na cestu, teda ak tak vieme nazvať túto nekonečnú roletu, plnú kamenia, piesku, prachu a v dolinách aj blata. Cesta je v žalostnom stave, čo ale nevadí desiatkam osobných dodávok pod miestnym názvom „maršrutka“.

Tieto preplnené dodávky naložené bežne aj meter vysokým nákladom na streche, letia cestou plnou rýchlosťou, bez ohľadu na kohokoľvek. Zvuky od ich náprav dávajú počuť, že tu sú tlmiče zbytočným luxusom a meniť ich po každej ceste nemá význam.

Po ceste možno nazbierať dostatok dielov na stavbu svojej vlastnej dodávky. Vidíme tu ležať kolesá, tlmiče, nárazníky, rôzne plastové diely z karosérie a množstvo iných dielov, ktoré spontánne odpadávajú z vozidiel.

Ja osobne by som asi nesadol do takého vozidla, keď vidím ako nestabilne sa kývajú zo strany na stranu pri rýchlosti viac ako sto kilometrov. A vodiči ešte stihnú zatrúbiť, zamávať a hlavne zasypať nás novou vrstvou prachu. Cesta má aj svoje označenie A-331.

Po 123 kilometroch prichádzame k mestu Krestach a k prvému „paromu“, čo je kyvadlová doprava cez rieku Viljuj. Chvíľu čakáme a oddychujeme. Cez rieku sa plavíme pár minút a pokračujeme. Zrazu sa nečakane objavuje asfalt. Nechápeme kto a prečo, no v tejto opustenej časti mimo miest je zrazu celkom dobrý krátky úsek asfaltu. Tak ako rýchlo prišiel, tak rýchlo sa aj stratil a vletíme znovu na „grunt“.

Pred nami je Suntar, jediné trocha väčšie mesto na trase. Pred ním zlý úsek s veľmi hlbokým, nestabilným podložím, v ktorom sa ide naozaj zle. Tak radšej pomaly na istotu. Desiatky kilometrov dávajú zabrať a za mestom Suntar nás čaká v poradí už druhý „parom“ cez rieku. Prechádzame a podľa mapky ktorú sme dostali, je hneď na riekou po pravej strane „turbaza“. Niečo ako turistický tábor. Názov je príznačný, „Svokrin jazyk“

Ďalej vraj dnes nemáme ísť, lebo po ceste už v ten deň vôbec nič nie je. Odbočujeme na bázu a tu nachádzame miesto na oddych. Dnes sme síce nedali veľa kilometrov, no čakajú nás ešte ťažké dni, treba aj sily šetriť a správne ich rozložiť. Berieme ubytovanie, za primeranú cenu dostávame izbu s posteľami a „báňu“ ktorá je asi 100 metrov od tábora. Báňa, je niečo ako drevená kúpeľňa so saunou a inými výdobytkami miestnej kultúry.

Naposledy som zo seba dostal špinu poriadne dole v meste Usť Kuť a to už je asi šesť dní dozadu. Dnes umývam a periem všetko čo mám so sebou. Večer ešte posedíme na dvore, no únava nás čoskoro ženie do postele.

Dnešný deň ako aj úsek ktorý sme išli, je jeden z tých, kde sa už nepočíta deň na prejazdené kilometre, ale na zážitky, kvôli ktorým sme sem merali už približne desať tisíc kilometrov. Užívame si prírodu, vodu, a miesta kde sme sa tak tešili. Už doma bola dohoda jasne daná. Jakutská a Magadanská časť cesty bude o vychutnávaní si každého dňa a nie o hltaní kilometrov pre pocit „bol som tam, no nič som nevidel“.

Dnes zapisujem do zápisníka malé, no o to pocitovo krajšie číslo 234 kilometrov.

20. deň, štvrtok 6.7.2023

báza „Svokrin jazyk“ – Njurba – Žarchan – Verchneviljujsk

Ráno sa budíme výborne vyspatí. A pred nami ďalší skvelý deň plný prachu a zážitkov. A na začiatok hneď prší. Cesta je okamžite hneď zlá. Blato, piesok a mokro pod kolesami. Krúti ma do všetkých strán, často je to na hranici udržania sa na motorke. Ideme fakt pomaly. Riskovať tu nemá zmysel. Motorkársky rozum hovorí pridať plyn v piesku a blate, no ten druhý rozum zvažuje faktory iné. A tak idem miestami naozaj dosť pomaly a Richard ma čaká niekoľkokrát počas dňa.

Cestou si dávame obed v nejakom mestečku. Život sa zastavil keď sme vstúpili dovnútra. Všetky oči na nás. Niektoré pohľady, ale neboli príliš prívetivé. Okolo motoriek sa tvorí dav zvedavcov. Nikto ale na nič nesiahne rukami, len zopár bežných a každý deň opakovaných otázok. Odkiaľ? Kam? Koľko?

Po 150 kilometroch nás čaká v poradí už tretí „parom“ pri mestečku Kjundjade. Tu niekde v pustatine, kde nestretneš dlhé desiatky minút žiadne iné vozidlo, než plne naložený mikrobus vidíme zrazu v diaľke policajný „ˇUAZ“ (terénne vozidlo). Nestretli sme ich teda už dobre dlho, naposledy sme videli živého policajta niekde v okolí Bajkalu. Hovorím Richardovi do prilby, „aha policajti oproti“. V tej chvíli sa rozblikali majáky na ich streche a zatarasili nám cestu. Kovboj vyskočil z miesta spolujazdca a nasrdene dáva príkaz zastaviť. Tvári sa naozaj škaredo, aj keď mu to na tých jeho šikmých očiach takmer nevidno.

Zastavujem pri ňom a odzbrojujem ho slovami „privet, kak dela?“ (ahoj, ako sa máš?). Šikmé oči sa rozšíria na veľkosť oka sovy sibírskej (taká ani neexistuje) a chlapec zalapá po dychu a bľaboce niečo v tom zmysle „iďot prevjerka dokumentov u vsech motocyklistov“ (v preklade niečo ako „máme akciu a lovíme motorkárov“ – jasné, máte ich tu na každom kroku, že?).

Uzemňujem ho vetou, „aká previerka kamarát, sme cudzinci a len prechádzame týmto nádherným krajom“.

Z okna vozidla sa vykloní o stupeň múdrejší policajt a s úsmevom rieši situáciu. Pochopí, o čo sa tu jedná. Podávame si ruky a ideme každý svojim smerom. Chlapec sa ma ešte pýta odkiaľ ideme. Je zbytočné mu hovoriť niečo v zmysle ako Slovensko a podobne. Odpoviem mu len „Mirnyj“. Natešene kýva hlavou, že pozná a sadá do auta pokračovať v lovení motorkárov niekde inde.

Cestou k štvrtému „paromu“ sa podmienky ešte zhoršia a prichádzam sem s vyplazeným jazykom po ďalších ubíjajúcich 148 kilometroch. Cesta je masaker. Nekonečná roleta, zvuky z podvozku motocykla, ktorý trpí na tomto úseku ma nútia spomaliť často až na rýchlosť, ktorá sa rovná chôdzi. Hlboká gruntovka si robí so mnou čo chce, plávam po celej ceste a občas sa cítim už prekonaný, no v poslednom zlomku sekundy to nejako vyrovnávam a udržím sa vzpriamene.

Nájazd na parom je v hlbokom piesku, kde zapadnú takmer všetky autá a komplikovane sa ťahajú von. S motorkou to ide ako tak obísť, no je to všetko boj. Tu na poslednom parome nás aj skasírovali. Prvé tri paromy nechceli od nás nič, tu si vypýtali za oboch 300 rubľov.

Za štvrtým paromom cez rieku Viljujsk je hneď mestečko Verchneviljujsk, ktoré máme v mapke označené, ako miesto kde sa dá zase zohnať nocľah. Dôrazne nás upozornili motorkári v Mirnom, aby sme v tento deň už ďalej nešli, pretože ďalej nebude sto kilometrov vôbec nič, ale zato tam bude najťažší úsek celej cesty.

Skúšame v meste dve možnosti ubytovania, v prvom sa nás asi zľakli, a povedali, že nemajú voľné miesta a pritom bolo všetko prázdne. Predsa len sme tu ako nejaká exotika. Všetci dookola sú tmaví a šikmookí a my sme iní. No hlavne sme riadne špinaví.

Druhá možnosť je úspešná aj keď cena je prispôsobená dopytu. Ber alebo nechaj tak.

Berieme. Neviem ako kolega, no ja som dnes celkom K.O. Takže by som odmietol stanovanie, aj keď okolitá príroda je pekná. Je už večer a čo sa týka jedla, tak tu nefunguje žiadna „kafe“, preto len kupujeme nejaké konzervy.

Je už večer a nedá sa kúpiť pivo, jednoducho po 20.00 alkohol nepredajú. Richard v panike rieši tento deficit alkoholu jediným možným spôsobom. Oslovujeme miestnych chlapov a riešime tento tekutý problém. Slovo dalo slovo, jeden telefonát vystriedal druhý a odpoveď bola „ďeseť minut podoždi “ (počkaj 10 minút).

Prichádza taxík, alebo inak povedané miestny alkotaxík. Chlap sa živí rozvozom pasažierov a podľa potreby, po 20.00 aj večer nepredajných komodít. Richard kupuje za celkom dosť prestrelenú cenu 1,5 litrové fľaše piva, no spokojnosť s nákupom je dokonalá.

Dnes sa dá celkom dobre posedieť aj vonku, komárov nie je príliš veľa. Dávame si večeru na terase na dvore. No únava si berie svoju daň. Ideme spať.

Krásy prírody boli dnes vyvážené nerovnosťami miestnych komunikácií, no aj tak sa nám podarilo v týchto podmienkach prejsť veľmi slušných 302 kilometrov.

21. deň, piatok 7.7.2023

Verchneviljujsk – Viljujsk – Ilbenge – Berdigestjach

Ráno pomerne skoro vyrážame. Tankujeme, menší nákup a ideme. Pred nami je najťažšia časť tento trasy. Úsek mám na mapke zaznačený ako 80 kilometrov dlhú časť a známe je aj pod názvom „tečúce piesky“. Prvé desiatky ranných kilometrov sú ešte v norme, no pred obedom prichádza časť, ktorá je pre plne naložené motorky zábavou. V hlbokom piesku sa brodíme úsekmi, kde výška pieskových mantinelov je aj viac ako dva metre. Jazdia tu vozidlá cestárov, ktoré sa snažia ako tak upravovať a udržiavať tento najkritickejší úsek, no vietor sem stále nafúka nové a nové vrstvy piesku.

Tu sa dá ísť len s poriadne pridaným plynom. Autá lietajú zo strany na stranu, vyjazdené koľaje do ktorých často vletím, sa ma snažia katapultovať zo motorky. Udržať sa v tom sypkom a nestabilnom podloží je ťažké.

Ležím a ani sa nepokúšam postaviť motorku sám. Počkám kým prejde okolo nejaké auto a chlapi mi pomôžu sa dostať zase do sedla. Dohodli sme sa s Richardom, že on jednoducho pôjde svojim tempom a občas niekde zastaví na cigaretu a počká ma.

Prechádzame tento úsek celé dopoludnie. Potom si rozprávame zážitky, kde na pády vyhrávam už 2:1. Pokračujeme už lepším úsekom a do večera robíme len jedinú zastávku na polievku.

Cestou ma ešte obiehajú policajti a zastavujú sa pri Richardovi, ktorý ma čaká na kopci. Pustia majáky no je mi jasné, že teraz sa jedná len o družobnú debatu, nie o nejaký pracovný úkon. Podebatujeme s chlapmi, pofotia sa s motorkami a pokračujeme.

Cesta sa citeľne zlepšila a do večera dávame ešte poriadnu dávku kilometrov. Dnes veľakrát pršalo no ideme bez prestávok. Cesta sa aj po krátkom daždi mení na mazľavé lepkavé blato, ktoré máme všade. A istota sa v tej chvíli stráca pod kolesami, pretože motorky tancujú kazačok na tomto klzisku.

Vchádzame do nejakého mestečka či dediny a Richard sa rozhoduje si tu pre istotu kúpiť pivo na večer už teraz. Vchádzame do obchodu s ideálnym názvom ALKOGOLNYJ MARKET v našej „plnej poľnej“ špinaví od blata, v motorkárskom oblečení. Predavačka na nás ale hľadí s úsmevom, čo je príliš podozrivé. Dostávame otázku, ktorá nás dostáva do kolien, „to ste vy, opravári internetu z mesta Mirnyj?“

Po pár sekundách ticha a nechápania, prichádza výbuch smiechu a potom len suchá požiadavka“ daj mi tri pivá moja“.

Vychádzame von a po zvyšok dňa sa smejeme na tejto príhode. Chudák dievča, v obchode jej nefunguje už celé dni internet a keď zrazu uvidela nejaké iné, nie miestne ksichty v svojom kráme, tak s nádejou položila túto veselú otázku. Museli sme ju sklamať, nie sme opravári internetu a neskôr nebudeme ani iným povolaním. No o tom napíšem v iný deň.

Večer sa blíži a my sa blížime k mestu Berdigestjach. Rovno ideme hľadať ubytovanie. Nachádzame niečo a potom ešte ideme na okraj mesta na večeru, keďže tu sa nedá nič zjesť. Vrátime sa rýchlo a zaľahneme spať. Zajtra dorazíme do mesta Jakutsk. Úsek by už mal byť oveľa lepší a dokonca by mali byť niektoré časti s asfaltom.

Z jednej strany je to dobre, no z druhej je práve toto neudržiavané, divoké, a človekom málo dotknuté miesto tým pravým po čom sme túžili vidieť a prejsť. Ak sa tu o pár rokov už všade bude nachádzať asfalt, vytratí sa to čaro cestovania po pravej republike Sacha.

Večer sušíme oblečenie, ktoré je mokré a veľmi špinavé. Do rána samozrejme nič nestihne uschnúť. Vybavujem ešte zopár telefonátov s Kontaktom v Jakutsku, kde nás čaká od zajtra veľa povinností. No o tom naozaj až zajtra.

Poslednú vec čo dnes urobím pred spaním je, že zapíšem do zápisníka naozaj nečakaných, dnešných náročných, pieskových a mokrých 473 kilometrov.

22. deň, sobota, 8.7.2023

Berdigestiach – Charyjalach – Magan – Jakutsk

Ráno balíme zase skoro a vyrážame. Do mesta Jakutsk zostalo len niečo málo cez 200 kilometrov. No úloh na dnes je viac ako dosť. Preto nečakáme a bez zastávky ideme až k monumentu s nápisom JAKUTSK, kde si robíme fotky. Vjazd do mesta ako každý iný, periféria a potom množstvo križovatiek. Akosi sme si zvykli, že sme všade sami, tak si zrazu musíme znova zvykať na veľkú premávku.

Prvou našou zastávkou je pobočka špedičnej firmy Energia, cez ktorú nám sem dopravili nové pneumatiky o ktorých som už písal.

Tu sa zároveň stretávame aj s miestnym motorkárom, ktorý nám bude robiť na pár dní sprievodcu. Timur a jeho žena Elvíra nás vítajú ako starých známych. Ako sme sa s nimi zoznámili? To je zase príbeh na dlhšie čítanie, no v skratke napíšem, že môj kamarát Andrej s ktorým som riešil moje trampoty už minulý rok, niekde na internete napísal pár slov o tom, ako ideme na motorkách na východ, a že v meste Jakutsk by sme potrebovali trošku pomôcť s pár vecami.

Do svojho príspevku zverejnil aj moje telefónne číslo a ja som mal o zábavu postarané. Každý deň mi volal niekto a ponúkal možnosť pomoci. Od servisu, cez sprievodcu mestom, po ubytovanie.

Každý deň som musel zdvorilo odmietať rôzne ponuky a pomoc. Bolo úsmevné vybavovať aj telefonáty nasledovného typu: „ahoj Noro, práve som čítal, že ideš z Jakutska na Magadan. Veď ak chceš zastav sa u mňa, môžeš tu prespať, máme tu servis, atď. Ja som z Volgogradu“.

Snažím sa môjmu novému kamarátovi vysvetliť, že Magadan a Volgograd sú od seba približne 10 tisíc kilometrov, na čo dostávam typickú v našich končinách ťažko pochopiteľnú a nepoznanú odpoveď „veď ak pôjdeš okolo, zastav sa na čaj“....

Podobným spôsobom som sa zoznámil aj s Timurom. Ozval sa mi, že pomôže so všetkým čo bude treba. Vraj už dlhé roky stretáva cestovateľov, idúcich okolo jeho mesta rôznymi smermi.

Stretávame sa pri budove v ktorej sídli špedičná firma a po pár minútach si odnášame k Timurovi do auta dve nové sady obutia na naše stroje. Pneumatiky nám letecky dopravili na toto miesto a aj cenovo to bolo výhodné.

Presúvame sa do obchodu o ktorom Timur tvrdí, že tam kúpime to čo potrebujeme. Je čas meniť olej a preto v obchode ktorý je až neskutočne dobre zásobený tovarom, kupujeme oleje presne podľa našich požiadaviek. Výber je obrovský a nevidno žiaden deficit.

Naše ďalšie kroky smerujú na umyvárku. Tu umývame nielen motorky, ale ja seba. Jednoducho jeden druhého kompletne nastriekame penou v oblečení a prilbách. Z motoriek dostávame kilá blata a po polhodine odchádzame spokojní s dočasným výsledkom.

Po očiste nasleduje návšteva servisu. Tu nás už čaká majiteľ Pavel a meníme pneumatiky. Ja som mal ešte doma menšie problémy s prezutím prednej pneumatiky, no tu to ide ako po masle a do hodiny odchádzame s novým obutím, ktoré je vhodnejšie na cesty ktoré nás čakajú v najbližších týždňoch.

Na nadchádzajúci úsek cesty sme zvolili nasledovné pneumatiky. Na moju motorku som dopredu aj dozadu obul Mitas E-10, Richard na svoj stroj obul dopredu Michelin Anake Wild (v ponuke pri jeho rozmere nebola pneumatika Mitas E-10) a dozadu dal rovnakú pneumatiku ako ja Mitas E-10.

Naše pneumatiky na ktorých sme prišli z domu a od jari sme na nich pojazdili približne 13-14 tisíc kilometrov, si nechávame u Timura na balkóne. Cestou domov sa rozhodneme podľa stavu pneumatík ktoré sme práve prezuli, že čo s nimi.

Na dnes to je všetko, základné veci máme vybavené. Timur musí niekam ešte odbehnúť, a tak prichádza ku mne so slovami „Noro, tu sú kľúče od môjho bytu, ulica, číslo domu, atď. , choď tam, ubytuj sa, všetko tam je k dispozícii, ja sa neskôr vrátim“. Situácia s ktorou som sa už stretol, no pre našinca asi trocha nepochopiteľná, keďže sa vidíme prvýkrát v živote aj to len hodinu.

Podvečer už po kompletnej očiste seba a po ubytovaní u Timura v byte, vychádzame na večerné spoznávanie mesta. Pešo prechádzame ulicami mesta Jakutsk.

Toto mesto ležiace na ľavom brehu rieky Lena má približne 270 tisíc obyvateľov a má aj označenie „najchladnejšie mesto na svete“. Teploty v lete tu bez problémov dosahujú +30 stupňov, no v zime ktorá trvá aj 7 mesiacov sa teploty často dostanú aj pod -50 stupňov. Vtedy majú radosť z danej situácie hlavne deti, lebo nemusia ísť do školy. Dlhé zimné týždne v úplnej tme a hmle sa v lete menia na týždne, keď je stále svetlo. Od mája do júla slnečné lúče svietia stále.

Celé mesto je postavené na spomínanej večne zamrznutej zemi. Takže všetky domy stoja na pilieroch vsadených hlboko v zamrznutom podloží a niečo ako naše prízemie tu nenájdete. Život v domoch začína od 1. poschodia.

Inak je centrum mesta ako každé iné centrum. Námestie s Leninom, obchody, reštaurácie, parky, múzeum mamuta a nábrežie rieky. V lete sa mesto takmer ničím nelíši od iných miest. Pri vstupe do budov sa často nachádzajú aj troje dvere. Zjavne v zime nutnosť takých riešení.

To čo je tu ale veľkým problémom sú ceny. Všetko je tu oveľa drahšie ako v iných častiach. Ceny na potraviny sa tu držia extrémne vysoko, o cenách na ovocie ani nepíšem. Je jasné, že sem do týchto odľahlých končín sa všetko musí komplikovane dovážať a preto sú ceny úmerné dodávkam. Jakutská republika, je ale veľmi bohatá oblasť na všetky nerastné suroviny. Dá sa povedať, že celá Mendelejevova periodická tabuľka prvkov leží pod nohami a je len otázkou času a schopností, ako ju dostať na povrch.

Preto aj platy zamestnancov v každej profesii v tomto nehostinnom, drsnom, no krásnom kúte sveta dosahujú nadpriemerných čísiel. Okrem toho dostávajú rôzne benefity, a možnosti bezplatnej leteckej prepravy podľa stanovených podmienok.

Prechádzame mestom celé hodiny a preberáme všetko možné. Od cestovania až po porovnanie života tu a u nás. Popis našej stredoeurópskej zimy, kde sú teploty často len okolo 0 stupňov, domácich rozosmieva.

Inak zisťujem, že mesto Jakutsk má asi najväčšiu koncentráciu semafórov vo vesmíre. na každom kroku, každá aj tá najmenšia križovatka má nekonečný semafór. Po asi polhodine jazdy mestom, nás akosi prestala baviť táto svetelná hudba a mierne sme ich ignorovali (v rámci akej takej bezpečnosti).

Večer ešte posedíme doma v kuchyni, kde Richard v kombinácii s vodkou ochutnáva miestne špeciality jakutskej kuchyne. Surová klobása z krvi a vnútorností, je už na pohľad a neskôr aj podľa zápachu niečo nekonzumovateľné, no náš hrdina sa odhodláva a obetuje svoj žalúdok na testovanie. Jeho výraz tváre hovorí za všetko. Domáci sa smejú a ja len verím, že týmto sa ich kulinárske samovražedné delikatesy, už viac na stole neobjavia.

Okolo polnoci dochádzajú fajčiarske potreby. Je to dobrá zámienka na nočnú prechádzku ulicami. Vyrážame von v trojici, Timur nechal manželku asi pre istotu doma. Neomylne nás vedie ulicami mesta k podniku s honosným názvom „Pekinská kačica“.

Vstupujeme dnu a chvíľu sa mi zdá, že sa tu život zastavil. Desiatky párov šikmých očí na nás visia a niektoré pohľady veru neveštia nič pekné. Je to bar, reštaurácia, diskotéka v jednom. Okamžite sa nás ujme „oficiantka“(obsluha) a dostávame stôl v strede miestnosti. Timur v miestnom jazyku objednáva niečo pod zub a niečo na spláchnutie hrdla. Na stôl prinášajú nové a nové taniere jedál , žeby to stačilo uživiť menšiu rodinnú oslavu.

Zo všetkých strán cítim pohľady. Jasne sa odlišujeme od miestnej populácie, farba kože, vlasov aj očí hovorí, že nie sme tunajší. Jeden z dôvodov na niekoľko otázok. Timur hneď od začiatku upozorňuje miestne osadenstvo, že táto dvojica „inostrancov“ prišla s ním a preto sa nám netreba nijako „špeciálne“ venovať. Hovorím Richardovi, buď tu dostaneme strašnú nakladačku, alebo tu budeme za celebrity tejto noci.

Nakoniec sa neudialo ani jedno, ani druhé. Ja som sa staral o to, aby jedlo ktoré nám priniesli zase len odniesli a zabalili. Timur a Richard sa starali pri barovom pulte o udržanie vysokej hladiny alkoholu a na tanečnom parkete o viac či menej úspešné variácie tanca.

Ja ako dobrý kamarát som sa držal v tieni môjho parťáka a snažil som sa ho brzdiť v počte prázdnych pohárikov. Zároveň som vystupoval ako ochrankár tejto „osobnosti“ a tancuchtivým miestnym kráskam exotického vzhľadu som dôrazne vysvetľoval, že pán ktorý je v ich zornom poli záujmu, je veľmi dôležitá a známa osoba, ktorej sa tu nesmie stať žiadna „nehoda“. Asi viem dobre presvedčiť, pretože to naozaj zaúčinkovalo, a po odpovedi „prepáčte to som nevedela“, stúpol kredit Richarda do nebeských výšok.

Keďže bolo treba vymyslieť nejakú legendu o tom, kto vlastne Richard je, tak som ho predstavoval ako bratranca zo siedmeho kolena, ktorý vo svojej mladosti vyrastal v Anglicku a neskôr ako uvedomelý zástanca svetlej socialistickej budúcnosti emigroval z prehnitého kapitalizmu do krajiny menom Československo.

Jeho priamym rodinným príslušníkom nebol nikto iný, ako známy škótsky herec, ktorého preslávila úloha Jamesa Bonda v siedmych filmoch (preto aj siedme koleno). Týmto slávnym človekom bol Sir Sean Connery a ako je vidno podľa priloženej fotografie, nedá sa poprieť rodinné puto s Richardom.

Smutné je len to, že slávny herec už dnes nemôže potvrdiť pravdivosť týchto slov, no napriek tomu Richard zostáva skromný a príliš sa neprezentuje touto skutočnosťou.

Začala sa na neho taká neoficiálna „ochota“ (poľovačka), takže keď si išiel tento dnešný idol miestnej nežnej populácie na čerstvý vzduch na terasu zapáliť, stačilo povedať len jediné slovo „cigareta“ a v tej chvíli sa pred ním objavilo hneď niekoľko krabičiek s tabakovými výrobkami miestnej aj svetovej produkcie. No ale myslím, že v tejto chvíli by už na danú tému stačilo, lebo som poriadne odbočil.

Dodnes sa čudujem, že to celé dokázali vydržať miestni a nestrhla sa tam poriadna mela, z ktorej by sme samozrejme nedokázali vyjsť ako víťazi, keďže domácich bola presila asi tak desať násobok nás.

Nad ránom sa mi podarí mojich veselých kamarátov konečne dostať na ulicu a po ďalšej hodine prechádzky mestom, keďže sme trocha zablúdili sa aj nakoniec dostať domov. Samozrejme bez cigariet, ktoré sme sa pred niekoľkými hodinami vybrali kúpiť.

Timur manželke podrobne vysvetľuje čo sa dialo v „Pekinskej kačici“ a ona znalá pomerov to hodnotí ako úspešný večer. Ideme si ľahnúť, pretože o chvíľu máme ísť niekam za mesto, kde budeme robiť servis motoriek. Je mi jasné, že chlapi by nafúkali ešte zajtra ráno a nieto o pár hodín. Timur nad tým len mávne rukou a vraj všetko tu rieši jeho služobný preukaz.

Tak sa ukladáme na prvú noc v meste Jakutsk. Deň to bol zase jeden z tých výživných, aj keď sme dnes prešli len 219 kilometrov. No v tejto oblasti sa už dni nepočítajú na kilometre, ale na zážitky.

23.deň, nedeľa, 9.7.2023

Jakutsk a okolie

Vstávame po pár hodinách a po raňajkách, ktoré pozostávali z toho čo sme si noci objednali v bare a nakoniec priniesli domov.

Sadáme na motocykle a ideme cez mesto. Timur letí ako blázon a máme čo robiť, aby sme mu stíhali. Mierime na okraj mesta do domu jeho rodičov. Tu na dvore sa rozložíme a v kľude sa venujeme našim strojom. Prvoradá je výmena oleja a filtra. Vyčistenie vzduchového filtra, ktorý si už vytrpel svoje a ešte si užije prachu dostatočne. Ja kontrolujem reťaz, Richard preveruje kardan.

Kontrolujem a preventívne doťahujem všetky skrutky ktoré vidím a ktoré by mohli mať nejakú vôľu, po prejdení tých ťažkých úsekov. Kontrolujeme aj nosiče batožiny, či sa neobjavila nejaká prasklina na konštrukcii, ako aj na nosnom ráme motocykla. Preverujeme aj tesnosť prednej vidlice, stav zadného tlmiča, jednoducho všetky guferá a iné tesnenia odkiaľ by mohla prísť nejaká pohroma v podobe úniku čohokoľvek.

Všetko sa zdá byť v poriadku a poobede sme hotoví a spokojní s výsledkom. Túto preventívnu prípravu a kontrolu robíme naozaj dôkladne, vieme veľmi dobre čo nás čaká o pár dní a preto nič nenecháme na náhodu. Kraj do ktorého sa chystáme jednoducho nemôžeme podceniť. No o tom si napíšeme neskôr.

Balíme a upratujeme po sebe na dvore. Timurovi odovzdáme bandasky s použitým olejom, ktorý on vzápätí vylieva pri dome do veľkej jamy. Trocha nás to prekvapí a zamrzí, no Timur so slovami „zem dala, zem vzala“ sadá na motorku a ideme na okružnú jazdu mestom.

Máme informáciu, že v Jakutsku žijú aj saleziáni zo Slovenska. A ich miestny kostol, je presne oproti domu kde býva Timur. Podarí sa nám s dvomi z nich stretnúť a je z toho príjemných pár minút rozhovoru s krajanmi.

Navštívime zopár miest v centre a potom sa vydáme na okraj mesta k nenápadnému kopcu. Múzeum permafrostu, alebo aj „cárstvo večného mrazu“, je podzemný komplex, ktorý slúžil na štúdium mechanických vlastností ľadu, a fyzikálno-mechanických vlastností a rozmrazovania zmrazených pôd.

Desiatky tisíc rokov staré ľadové steny, v ktorých sú vytesané rôzne sochy a výjavy zo života v tejto chladnej časti sveta. Rôzne farebne osvetlené dodávajú tomuto miesto osobitné čaro. Počas roka sa tu udržuje stála teplota okolo -5 stupňov. V minulosti tieto priestory slúžili aj ako skladisko potravín. Keďže je hora prevŕtaná ako ementál, stačilo na oboch stranách otvoriť vstupné brány a zimný extrémne chladný vietor dokázal vychladiť horu tak dokonale, že si udržala mínusové teploty počas celého roka.

Pri vstupe dostane každý návštevník oblek. Dlhý kabát ktorý chráni pred chladom si obliekame na seba a cez systém dverí a chodieb sa dostávame do útrob objektu. Niektoré výtvory sú naozaj neskutočne krásne, vypreparované zvieratá ako vlk robia pocit z výnimočnosti tohto miesta ešte intenzívnejším.

Timura s Richardom samozrejme najviac nadchne ľadový bar, no keďže sme na motorkách a oni dvaja si držia v sebe hladinu ešte od včera, tak na tomto mieste si nič nedajú. Asi po hodine sa vrátime na menej chladný vzduch ulíc mesta Jakutsk. Návštevu tohto miesta beriem ako povinnú zastávku každého turistu, keďže sa jedná o jediné múzeum na svete, ktoré sa zaoberá podobným výskumom a svojou jedinečnosťou za návštevu skutočne stojí.

Podvečer sa vrátime domov do bytu. Timur navrhuje, že večer posedíme doma, počúvajúc hudbu a oddychujúc na gauči. Neskôr z neho vylezie, že mu je celý deň zle. Ako sám priznáva Jakuti sú národ, ktorý neznesie alkohol. Jednoducho to majú v génoch a nevedia piť. A keď už niečo vypijú, tak často majú sklony k silovým prejavom, ako sme to videli včera v noci.

Takže sa dohadujeme, že Timur bude doma vyspávať opicu a my ideme sami do večerných ulíc. Vyrážame nevedno kam, jednoducho sa túlame po uliciach, a niekde pri nejakej príležitosti dostávame typ na dobré, kultúrne a slušné miesto na večer.

Taxík nás odvezie k budove s príznačným názvom „Kryša“ (Strecha). Najvyššie poschodie tejto budovy je jedna veľká terasa a o poschodie nižšie je veľký bar so živou hudbou. Úroveň kultúry je tu oveľa vyššia ako včera. Pri vchode stojí hneď niekoľko ochrankárov, ktorí každého prehľadajú aj s ručným detektorom kovov, hľadajú zbrane, alebo iné predmety.

Tento krok je tu asi všeobecne nutný a zaužívaný. My vystupujeme na samú strechu Strechy a usádzame sa pri barovom pulte. Po dobrej chvíli kým sme sa spamätali opakujem už raz mojim kolegom povedanú vetu „ja nikam odtiaľto nejdem, nikam rozumieš, tu zostávam!“.

Asi netreba detailne popisovať dôvod vyslovenia tejto vety. Len okrajovo spomeniem asi tak približný pomer v počte 20 exotických modeliek na nás dvoch. Kam len oko dovidí sedí jedna krajšia ako druhá. Počas noci sa to priebežne trocha mení, no počet žien tu prevyšuje počet mužov mnohonásobne. Až mi je z toho zle.

Toto som nemyslel obrazne, ale naozaj mi je akosi divne. Okolo polnoci nechávam preto môjho parťáka ako žrádlo, týmto dvojnohým šelmám so šikmými pohľadmi. Ja sa taxíkom vrátim do bytu a snažím sa zaspať.

Nad ránom sa vracia Richard a neveriacky krúti hlavou nad tým čo videl. Neodnáša si ale z tohto miesta žiaden suvenír v podobe telefónneho čísla, ani nič podobné. Len dobrý pocit z výberu miesta na trávenie večera. A tak je to najlepšie.

Tento deň sa skončil už pred pár hodinami a mne nezostáva nič iné, len zapísať dnešných po meste najazdených približne 40 kilometrov.

24.deň, pondelok 10.7.2023

Jakutsk

Ráno je ťažké. Timur odchádza do práce, Elvíra s deťmi sa chystá k rodičom, Richard spí ako zarezaný a ja mám stretnutie blízkeho druhu. Na balkóne sedím a pozorujem dno kýbľa. Je mi zle, celú noc som nespal a cítim, že na mňa niečo lezie. Keby to bola niektorá zo včerajších modeliek z baru tak nepoviem, no teraz na mňa lezie nejaká choroba. No najskôr zo mňa musí vyliezť niečo, čo ma od včera ťaží na žalúdku. Opisovať tento proces nejdem, ale podarilo sa mi zo seba dostať možno aj kapra od Vianoc.

Mením farby ako semafór a dostáva sa mi jedinej útechy od môjho „ževraj“ kamaráta. Zobúdza sa so slovami „to máš zato, že nepiješ!“. Dávam si nejaké tabletky na bolesti žalúdka, ktoré mám so sebou. Okolo obeda prichádza Timur a prinesie mi iné lieky a nejaké kvapky. Meriam si teplotu, mám 38.8. Je mi jasné, že dnes nikam nejdem. Ráno sme mali vyrážať a pokračovať v ceste, no v tomto stave nebudem schopný ísť.

Zostávam v posteli celý deň. Nič nejem, len trocha čaju si dám za celý deň. V hlave mi behajú rôzne myšlienky. Prvé. na čo si spomeniem, je minulý rok a neúspešný pokus ktorý skončil prvým krokom. Dnes som mal začať posledný krok smerom k cieľu a namiesto toho zase len ležím s teplotami.

No jediné čo ma ako tak upokojuje, je fakt že dnes je to na 100% spojené s nejakým jedlom, jednoducho mi niečo nezapasovalo z miestnej kuchyne a niečím som sa otrávil. Viem, že to prejde len treba trocha času.

Pri podobnej ceste akú sme si naplánovali, je vždy potrebné rátať s menšou časovou rezervou. My sme si ju urobili a dnes z nej čerpáme prvý deň. Samozrejme ako som už spomínal, je nám jasné, že všetky nami stanovené ciele už žiadnym spôsobom nestihneme prejsť.

Kým ja sa snažím čím skôr dostať do normálu, Richard má celý deň pre seba a trávi ho v uliciach mesta. Ako mi povedal neskôr, celkom slušne už má zmapované miestne bary a terasy. Celý deň som ho nechal napospas nástrahám tohto mesta. Vyhol sa im statočne a večer sa úspešne vrátil z misie.

Ja poctivo odležím tento deň a do zápisníka pribudne prvá 0 najazdených denných kilometrov.

25. deň, utorok 11.7.2023

Jakutsk

Ráno mi je o poznanie lepšie. Lieky zabrali, teplota sa síce ešte drží, no je nižšia. Žalúdok sa vracia do normálu, no nechcem ho zaťažovať zatiaľ žiadnym jedlom. V byte sme sami, Timur odletel so svojim záchranárskym tímom niekam do tajgy v Magadanskej oblasti kam smerujeme neskôr aj my.

Horia tam lesy a ich prácou je pomáhať. Takže nikdy nevie, kde sa bude nachádzať o hodinu, o deň. Jeho žena Elvíra odišla s deťmi niekam na prázdniny a jednoducho nám všetko nechali tak ako je.

Sedíme v kuchyni, Richard tu popíja pivo z plechovky, lebo vraj jeho celodenné výjazdy mestom vážne naštrbili jeho a tým pádom náš rozpočet. Predsa len pivo v bare stojí asi tak 5x viac ako z obchodu. A tých barov už bolo za posledné tri dni celkom dosť.

Každý sa zaoberáme nejakou činnosťou a čas sa vlečie. Dnes si dám ešte oddych, no zajtra už cítim, žeby sme mohli vyraziť aj keď dohnať tieto dva stratené dni už nebude možné. Čas zabíjame sledovaním rôznych videí z internetu, samozrejme všetky sa týkajú len jednej oblasti. Magadan a cesta k nemu.

Zrazu Richard utrúsi poznámku, ktorá úplne zmení naše ďalšie plány a zároveň pochová plány pôvodné. Jeho veta bola asi nasledovná „pozri, tu je mapa, a z Magadanu na Kamčatku je to len "kúsok"...

Neveriacky na neho hľadím a neviem chvíľu nájsť slová. Spamätám sa a odpovedám. "Ja som o tom uvažoval už dávno predtým, no vôbec ma nenapadlo ti to predložiť ako návrh, keďže viem ako si na tom s časom".

"A už dnes vidíme obaja, že naše doma stanovené ciele je nereálne zvládnuť. A ty teraz chceš do toho doplniť aj Kamčatku?"

Pre poriadok uvediem teraz v krátkosti naše pôvodné plány. V počiatkoch plánovania a príprav na cestu, bolo základom úspechu, aby Richard doma dostal „zelenú“ na určitú dobu. Spracovanie dotyčnej osoby sa nieslo štýlom, „pôjdem s Norom do Magadanu na šesť týždňov“.

Táto varianta bola úspešná a časom sa nenápadnou poznámkou viac menej úspešne snažil toto časové rozpätie upraviť, na nejasných šesť až sedem týždňov.

Keď sa mu aj táto verzia prepiekla, s odstupom času akoby nenápadne pri spomínaní plánovanej cesty utrúsil vetu „keď sa o dva mesiace vrátim, pôjdeme na dovolenku“.

Tu už ale začali oprávnené námietky o časovom harmonograme výpravy, ktorý sa svojvoľne natiahol o ďalšie týždne a po dlhom boji plnom sľubov a verím, že aj kvetov a iných vyznaní, bolo definitívne dohodnuté číslo 2 mesiace, alebo inak 60 dní.

No naspäť k nášmu pôvodnému plánu. Po úspešnom zdolaní cieľu menom Magadan, sme sa chceli ešte previesť „kúsok“ na východ do Vladivostoku, kde Richard ešte nebol. Odtiaľ sme chceli ísť domov už priamou cestou, no pre atraktívnosť sme si zvolili cestu nazad cez Mongolsko a Kazachstan.

Dnes sedíme v kuchyni bytu v Jakutsku a pohľad do mapy a kalendára dáva jasne najavo, že niet najmenšej šance toto celé absolvovať v Richardovom časovom horizonte.

Preto ma prekvapila poznámka o polostrove Kamčatka. Začíname rozoberať túto možnosť a veľmi rýchlo sa zhodneme, že je oveľa rozumnejšie obetovať návštevu mesta Vladivostok a namiesto toho navštíviť „neďalekú“ Kamčatku.

Počítame dni ktoré nám treba na toto všetko. Vypúšťame z plánov Mongolsko, kde sme už spolu boli predtým. Kazachstan si nechávame zatiaľ v rezerve a definitívne sa jednohlasne rozhodujeme pre Kamčatku.

Nasleduje hľadanie možností ako sa tam dostať. Vieme veľmi dobre, že na Kamčatku nevedú žiadne cesty. Takže to bude pre nás len akýsi výlet, bonus a povestná čerešnička na torte. Kamčatka je možná dosiahnuť len loďou, ktorú sme z časových dôvodov hneď zamietli a lietadlom, ktoré sme hneď schválili.

Okamžite vyhľadáme možnosti letu a po chvíli je vybrané. Ešte raz pozriem na Richarda a on prikývne. Znie to šialene, no pred nami je viac ako dve tisíc kilometrov jednej z kultových ciest sveta, o ktorej sa tradujú rôzne legendy, na ktorej netušíme čo nás čaká a neminie a my si optimisticky kúpime letenky na konkrétny deň a čas niekam ešte ďalej na východ.

Prichádza potvrdenie o rezervácii a my na seba pozeráme a usmievame sa, že nám to pekne v našich hlavách hrabe. Ale z praktického hľadiska je naše rozhodnutie naozaj dobré, pretože nachádzať sa „relatívne“ tak blízko a nevyužiť možnosť by bolo veľmi zlé riešenie, ktoré by sme si v budúcnosti veľakrát vyčítali.

Po tomto rozhodnutí si aj môj žalúdok povedal, že je takmer pripravený vyraziť a teplota sa vrátila tiež do normálu. Podvečer preto vyrážame do ulíc mesta, niečo ľahké chcem zjesť, a tak si dávam len polievku. Dnes už akosi nie je príliš záujem o nočné vymetanie barov, šetríme seba aj financie.

Napriek tomu sa vraciame do bytu až v noci. Nepodarilo vyhnúť sa niektorým miestam s koncentráciou dievčat na meter štvorcový vyššou ako 5. A že je týchto miest po meste neúrekom o tom už som sa zmienil. Je preto najvyšší čas radšej opustiť Jakutsk, aj tak sa sem vrátime cestou naspäť

Dnešný deň nepriniesol do zápisníka žiadne odjazdené kilometre, ale po meste sme pešo prešli toľko, žeby sme mohli byť miestnymi sprievodcami po podnikoch kultúrneho vyžitia.

26.deň, streda 12.7.2023

Jakutsk - Čurapča – Megino-Aldan – Chandyga

Konečne vyrážame. Richard vyhlási, že ešte týždeň v Jakutsku a zbankrotujeme. V meste ešte natankujeme doplna aj do bandasky. Prichádzame k trajektu cez rieku Lena. Takmer okamžite aj odchádzame. Plavba cez rieku trvá 1.15 hodiny a vyloďujeme sa v meste Nižnij Bestjach. Je veľmi teplo a zase sa veľmi práši.

Tu sa nachádza aj nultý kilometrovník slávnej cesty P-504 Kolyma. Legendami pretkaná cesta o ktorej sa už toľko napísalo, že skutočne niet čo viac pridať, len si ju osobne prejsť. Jej pridružený názov je „cesta kostí“, no každým rokom sa od svojho smutného názvu táto cesta čoraz viac vzďaľuje.

Pred nami je viac ako dvetisíc kilometrov, ktoré sme si sem prišli užiť, vychutnať a podeliť sa o to s vami. Ako píšem, každým rokom sa táto cesta dostáva do čoraz viac „ľudskejšej“ podoby, ale ešte pretečie veľa vody riekou Aldan ktorá stojí pred nami, kým bude táto trasa a jej pohnutá minulosť naozaj len trpkou minulosťou.

Civilizácie v podobe asfaltu sa rozširuje každým rokom. V roku našej návštevy (2023), bol úsek Nižnij Bestjach – Čurapča už s asfaltovým povrchom, ktorý ale na veľa miestach bol v hroznom stave. Týchto asi 160 kilometrov, je možné prejsť za dve hodiny a potom začína tá pravá „trasa Kolyma“.

Hneď za mestom končí okrem asfaltu aj signál, ktorý sa sporadicky objavuje v dedinách popri ceste. Zase je pod kolesami nekonečná roleta a jemný prach sa dostáva všade. Keď ide niečo oproti, tak je lepšie a bezpečnejšie zastaviť a počkať, kým sa viditeľnosť zlepší na takú úroveň, aby bolo možno pokračovať. Riskovať to, že v tom prachu vletím do nejakej jamy, alebo nabehnem na nejaký veľký kameň, je príliš veľké riziko pri pohľade do mapy sveta.

Pomaly ukrajujeme kilometre v tejto sýto zelenej krajine. Množstvo koní a dobytka je znakom, že miestne lúky dokážu uživiť tieto niekedy nekonečné stáda. Obraz sa nemení dlhé hodiny, a predsa neomrzí jedným okom sledovať tú krásu okolia.

Pri dedine Ytyk Kjueľ je benzínka. Tu pre istotu dotankujeme, lebo v tejto oblasti nikdy nie je isté či na ďalšej benzínke budú mať palivo. Časť cesty pri meste Megino-Aldan je hrozná. Jemný prach a piesok spojený s roletou, ktorá mláti do motorky dlhé desiatky kilometrov je vyčerpávajúci. Motorka pláva v tomto úseku, je ťažké sa udržať bez pocitu, že sa podo mnou hýbe celý svet. Blíži sa večer a s úľavou privítam rieku Aldan.

Tu nás čaká „parom“ cez túto vodnú prekážku. Čakáme asi hodinu kým sa pohneme. Je 21.30 a my odchádzame na druhý breh. Výjazd z lode v piesku a potom záver ako sa patrí. Do mesta Chandyga je to asi 40 kilometrov a my ideme tento úsek viac ako hodinu. Vyťažený a na cestu navezený kameň z rieky je pod kolesami motorky utrpením.

Pracovné stroje ktoré upravujú tento úsek, prášia tak neskutočne, že nevidno na krok. Obiehajú nás všetky kamióny z lode a radšej stojíme a čakáme kým sa prach trocha usadí. No jazda po okrúhlych kameňoch je namáhavá a takto večer už toho máme obaja plné zuby.

Je po polnoci, keď zastavujeme na benzínke v meste Chandyga. Ochotný chlap ktorý tu pracuje obvolá všetky možnosti ubytovania, no bez šance. Nakoniec si rozkladáme stan priamo na benzínke na malom trávniku. Chceli sme ísť niekam trocha bokom, kde je menej rušno, no chlap nás upozorňuje, že všade okolo nás sa potulujú medvede a lepšie je zostať tu. Aj tak sme unavení, a prach máme úplne všade.

Zaliezame do spacákov a spíme. Ráno je tu čo nevidieť. Medveď nás nakoniec neprišiel pozrieť, zato nálety komárov sa konali takmer okamžite. Prvý deň na trase Kolyma ale hodnotím ako veľmi úspešný, ak by som ho mal porovnať, tak bol rovnako ťažký ako deň keď sme išli z mesta Lensk do mesta Mirnyj.

Zápisník si pýta nejaký údaj, preto zapisujem dnešných 479 kilometrov.

27.deň, štvrtok 13.7.2023

Chandyga – Teplij Kľuč – Razvilka – Kjubeme

Budíme sa na dážď. Balíme v mraku komárov a pokračujeme smer Teplij Kľuč. Cesta je rovnako zlá ako včera večer. Násyp tvoria kamene, ktoré odskakujú spod kolies a motorka skáče zo strany na stranu. Tento úsek má asi 80 kilometrov a ideme ním dve hodiny.

Je tu možnosť tankovania, tak dopĺňame nádrže a nakupujeme jedlo pre istotu. Pred nami je jeden z najopustenejších úsekov na tejto trase vôbec. No zato je to úsek najkrajší, hornatý a plný neuveriteľných výhľadov. Aj cesta sa zlepšila a ideme viac menej po pevnej hlinenej ceste, ktorá dovoľuje aj vyššie rýchlosti.

Tieto miesta sú presne tie ktoré sa objavujú vo všetkých cestopisoch a videách. Samozrejme, že si dnešný deň vychutnávame a fotíme čo sa dá. Horské sedlá striedajú nížiny. Dravá rieka si razí svoju cestu pomedzi skaly a mení svoje koryto podľa vlastnej vôle.

Zvláštnosťou je, že popri celej ceste je na krajnici položený kábel. Tenký kábel vedie cez hory, údolia a leží len tak voľne v tráve a na kameňoch. Je to kábel cez ktorý sa do vzdialených oblastí vedie internet. Nikto ho tu neukradne, nikomu nie je potrebný. Cestou vidno množstvo železného šrotu, ktorý tu leží možno desaťročia. A nikto ho nezbiera a nenosí do „metalolomu“ (kovošrot). Dôvod je jasný, obrovské vzdialenosti, kvôli ktorým sa to neoplatí voziť a vlastne sme ani žiaden kovošrot nikde nevideli počas celej cesty.

Na niektorých úsekoch pracuje ťažká technika a upravuje povrch. Dnešný cieľ je jasný. Na tomto úseku je jediná možnosť sa niekde zastaviť a to je „kafe Kuba“. Poobede sa cesta zase raz zhorší a trmácame sa až do večera touto drsnou no nádhernou krajinou.

Na jednom mieste skúšame počas prestávky loviť ryby v rieke, no bez úspechu. Na večeru si teda budeme musieť počkať, kým prídeme k legendárnej benzínke, ktorá toto miesto preslávila. Áno jedná sa o tu notoricky známu okrúhlu maringotku, ktorá tu ale dnes už nie je. Všetci čo išli okolo sem lepili svoje nálepky a preto bola jej fotka často zverejňovaná.

Dnes tu po nej už zostalo len prázdne miesto, ku ktorému práve prichádzame. Dotankujeme len z povinnosti. Dávame si niečo na večeru v miestnom a ja celej trase jedinom „kafe“. Slovo Kuba v miestnom jazyku znamená labuť.

Zostávame tu na noc. Ideme si k rieke rozložiť stan. Už tu jeden stan stojí a ráno sa zoznamujeme s Nikolajom z Jekaterinburgu, ktorý ide rovnakým smerom. Ide na Honda NC 700, a v noci nás obiehal kým sme spali na benzínke. Jeho oblečenie pozostáva z teplákov a tenisiek. Vraj má aj motrokárske oblečenie, no toto mu vyhovuje viac. Ťahal celú noc a celý deň a dorazil dnes sem. Tak dospáva včerajšiu noc.

V blízkosti benzínky sa dá chytiť aj nejaký ten slabší internet. Chvíľu tu debatujem s chlapíkom, ktorý tu pracuje už viac ako desať rokov. Pamätá si mnohých, čo touto cestou prechádzali, ukazuje mi fotky cestovateľov a iných dobrodruhov, ktorí sem zavítali.

Pýtam sa aj na starú maringotku. Odpovedá, že sa zmenil majiteľ objektu a nakoniec kúpil nový obytný kontajner, ktorý je hlavne oveľa teplejší ako ten ktorý tu stál oblepený nálepkami. Vraj vyzeral ten starý dobre, no bolo v ňom neskutočne zima, aj keď sa v ňom kúrilo celoročne.

Inak elektrika sa tu vyrába pre celý objekt len pomocou generátora, ktorý denne spotrebuje 130 litrov nafty.

Na dnešný deň by to bolo asi tak všetko. Dostávam ako darček repelent proti komárom, ktorých je tu také množstvo, že sa bez oblečenia a poriadneho nástreku nedá ani na krok.

Mierim do stanu a zapisujem dnešných nádherných, nedotknutou prírodou prejazdených 327 kilometrov.

28. deň, piatok 14.7.2023

Kjubeme – Usť-Nera

Vstávame a dávame raňajky v podobe boršču. Tu v Kjubeme sa kedysi pred rokmi odbočovalo na starú letnú cestu. Viedla cez „pól chladu“ ako sa nazýva mestečko Ojmjakon, ktoré je tiež známe pre svoj rekord v teplote ktorá tu bola zaznamenaná v roku 1926. Vtedy tu teplota klesla na príjemných -71,2 stupňa. Dnes je tu pamätník tejto udalosti, ktorý mi dnes ale nenavštívime. Treba si niečo nechať aj nabudúce.

Stará letná cesta, ktorú takisto prešlo už veľa motorkárov, je síce lákadlom, no my máme v našich cieľoch nateraz jasno. Pokračujeme novou severnejšou cestou smerom na mesto Usť-Nera.

Pomaly ale isto sa celá pôvodná trasa „cesty kostí“ odkláňa od svojej v 30-tych rokoch minulého storočia naplánovanej trasy. Éra gulagov a Stalina je definitívne minulosťou, ktorá ale po sebe do dnes zanechala stopy v okolí.

Dnešná trasa je už oveľa priamejšia, pevnejšia ako pozostatky starej cesty, ktorú miestami vidíme v dolinách a ktorá lemuje rieky.

Aj staré drevené mosty, ktoré stavali „nepriatelia štátu“ dnes už len sporadicky stoja a čakajú na svoj konečný údel a úder prírody. Pozostatky starej cesty ktorá pomaly ale isto zarastá stromami, a ktorej obrysy vidno z vysokých násypov novej trasy na ktorej isto iste bude o niekoľko rokov asfalt, sa zachovajú len na dobových fotografiách.

Miesta zmáčané krvou tých bezmenných a nevinných obetí represií, ktorých kosti sa čas od času dostanú na svetlo sveta počas zosuvov pôdy starej kolymskej trasy. S určitosťou sa nenávratne stratia v čase, keď si príroda zoberie naspäť svoje požičané územia, po ktorých viedla táto hrobmi posiata „cesta na kostiach“.

Nikto nikdy nespočíta počet trestancov, ktorým bol vystavený jednosmerný lístok do týchto končín. Ich mená a tváre sa rozplynuli v minulosti tej doby, tak ako prach nad cestou po ktorej ideme, tak ako opar nad riekou Kolyma, podľa ktorej sa celá oblasť nazýva.

A možno to bude aj dobre, ak sa raz dokončí nová pevná a asfaltová cesta Jakutsk – Magadan. Všetko k tomu smeruje, aj keď pomalými krokmi. A stará cesta zostane ako pietne miesto zaznačené niekde na mape, ktoré možno o dvadsať, alebo päťdesiat rokov už nebude možné ani spoznať. Podnebie a príroda si už nejako poradí a zahladí stopy po tejto jazve minulosti.

Každým rokom sa táto nová cesta rozširuje a upravuje. Pribúdajú nové a nové úseky. Robia sa rôzne obchádzky a navážajú sa nové násypy, aby bola cesta zjazdná celoročne bez obmedzení. Preto ak niekto váha, a zvažuje návštevu tejto oblasti a chce si pozrieť to, čo videl len niekde na fotografiách, treba sa rozhodnúť určite už v najbližších rokoch.

Pretože je možné, že o desať rokov už príde do tejto oblasti spolu s asfaltom aj komercia a vytratí sa to čaro, kvôli ktorému sem neváha každý rok merať cestu množstvo cestovateľov.

Narovnanie celej trasy prinieslo oživenie regiónu smerom na sever a mesto Usť-Nera cez ktoré nová cesta prechádza by si zaslúžilo aj krajší vzhľad ako má. K večeru sem prichádzame a vyzerá to ju jemne povedané strašne. Sme v najsevernejšom bode trasy a toto mesto má zjavne svoje najlepšie roky dávno za sebou. Opustené domy, ulice plné blata, špiny kontrastujú s celkom pekným pamätníkom vojny.

Fungujú tu ale obchody, nejaké to ubytovanie aj zopár možností sa najesť. Prvá benzínka ktoré vyzerá priam strašidelne. Oproti je o trochu menej hrozná benzínka s jedným stojanom a dokonca tu majú aj 95-ku benzín.

Ubytovanie nájdeme u nejakých „inostrancov“ z moslimských krajín. Kuchyňu majú dobrú no o alkohole môže Richard snívať. Je už večer a aj tu platí, že predaj je obmedzený do predpísanej hodiny. A my sme si až teraz uvedomili, že sme sa zase posunuli o hodinu dopredu a preto nám chýba tá hodina k „legálnej“ kúpe piva. Je tu už +8 hodín.

Miestny zväz alkoholikov posedávajúci vonku na lavičke nám s istotou ukáže, ktorý obchod je vhodný na nákup tekutej chmeľovej polievky.

Bez rečí dostáva Richard to čo potrebuje, len ho predavačka poprosí, aby to vložil do ruksaku hneď v obchode. Usť-Nera sa v tej chvíli stáva oveľa krajším mestom a môžeme sa presunúť do postele. Ešte jedna nepochopiteľná vec.

Počas dňa tu nefunguje mobilný signál. Zapínajú ho z neurčitého dôvodu až večer, a potom to má za následok kolaps celej siete. Počul som len výkrik „už ide!“ a život sa zrazu zastavil. Mladí aj starí všetci okamžite nabehli na internet, ktorý samozrejme toto celé nezvládal.

Ja sa namiesto toho poberiem zapísať dnešných 243 kilometrov do zápisníka a zaspávam.

29.deň, sobota, 15.7.2023

Usť-Nera – Artyk – Susuman – Jagodnoe

Rieka Indigirka ktorá preteká cez toto mesto nás sprevádza na výjazde z mesta a potom ešte dlhé kilometre. Ideme takmer na úrovni jej hladiny. Pred výjazdom tankujeme, cena je tu najvyššia počas celej našej cesty. 79 rubľov za liter je v prepočte na naše ceny síce smiešna suma (približne 0,83€/liter), no na miestne pomery je to cena z jednej strany vysoká a z druhej primeraná.

Všetko sem treba dopraviť a jediná možnosť je nákladná doprava. Preto sa niet čomu diviť, keď cestou stretávame väčšinou „benzovozy“ cisterny s palivom. Tieto na miestne pomery upravené nákladné vozidlá s pohonom všetkých kolies majú bežne so sebou po 3-4 rezervné kolesá. Tak si to vyžadujú podmienky z ktorých je tvorený násyp cesty.

Ja neverím vlastným očiam, keď po troch dňoch na tejto trase, kde sú kamene ostré ako žiletky vidím, že dezén pneumatiky je dnes po prejdení asi len tisíc kilometrov v polovici svojej životnosti. Pred očami sa stráca hrúbka dezénu a to som si hneď v prvý deň všimol hlboký rez v zadnom kolese.

Dnes ideme úsekom na ktorom je nič. A ak napíšem nič tak naozaj nič. Desiatky kilometrov absolútnej pustatiny, s prírodou ktorá vyzerá ako fotky z Mesiaca.

Míňame opustené osady, vidno zvyšky asi bývalých gulagov alebo im patriace torzá drevených barakov roztrúsené po okolí. Opustené sú aj celé dediny, aj keď ako vidno sem tam tu ešte niekto žije, alebo sem prichádza možno na víkend. Obraz skazy je dokonalý. Najhoršie na tom je fakt, že celá oblasť priam leží na bohatstve a región je v totálnej biede. Prakticky ideme po zlate.

Zlato bolo jednou z hlavných komodít, kvôli ktorej sa vlastne celá táto trasa stavala. Keď boli v minulosti objavené obrovské ložiská tohto drahého kovu v tejto oblasti, bol jej osud spečatený. Výstavbe cesty už nemohlo nič zabrániť a tak si vládca tej doby Josip V. Stalin vo svojom najväčšom rozmachu panovania, ročne dokázal odviesť z tejto oblasti tony zlata.

Preto je dodnes všetko kam len oko dovidí jednou obrovskou povrchovou baňou, kde sú len veľké kopy hlušiny a nehostinná príroda bez náznaku zelene. Všetko je zdevastované, všade len kameň, prach a haldy premytej bezcennej hliny.

Použitie chemických prvkov pri ťažbe „prospelo“ prírode natoľko, že tu nerastie nič. Vyschnuté stromy, jazerá s podozrivo farebnou vodou a celkový obraz oblasti sa dá prirovnať k ekologickej katastrofe.

Na mnohých miestach ale panuje čulý pracovný ruch. Vidno pracovné stroje ako nakladajú tony a tony materiálu a odvážajú na spracovanie. Cestou sem mi niekto povedal, že sa netreba nijakým spôsobom snažiť zájsť na miesta kde pracujú „zolotodobitčiki“ (zlatokopovia).

Ich práca v tejto oblasti je z veľkej časti nelegálna a kontrolné orgány tu idú ruka v ruke s organizovaným zločinom. Keďže sme v oblasti, kde je akákoľvek kontrola kvôli obrovským vzdialenostiam prakticky nemožná, môžeme si len predstaviť o aký biznis sa tu jedná.

A tak je logické, že naša návšteva v lokalite kde sa točia obrovské peniaze, by bola určite neželaná a patrične rázne vysvetlená. V tejto oblasti sme bez strelnej zbrane asi len my dvaja.

Okrem divej zveri, sa tu menia na divé zvieratá aj ľudia pri vidine tých žltých kamienkov. Preto pokračujeme ďalej k mestu Susuman, ktoré je centrom celej tejto oblasti spojenej so zlatom. Tento najviac opustený úsek je aj najdlhším miestom, kde sa nedá natankovať.

Presná vzdialenosť k najbližšej benzínke je 383 kilometrov a nachádza sa v spomínanom meste Susuman. Počas celého dňa ideme po veľmi dobrej ceste, sú úseky kde sa dá ísť po rovnej ujazdenej trase rýchlosťou aj viac ako 100 km/hod. Samozrejme berieme ohľad na naše stroje, ako aj na hlavný a najzávažnejší faktor celej cesty a to sme my dvaja.

Ak by som mal trocha zhrnúť celé toto miesto na tejto časti zemského povrchu, tak trasa Jakutsk – Magadan, a jej náročnosť sa dá hodnotiť podľa môjho pohľadu na stupnici 1 až 5, známkou 2 a to je menej až stredne náročná.

Táto trasa sa dá prejsť aj na úplne obyčajnom motocykli, dokonca aj na čopri. Všetko je to len o čase. Ak si odmyslíme komfort cestovania a chýbajúci asfalt, dá sa povedať, že túto trasu zvládne aj priemerný motorkár bez väčších ťažkostí.

Ťažké a nezjazdné úseky zostávajú pomaly minulosťou na starej letnej ceste. Samozrejme vyššia moc v podobe zmeny počasia, vie behom pár hodín prerušiť cestovanie a časté zosuvy pôdy a lavíny zo skalných útesov tu nie sú ničím výnimočným.

Pri dlhších dažďoch sa viaceré úseky stávajú neprejazdnými na dni aj týždne o čom sme sa sami mohli presvedčiť.

Okrem toho to, čo robí túto trasu nebezpečnou je sám jazdec. Podcenenie prípravy, alebo precenenie svojich síl, skúseností a odvahy majú v tejto oblasti fatálne následky.

Akákoľvek napríklad technická banalita sa dá povedať, že sa tu často mení na takmer neriešiteľný problém. Akýkoľvek či už zdravotný, alebo snáď nehodový problém sa tu rovná priamemu ohrozeniu života.

Áno, je možné vyriešiť pokazenú motorku naložením na nejaké nákladné vozidlo a odvoz niekam do civilizácie, ktorá sa tu ale chápe pod celkom iným pojmom ako tá u nás. Oprava defektu, alebo zváranie nejakej zlomenej časti rámu sú tu na dennom poriadku.

S týmto problémom si tu ešte niekto vie poradiť. Ale podcenenie prípravy motocykla, ako aj absencia základných dielov na opravu sa rovná ukončeniu cestovania či už na dlhé týždne, alebo definitívne. Nemožnosť si jednoducho objednať náhradný diel s dovozom do pár dní, ukončilo už nejednému cestovateľovi jeho plány v tejto oblasti.

Dovoz dielu napríklad z Moskvy (ak je diel skladom) sa počíta rádovo v týždňoch. A to si veľa z nás nemôže dovoliť. Vrátim sa neskôr do týchto miest, aby som spomenul niečo konkrétne.

Druhý a oveľa vážnejší problém môže nastať napríklad v situácii, ak sa nechám zlákať vidinou dobrej cesty na vyššiu rýchlosť a stratím opatrnosť. Práve vtedy vie ukázať táto cesta svoju odvrátenú tvár a právom si potvrdiť svoj prívlastok „jedna z najnebezpečnejších ciest sveta“.

Či už by to bol zdravotný, alebo iný problém spojený s pádom, nehodou, alebo iným zranením sa v tejto oblasti môže rovnať rozsudku smrti. Banálny pád z motocykla tu vie priniesť okamžitý koniec všetkým plánom. Dôvod je prostý.

Obrovská vzdialenosť spojená s nemožnosťou okamžitej pomoci, je začiatok konca. Najbližšie miesta, kde sa dá očakávať aká taká medicínska pomoc na základnej úrovni je vzdialená hodiny cesty. A to pri troche šťastia, že pôjde niekto okolo, kto dokáže rýchlo zareagovať a pomôcť.

A nemožnosť zodvihnúť telefón a zavolať si pomoc je takisto veľmi zlá vlastnosť tejto oblasti. Signál tu je len miestami. Aj keď prídete do obývanej časti, kde vidno domy a ľudí, to ešte neznamená, že je tu nejaký signál.

Preto najvážnejší faktor na celej ceste sme my dvaja. A prispôsobujeme tomu úplne všetko. Neprišli sme sem riskovať a dokazovať si, že sa dá prejsť táto trasa za dva dni a podobne. Vychutnávame si tu každý meter, no zároveň úzkostlivo kontrolujeme ten každý meter pred sebou. Preto plyn držíme len naozaj veľmi vlažne a s rešpektom k trase Kolyma.

Nedá mi v tejto chvíli v tejto oblasti si nespomenúť na moje zdravotné problémy z minulého leta. Keby sa mi stala celá tá vec s mojim zdravím tu v tejto oblasti, tak by som asi dnes tieto riadky nepísal, a len by som doma sníval nad mapou. Takže som mal vlastne šťastie, že sa mi to všetko zlé stalo tam, kde bola pomoc naozaj nablízku a dokázali ma dostať z najhoršieho nie o 11.55 ako sa hovorí, ale o 11.59.

Tu v týchto miestach by som vtedy asi dopadol oveľa horšie. No dnes som tu a pokračujem v rozbehnutej minuloročnej ceste. Aj preto boli tieto posledné riadky písané skôr ako memento, než nejaké poúčanie. Každý nech si o tom urobí vlastný názor a jazdí podľa vlastných uvážení.

Susuman, centrum celej zlatej horúčky ak sa to tak dá nazvať. V 50-tych rokoch tu bol jeden z najväčších gulagov v celej oblasti. Takzvané „nápravné pracovné tábory“ ktorých počet sa odhaduje na 30 tisíc táborov v celom Sovietskom zväze. Tie, ktoré sa nachádzali v oblasti zlatonosnej rieky Susuman, podľa ktorej je pomenované aj toto vymierajúce mestečko. Zlatá sliepka celej éry týchto táborov, kde sa človek mohol dostať za akékoľvek, často aj vymyslené obvinenie, len aby sa splnila kvóta dodávok lacnej pracovnej sily.

Ťažba v tej dobe bola vraj natoľko výnosná, že dnes sa ťažobné spoločnosti znovu pustili do premývania nekonečných kopcov horniny, ktoré nám lemujú cestu celým dnešným dňom.

Dnešné technológie dobývania zlata sú tak zdokonalené, že sa oplatí premývať už to, čo sa tu pred takmer storočím premývalo. Ďalšie tony čistého kovu pod nohami, ženú vpred celé zástupy oficiálnych a aj neoficiálnych zlatokopov. My len mlčky hľadíme na túto spúšť ktorú po sebe ich honba za bohatstvom zanecháva na tento oblasti.

Pre nás je totiž cena zlata vyvážená cenou benzínu na miestnej benzínke. V ponuke je 92-ka, alebo nič. Tankujeme a viac v tomto meste ktorého úpadok vidno na každom kroku, tak ako v ostatných okolitých mestách, nemáme čo robiť.

Pred nami je ďalšie podobné mestečko s názvom Jagodnoe. Blíži sa večer a skúšame možnosť ubytovania no nepochodíme. Za mestom ešte skúšame nejaké miesto pri rieke, no množstvo komárov nás vyháňa nazad na cestu.

Asi 20 kilometrov za mestom Jagodnoe prechádzame cez stavenisko. Stavia sa tu nový úsek cesty. Tu vidím dopravnú značku „vachtovij poselok“ (niečo ako cestné stredisko). Hovorím Richardovi, poďme sa tam pozrieť, že či by sa tam dalo niekde prenocovať.

Odbočujeme a po chvíli vchádzame na rozľahlý dvor plný ťažkej techniky, strojov, a stavebného materiálu. Ako ubytovanie sa tu používajú unimobunky, z ktorých začínajú vychádzať a občas aj vypadávať rôzne kreatúry. Tackavou chôdzou sa k nám priblíži jeden z nich a spustí rečou, ktorá mi nič nehovorí. Už podľa rysov tváre mi je jasné, že toto nebude miestna „rasa“.

Skúšam na nich ruštinu a po chvíli si už rozumieme. Prichádza viac uvedomelý člen miestnej komunity, podáva mi ruku, predstavuje sa ako Slava (Viačeslav). Pohovoríme na tému nocľah, Slava čosi v svojej reči prediskutuje s chlapmi a začne sa pomaly hádka o to, kto nám skôr pomôže. Náš hovorca už začína presídľovať domácich spôsobom, ty pôjdeš spať tam, ty pôjdeš s ním, vy dvaja sa presuniete na iné miesto a tak podobne.

Namietame, že kvôli nám vyhadzovať domácich z ich miest je zlý nápad a nakoniec sa zhodneme, že nám bude stačiť ten úplne nový kontajner, ktorý vonia drevom. Len nedávno ho priviezli a ešte v ňom nikto nebýva. Zložíme sa v ňom na noc.

Parkujeme motorky a ani nestihnem zostúpiť a už ma niekto ťahá za ruku. Prvá spoločná fotka. Po nej sa na motorku začínajú driapať jeden za druhým. Čím viac promile v krvi, tým viac fotiek treba domov poslať. Daj mi prilbu, daj mi rukavice a urob mi aspoň sto fotiek. Jednoducho veľké opité deti.

Snažím sa nájsť Richarda. Posledné čo som videl bolo to, ako ho niekto vedie za ruku do jednej z unimobuniek. Chudák kamarát ani nestihol zosadnúť z motorky a už sa musí venovať utužovaniu vzťahov. Za pár minút má v sebe tri vodky a v ruke pivo. Okolo neho je dav nadšených domácich, ktorý sa prekrikujú v otázkach a kŕmia ho jedinou vidličkou v miestnosti, s ktorou jedia všetci všetko.

Je mi jasné ako to celé dopadne. Ja sa zatiaľ oboznamujem s celým týmto našim dnešným ubytovacím rezortom. Viem kde je „báňa“ (kúpeľňa), viem kde sa podáva jedlo, viem kde býva kuchárka, ktorá nám výnimočne ide pripraviť večeru. A viem, že celé osadenstvo tohto pracovného tábora pochádza z Čuvašskej republiky s hlavným mestom Čeboksary, cez ktorú sme cestou sem prechádzali.

Ich firma vyhrala súťaž o výstavbu daného úseku cesty a šesť rokov budú stavať úsek dlhý asi 20 kilometrov. Pripadá mi to strašne dlho, no ako mi je vysvetlené pracuje sa tu naplno len od mája do októbra. Jednoducho zima viac neumožní.

Chlapi tu majú zabezpečený plný servis, a raz za sezónu majú bezplatnú možnosť odletieť domov z letiska v Magadane, kam máme namierené aj my.

Nikto si tu nesťažuje, platovo je to vraj veľmi dobré a počas sezóny si zarobia dostatočne veľa nato aby mohli byť doma od jesene do jari. Dnes je ale sobota a zajtra je voľný deň, trocha oslavujú a čakajú ešte autobus s časťou svojich kolegov, ktorý si takto v sobotu zašli firemným autobusom do mesta Jagodnoe do civilizácie za kultúrou. Keďže sme práve prišli z tej spomínanej civilizácie, nie je nám píliš jasné o čom bola práve reč.

No chlapom zjavne stačí aj to málo, čo ponúka to mestečko. Zopár obchodov, nejaký bar, a pre tých šťastnejších, vraj aj nejaká miestna známosť.

Pri prehliadke nášho objektu stretávam na dvore Richarda, ktorý je už v trocha povznesenej nálade, vyčíta mi, že zase len on musí udržovať „družbu“ a ja som sa z toho ako vždy vykrútil. Výsledok dnešného multi-kulti národného posedenia pri fľaši je už vopred jasný. Základom všetkého bude, aby Richard dokázal včas zabrzdiť tento vlak.

Ja celý večer odpovedám na stále tie isté otázky ohľadom nás, cesty a motoriek. Dostávame ich denne, no dnes sa ako slušný hosť musím venovať domácim. Striedajú sa na oboch motorkách ako postavičky na Orloji v Prahe.

Musím len dávať pozor, aby si niekto z nich neublížil pádom, pretože vždy ten najmenší chce silou mocou dostať motorku zo stojanu a držať ju len nohami. Nevadí, že k zemi mu chýba asi 20 cm, hlavne že sa pripito usmieva na každej fotke. Už len čakám, kedy sa mi niekto z nich vygrcá do prilby.

Po príchode autobusu nastalo nové kolo zoznamovania a prípitkov. Len dúfam, že náš ďalší rezervný deň nebudeme musieť použiť zajtra tu na liečenie opice. Okolo polnoci ale situáciu rieši Slava a postupne všetkých vyháňa spať. Predsa len niektorým treba ísť aj zajtra do roboty a nám treba zajtra byť v Magadane. Tým zachraňuje Richarda z pazúrov istej dnešnej otravy alkoholom.

Ustelieme si v našom voňavom domčeku a spokojne zaspávame. Dnešok sa naozaj vydaril nad očakávanie dobre. Užili sme si skvelý deň na najsevernejšej časti našej cesty.

Denný nájazd je nepodstatné číslo, keď si vychutnávaš len a len to, že si v miestach o ktorých si toľko sníval. No aj tak zapisujem k dnešnému dňu 514 kilometrov.

30. deň, nedeľa, 16.7.2023

Jagodnoe – Orotukan – Atka – MAGADAN!!!!!

Ráno sa po raňajkách v miestnej jedálni sa balíme a lúčime. Chlapi idú do roboty a my vlastne tiež. Na spiatočnej ceste sa určite máme zastaviť. Vyrážame a kvalita cesty je zase oveľa horšia ako včera. Čaká nás ale niekoľko horských „perevalov“ (prechodov). Stúpame serpentínami nahor a mení sa okolie zase na zelené a zarastené. Lesy a miestna tajga sú znova pastvou pre oči.

Za dedinou pod názvom Debin je najdlhší most na svete. Meria síce len niekoľko stoviek metrov, no cesta na druhú stranu trvá hodinu. Je to most cez rieku Kolyma, podľa ktorej dostala názov celá táto oblasť, Kolymský kraj.

Na druhom brehu rieky začína Magadanská oblasť, kde je zase o hodinu viac. Posunieme si naše virtuálne hodinky na +9 hodín. Na časový posun sme si už zvykli a prispôsobili sme sa mu. Najhoršie je to vždy v prvé dva týždne. Potom už je to v poriadku.

Všímame si, že na parkoviskách všetky smetné nádoby ležia na boku a ich obsah rozfukuje vietor do strán. Medvede sem chodia ako do samoobsluhy. Každý deň, každú hodinu čakáme, kedy sa nejaký objaví a skríži nám cestu, no nevidíme ani jedného. Vždy len počúvame o tom, že pred nami pár minút behal po ceste nejaký. Alebo, že tesne po našom odchode z parkoviska vyšla z lesa „mamaša“ (medvedica) s mladými.

Možno je to aj dobre, že sa nám vyhýbali, keď sme videli video ako chlapovi ktorý išiel kúsok pred nami medveď na parkovisku doškriabal dvere na aute a odtrhol zrkadlo. Samozrejme hneď po tom ako ho dotyčný vodič nakŕmil.

Pokračujeme a neskutočne sa práši. Ostré skaly na ceste derú dezén pneumatík neuveriteľným tempom. S obavou pozerám či vôbec budem schopný na nich prejsť cestu nazad do Jatutska. Krajina sa radikálne mení a ďalší horský masív je úplne bez vegetácie, len tráva a sem tam nejaké krovie. Aj z tohto dôvodu dostal tento „pereval“ názov „Deduškina lysina“ (dedova plešina). Tajga sa mení na tundru.

Cesta sa už stáča len na juh, pred nami je posledná možnosť natankovať v dedine Atka. Je tu len automat, pri ktorom každý maturuje, no nakoniec sa podarí nabrať akýsi benzín podľa zápachu z výfuku a ťahu motora to malo od 92-ky ďaleko.

Je tu aj „kafe“ tak si chceme dať niečo teplé do žalúdka. Snažím sa postaviť motorku na bočný stojan, no akosi to nejde. Príčina problému je defekt. Prasklina ktorú som si všimol už v prvý deň po prezutí je zjavným miestom kadiaľ sa do kolesa dostal ostrý kameň ktorého zvyšok vidím trčať von.

Opravujeme to knotom a lepidlom, dofúkame a drží. Dostať defekt asi 40 kilometrov od miesta, kde vraj začína asfalt je naozaj protivné. No keď si to zoberieme, tak je to prvý defekt na oboch motorkách na celej ceste a to sme veru prešli poriadne ťažké a kamenisté úseky, takže je to vlastne aj úspech.

Po nie celkom dobrom obede, nás čaká definitívny záver cesty. Asfalt naozaj prichádza a zároveň aj odchádza. Po pár metroch nás víta „remont dorogy“ (oprava cesty) a zase pokračujeme po kamenistej, blatovej, prachovej obchádzke.

Keď sa po asi 20 kilometroch konečne dostaneme na miestny asfalt, neznámej kvality a doby rozpadu, tak sa zhodujeme že po gruntovke sa teda išlo lepšie. Cesta sa vlní, nedá sa ísť plynule, samá jama, samý kopec. Takto to pokračuje približne sto kilometrov a v diaľke sa začínajú siluety mesta.

Ruky sa mi potia, nervozita stúpa. Posledné kilometre sú nekonečné. Biela dopravná značka s jednoduchým nápisom, pri ktorom brzdím a kričím od radosti. Som tu! Sme tu! MAGADAN !!!!

Radosť je nefalšovaná, musím priznať, že skáčem od radosti ako malé decko. Okoloidúce autá občas zatrúbia na pozdrav. Robíme fotky a pokračujeme dole do mesta, ktoré je vzdialené ešte asi desať kilometrov.

Dohoda znela, „pri Stele sa stretneme“ (Stela je ten známy monument pri vstupe do mesta na pravej strane, modrá vysoká konštrukcia s emblémom mesta). Tu nás čaká miestny Kontakt. Ďalší Andrej. Je ich už toľko, že ich musím deliť a k menu Andrej si pridať mesto odkiaľ pochádza.

Miestny Andrej je prezidentom motorkárskeho klubu POLAR OWLS (Polárne sovy). Počas celej sezóny stretávajú podobných pacientov, ako sme mi dvaja s Richardom. Po krátkej debate, ideme k nemu do jeho staršieho domčeka, ktorý si postupne prerába a kam sa časom s rodinou bude sťahovať. Dočasne to bude naše útočisko a zložíme sa tu počas na niekoľko dní.

Dnes sme mali v pláne s miestnymi motorkármi navštíviť deti v detskom tábore niekde za mestom. Klub sa dohodol, že tam urobí výjazd, urobia deťom prednášku a povozia ich na svojich väčšinou čoproch. Naleštené mašiny sa nie celkom hodia, k našim neskutočne špinavým motorkám. Náš príchod bol naplánovaný asi o tri hodiny skôr, takže našu návštevu tábora nakoniec s ospravedlnením odriekame.

Vybaľujeme veci, rozkladáme sa v dome a odľahčujeme motorky, ktoré si od nás pár dní oddýchnu. Andrej odchádza a večer znova prichádza. Prináša nám tričká od detí z tábora, aj keď sme sa nezúčastnili tejto akcie. Dohadujeme si zajtrajší ranný odvoz na letisko. Ani sme sa poriadne nestihli rozhliadnuť po meste a už odchádzame. Večer stihneme ešte jednu naozaj hnusnú večeru v čínskej reštaurácii neďaleko.

Dnes už naozaj nejdeme nič riešiť a len rýchlo v práčke perieme oblečenie na najbližšie dni. Triedime si veci, ktoré si berieme so sebou na ďalšiu časť cesty a líhame si spať. Naša krátka zastávka v meste do ktorého sme sa tak tešili, ku ktorému sme išli cestami – necestami 30 dní a viac ako 15 tisíc kilometrov sa na pár dní prerušuje.

Chceme posunúť úroveň latky trocha vyššie nad zaužívaný spôsob návštevy Magadanu. Príchod, fotky, deň oddychu, fotky a odchod. Takto to väčšinou vyzerá, keď sa sem po dlhej ceste dostane väčšina cestovateľov.

My sme tomu dali niečo viac. V mojej hlave sú ďalšie a ďalšie plány, o ktorých nikdy vopred nehovorím, kým nie sú zrealizované. Možno sa raz dočítate v nejakom mojom inom cestopise pokračovanie Magadan č.2.

No dnes sme tu po prvýkrát a ideme si patrične užiť tento kút sveta so všetkým, čo nám dovolí čas a možnosti. A preto zaspávame nepokojným spánkom na krátku noc. Zajtra odlietame ďalej. Je to priam neuveriteľné, no my z konečnej stanice Magadan pokračujeme ďalej! Toto nie je sen Noro, toto je realita. Neskutočné! Tak dobrú noc.

Tesne predtým dopisujem posledné číslo ktoré mi chýbalo pri slove Magadan, posledných 504 kilometrov.

31. deň, pondelok, 17.7.2023

Magadan – Sokol – Petropavlovsk-Kamčatskij – Avačinský vulkán

Ráno vstávame skoro, balíme vlhké prádlo ktoré nestihlo vyschnúť. V presne dohodnutý čas prichádza Andrej a po dlhej dobe sa vezieme inak ako na motorkách. Mierime na letisko v meste Sokol. Je to mesto asi 50 kilometrov od Magadanu a tu sa nachádza letisko s rovnakým názvom.

Keďže sme stihli všetko podľa našich predstáv a možností a v Jakutsku optimisticky zakúpené letenky nám neprepadli, tak o hodinu si robíme fotku pred nápisom Vitajte na Kolyme – zlaté srdce Ruska.

V odletovej hale je len priemerný ruch. Vybavíme sa pomerne rýchlo a pozorujeme okolitý život. Niektoré pozorované objekty v uniforme stáli naozaj za veľkú pozornosť. Snažíme sa cez okno uhádnuť ktorým zo zapakovaných korábov oblohy poletíme. Sú tu naozaj obrovské lietadlá, ktoré lietajú denne na trase do Moskvy.

Nakoniec sa nám s pomocou niekoho podarí našu záhadu rozlúštiť. Pozeráme na niečo na ploche letiska, o čom máme pochybnosti, že to vôbec lieta. Keď opadne prvý šok, Richard len sucho povie „tak do toho ja triezvy nesadnem“. A ideme do bufetu...

Zopár pív robí divy na nálade, ale aj prievan v peňaženke. Ceny na letisku sú iné ako v obchode v meste, to je jasné. Hladina alkoholu sa musí udržať, pretože nástup do lietadla ktoré má svojich najlepších 60 rokov dávno za sebou, je len pre veľmi odvážne povahy.

Týmto nechcem urážať miestne aerolinky, no bol to naozaj silný zážitok. Keď sa konečne vezieme autobusom po letisku k lietadlu JAK-40, tak začínam mať pocit, že niečo podobné sme mali doma ako deti. V menšom prevedení a možno v krajšej povrchovej úprave.

Nastupujeme a dohadujeme sa, že kto bude sedieť pri okne. Nakoniec konštatujeme, že pri okne sedíme obaja, pretože sedadlá sú tak malé a tesné, že nie je jasné, kto kde sedí. Počas čakania vtipkujeme o životnosti, niektorých dielov, no smiech nás prejde po naštartovaní všetkých troch motorov. Trasie sa tu úplne všetko. Zvuky ktoré vydáva celý trup lietadla sú naozaj miestami ako z katastrofického filmu.

No po chvíli sa táto vec úspešne odlepí od zeme a je tu celkom ticho. Bavíme sa o tom, že takéto lietadlo si kúpiš v obchode s hračkami a doma sám poskladáš. Let potrvá niečo viac ako dve hodiny a keďže za oknom nič nevidno, tak sa dívame okolo seba.

Ešte na letisku sme si všimli jeden zaujímavý objekt, o ktorom sme hádali kam asi cestuje. Nakoniec slečna sedí vedľa nás a my nenápadne hodnotíme všetko čo vidíme. Zhodneme sa nakoniec na tom, že tu už bolo niekoľko zákrokov plastickej medicíny a preto nechávame dotyčnú PVC bábiku pre jej „vlčiaka“ s ktorým cestuje.

Úspešne sa dotkneme zeme a nakoniec hodnotíme let ako celkom bežný a pokojný. Elizovo je mestečko, kde je miestne letisko. Vychádzame z lietadla, počkáme na batožinu a zapínam mobil. Jeden krátky telefonát a už na mňa niekto kričí spoza plota, „privet Noro“! Vitajte na Kamčatke!

O chvíľu mi podáva ruku ako inak Andrej. Kto je tento Andrej tu nejdem rozpisovať, no na najbližšie dni, je to naša pravá ruka. Prichádzajú prvé otázky a odpovede. Prvé plány a možnosti. Prvá otázka, kde kúpiť pivo. A posledná zmena času na našich hodinkách počas tejto cesty. Posúvame si čas na + 10 hodín.

Obom zúčastneným stranám je jasné, že počas nášho krátkeho výletu nestihneme veľa, no pre nás je zážitkom, už len to, že sme tu. Máme dohromady len štyri dni. Pre niekoho zúfale málo, no pre nás budú aj tieto štyri krátke dni nezabudnuteľným zážitkom.

Preto nechávame veciam voľný priebeh a sadáme do auta. Andrej je tu dnes s kamarátom na veľkom terénnom vozidle, a my mierime hneď za mestom do kopcov. V diaľke vidno biele zasnežené končiare, ktoré sme si všimli už z lietadla. Z ich útrob sa valil biely dym, znak toho, že miestne sopky sú v pracovnom procese.

Kamčatka je polostrov, medzi Tichým oceánom a Ochotským morom. Meria približne 1250 kilometrov. Je veľmi hornatá, najvyšší bod sa nazýva Ključevskaja sopka (4835m) a je to samozrejme aktívny vulkán.

Množstvo gejzírov a liečivej vody, ktorá sa z nich čerpá na nespočetné súkromné sanatóriá a akvaparky na každom kroku, robia tento región veľmi atraktívnym.

Ročne tu aj veľa prší, takmer 3 metre zrážok na 1 meter štvorcový. Voda tu tvorí veľkú časť polostrova. Je to tu doslova pretkané riekami, riečkami, potokmi v ktorých sa darí jednej z hlavných komodít tejto oblasti a tou je losos.

A tam kde je dostatok potravy sa výborne darí aj konzumentom tejto ryby. Pri rozlohe Kamčatky je osídlenie obyvateľstvom len niečo okolo 1 človeka na 1 kilometer štvorcový.

Osídlenie konzumenta miestnej delikatesy „krasnaja ikra“ (červený kaviár) je približne 1 kus na 25 kilometrov štvorcový. Áno reč je o medveďovi, ktorého populácia sa tu odhaduje na približne 20 tisíc jedincov.

Jeho stopy si všímame hneď pri prvej rieke, a tak asi náš stan, ktorý sme si priviezli so sebou zostane nerozbalený v miestnych končinách.

Stúpame autom stále vyššie a vyššie. Postupne opúšťame lesy a pred nami zostávajú len holé skaly a potom len snehové polia. Po viac ako hodine sa dostávame na konečný bod, ktorý je prístupný vozidlom.

Avačinský vulkán, je jeden z mnohých aktívnych v tomto regióne. Pri svojej výške 2741 metrov je dominantou nad mestom Petropavlovsk – Kamčatskij.

V bode kam sme sa dostali, sídlia rôzne výskumné stanice, ako aj iné súkromné spoločnosti ponúkajúce výstup na vulkán. Na toto ale treba mať okrem času, aj povinnú výbavu na tento určite zaujímavý zážitok.

Pri našich možnostiach tu zotrváme asi hodinu prechádzkami po okolí. Pozbierame na pamiatku rôzne kamienky zo stuhnutej lávy, nakŕmime nebojácne sysle, ktoré si berú jedlo priamo z ruky. Večer sa ale blíži a nám treba zostúpiť dole do mesta. Poďakujeme Andrejovi za túto neočakávanú sopečnú skúsenosť a pomaly sa vraciame dole do nížiny mesta.

Od rána sme takmer nič nejedli, tak prvé kroky mieria do miestnej „šašlikárne“. Výborný šašlik na rôzne spôsoby nám dodá silu a večer prechádzame cez všetky možné vyhliadky nad mestom a okružnú jazdu cez centrum.

Máme výklad o histórii mesta ktoré založil dánsky moreplavec Vitus Bering, po ktorom je pomenovaná aj Beringova úžina (prieplav) ktorá oddeľuje Rusko od Ameriky.

Večer je tu už celkom tma, na čo nie sme v posledné týždne príliš zvyknutí. Únava z cesty, z letu aj z celého dňa si pýta posteľ. Andrej nám u svojho kamaráta zabezpečil ubytovanie v jeho byte, v ktorom sa vraj teraz nebýva, a pripravuje sa na „kapitaľnij remont“ (kompletnú rekonštrukciu).

Nám je to jedno kde budeme spať, takže to berieme v pohode. Malá poznámka a úškrn na Andrejovej tvári nám prezrádza, že asi bude niečo nie celkom s kostolným poriadkom.

Prichádzame niekam k bežnému paneláku na okraji mesta. Ako vždy je kľúč na najskrytejšom možnom mieste a to pod rohožkou. Vchádzame do bytu, ktorý je farebne ladený do čierno – červena. Výbuch smiechu u všetkých a vtipkovanie nemá konca kraja.

Sodoma Gomora dorazila aj na Kamčatku. A dnes nám ponúka svoje ubytovacie služby v tomto nenápadnom byte. Kompletne zariadený „špecifický“ salón, je nám k dispozícii na najbližšie dni na prespatie. Kuchynskú linku a vírivku z kúpeľne ktorá tu bola už stihli odviesť a ostatný inventár bytu, tu zatiaľ zostáva spolu s nami.

Byt sa ide prerábať na normálne ubytovanie. Asi sa im aktuálny spôsob podnikania zdal málo výnosný. Radšej nezisťujeme detaily. Spať sa ukladáme po preverení, že posteľ, alebo gauč na ktorých spíme neobsahuje nejakého zabudnutého aktéra týchto kultúrno-spoločenských druhov vyžitia.

Andrej odchádza domov, želá nám príjemný večer (nechápem ako to myslel) a upozorňuje, že o chvíľu sa vráti. Príde pre nás skoro ráno, tak vraj nemáme moc v noci vyvádzať.

Richard dnes chrápe tak, že mu chcem zatvoriť ústa s loptičkou na koženom remienku, ktorý tu leží na poličke. Ráno sa dozvedám, že ja som chrápal tak, že ma chcel v noci zbiť koženým bičom a za trest zatvoriť do kovovej klietky v strede miestnosti.

Neudialo sa nakoniec ani jedno, ani druhé a na pamiatku sme si urobili kolekciu krásnych fotiek, ktoré samozrejme nikde nezverejníme.

Keďže sme tu len ako turisti, tak denný nájazd automobilom nepočítame do nášho sumáru, takže zapisujem len 0 kilometrov.

32. deň, utorok 18.7.2023

Petropavlovsk-Kamčatskij – Severnie Korjaki – Petropavlovsk-Kamčatskij

Zvoní budík. Chvíľu mi trvá kým po pohľade okolo seba pochopím kde som. Pretože prvé čo som uvidel bola klietka a mreže. Zvoní telefón. Volá Andrej, že vyráža z domu. Obliekame sa a zbehneme na ulicu. Už nás čaká spolu so ženou,dcérou a psom. Dnes je deň, ktorý budem spomínať navždy. Ideme k jednej z mnohých riek na Kamčatke. Ideme na ryby.

Vopred sme si rezervovali miesta a po hodine jazdy prichádzame do kempu, kde sa nás ujme správca. Vysvetľuje pravidlá a predpisy. Rozdelíme sa do dvoch člnov. V riekach sa pomaly začína ťah lososa na neresiská. Svojim inštinktom vedia presne zistiť v ktorej rieke sa ich život začal, a presne do týchto miest sa po tisíckach kilometrov v mori vracajú v obrovských takmer nekončiacich zástupoch.

Mal som tú česť vidieť podobný scenár na ostrove Sachalin pred rokmi. No dnes je to mnohonásobne väčšie divadlo. Ryby tiahnu proti prúdu, skáču cez prekážky, vyhýbajú sa stovkám na brehu stojacich, alebo v člnoch sediacich oficiálnych rybárov, aj tých čo posmešne nazývajú „brakonieri“ (pytliaci).

Po brehoch sa nerušene prechádzajú aj lovci zo zvieracej ríše. Všade vidno stopy s veľkými pazúrmi. Medvede sa sem chodia vykrmovať do prasknutia. Na rozdiel od pytliakov ich dôvod je prirodzený. Medvede dopĺňajú tukové zásoby na zimu a pytliakov zaujíma len jedno. Obsah brušnej dutiny u samíc lososa.

Okolo riek sa váľajú a hnijú v obrovských kopách zvyšky tejto nádhernej ryby. Jednoducho im rozrežú brucho, vyberú vzácny obsah a zvyšok ryby vyhodia. Ikra lososa z ktorej potom vyrobia známy červený kaviár, je z veľkej väčšiny ktorá sa predáva na trhu práve z podobného biznisu.

Točia sa v tom obrovské peniaze a v biznise u zapojení všetci. Škoda o tom viac písať. No keď som videl tie množstvá hnijúcich rýb, pri predstave za aké peniaze sa u nás predáva táto ryba a tu sa váľa na každom kroku, je mi z toho smutno.

Snaha o kontrolu, reguláciu, alebo ochranu je tak mizivá, že nemá žiaden účinok. Zaujímavé je, že cena ryby, alebo kaviáru v obchode na Kamčatke je často vyššia ako cena toho istého produktu v Moskve.

Ja a Richard sadáme do člna spolu s naším dnešným sprievodcom. Dostávame záchranné vesty a náčinie. Presúvame sa na vopred vybrané miesta a začíname lov. Nasledujúcich asi osem hodín sa diali veci, ktoré dokáže pochopiť len pravý nadšenec tohto koníčka.

Spočiatku sa nám nedarilo tak ako domácim okolo nás. No postupne prichádzame nato ako správne loviť a úspechy sa dostavujú v čoraz kratších intervaloch. Ťaháme z vody kusy o akých sa nám ani nesnívalo. Obrovské lososy, ktoré s námahou dostávame do člna, niektoré kusy sa nám ani nepodarilo zastaviť a udržať v silnom prúde rieky.

Nechápavé pohľady iných rybárov, keď nás vidia sa s rybou odfotiť a pustiť. Sme tu pre zážitky a nie pre mäso. A že je tých zážitkov veľmi veľa, o tom svedčí aj naše posedávanie v člne poobede. Sme totálne unavení, no spokojní.

Vrátime sa do kempu, tu si dáme skvelý obed pozostávajúci ako inak z polievky z lososa, a k nej losos na mnoho spôsobov. Delikatesu vo forme červeného kaviáru si dávame na záver. So sebou si neodnášame ani jednu rybu, všetky ktoré sme chytili sme buď pustili, alebo si ich zobral náš sprievodca.

Andrej so svojou rodinou si odnáša asi 20 kusov rýb, čo je približne sto kilogramov. Vraj ich do polnoci potom vo vani čistil a pripravoval kaviár. Určite je tu otázka o cene. Povolenie na rybolov na jeden deň, loď s sprievodcom, benzín do lode, rybárske náčinie a jedlo, nás stálo na osobu približne 90,-€.

Je to málo? Je to veľa? Ja som to neriešil, jednalo sa mi o zážitok a ten mal pre mňa cenu, ktorá sa nehodnotí v peniazoch.

Vraciame sa do mesta a ešte chvíľu prejdeme pešo mestom, kým sa ideme uložiť do nášho hriešneho bytu. Zaspávame s dotykom postele. Dnešok nás naozaj vyčerpal, aj keď nemal nič spoločné s motorkami.

Zápisník si pýta údaje, kilometrov 0, no počet ulovených lososov na osobu je nejasný, 50? 100? kusov.. to je jedno, Kamčatka nám dala niečo na čo sa nikdy nezabúda, ďakujeme!

33. deň, streda, 19.7.2023

Petropavlovsk-Kamčatskij – pobrežie Tichého oceána

Vstávame neskoro, no dobre oddýchnutí. Dnes je na pláne spoznávanie pobrežia. Tichý oceán, ktorý dnes navštívime, je tichý len svojim názvom. Inak je to búrlivá nekonečná vodná plocha. Prechádzame všetky možné vyhliadky, výbežky a kopce. Boríme sa v piesku, prejdeme kilometre po plážach. Po členky sa okúpeme, pretože hlbšie sa nám zdá byť voda ako ľad. Deti sa všade okolo nás v mori kúpu a vraj voda je nadpriemerne teplá toto leto.

Poobede sa teda ideme aj my trocha okúpať. Ale do vody ktorá má asi tak teplotu bodu varu. Keďže sú všade okolo nás horúce pramene, ideme skúsiť ich liečivé účinky. Z množstva akvaparkov si je ťažké vybrať. Nakoniec skončíme v jednom z nich a hrejeme si kosti presne stanovený čas. Držíme sa odporúčania neprekročiť predpísaný maximálny limit vo vode. Všetkého veľa škodí.

Po tejto procedúre sme zrelí akurát tak do postele. No dnes večer berieme Andreja so ženou na večeru. Zajtra totiž odchádzame a chceme sa im odvďačiť za všetko, čo pre nás urobili. Posedíme, zjeme nejaké morské príšery a iné ryby a dlho debatujeme.

Okrem únavy cítiť, že nastal čas sa rozlúčiť. Pýtam sa na cenu za prenájom nášho bytu, no Andrej len mávne rukou. Chvíľu ešte rozoberáme toto miesto, Andrej ponúkne svojej žene, že sa tam môže ísť pozrieť, no ona z neznámych dôvodov odmietla. Ktovie prečo asi.

Tak si len vonku podáme ruky, poďakujeme za všetko. Je nám jasné, že sa už asi nikdy neuvidíme, pretože dostať sa sem, je tak časovo náročné, že je len malá šanca sa sem niekedy vrátiť.

Samozrejme dá sa sem pohodlne letecky, veľký lietadlom z Moskvy, no nám bohato stačila letecká skúsenosť z Magadanu sem a to nás ešte zajtra čaká rovnaký let, rovnakým strojom. A nato si treba vypiť. Ukončujeme preto tento deň v nejakom podniku na pláži v meste.

Dopadá na mňa akýsi zvláštny pocit. Zvláštny smútok víťazov. Nechcem si to pripustiť, ale práve teraz cítim, že som definitívne v cieli. Že sa už nikam ďalej nedostanem. Že je všetkému koniec. Že ma čaká už len povinný návrat a kniha sa zatvorí. Tieto nálady sa postupne začnú prenášať aj na môjho parťáka a obaja cítime, že to všetko čo sme chceli vidieť a zažiť je dnešným dňom už len spomienka.

Vraciame sa domov, no tá eufória, to nadšenie, ten každodenný výnimočný pocit z niečoho nového je nenávratne preč. Toto nevylieči žiaden alkohol, žiadne tabletky. Toto napraví len čas a spomienky pri písaní týchto riadkov.

Pri pohľade do mapy a pri zamyslení nad miestom kde sa práve nachádzam, vidím jasne, že ma domov čaká cesta cez takmer polovicu zemegule. A ja sa cítim akoby už som nadobro skončil.

Predo mnou je ešte okolo 20 tisíc kilometrov a skoro 50 dní, no ja ich akoby nevidím. Prakticky ešte nie som ani v polovici cesty. Snažím sa v hlave nájsť tlačidlo „hlavný vypínač“ a zaspať.

Nedarí sa mi to dlho do noci. Teplej letnej noci na polostrove Kamčatka, na ktorom dnes zapisujem nulu do kolónky nálada a 0 do kolónky najazdené kilometre.

33. deň, streda 19.7.2023

Petropavlovsk-Kamčatskij - Magadan

Ráno prichádza taxík a berie nás na letisko. Nálada je mizerná, emócie zostávajú silné.

Na letisku sa nič podstatné neudialo, a tým istým lietadlom s ktorým sme prileteli sa vrátime do Magadanu. Let bol v pohode a už nám ani nevadila veľkosť a vek dopravného prostriedku. Po dvoch hodinách pristávame na „materiku“, ako nazývajú hlavnú časť krajiny.

Čakáme na batožinu a hneď nás skúšajú ošklbať taxikári. Ponúkajú odvoz za ceny, ktoré sú premrštené asi tak trojnásobne. Vonku na parkovisku ponúknem jednému z nich 1500 rubľov (asi 15€) za odvoz do mesta (približne hodina jazdy) a on spokojne súhlasí.

Vrátime sa k Andrejovi do domu a poobede s ním sedíme na dvore a preberáme, čo sa za posledné dni udialo. Dnes sa nikam nechystáme a venujeme sa našim motorkám. Zložíme kufre a všetko umývame. Na motorkách takmer nepoznať ich farbu. Vrstva prachu a blata má niekde hrúbku aj 3 centimetre.

Po umytí s tlakovým čističom, kontrolujeme všetky miesta, kde sa dá predpokladať nejaký problém. Najviac nás zaujímajú ložiská kolies, hlavné nosné časti rámu, stav reťaze resp. kardanu.

Doťahujeme všetky dostupné skrutky, meníme vzduchové filtre, kontrolujeme tlak v pneumatikách, spice na diskoch, všetko čo sa mohlo nejakým spôsobom počas posledného týždňa na cestách poškodiť, alebo opotrebovať.

Stav pneumatík je žalostný. Dostali riadne zabrať no veríme, že vydržia spiatočnú cestu bez ujmy. Brzdové platničky na zadnom kolese mám už takmer na hranici životnosti.

No celkovo nenachádzame nič čo by sme považovali za väčší problém, takže som spokojný že sme cestu sem zvládli bez technických problémov. Jediné, čo ma otravuje je tlak v zadnej pneumatike, ktorá trocha stráca tlak okolo okrajov disku. Takže sa asi zastavím v pneuservise v meste.

Dnešok večera v znamení nakúpiť niečo tuhé aj kvapalné a spať.

Dnes bol akýsi dlhý deň, akoby to boli dva dni spolu, ráno sme začínali na Kamčatke a večer zakončujeme v zálive mesta Magadan.

Aj keď sme dnes precestovali veľa, na motorkách sme nedali ani meter, tak je aj k dnešnému dňu pripísaná do štatistiky cesty ďalšia 0 kilometrov.

34. deň, štvrtok 20.7.2023

Magadan

Dnes je na pláne konečne aj trocha sa zoznámiť s týmto mestom v ktorom sme už zopár dní, no zatiaľ sme nič nevideli. Preto sa pešo vydávame na celodennú prechádzku ulicami.

Toto dnes približne sto tisícové mesto založené v roku 1929 na brehoch Ochotského mora, ak by sa nachádzalo niekde južnejšie pokojne by sa mohlo dať zameniť s nejakým letoviskom. Dlhé pláže, zátoky a okolité hory robia tento kraj malebným. Minulosť, pre ktorú vlastne vzniklo toto mesto už nikto nezmení a nálepka spájajúca slová Magadan = gulag, tu zostane asi navždy.

Dnes derieme našu obuv ulicami mesta, prejdeme všetko možné, no bez konkrétneho cieľa. Len ideme kam nás oči vedú. V zátoke si pozrieme maják, v meste park a námestie. Život tu plynie akosi pokojne, žiaden veľký zhon ani ruch tu nevidno. Je tu závod na spracovanie rýb, a iné závody strojárskeho charakteru. Niektoré z nich už v stave tesne pred rozkladom. Prístav v meste pracuje len počas krátkej jari do skorej jesene. Inak je lodná doprava nemožná. More zamŕza pomerne skoro.

Keďže doprava je inak možná len letecky, je v meste Sokol vybudované medzinárodné letisko. Kedysi sa sem chodilo za trest, no po ukončení fungovania táborov nútených prác, sa otvorili možnosti sem prísť dočasne oficiálne pracovať. A ako to už býva z dočasnej práce tu zostali tisícky pracovníkov natrvalo. Lákadlom boli nadpriemerné platové podmienky a iné benefity. O čom sa príliš nehovorí, boli stovky kilogramov zlata, ktoré s darilo robotníkom v tejto oblasti nájsť a odviesť domov.

Roky 1960-1980 boli skutočnou zlatou horúčkou a vtedajšia KGB už nemohla donekonečna privierať oči nad pašeráctvom, v ktorom išli snáď všetci. Bol vytvorený špeciálny oddiel na boj proti pašerákom zlata. Denne sa na letisku našli všemožne ukryté kúsky zlata a roztavených zlatých tehličiek.

Veľmi známy bol prípad robotníka na bagri, ktorý počas svojej prestávky, keď všetci odišli na obed náhodou pri výkope uvidel zvláštny kameň a nohou do neho len tak zo zvedavosti kopol. Ako sa ukázalo neskôr, jednalo sa o kus zlata o váhe 17 kilogramov. Robotník ho samozrejme nepriznal ako nález, ale časom ho chcel vo svojom kufri previezť lietadlom domov. No nepodarilo sa a tento kus zlata bol nakoniec vystavený v jednom z múzeí v Moskve, odkiaľ v divokých 90-tych rokoch záhadne zmizol.

Ja som sa celou cestou sem aj nazad díval pod kolesá mojej motorky, no nepodarilo sa mi nájsť kus zlata väčší ako 5 kilogramov. A tie menšie sa mi fakt nechcelo brať domov, takže som to nechal ležať tam.

Vraciame sa večer unavení ako po šichte v bani na spomínané zlato. Spoznali sme mesto a zajtra si urobíme výlet konečne aj v sedlách našich strojov.

Množstvo peších kilometrov v zápisníku, nám ale nepomôže k dopísaniu ďalšej nuly v počte najazdených kilometrov.

35. deň, piatok, 21.7.2023

Magadan a okolie

Dnes bude náročný deň. Andrej ako prezident klubu nás pozýva hneď na dve akcie.

My najskôr ráno prevetráme naše motorky mestom. Návšteva všetkých povinných miest v meste začína v zátoke pri soche mamuta zo železa.

Ja ešte navštívim pneuservis, kde mi chlapi namažú okraj pneumatiky a disku nejakou hmotou, ktorá má utesniť menší únik tlaku. Funguje to dokonale.

Vladimír Visockij, známy sovietsky textár a spevák tu má svoju sochu, aj keď počas svojho krátkeho života strávil v tomto meste len dva dni.

Stúpame do kopcov, kde sa nachádza jeden zo symbolov mesta. Pamätník „Maska smútku“ je tichou kamennou spomienkou na tisíce obetí gulagov v rokoch 1930 -1950. Vznikla až po rozpade Sovietskeho zväzu, dnes je jednou z dominánt mesta.

Keďže sa nachádzame na začiatku mesta, tak sme aj kúsok od klubu „Polárne sovy“, kde je prezidentom práve náš hostiteľ Andrej. Na jeho pozvanie prichádzame do klubu, kde sa zoznamujeme s členmi.

Dnes je aj pre nich trocha výnimočný deň. Mesto Magadan požiadalo vytvoriť film, na propagáciu seba a celej Magadanskej oblasti. Z Moskvy preto priletel televízny štáb, ktorý tu bude niekoľko dní natáčať o živote mesta a obyvateľstva.

A jednou zo zúčastnených organizácií je aj miestny klub. Najskôr sa nám do toho akosi nechce, no nakoniec ideme na výjazd niekam za mesto, kde sa natáčajú rôzne zábery z cesty, z jazdy, z drona a niekedy koncom leta to bude vysielané v štátnej televízii. Takže naše slovenské ksichty sa budú ukazovať aj niekde v televizii? Ostuda na tri zimy. No čo už, ideme do toho.

Pojazdili sme, pofotili, natočili čo treba, vytiahli sme z priekopy motorku, druhú sme pritom zhodili do priekopy tiež a bolo po televíznej paráde. Spoločne odchádzame ešte niečo zjesť na okraj mesta. Tu je vraj vyhlásené miesto, kde sa stretávajú motorkári z okolia.

Neskôr odchádzame k Andrejovi domov, tu odstavujeme motorky a jeden z členov nás všetkých berie autom do klubu. Tu ako sa dalo predpokladať začína večerná družba. O jej výsledku je už vopred jasné.

V noci sa mi podarí naložiť zostávajúcich vytrvalcov do taxíka a odchádzame spať. No akousi náhodou máme menšie medzipristátie v jednom z mnohých podnikov. Tu ma najskôr nechce pustiť ochrana podniku dovnútra, lebo mám maskáčové nohavice. Nakoniec to Andrej urovnáva a „inostranec v vojennoj forme“ môže vstúpiť. Radšej nepíšem nič viac, lebo to dopadlo podľa očakávania.

Andrej s Richardom utužovali družbu, ja som robil Richardovi zase osobnú ochranu a spoločne sme obdivovali desiatky miestnych krásavíc. Keď sme sa všetci dostatočne kultúrne prejedli dlhých nôh a hlbokých výstrihov, zamierili sme už definitívne spať. Aj tak už bola záverečná.

Dnešok bol zase raz výživným dňom a konečne zapisujem nejaké tie prejdené kilometre, ktorých je síce len okolo 80, no aj tak potešili.

36. deň, sobota, 22.7.2023

Magadan

Ráno sa budíme poobede. Vonku leje a leje a leje. Ochladilo sa a dnes sa nám nikam nechce, tak si len perieme oblečenie a plánujeme pomaly odchod smer domov. Poobede prichádza Andrej a nepoteší nás, vraj počasie je zlé na celý budúci týždeň. Dnes mi volala aj Elvíra (žena Timura z Jakutska) u ktorých sme bývali.

Vraj tam je počasie už dobré, no pred týždňom tam pršalo viac dní bez prestávky a celá trasa Jakutsk – Chandyga (po rieku Aldan) je nezjazdná a stojí tam množstvo zapadnutých kamiónov. A v Jakutsku a okolí sa počas tých dní nazbieralo viacero motorkárov, a čakajú kým sa cesty zlepšia, aby mohli pokračovať našim smerom. Takže sme mali vlastne šťastie v čase nášho odchodu, inak by sme tam niekde stvrdli aj my.

Počasie je nevyspytateľné v tejto oblasti a dnes to vidíme aj my. Vyraziť na cestu v tomto nečase je už vopred jasný výsledok. Neprešli by sme v klzkom blate ďaleko. Uvidíme čo prinesie začiatok budúceho týždňa. Dnes teda len sedíme a pozeráme von oknom na tú smršť ktorá sa ženie od mora. Večer nám ale nič nebráni sa ísť trocha kultúrne to...viete čo.

Sadneme do taxíka a mierime, tam odkiaľ sme sa ráno vrátili. Scenár je rovnaký. V maskáčoch nemôžem, no potom môžem. Ostatné už v zabehnutých koľajach. Alkohol, hra na celebritu a ochrankára, zábava do neskorej noci a skorého rána a taxík domov.

Na strechu domu bubnujú snáď nekonečné kvapky dažďa, snažím sa zaspať no nejde to veľmi. Richard fučí, chrápe a keď sa občas preberie, tak len s povzdychom povie „a tá v tých bielych šatách“...

Dnes v počasí, v ktorom by si ani Slováka na ulicu nevyhnal sme zase raz zapísali veľkú nulu do zápisníka. A hlavne bez fotiek....pre istotu. Na zdravie!

37. deň, nedeľa 23.7.2023

Magadan

Počasie je ráno o trocha lepšie, no predpoveď na najbližšie dni je zlá. Dnes si dáme očisťovaciu kúru. Kultúrne sa ideme vyžiť do múzea a čistíme si hlavy pred zajtrajším odjazdom. Dlhšie sa tu už nemôžeme zdržať, aj keď by ešte bolo fajn pojazdiť okolie mesta a niekde pri mori zakempovať. Andrej sa len smeje, že aké kempovanie a ukazuje článok z miestnej tlače. Takmer denne tu medveď niekoho napadne.

Včera našli telo nejakej ženy, ktorá sa nevrátila z prechádzky, teda našlo na niekde po pár dňoch to čo z nej zostalo. Preto sedíme nad mapou a zapisujeme si údaje o „Tenke“. Tak familiárne nazývajú „tenkinskú trasu“.

Je to druhá trocha južnejšia cesta do a z Magadanu. Andrej nám opisuje miesta, kde sa dá natankovať a kde sa zastaviť niečo pozrieť. Táto trasa je vraj veľmi zaujímavá a pestrá. Začína pri dedine Palatka a končí pri meste Bolševik. Tam niekde je aj časť starej letnej cesty, ktorá je dnes už nepoužívaná a po ktorej sa v čase nízkej hladiny riek občas niekomu podarí prejsť.

Ako sme sa s Richardom jednohlasne zhodli, tak si niečo nechávame aj „nabudúce“. Takže si to prejdeme „potom raz“ cestou cez Tomtor po starej letnej ceste. Bude to v roku 202? ...nepredbiehajme priatelia.

Večer balíme veci, upratujeme po sebe v dome, aby sme ráno mohli vypadnúť bez zdržania. Tak dobrú noc Magadan, dobrú poslednú noc aj nám.

Dnes sme veru radi, že v tomto počasí zapisujem ďalšiu nulu do zápisníka.

38. deň, pondelok, 24.7.2023

Magadan – Atka – Debin – Jagodnoe

Ráno je obloha oveľa krajšia ako včera večer. Neprší aj keď cesty si dostali zabrať. Chcem zavolať na rozlúčku Andrejovi, no on ako na zavolanie prichádza sa rozlúčiť, no má pre nás zlú správu.

Volal s niekým zo svojich známych, preveroval situáciu po víkendových dažďoch a „Tenka“ je nezjazdná. Zmylo na viacerých úsekoch celé časti ciest a zosuvy pôdy zasypali túto trasu na niekoľko dní. Vraj nám ani na motorkách neodporúčajú sa pustiť tým smerom.

Lúčime sa a vraciame sa cestou po ktorej sme prišli, je pred nami už trocha známych, no predsa len nie ľahkých viac ako dvetisíc kilometrov. Robíme si posledné fotky mesta, ktoré dúfame že nevidíme naposledy. Dnešný presun je preto trocha smutný. Opúšťame Magadan a po asi 130 kilometroch aj asfalt. Zase tankujeme na rovnakom mieste, a prechádzame rovnaké hory.

Po pár hodinách sa dostaneme do tempa a určitého zabehnutého rytmu a občas sa objaví aj úsmev. No ten pocit, že je všetko za nami v nás stále akosi zostáva.

Počasie sa zase mení, prší, fúka chladný vietor. O pár desiatok kilometrov je zase sucho a teplo. Toto sa mení celý deň dookola. Stále sme nevideli medveďa o ktorých všetci vravia, že sú tu na každom kroku.

Večer prichádzame k našim kamarátom cestárom, kde sme už spali. Okamžite dostávame ubytovanie, jedlo a milión otázok. No dnes ani Richard nemá príliš náladu na preplach tela vodkou. Celkom rýchlo ukončujeme toto posedenie a ideme spať. Je to neuveriteľné, naozaj sa cítime akoby sme už mali všetko za sebou. A to je domov priamou cestou „skromných“ 12 tisíc kilometrov.

Dnes sme z trasy na Slovensko, ubrali nám dostačujúcich 502 kilometrov.

39. deň, utorok 25.7.2023

Jagodnoe – Kadykčan – Artyk – Usť-Nera

Lúčenie aj tu nemá konca kraja, výmena telefónnych čísiel, fotky na rozlúčku. Mierime k jednému miestu a mestu trocha bokom od trasy. Po pár hodinách prichádzame na križovatku ciest, kde sme sa mali dnes ocitnúť, no z iného smeru. Tu končí „tenkinská trasa“, ktorú sa nám nepodarilo prejsť. Je tu aj krátky pôvodný úsek starej letnej cesty, tak si tu z nej beriem zopár kamienkov na pamiatku (nie zlatých).

Kadykčan. Mesto po našej pravej ruke. Odbočujeme k jeho zvyškom. Kedysi 12 tisícové mesto. Dnes mesto duchov. Jediné zvuky ktoré tu počuť sú moje vlastné kroky po črepinách skla z rozbitých okien. Vietor ktorý po opustených domoch a uliciach vydáva zvuky, za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v lacnom hororovom filme.

Prechádzam sa po budovách, ktoré boli kedysi školou. Detský smiech zmĺkol navždy a už sa len čaká kým príroda a počasie dokončia túto apokalypsu.

Vstupujem do budovy ktorá vyzerá ako nemocnica, alebo zdravotné stredisko. Listujem v starom zošite ktorých sa tu váľajú desiatky. Posledný zápis je z roku 1998.

Vyľakajú ma nečakané zvuky nad hlavou. Strašidelné ozvena ten pocit len znásobí. A to som len vyrušil miestnu rodinu holubov, hniezdiacich niekde pod strechou, alebo tým čo zo strechy zostalo.

Telocvičňa v ktorej parkety sú zvlnené od vody a mrazu ako na húsenkovej dráhe. Všade vidno, že aj tieto zvyšky lákajú niekoho, aby odniesol čo sa dá.

Prechádzam dole ulicami, ktoré sú zarastené vysokými stromami, všade je voda, blato a mraky komárov. Pri jednom z panelákov z vchodu vybieha líška, asi tu žije v niektorom zo stoviek opustených bytov. Vystupujem na prvé poschodie. Dvere sú buď otvorené, alebo vôbec nie sú. Zo slušnosti nakuknem do bytov len z chodby.

Akýsi vnútorný pocit mi nedovolí vojsť k niekomu do jeho obydlia bez opýtania. Všade vidno rovnaký obraz. Sem sa už pozrel nejeden návštevník predo mnou. A evidentne neodišiel s prázdnymi rukami, tak ako ja.

Ťažko opísať slovami to čo tu vidím. Skaza kam len oko dovidí. Osudy ľudí, čo odišli a už sa nikdy nevrátia, tam kde akoby včera zastal čas. Od schodiska bez zábradlia v jednom z bytov vidím na stene visieť hodiny. Niekto ich ručičky nastavil tak, aby ukazovali čas 11.55. Mám chuť ich prestaviť na 12.05. pretože tu je už naozaj príliš neskoro na čokoľvek.

Vrátim sa k motorkám a pýtam sa Richarda, či si tu dáme prestávku na obed a niečo zjeme. Odpovedá mi len krátko „tu ja nechcem nič“.

Je to pochopiteľné. Deprimujúce a strašidelné miesto. A pritom do roku 1996 tu život mohol byť úplne obyčajným ako v tisíckach iných miest. Nebyť nešťastia, ktoré sa stalo v miestnej bani. Evenkovia, pôvodný národ žijúci v tejto oblasti vo svojom jazyku slovom „kadykčan“ nazývali malú priepasť.

Dnes z tejto priepasti v ktorej sa ťažilo kvalitné čierne uhlie, zostala len táto dočasná pamiatka na mesto plné života. Potrvá ešte pár desiatok rokov, kým si príroda poradí z rozrušenými betónovými stavbami, ktoré celkom zarastú vegetáciou a okrem fotiek zmažú akúkoľvek pamiatku na tento pôvodný „gulag", ktorý opúšťame so zvláštnymi pocitmi. Ani tu nestačia slová a na opísanie toho všetkého.

A fotky? Ak mám úprimne napísať, nemal som chuť ani záujem fotiť miesta ako tieto, len z jediného dôvodu. Všetko toto tu, je niekoho majetok. Už len to, že som chodil po cudzích domoch, po budovách, ktoré napriek tomu, že sú prázdne niekomu patria. Preto som mal pocit, že fotiť tu je ako fotiť na cintoríne. Urobil som len zopár fotiek zvonku budov a stačilo.

Asi sa to ťažko chápe, no priam sa mi zdalo, akoby každú chvíľu mal niekto do bytu vojsť, zapnúť svetlo, televízor a normálne žiť. Preto som nechcel rušiť toto zvláštne tiché súkromie.

Pokračujeme ďalej našim smerom. Cestou sledujeme okolie a hľadáme oproti idúceho motorkára o ktorom vieme, že má problém. Ide sám na Honda Varadero 1000 a niekde mal nehodu pri ktorej zohol zadný disk. Oprava na mieste nemožná, ale chlap pomaly ide ďalej. Stretávame ho poobede, je prekvapený, že o ňom vieme. Úspešne pokračuje ďalej a neskôr sa dozvieme, že domov ide letecky a motorku predáva v Magadane.

Neskôr poobede ešte stretávame iného jazdca na Suzuki V Strom 650, a tiež chvíľu podebatujeme. Chystáme sa ďalej, keď v tom počujem nie príliš optimistickú vetu „tečie mi olej“.

Pod zadným kolesom je mláka oleja. Problém je jasný a veľký. Richard a jeho BMW GS 1150, má pohon kardanom, a vzadu v tzv. „hruške“ je olejová náplň. Takže asi netesní gufero (tesniaci krúžok).

Dolievame preto obyčajný motorový olej a pomaly pokračujeme ďalej. Pred nami sú stovky kilometrov bez ničoho. Sme v najodľahlejšej časti cesty Kolyma. Na ceste nemá význam robiť žiadnu opravu, aj tak sa blíži večer. Motorka normálne ide, všetko funguje, len olej čoraz viac tečie a dolievame asi každých 50 kilometrov.

Aby toho nebolo málo, začína pršať a cesty sa menia na klzisko. Blato pod kolesami je ako ľad. Ide sa fakt zle a ešte aj s pocitom, že každú chvíľu sa to môže zhoršiť, alebo úplne zaseknúť.

Snažím sa Richarda upokojiť starou známou vetou „tečie, to znamená ,že je“. No moc mu to na nálade nepridáva. S prestávkami a pomalšie prídeme až do Usť-Nera. Pamätáte si, keď som na začiatku cestopisu písal, že ak sa má niečo pokaziť, stane sa to niekde úplne ďaleko. Usť-Nera je najvhodnejšie miesto na podobnú situáciu.

Vieme, že nejaký autoservis je na začiatku mesta napravo. Prichádzame sem, no hneď sa nič nedá robiť, tak čakáme. Ja zatiaľ zbehnem zaistiť ubytovanie, no nič nevybavím, všetko je plné. Vrátim sa do servisu, kde ma odrovná výraz Richardovej tváre. Je mi hneď jasné, že je tu nie jeden, ale viacero problémov.

Po zmontovaní zadného kolesa gufero samo vypadlo na zem. Je nepoužiteľné, no čo je horšie, je pohľad dovnútra. To čo bolo ešte dnes ráno ložiskom, je teraz len zmes úlomkov kovu a hranatých guličiek. Je neuveriteľné, že v tomto stave sa to nezaseklo a neurobilo oveľa väčšiu škodu. A zároveň nechápeme ako je možné, že to vôbec nevydávalo žiaden zvuk a nemalo to ani žiadnu vôľu, ani trasenie a dalo sa s tým vôbec ísť.

Rozoberáme celý systém a umývame diely. Nenašli sme nič, čo by zostalo vo vnútri poškodené. To naozaj raduje. A ložisko? Toto veľké špeciálne ložisko a gufero, je pri troche šťastia možné zohnať v Moskve. Dodanie odhadujeme na dva týždne, pri miestnych pomeroch a priaznivej konštalácii počasia.

Richard siahne do kufra a vyberá nové ložisko aj s tesnením. Pri našich cestách je to jedna z povinných výbav tohto motocykla. Jednoducho sme ho mali so sebou. Teraz je to už len v rukách miestneho majstra servisu, aby dokázal dostať dole zvyšok ložiska a nalisoval nové ložisko na pôvodné miesto bez poškodenia.

Toto sa deje úspešne a o hodinu všetko skladáme a robíme skúšobnú jazdu. Odľahlo nám a po chvíli ešte viac, keďže sa nám podarí cez niekoho z miestnych zohnať ubytovanie. Stále prší, a je chladno a veterno.

Ubytovanie je naozaj len veľmi provizórne, ale nám to stačí. Nákup piva na oslavu úspešného vyriešenia inak neriešiteľného problému je samozrejmosťou.

Dnes bol zase výživný deň, a unavený ledva stihnem zapísať 524 kilometrov a zaspávam.

40. deň, streda 26.7.2023

...cestou nazad - Kolyma

Usť-Nera – Kjubeme – Teplij Kluč – Chandyga

Ráno balíme v daždi a bez meškania sa vydávame na „trasu“. Akosi niet príliš už čo riešiť a preto len zastavujeme v Kjubeme, v „kafe Kuba“ na jedlo.

Kocháme sa krajinou opačným pohľadom, ako sme išli sem. Žiadna nuda preto nehrozí. Robíme len minimum prestávok, a v podvečer len dotankujeme v Teplij Kľuč. Môj Kontakt mi dal kontakt na ubytovanie v meste Chandyga, kde sme spali cestou sem na benzínke v stane.

Dnes bol deň stretnutí. Počas dňa sme stretli viacero výprav. Chlapi z Moskvy na dvoch BMW GS 1200, chlapi z Turecka na dvoch CRF 250L, chlap z Estónska na BMW GS 650, a na záver chalan z Tyndy z klubu Barrels kde sa nakoniec ocitneme neskôr nečakane aj my. Ide na čopri s totálne hladkou zadnou pneumatikou, za ním ide na aute jeho žena a spoločne mierili do Magadanu.

Posledný úsek asi 200 kilometrov sa strašne práši. No dnes ideme ako píla, a večer sme v tomto meste na ľavom brehu rieky Aldan.

Na dohodnutom mieste sa zastavujeme v obchode, kde kupujeme niečo na večeru a veľmi pohľadná a milá predavačka, je zároveň aj osobou, ktorá nás ubytuje. Dostávame veľký byt so všetkým čo treba, teda okrem majiteľky. Ako sa dozviem ráno, ona sama žije o poschodie nižšie.

Keď sme jej odovzdávali kľúče, prišla rozospatá, so strapatou blonďavou hrivou, v pyžame a župane, no aj tak jej to veľmi svedčalo. V prípade vášho záujmu o ubytovanie som jej telefónne číslo stratil...

Dnes sme rýchlym tempom išli a ešte rýchlejšie zapisujem 561 kilometrov.

41. deň, štvrtok 27.7.2023

Chandyga – Megino-Aldan – Čerkech – Čurapča

Balíme a odchádzame ráno bez náhlenia. Je teplo, a my pomaly ideme k rieke Aldan. Tu nás čaká „parom“ no odchádza až okolo obeda, takže čakáme. Nakoniec sa vezieme za 300 rubľov /osoba + motorka. Na druhom brehu si dáme obed príšernej kvality. Ale aspoň ním nakŕmim psa, ktorý mi zatiaľ strážil motorku.

Prvý úsek je veľmi zlý, nepríjemný jemný piesok ktorý robí motorku ťažko ovládateľnou. K tomu jeden kamión za druhým a všetky tak prášia, že nevidno nič. Príšerné teplo a mraky komárov. Neskôr poobede sa situácia zmení a na mnohých miestach vidno, že pár dní dozadu tu boli zápasy s prírodou. Zapadnuté nákladné autá, ktoré nemá kto vytiahnuť z blata. Jamy s hlbokými koľajami, kam sa vojdem celý aj s motorkou. Toto je ten úsek o ktorom sme počuli, že bol neprejazdný.

Dnes je to už lepšie a pokračujeme miestami, až príliš rýchlo. V jednej takej jame si s vidinou blížiaceho sa asfaltu nedám trocha pozor. Hlbokú jamu pred sebou zbadám v poslednej chvíli. Skáčem a dopadám na brucho motocykla. Ozve sa silná rana z podvozku a ja radšej stojím. Kontrolujem všetko a v duchu si nadávam. No našťastie je všetko bez ujmy a pokračujem. K večeru prichádzame do mesta Čurapča. Tu nakupujeme jedlo a na noc sa rozložíme v miestnom hypodrome, alebo niečom čo sa podobá na dostihový areál.

[clanok null ]

Nemá význam ísť dnes už ďalej. Pred nami je asfalt a tak si robíme posledný večer na trase Kolyma.

Sú tu rôzne domčeky v ktorých sa môžeme rozložiť no nakoniec volíme stan, keďže tu lieta množstvo komárov. Pomaly hodnotíme cestu, keďže sme už vyšli na asfalt. Spokojnosť vládne u oboch z nás. Zajtra si dáme oddychových pár kilometrov do Jakutska.

Na dnešný deň si zapisujem priemerne náročných 228 kilometrov.

42. deň, piatok 28.7.2023

Čurapča – Nižnij Besťjach – Jakutsk

Ráno sa bez ponáhľania balíme. Kontrolujem motorku, všetko je zdá sa v poriadku. Najťažšie úseky máme za sebou, teraz to bude už len o výdrži v hltaní kilometrov.

Vychádzame na cestu a po asfalte sa pomaly blížime k Jakutsku. Zrazu ma v prilbe prekvapí veta, „a ty máš kde značku?“. Zastavujem a hľadím nechápavo na motorku. V miestach kde má byť moja značka je len prázdne miesto a akosi tam toho chýba viac. Celý držiak značky je preč.

Kedy sa táto vec udiala je nejasné. Nechápem len ako som si to nemohol nevšimnúť. Pozeráme vo fotkách a zisťujeme, že som ho stratil už včera niekedy okolo obeda. Pretože tam som videl na jednej fotke, že ešte značku mám. To, že si túto vec nevšimol ani jeden z nás je neuveriteľné. Nemá význam sa vracať a skúšať hľadať niečo, o čom netušíme kde v blate, piesku a prachu sa nachádza.

Pokračujem ďalej bez značky a v Jakutsku budeme vymýšľať niečo. Prichádzame k paromu cez rieku Lena. Stojí ich tu niekoľko a takmer hneď ako sa nalodíme aj odchádzame. Nechcú od nás nič. Počas plavby skúšam u domácich zistiť, kde by sa dala vyrobiť náhrada mojej značky. Okamžite sa začína telefonovanie na všetky strany a mám hneď dve adresy kam ísť.

Po výjazde z lode preto mierime do mesta vyriešiť môj problém, pretože je piatok poobede. Na prvej adrese nenachádzame žiadne riešenie. Na druhej adrese by mi aj vyrobili značku, no keďže majú len tabuľky so skratkou RUS a zástavou, tak ani tu nepochodím.

Pýtam sa na nejakú firmu ktorá sa venuje tlači a kopírovaniu. Jednu takú o chvíľu navštívim a po prvotných odmietnutiach a strachu vyrobiť niečo, čo im pripadá ako zakázané sa nakoniec dohodneme.

Na internete nachádzame obrázky ako vyzerá slovenská značka, podľa technického preukazu opíšu text a hotovo. Ešte dostanem možnosť, že mi to celé vytlačia hneď ako plastovú tabuľku a nie len ako nálepku. Objednávam si hneď dva kusy a platím pár rubľov. Zajtra mám prísť si to vyzdvihnúť. Problém je vyriešený a mierime k Timurovi domov. Teda on je stále preč, požiare ku ktorým ich povolali sú cez leto dlhodobým problémom.

Zostávame u neho doma s jeho ženou. Pre niekoho asi ťažko predstaviteľné, no u nich normálka. Nie sme tu u nich prví ani poslední cestovatelia. Dávame sa do poriadku, umývame zo seba prach a perieme oblečenie.

Večer je doma Elvíra s jej kamarátkou, ktorá k nej prišla na návštevu, tak nechceme rušiť a ideme sami do mesta. Presunieme sa na jediné vhodné miesto pre nás v tomto meste. Sme tu už ako doma, „Kryša“ (Strecha) je v piatok plná na prasknutie. Čoho a koho netreba detailne popisovať.

No aj tu sa už začína prejavovať syndróm návratu. Napriek ohromnej prevahe exkluzívnych kusov žien okolo nás, je nálada akási slabá. Závan domova so zápachom povinností a práce sa doniesol až sem. Zakončujeme to tu pomerne skoro a ideme spať. Aj to sa stáva chlapom po štyridsiatke...

Dnes sme si pripísali dojazdom do Jakutska 213 kilometrov.

43. deň, sobota 29.7.2023

Jakutsk

Vstávame a hneď sa púšťame do dnešných plánov. Máme čo robiť celý deň. Vyrážame do mesta. Prvé čo treba je, umyť motorky. Keďže sa tu už vyznáme ideme na rovnakú umyvárku ako predtým. Odľahčujeme naše stroje o pár kilogramov blata a prachu. O kus ďalej je pneuservis, kde nás už čaká majiteľ Pavel a jeho syn nadšený fanúšik motoriek.

Tu priamo pred budovou práve prebieha „remont dorogy“ (oprava cesty) na miestny spôsob. To znamená vykope sa obrovská jama, urobí sa čo treba a potom sa to zasype pieskom. A kto to nepozná má smolu.

Ako aj ja. Vletím do tejto mäkkej hmoty, ktorá ma okamžite zhltne. V tej chvíli letím z motorky niekam do strany. Toto všetko v strede ulice za plnej premávky. Všetko končí smiechom, nikomu s nič nestalo, chlapi zo servisu mi pomôžu postaviť motorku a ja sa vyhrabávam z tejto turistickej pasce.

Po nekonečných úvahách pre a proti sa Richard rozhoduje, že si tu vymení obe pneumatiky. Tie na ktorých sme prišli z domu máme u Timura na balkóne. Richard si berie svoje dve a tu ich mení. Ja zatiaľ kontrolujem motorku a všetky nosné časti. Zvládla to bez jedinej chyby, všetko funguje tak ako má.

Jediné čo treba meniť je spotrebný materiál a to je zadné brzdové obloženie. Mám so sebou náhradné a kým Richard vymení pneumatiky, ja mením platničky. Meníme vzduchové filtre, dávame nové, keďže prašné časti ciest su už takmer za nami. Doťahujem všetky skrutky, no nič nie je povolené.

Na oboch našich motorkách máme rovnaké zadné pneumatiky, ktoré dostali poriadne zabrať a sú asi tak na 80% zodraté. Okrem toho majú množstvo malých šrámov po celom obvode, od ostrých kameňov.

To, že sme celú trasu Kolyma dali s jedným jediným defektom, na mojej motorke je priam zázrak. Predné pneumatiky sú na tom o trocha lepšie a ešte niečo vydržia. Preto sme sa v posledné dni s Richardom dohadovali čo urobiť.

On mi nakoniec povedal, že to prezuje, lebo sa už potom nechce príliš zdržovať. Dôvod je taký, že naše cesty sa časom rozdelia. On pôjde už priamou cestou domov a ja si ešte trocha chcem pojazdiť. Preto ja na mojej motorke ešte nechávam staré pneumatiky a tie čo tu mám odložené si zoberiem so sebou a časom ich niekde prezujem.

Richard obúva pôvodné pneumatiky Heidenau Scout K-60 na oba disky. Prednú pneumatiku, na ktorej jazdil tu po Kolyme si priviaže dozadu na nosič a berie so sebou. Zadnú, ktorá sa mu zdá už nevhodná, hádže na kopu vedľa pneuservisu, k starým pneumatikám. Áno tušíte správne....

Je poobedie a ja sa mám zastaviť si vyzdvihnúť moju značku. Všetko klaplo a ja dostávam dve celkom pekné plastové tabuľky. Montujem ich univerzálne, sťahovacie pásky sú povinnou výbavou každého cestovateľa. Keď sa trocha ušpinia, nikto nezbadá rozdiel medzi originálom a miestnou kópiou.

Máme na dnes všetko hotové, a vrátime sa do bytu, kde je Timurova žena Elvíra už zase sama. Urobíme jej väčší nákup ako znak vďaky. Deti sa tešia hlavne ovociu a Richard si našiel parťáčku k posedeniu. Drobná žena s ním drží krok celý večer. Pivo a koňak je silné kombinácia, no zniesla teda poriadne.

Vonku nás čaká taxík, načo sa zdržovať prechádzkou cez mesto, keď náš cieľ je zase jasný „Kryša“. Dnes sa platí aj vstupné, je sobota, takže tu bude asi nejaká lepšia kultúra. Vychádzame na poschodie a po prejdení kontroly od ochranky sa na nás hneď od dverí vrhá nádherná organizátorka, či ako nazvať osobu, ktorá má na starosti chod celého podniku.

„Konečne ste tu!“ hovorí a je vidno, že jej na duši odľahlo. Sme tu síce len asi piatykrát, no žeby nás niekde niekto takýmto spôsobom vítal, si nepamätám. Začínam v tom cítiť nejaký problém.

V bare sa pomaly začínajú hlavy otáčať smerom k Richardovi. Začínam mať podozrenie, či tu on niečo nevyviedol, počas dvoch dní, keď som ležal u Timura doma chorý a on sa motal po meste ako samostatná jednotka.

Prihlúpy výraz na jeho ksichte mi ale hovorí, že tentoraz on je v tom nevinne (a ona predsa tvrdila,že má 18 rokov)...

Nakoniec prevezmem iniciatívu ja a zachraňujem môjho kamaráta od prípadných alimentov. Pýtam sa, o čo sa jedná a prečo je Richard zrazu takým stredobodom záujmu miestnych krásavíc.

Môj nie ruský prízvuk hneď prezrádza, že sme „inostranci“. Milá slečna nám hneď s úsmevom podáva vysvetlenie. Cítiť z nej jemné sklamanie.

„Aha, takže vy nie ste ten saxafonista, ktorý tu má dnes koncert a mešká“....

Po pár sekundách ticha, prichádza výbuch smiechu a vysvetlenie celej situácie má už pokračovanie pri barovom pulte. Môj hudobne nadaný kolega, ktorý mi druhým mesiacom hrá akurát tak na nervy, podrástol o minimálne desať centimetrov, pri jeho novom povolaní.

Dnes to tu s ním bude na nevydržanie. Prísun vodky je povolený, pravý saxafonista sa nakoniec tiež dostavil a koncert sa odohral v našej prítomnosti na čestnom mieste. A keďže si Richard teda nezahral na saxafóne pred obecenstvom, nebol dôvod aby si nejaká tiež zahrala na jeho saxafóne.

Po opravároch internetu, za ktorých nás tu mali predtým, sme sa dostali k ďalšiemu povolaniu a to nás len teší. Aspoň vidno, že sa tu nestratíme. Čo sa nakoniec trocha aj stalo, keďže ja som sa pobral spať skôr.

Použil som na cestu taxík a náš hudobný virtuóz si nad ránom zmyslel menšiu prechádzku, pri ktorej sa trocha stratil v časopriestore tohto mesta. Nakoniec sa mu podarilo nájsť správne „napravľenie“ (smer) a doplazil sa na základňu, z ktorej ráno pokračujeme domov.

Zápisník dnes nedostal nič, pretože zostal niekde na ulici v kufri motorky, no ráno sem dopisujem 20 kilometrov jazdy mestom.

44. deň, nedeľa 30.7.2023

Jakutsk – Nižnij Besťjach – Tommot – Aldan

Ráno je na obed. Nastáva balenie a rozlúčka. S domácimi, s mestom Jakutsk a republikou Sacha onedlho. Pohostinnosť s akou nás k sebe prijal Timur a Elvíra nemá obdoby. Patrí im právom veľká vďaka za všetko. Známymi ulicami mesta vychádzame smerom k prístavu. Tu v poslednej sekunde pred zodvihnutým nakladacej plošiny vchádzame na loď.

O hodinu sme na druhom brehu rieky Lena, ktorá nám tiež priniesla kopec nevšedných zážitkov. Tankujeme a pomalým tempom sa plazíme na juh.

A-360 Lena, taký názov no cesta po ktorej pôjdeme, až na jej samý koniec do mesta Never.

Ver alebo never navigácia ukazuje zaujímavý údaj. Mám pokračovať rovno 1130 kilometrov a potom odbočiť doprava.

Držíme sa na motorkách ako muchy na čelnom skle. Nikto nič nehovorí, len ideme a ideme. Zastavujeme sa na neskorý obed, alebo skorú večeru. Na parkovisku na nás hneď skočí partia miestnych a všetci sa chcú fotiť a rozprávať. A my chceme len jesť a oddýchnuť. Je to niekedy naozaj ťažké byť známym hudobníkom, že Richard?...

Večer sme v meste Aldan. Tu si na tretí pokus nájdeme ubytovanie. Všetci majú priam panický strach ubytovať cudzinca. Vraj na to potrebujú povolenie. Nakoniec nám v jednom zo zariadení dajú izbu s podmienkou, že ráno skoro odídeme. Je nám to jedno a tak berieme. Sprcha, posteľ, ja polievku zo sáčku, Richard pivo z plechovky. Koniec priameho prenosu.

Hľadám zápisník, trvá to dlho, neleží na svojom mieste. Nachádzam ho a z posledných síl píšem 523 „kil“ a zaspávam. Ráno ho nachádzam vedľa postele. Dopisujem zvyšné písmená toho slova „ometrov“.

45. deň, pondelok 31.7.2023

Aldan – Nerjungri

Keďže sme skoro vstali a vypadli ako „ďežúrnaja“ (babka z ubytovne) chcela, tak si dávame smelý plán prejsť dnes až na „federálku“ P-297 smer Moskva. Čiže nejakých v iný deň priemerných 600 kilometrov.

Prvé čo robíme je, že si obliekame nepremoky. Zase leje. A leje nám celý deň. Stojíme po sto kilometroch premožení, zmrznutí. Volá mi Timur, že či už sme aspoň niekde na Bajkale. Jasné kamarát, sme tu za rohom na zastávke a nechce sa nám ďalej v tomto počasí. O chvíľu volá zase. V meste pred nami nás čaká ako Kontakt (ako inak Andrej). Miestny motorkársky klub je dnes len náš ak chceme.

Máme z toho trocha nervy lebo sme prešli za dva dni len asi šesťsto kilometrov. No počasie je naozaj hrozné. Preto sa dohadujeme, že ak prestane trocha pršať ideme tam. Sušíme oblečenie kde sa len dá. S motorkami sme vliezli až pod strechu autobusovej zastávky. Všade sme rozvešali bundy, tričká, rukavice a všetko čo stihlo na nás premoknúť.

Po čase v silnom daždi prichádza k zastávke akási babička, cítime sa hrozne previnilo a posúvame motorku aj oblečenie, aby sa mohla schovať pod strechu. So záujmom si všetko poobzerá a zahlási, „vy zdes targujete s odeždoj?“(vy tu predávate oblečenie?). Zase raz sa nálada zlepšuje smiechom.

Vysvetľujeme babičke, že sme len počestní pocestní „iz Čechaslavákii“, pretože starším ročníkom sa tento názov skôr pripomenie. O chvíľu prichádza autobus a lúčime sa. Nakoniec si od nás nič nekúpila.

My o hodinu balíme náš pojazdný „second hand“ obchod a presúvame sa v prerušovanom daždi až k mestu Nerjungri. Tu nás pri odbočke k nejakému veľkému závodu, už čaká náš dnešný neočakávaný hostiteľ.

Motorkársky klub „Severný vietor“ má sídlo práve tu v areáli závodu a v hale parkujeme motorky. Miestny klub tu má menšiu budovu, v ktorej sa dá urobiť servis, prespať v teple, a osprchovať z vody tečúcej priamo cez strechu.

Tento nedostatok riešime podložením vedier. Keďže nemáme so sebou nič, sadáme do auta a ideme na nákup potravín a hlavne piva pre môjho dnešného pouličného predavača handier. Jazdu sme skončili už skoro na obed, bude treba piva do zásoby, tak aby vydržalo do neskorého večera.

K dispozícii je aj „báňa“ (sauna s kúpeľňou) a večer nám príde navštíviť aj sám majiteľ celej tejto časti. Veľmi skromný, no rozumný chlap. Sám je motorkár, poukazuje nám svoje stroje, ako aj časť závodu.

Posedí s nami, prinesie zopár pív a dlho do noci sa rozprávame. Naozaj veľmi príjemný večer nebyť toho, že tu má aj akéhosi poskoka, trocha zabrzdeného chalana, ktorý tu pracuje ako nejaký správca, strážnik a upratovačka v jednej osobe.

Stále vyžaduje pozornosť s niečím. To vypiť, to zapáliť, to rozprávať sa s ním. V noci už mám z neho riadne nervy, chodí sem stále a berie si čo sa mu zachce. Trieska dverami, vykrikuje a nedá spať. Otravný je ako svietiplyn. Ráno sa tvári, že si nič nepamätá.

My sa tvárime, že si tiež nepamätáme, kedy bol naposledy deň na asfalte s nájazdom iba 259 kilometrov. Hold domov sa nám jednoducho nechce.

46. deň, utorok 1.8.2023

Nerjungri – Nagornij – Lapri – Tynda

V noci skončilo zatekanie strechy, takže prestalo pršať. Balíme, upratujeme a lúčime sa s týmto nečakaným no zaujímavým miestom a novými známymi.

Pokračujeme naším smerom. Ten je dnes daný smerom na juh. Končí sa Jakutská republika (Sacha) a zároveň sa začína Amurská oblasť. Ďakujeme tejto obrovskej republike za návštevu a pohostinnosť a o malý krok sa posúvame smerom domov.

Zopár úsekov bez asfaltu na horských prechodoch nám robí cestu atraktívnou. Celkom som si odvykol, že sme poriadne cesty nevideli pár týždňov. Vychádzame zase na pevný podklad s čiernym a celkom kvalitným asfaltom.

Prejdeme doslova len pár metrov, keď vidím ako Richardovi, ktorý ide predo mnou niečo odpadlo z motorky. Kričím zastav niečo ti spadlo. On len odpovedá, „nič nespadlo, to som na niečo nabehol a je koniec“.

Kým stihneme na krajnici zastaviť jeho zadná pneumatika je prázdna. Postavíme motorku na hlavný stojan a nemo hľadíme na obrovskú dieru v plášti, ktoré meria asi 15 centimetrov. Je nám jasné, že toto nespravíme na mieste nijako. Pozrieme sa na seba a obom nám v mysli prebehne to isté. Náhradná pneumatika, ktorú Richard pred pár dňami zahodil v Jakutsku.

Teraz je už zbytočné riešiť to, že si mal nechať ešte na pár stoviek kilometrov tú starú a potom neskôr keď by už bola celkom zodratá ju vymeniť. Teraz je zbytočné rozmýšľať, žeby bolo lepšie keby v tejto chvíli pred nami ležala rozrezaná stará pneumatika, ako táto veľmi dobrá Heidenau Scout K60.

Rozhodnutie je jasné. Ja beriem celé jeho koleso k sebe na motorku a idem priamo vpred. Dozadu to nemá význam, tam nič nie je až k miestu odkiaľ sme ráno vyrazili. Pred nami je mesto Tynda, jediné väčšie niečo cestou, kde sa dá nájsť pneuservis.

Netuším ako to je ďaleko no vyrážam hneď. Signál tu nie je žiaden, takže Richarda nechávam vedľa cesty len tak. Letím do mesta, a tu hneď aj tankujem, lebo ma čaká cesta nazad a potom zase cesta sem. Prešiel som asi 80 kilometrov od miesta, kde sa nám to stalo.

Nachádzam „šinomontaž“ (pneuservis) a hneď riešime situáciu. Chlap vyzúva pneumatiku a vyzerá to veľmi zle. Je úplne rozrezaná a diera je fakt obrovská. Chlap to ale nevzdáva, brúsi, lepí a skúša rôzne možnosti ako to dať do aspoň trocha pojazdného stavu. Nahadzuje pneumatiku nafúka ju a kontroluje vo vode. Všetko drží, platím mu za robotu a letím nazad.

Pri Richardovi sa za tie asi tri hodiny pristavilo zopár áut. No ničím nemohli pomôcť, no aj tak im ďakujeme. Nahadzujeme koleso a ja hľadám na ceste zdroj nášho problému. Nachádzam kus plechu, ktorý po preskúmaní identifikujeme ako brzdovú platničku z nákladného vozidla. Je vybrúsená ho hladka a ostrá ako žiletka.

Ležala na ceste a Richard po nej prešiel predným kolesom. Jednoducho ju nevidel. V tej chvíli sa tento kus kovu dal do pohybu a rotácie a keď o zlomok sekundy po ňom prešlo aj zadné koleso, tak výsledok sa dostavil.

Beriem tento problém do ruky, fotím a nakoniec ho hodím Richardovi do kufra, domov na pamiatku.

Pokračujeme ďalej, ale rýchlosť držíme len okolo 60km/hod. Žiadna istota to veru nie je s takou dierou v kolese. Prichádzame k mestu Tynda tu sa fotíme pri tabuli a kontrolujeme stav. Zatiaľ je to dobré. Vchádzame do mesta a pár stoviek metrov pred pneuservisom vidím, že zadné koleso už „pláva“ zo strany na stranu.

Pomaly sa doplazíme a pneumatika je úplne prázdna. Chlap sa hneď chytá roboty zhadzuje znovu pneumatiku z disku a vidíme, že tu niet pomoci. Diera je tak veľká, že tu nič nepomôže a ani prípadná montáž duše situáciu nezachráni, pretože dnu trčia drôty z pneumatiky. Jednoducho ju môžeme vyhodiť. A tak Richard v priebehu troch dní vyhadzuje druhú pneumatiku a pozerá sa na holý disk.

Je naivné si myslieť, že tu niekde kúpime novú pneumatiku požadovaného rozmeru. Tu sa všetko objednáva s dodaním v týždňoch. Okolo nás sa zhromaždí niekoľko domácich, telefóny zvonia, každý sa snaží pomôcť.

Sadám do auta k jednému z nich a obiehame všetky ostatné servisy v meste. Bez šance. No dostávame typ na človeka ktorý niečo má. Pri svetle baterky nachádzam v jednom sklade na veľkej kope starých pneumatík, jednu ktorá rozmerovo sedí.

Je to ale nejaký starý vzor dezénu, vhodný len na cestu a hrúbka dezénu je len asi 2 milimetre. Okrem toho je tvrdá ako kameň a rok výroby začína číslicami 19..

Chlap ktorý to tu vlastní mi vysvetľuje, že tu sa odkladá absolútne všetko. Ja to chápem, no nakoniec len poďakujem a nechávame si túto možnosť ako úplne posledný bod záchrany.

Vrátim sa k Richardovi a poviem, „ber si moju náhradnú“. Ja veziem so sebou obe moje pneumatiky a zadné máme obaja rovnakého rozmeru. Obúvame teda moju celkom dobrú pneumatiku a problém je čiastočne vyriešený.

Obaja môžeme pokračovať ďalej, no predo mnou je teraz veľké riziko. Keďže sa o chvíľu rozdelíme a každý pôjde iným smerom, tak v prípade, žeby sa niečo stalo s mojou zadnou pneumatikou, ktorá je na hranici životnosti, tak som úplne odpísaný v tej chvíli.

Teraz je ale hlavné to, že sme obaja mobilní a preto poďakujeme a odchádzame, chlap nechcel za opravu nič. Dávame si tu vedľa v takom malom zastrčenom „kafe“ výborný obed, že nám to robí hneď dobrú náladu. Je už neskoré popoludnie a my dnes po tom všetkom nemáme chuť ísť ďalej. V banke meníme nejaké eurá z nášho, už aj tak biedneho rozpočtu a na odporúčanie ideme do klubu „Barrels Tynda“.

Motorkársky klub miestnych „bajkerov“ u ktorých sme tiež bezúspešne hľadali pneumatiku, nám dnes bude strechou nad hlavou. Parkujeme dole v garáži a na poschodí je krásny upravený „post“, kde sa stretávajú členovia.

Večer ešte urobíme trocha nákup, aby sme tu neboli s prázdnymi rukami a posedíme s chlapmi. Richard testuje kvalitu miestnych odrôd čapovaného piva. Vzorky sú vraj dobré, preto si bral z každej. Tu sa čapuje do 1,5 litrových plastových fliaš, priamo zo suda.

Večer pred spaním stále rozoberáme posledné dni. Je to akési fakt zvláštne. Trasa A-360 Lena má „len“ niečo okolo 1200 kilometrov. Čo sa dá pri troche úsilia prejsť za jeden deň. My sme na tomto úseku už plné tri dni a ešte nás čaká zajtrajší deň, kým prídeme na koniec tejto cesty. Akoby nás sever a Kolyma celkovo nechceli pustiť domov.

Dnes sme začali uvažovať aj o inej možnosti. Pri pohľade do kalendára vidíme, že ak chce Richard prísť domov v približne dohodnutom termíne, tak to bude celkom veselé. Preto skúšame zistiť možnosť prevozu jeho aj motorky priamo z tohto mesta. Tynda leží na trase Bajkalsko-amurskej magistrály (BAM) a potom sa napája na Transibírsku magistrálu, po ktorej sa dá dostať do Moskvy.

Po technických problémoch ktoré mal, tak uvažuje o možnosti odviesť sa do Moskvy vlakom. Ráno pôjdeme zisťovať na stanicu, aké sú možnosti. Jeden z členov klubu nám s tým pomôže, pretože tu všade má „svojich ľudí“. No to bude až zajtra. Dnes už nič nevyriešime.

Jediné, čo ešte stihnem je zápis do múdrej knižky. Dnes tam pribudlo 331 kilometrov, no zo toho je 2x cesta hore dole s kolesom k Richardovi, takže na našej trase sme si dnes ukrojili len smiešnych asi 160 kilometrov. Nie každý deň sa darí tak akoby sme chceli.

47. deň, streda 2.8.2023

Tynda – Never – Šimanovsk – Zavitinsk

Posledné spoločné ráno je tu. Balíme a v dohodnutom čase odchádzame na stanicu a do prepravnej spoločnosti zisťovať podmienky a možnosti prepravy. Obiehame kancelárie, klopeme na rôzne dvere. Informácie sa zbierajú a celá operácia naberá pomaly konkrétne rozmery a tvar.

Výsledok ja asi nasledovný: prevoz je bez problémov možný, za podmienok ktoré sú striktne dané. Motocykel sa zabalí do prepravnej bedne, ktorej výrobu treba zaplatiť. Vlakom sa odpraví do Moskvy v najbližších dňoch a preprava potrvá asi týždeň.

Richard sa prepraví iným vlakom do Moskvy, kde si počká na nákladný vlak, ktorý privezie jeho motorku. Lístky na osobný vlak sú voľné najbližšie až na tretí deň. Inak je všetko vypredané, je leto, sú prázdniny a ľudia cestujú.

Cenovo to bude okolo 10 tisíc rubľov (asi 100€) za kubický meter bedne (motorka bude mať asi 2,5 kubického metra objemu. Lístok pre pasažiera sa začína na cene od 20 tisíc rubľov (asi 200€) za obyčajné ležadlo vo vagóne, kde je tuším 54 ležadiel, až po ceny 1. triedy, ktoré sme ani neriešili.

Sedíme na lavičke a dumáme čo urobiť. Ani finančne a ani časovo to nie je žiadny výhra. Jediné čo sa dá ušetriť je motocykel a únava jazdca pri presune, ktorý je z tohto miesta do Moskvy asi 7500 kilometrov.

Nechcem Richardovi radiť ani jedno, ani druhé. Sám sa musí rozhodnúť ktoré riešenie, je v tejto chvíli lepšie. Nakoniec hovorí, „prišiel som sem a aj odídem na motorke“. Lúčime sa teda s miestnym pomocníkom, ktorý to chápe. Snáď bude všetko už v poriadku a nič sa nebude kaziť. Naivná predstava že?

Spoločne prejdeme posledných asi 170 kilometrov na križovatku pre meste Never. Tu sa stretáva „avtodoroga“ A-360 Lena a „avtodoroga“ A-297 Amur. Známe miesto, kde kedysi dopravná značka ukazovala MAGADAN 3177 kilometrov. Jednu takú staršiu fotku (rok 2015) prikladám z tohto miesta.

Dnes je tu nápis Tynda 162 kilometrov. Asi cestárov nebavilo každý rok meniť dopravnú značku, na ktorej bolo množstvo nálepiek rôznych výprav do tohto ďalekého mesta.

My zájdeme na blízku benzínku, dotankujeme pretože nás oboch čaká úsek o ktorom vieme, že je neskutočne pustý v oboch smeroch. Dáme si spoločný obed, ktorý mi akosi nejde dole krkom.

Po 47. dňoch prichádza rozlúčka o ktorej sme vedeli už pár týždňov vopred, keďže naše plány sa cestou menili a kvôli čomu nemôžeme absolvovať zvyšok cesty spoločne. Je to celkom dojemné lúčenie s týmto starým, ufrflaným človekom.Akoby som počul slová Richarda.

Z mojej strany, ale úprimne hodnotím tie dni ako veľmi úspešné a keďže sa poznáme dlhé roky, našli sme vždy spoločnú reč a počas celej doby sme neriešili ani jeden problém zvaný „ponorková choroba“. Len sme sa niekoľkokrát denne navzájom poslali do miest, kde nohy prestávajú mať slušné pomenovanie.

Aj keď je to jeden arogantný, tvrdohlavý chlap, tak ho mám v podstate rád a týmto mu ďakujem, že som ho mohol zobrať zo sebou, čo som mu kedysi sľúbil, (samozrejme on to vidí opačne).

Štartujeme a ideme od seba chrbtami. Od k zapadajúcemu slnku na západ a ja k blížiacej sa noci na východ. Zrazu je akosi ticho. V prilbe nikoho nepočuť, a po hodine ma chytajú driemoty. Premáham sa a ešte dlho do večera pokračujem. V strehu ma drží len povestná zvlnená cesta. Sú tu úseky, ktoré sa vplyvom podložia zmenili na akúsi jazdu hore dole po takých zvláštnych bublinách.

Tu ísť vysokou rýchlosťou znamená možnosť si reálne zalietať. Preto aj dopravné značky upozorňujú na tento úsek.

Večer nachádzam pri ceste pekné pole s balíkmi sena. Zachádzam na tento voňavý hotel pod hviezdami a rozkladám stan. Som ďaleko od cesty, je ticho a teplo. Ani komárov nieto. Posedím v tichu, zapíšem detaily dnešného dňa ľahnem spať. V noci ešte píše Richard.

Úspešne prišiel do mesta Mogoča na „bajkpost“. Venuje sa pivu a obzeraniu miestnych krásavíc sediac vonku na dvore.

Týmto dňom sa končí aj naše spoločné putovanie po Kolyme a týmto sa končí aj druhá časť môjho cestopisu.

Ja si len zapíšem číslo 725 kilometrov a idem obdivovať zvuky miestny cvrčkov, ktorých koncert začína.

Koniec druhej časti.