Cesta okolo Ruska za 80 dní 2/5

1. časť - Sibír, Bajkal, rieka Lena.

Poďme sa teda pozrieť ako tá cesta a tie dni ubiehali. Príbeh je to natoľko obsiahly a popis všetkého sa sem jednoducho nedá vtesnať. Vystupovať tu bude toľko postáv, že čitateľ by sa v nich stratil už pri piatom mene. Rozhodol som sa niektoré osoby nahradiť len univerzálnym slovom „Kontakt“.

Nakoľko za roky cestovania mám dlhodobé priateľstvá smerom na východ od nás, tak som si množstvo situácií uľahčil vopred a za pomoc som sa patrične poďakoval. Dovolím si tvrdiť, že v mojom širokom okolí nepoznám niekoho kto by mal takú sieť kontaktov ako ja.

Týmto tu nechcem hádzať ramená, že kto som. Skôr naopak. Často ma kontaktujú cestovatelia s prosbami o radu. K tejto téme sa vyjadrím na samom konci cestopisu, kde sa tomu povenujem zopár slovami.

Ako každý môj cestopis, aj tento príbeh začína obhliadnutím sa trocha dozadu a to ku koncu roka 2022. Už vtedy počas prípravy písania posledného cestopisu, som vedel, že daná téma cesty na ďaleký východ, bola len dočasne prerušená mojou zdravotnou stránkou. Po ukončení aktívneho jazdenia v minulej sezóne, som mal v hlave jasno kam to bude tento rok.

O plánoch vopred nikdy nehovorím, nikomu nedávam žiadne informácie, ani nerobím žiadne veľké haló okolo seba. V tichosti sa pripraviť, vyraziť a v pokoji sa vrátiť nazad. Ako sa hovorí, „menej vieš - lepšie spíš“.

Zimné mesiace pre motorkára sú z jednej strany nudnou dobou čakania na novú sezónu, no pre iného sú časom najväčšieho rozmachu svojich garážových zručností. Mne v zimnom období už po pár rokov prischla akási povinnosť voči sebe samému zosmoliť tieto riadky cestopisu.

Ako je v dnešnej dobe dobrým zvykom všade musí byť reklama a tak aj ja prerušujem vaše čítanie minútou reklamy:

Pred rokmi som si neuvážene zmyslel, žeby nebolo zlé urobiť akúsi „burzu skúseností a informácií“. Inými slovami som si naivne vymyslel menšie stretnutie zopár nadšencov cestovania.

Vtedy som oslovil asi osem Kontaktov a na môj vlastný údiv z toho nakoniec bol celkom dobrý večer. Z tejto netradičnej zimnej jednorazovej záležitosti v mojej osobnej réžii, je dnes tradičný „Zimný zraz u Nora“ ktorého ďalší ročník sa uskutočnil práve v týchto dňoch vydania tohto cestopisu. Prvý víkend v februári.

Každým rokom sa snažím zaujať niečím novým a pútavým, a verte mi nie je to vôbec jednoduché, takisto ako napísať kvalitný, poučný a zmysluplný cestopis.

Moje stretnutie mi už dnes prerástlo cez hlavu a musel som sám sebe stanoviť hranice únosnosti, pri ktorej to ešte dokážem zvládnuť v mojej priestorovej, aj hodnotovej úrovni.

Pozorne sledujem ostatné cestopisy z motorkárskeho prostredia a možno mám v hľadáčiku pozvania niekoho nového, možno práve teba milý kolega, ktorý práve teraz tieto riadky čítaš.

Koniec vlastnej reklamy.

Vrátim sa do spomínanej garáže. K cestovaniu na motocykli je potreba aj samotného motocykla. Minulý rok som si obstaral motocykel na cestu priamo v Rusku. No nakoniec z toho bol len jeden jediný deň cestovania a motocykel sa zase predal, tak toto ani neberiem ako nejaké vlastníctvo motocykla.

Aby som sa nenudil cez zimu v garáži dávam rozborku a zborku modelu GS Adventure 800 od BMW. Výsledok čo sa týka celkovej váhy motocykla po kompletnom zbalení na cestu bude nie príliš potešujúci no na „funkci to nebude mít vliv“. Na zdvíhanie motocykla zo zeme, je dnes už asi každé jedno cestovné enduro ťažké. Taká je doba.

Ako som spomenul hneď v úvode, táto cesta je špecifická z jedného dôvodu, a to je fakt, že sa po dlhých rokoch nechávam presvedčiť o nekonečnej dobrote, milosti a pomoci od vyššie spomenutej persóny. Keďže dotyčný je jeden z nemnohých, ktorých pozývam na môj zimný zraz, tak táto postavička sa ako vždy dostaví o deň skôr ako treba. Pretože vždy akoby zázrakom, môže prísť o deň skôr, keď sa jedná o žranicu a chľast, že kamarát?

Je fakt, že s týmto pacientom som strávil za tie roky už nejednu cestu po Rusku, Mongolsku, Ukrajine a je jeden z mála, s kým by som sa vydal niekedy na cestu a aj preto som si mohol dovoliť tú vetu vyššie.

Sedíme teda u mňa v predvečer zimného zrazu a on nevediac o mojich trampotách z minulého roka len sedí a neveriacky počúva o mojom neúspešnom pokuse ísť do Magadanu. Zrazu vyskočí a povie, „takže ty si tam chcel ísť bezo mňa?“ Výraz tváre v tej chvíli hovoril za všetko. Bola tam závisť, hnev, a aj škodoradosť.

Raz pred rokmi niekde cestou, myslím že to bolo pri Novosibirsku sme stretli nejakého chlapa z Poľska, ktorý bol na ceste z Magadanu domov. Keď sme sa na seba vtedy pozreli obom nám bolo jasné, že tiež niekedy ideme. Samozrejme ako to už býva, prešlo veľa rokov a veľa sa toho zmenilo. Išli sme každý svojimi cestami necestami ,až kým sme si nesadli oproti sebe u mňa doma v ten večer a tá veta všetko zmenila.

Atmosféra toho večera ma vrátila k nádeji, že možno ani toto nie je zlá varianta, riešiť cestu spolu s niekým. Potvrdzovalo to aj búchanie rukou do stola, že všetko je už jasné, že doma už oznámil, že toto leto chce ísť do Magadanu a myslím, že celkom mu prišlo vhod, že môj minuloročný pokus mi nevyšiel a pridám sa k nemu. Z tohto omylu som dotyčného v oblaku cestovania lietajúceho kolegu uzemnil ráznym konštatovaním, že to bude presne opačne a ak láskavo dovolím, tak on sa pridá ku mne.

Na moje prekvapenie žiadne očakávané protesty z jeho strany neprišli a na potvrdenie dohody len sucho odpovedal „nalej“. A tak som mal neočakávane parťáka takmer pol roka vopred. Bežný človek má na ruke päť prstov. A mne by na spočítanie osôb, s ktorými by som bol ochotný ísť na nejakú dlhú cestu v pohode stačila jedna ruka a to by mi ešte zostali nejaké prsty voľné.

Jednoducho kto vie aké je to plánovať niečo veľké, dlhé a náročné, tak mi dá za pravdu , že možno 90% výprav v počte vyššom ako sú tri kusy v stáde, má skôr alebo neskôr určité nezhody a povedzme to jemne „problémy mužstva“.

Vraj nepísané pravidlo cestovateľov znie „najlepší cestujú sami“. Či je to naozaj tak neviem celkom posúdiť, aj keď som toho už sám nacestoval dosť. Každá minca má dve strany, no ja verím, že táto minca bude mať pre mňa na tejto ceste obe strany dobré.

Takže beriem so sebou tento zázrak prírody spod Nízkych Tatier. Toto tu nebudeme menovať ako Kontakt, ale dáme mu normálne civilné meno. Je to síce nekultúrne hovädo, občasný alkoholik, na cestách tuhý fajčiar, no napriek tomu ho mám svojim spôsobom rád, aj keď ma stále niečím hnevá. Tak vitaj v mojom tíme Richard.

Pred cestou sme toho ešte museli vyriešiť veľa, no čo sa týka plánovania samotnej cesty, tá bola len v mojej kompetencii a Richard sa plne prispôsobil, za čo mu týmto ďakujem, že príliš nemenil moju naplánovanú cestu. Príprava motocyklov išla u každého v svojej réžii, ale musím čestne a bez hanby priznať, že som toho vložil do príprav pre oboch oveľa viac ako Richard, ktorý mal často spôsobom jemu svojským na háku niektoré veci, ktoré mňa vytáčali. A to sme boli ešte stále len doma.

Cesta bola naplánovaná na oveľa dlhší čas ako bežne a k tomu sme obaja museli prispôsobiť či už výbavu, ako aj veci ktoré je treba pred cestou doriešiť doma. Týždne pred odchodom sa vždy vlečú, no mne zima a jar preleteli tak rýchlo, že som sa nestačil ani diviť a sedel som na motorke smerom do Ruska. V kalendári dátum 28.4.2023. Vonku to vyzeralo ako niekedy okolo Nového roka.

Našťastie táto cesta bola len taká zahrievacia. Možno to pre niekoho bude znieť zvláštne, no vybrali sme sa pred cestou do Ruska, na testovaciu jazdu do Ruska. Dôvodov bolo niekoľko. 1. Nič lepšie nás nenapadlo, 2. Richard potreboval dostať pracovné vízum s neobmedzenými vstupmi (a to bolo podmienené aspoň jedným vstupom do Ruska za posledný rok), 3. Šašlik a kvas

Keďže ja som mal svoju motorku ktorú som si postupne ladil na cestu pripravenú a Richard mal svoju starú motorku, ktorá tiež potrebovala po servise skúšku, tak sme sa dohodli, že si urobíme skorý jarný výlet na sever. Tento testovací a administratívny týždeň, sme začali vo štvrtok z domu a stretnutím v meste Bytča. Tu na seba hľadíme a snažíme sa zistiť, ktorý z nás je väčší idiot, a zvolil tento dátum.

Vonku je krásnych 8 stupňov a cez horský prechod Makov do Česka nám plnohodnotne sneží. Novo namontovaný komunikátor v oboch našich prilbách zažíva svoju premiéru a väčšina slov počas prvých dvoch hodín jazdy sa sem nedá publikovať. Rôzne prívlastky na teplotu, sneh, cesty a vodičov sediacich vo vyhriatych vozidlách, ako aj na nás dvoch primrznutých na motorkách nás sprevádzali až do Poľska.

Herbata, toto slovo označujúce čaj som dlho lovil v pamäti na benzínke v Poľsku, kde si dávame okrem toho polievku „žurek“. Rýchlosť držíme len okolo 110km/h. Pri vyššej rýchlosti nepočuť už nadávky v prilbe a od zimy necítiť prsty. Zapínam vyhrievanie rúčok a pýtam sa Richarda či aj on má. Jeho odpoveď si na dlho zapamätám, lebo ju nepočujem naposledy, „mám ale nefunguje“.

Večer frajersky berieme prvý voľný hotel po ceste a Richard k nemu zopár chladených pív. Zatiaľ čo vonku leje, my dumáme čo tu vlastne robíme v tomto nečase. Ráno sa ale trocha ukáže slnko a my už radšej len bočnými cestami mierime smerom na mesto Malbork a potom na hranicu Mamonovo.

Tu prejazd do hodiny bez problémov, Richard používa svoje jednovstupové vízum na základe ktorého hneď po príchode požiada o vydanie pracovného víza bez obmedzenia vstupov na rok, vlastne hlavne kvôli tomu sme sem išli. Ďalej len priama jazda do Kaliningradu. Tu porušujeme všetko čo sa dá v meste. Parkovanie, otáčanie, plné čiary atď. Je zaujímavé, že nikto nič nerieši. Nikto netrúbi, nehrozí rukou, ani nič podobné.

Na známom mieste meníme peniaze u veksláka. Richard kupuje novú simkartu za 400,-rubľov, čo je asi 5,-€, kde je internet bez obmedzenia, kopec voľných minút aj sms.

Po týchto procedúrach nám už nič nebráni si na pár dní užiť túto oblasť. Prebehneme všetky známe miesta, ako Baltijsk, Jantarnij, Zelenogradsk, Svetlogorsk, a samozrejme Kaliningrad. Kurskú kosu prejdeme len po hranicu. Prejazd do Litvy je stále zatvorený. Ubytovanie riešime na jednom mieste a tu ešte stihneme akciu 1 +1 noc zadarmo. Takže naše prvotné plány kempovať na brehu Baltského mora zostávajú zbalené v kufroch spolu so stanmi.

Teplota večer pri návrate do hotela je len okolo 2 stupne. No cez deň sa to viac menej dá. Na motorkách nepozorujeme žiadne problémy, ani nič nezvyčajné. Všetko funguje ako má. Pozorujeme jeden druhého a tiež nezisťujeme žiadne defekty, ktoré by vadili spoločnej ceste. Až na telesné deformácie spôsobené asi vplyvom dátumu narodenia a meniace sa farby vlasov spôsobené asi vplyvom počasia.

Na tretí deň opúšťame Kaliningradskú oblasť cez hraničný prechod Kybartai smerom do Litvy. Ako je už dobrým zvykom ja len tak cez hranicu neprechádzam. So slovami "Richard nech sa páči váš pas", a "Norbert nech sa páči tu počkajte", je mi jasné, že zase raz bude veselo.

Prichádza akási veľká brigadírka a odvedie ma do inej budovy. Tu ma už čaká iný, nemenej dôležitý člen miestnej pohraničnej mafie a rovno mu hovorím, že mi ani nemusí ukazovať preukaz, lebo viem kde som. Chlapi boli ale nakoniec celkom v pohode a po asi 15 minútach rozhovoru ma púšťajú. Už som si nato akosi zvykol. Viem, že moje meno je v ich databáze zapísané a nič s tým neurobím.

Jednoducho FSB ma takmer vždy preveruje, a zisťuje kam mám namierené. Tentoraz sa im akosi nepáčilo, že som v Kaliningradskej oblasti zjavne ako turista, keďže som na motocykli a pracovné vízum mám vydané spoločnosťou z Petrohradu.

Vraj, že ak by chceli, tak ma nemusia pustiť, lebo zjavne som neprišiel pracovne, a iné veci mi hovorili. A pritom ja som vychádzal von a nie prichádzal k nim. Nakoniec sme si všetko a po pravde povedali, načo aj niečo zahmlievať, keď o nič nejde. Chlapi si urobili svoju robotu, a ja som išiel ďalej.

Richard trocha zazeral, že o čo ide, no ja som len mávol rukou, lebo som vedel, že to nebolo prvý a ani poslednýkrát. Ideme ďalej. Pohraničie Litvy a Poľska je veľmi pekné, Vištinecké jazero, ktoré je stredom rozdelené hranicou priam láka na kempovanie. Slnko je ešte ale vysoko a tak letíme Poľskom a neskôr popri hranici Bieloruska. Tu niekde berieme cestou hotel. Na prespatie stačí, večera obstojná, Richard ešte zopárkrát kontroluje kvalitu poľského piva.

Ráno vyrážame skoro a dopoludnia stojíme na hranicu na Ukrajinu. Tu obiehame všetko kolónu a o chvíľu prechádzame. Dnešný cieľ je mesto Ľvov. Tu už to poznám celkom dobre. Večer v meste plnom ľudí prejdeme hlavnými ulicami, pozrieme zvonku nejaké tie pamiatky, a zhodnotíme (tiež zvonku) miestne dvojnohé pamiatky v ženskom prevedení a hlavne mladšieho vydania ako sme my dvaja.

Nakoniec vysilení hodnoteniami posedíme v miestnej tematickej reštaurácii, kde sa Richard snaží obsluhu presvedčiť, že zákaz predaja alkoholu (tiež piva, ktorý platí od 21.00) sa na neho nevzťahuje, lebo u nás na Slovensku je ešte len 20.00. Využíva preto svoju silnú presvedčovaciu stránku a šarm a keď na telefóne ukáže čašníčke čas o hodinu menší ako je miestny získava možnosť objednávky piva.

Nič nenecháva na náhodu a objednáva rovno dve pivá. Na protesty od vedľajšieho stola, kde majú všetci už čas ukrajinský a pivo nedostanú im len s úsmevom pripíja na zdravie. Ale zase musím čestne priznať, že ďalší pokus mu už nevyšiel a tak sme zakončili tento večer v meste nočnou prechádzkou ulicami.

Ráno povinná jazda po mačacích hlavách mestom, a pred hranicou nákup sladkostí domov. Prejazd Poľskom a Slovenskom už bez starostí a po šiestich dňoch testovania a približne 3100 kilometroch sme doma. Motorky aj my sme v poriadku a nič nebráni v ďalších prípravách na cestu. Ja si o týždeň dám ešte samostatný testovací výjazd na Ukrajinu sám. Len za štyri dni.

Samozrejme nie všetko išlo presne podľa predstáv a počas nasledujúceho mesiaca sme menili a riešili množstvo faktorov, no pred tak dlhou cestou to je pochopiteľné. Stanovený deň odchodu nám veľmi plával a menil sa asi každý druhý deň. Každý jeden deň som riešil niečo s niektorým Kontaktom. Doma som potreboval zariadiť množstvo detailov a sám seba pripraviť na cestu.

Zbalil som motorku asi tak desaťkrát a znovu rozbalil. Triedil som veci ktoré som uznal za vhodné predsa len nechať doma a snažil sa odľahčiť výbavu. Moja motorka je viac menej zánovná, u Richarda je to už trocha inak. Roky aj najazdené kilometre nič neubrali na kráse motocykla. Patina a šrámy patria k tomu. Po technickej stránke sa snažil dať veci do poriadku.

Snažil som sa mu vysvetliť, že by bolo dobré aby na niektoré z mojich otázok ohľadom motocykla odpovedal inak ako „mám ale nefunguje“. A tak jeho prípravy jeho ešte starej, poctivej a železnej dámy z roku 2002, okrem klasických mechanických boľačiek, pokročili aj v oprave nefungujúcej zásuvky, prídavných svetiel, diaľkových svetiel, zadného svetla, tachometra, a iných podľa neho zbytočností.

V jeho očiach viac ako dokonalý stroj, má dnes najazdené 176 tisíc kilometrov (aj to len približne), bez väčších zásahov a opráv.

So sebou berieme základ na opravu najčastejších možných porúch, a to je ložiská, guferá, spojkové lanká, páčky, brzdové platničky, palivové čerpadlá, rôzne relé, spínače, atď. Jeho model GS1150 mal zoznam prípadných potrebných náhradných dielov oveľa dlhší ako môj model GS800.

Po dohode Richard sľúbil, že od kamaráta, ktorý má rovnaký model ako on, odmontuje a požičia si na cestu zopár dielov, ktoré sú chronicky známe ako problémové a zohnať ich cestou bude možné len veľmi ťažké, ak vôbec možné.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedel neskôr, že počet požičaných dielov sa rovná nule. Jednoducho sa nato vykašľal a nebral nič. Takže nás čaká prípadné veselé zháňanie nezohnatelných veci, hlavne ak bude niečo treba v tej veľmi vzdialenej oblasti Ruska. Lebo ak sa má niečo pokaziť, tak to bude len tam, kde je to veľmi ďaleko. Áno, tušíte už vopred správne aké to malo pokračovanie. Ale k tomu sa dostaneme oveľa neskôr.

Pneumatiky. Táto večná téma o vhodnosti tej alebo onej pneumatiky je vždy ťažká. Je jasné, že našu cestu nezvládneme s jedným párom pneumatík a preto vopred na diaľku riešim v Rusku ďalšie dve sady pneumatík vhodné na miestne cesty – necesty.

K tejto téme sa vrátim neskôr, no z domu vychádzame na zánovných pneumatikách Heidenau Scout K60, ktoré sme zhodne prezuli ešte pred cestou do Kaliningradu. Dnes majú najazdené okolo 3000 kilometrov u Richarda a asi 4000 kilometrov u mňa (bol som potom ešte raz na Ukrajine).

Na presun väčšinou asfaltovými cestami Ruska nám na prvých desať tisíc kilometrov postačia, potom budeme riešiť veci na mieste podľa situácie.

V ďalších prípravách z mojej strany bolo všetko ukončené už dávno vopred, nejaké tie tričká a nálepky na cestu mi urobil kamarát ako vždy. Inak sa rokmi nemení ani moja osvedčená výbava. Stan, spacák, malá deka, plachta pod stan, mini stolička. To všetko zostáva rokmi nemenné a funguje dobre napriek tomu, že už to používam roky. Jediná zmena ktorú ľutujem, že som neurobil už skôr bola výmena karimatky. Nechcem tu robiť príliš reklamu, ale nič iné ako Ferrino Wave XL už nechcem. Koniec reklamy.

Oblečenie ako vždy riešim veľmi skromne. Minimum spodného prádla, no na takúto dlhú cestu som bral spôsobom 2+2+2. Dvakrát boxerky, dvakrát ponožky, dvakrát tričko. Termo oblečenie horná aj dolná časť. Maskáčové nohavice, kraťasy, mikina s kapucňou. Šiltovka + sieťka na tvár proti komárom.

Obuv ako vždy, tenisky a šľapky. Do dažďa som mal so sebou nepremokavé ponožky a ako oblečenie dve varianty. Starý nepremok od Difi, ktorý je už vhodný len na použitie pri chladnejšom počasí, pretože vodu príliš nedrží. No zároveň sa v ňom dá sedieť večer vonku, je vzdušný a odolný komárom. Koniec reklamy.

Ďalej som mal aj nový nepremok od Scott, ktorému tiež nechcem robiť príliš reklamu, ale nikdy viac! Vyhodené prachy, komplet premočený aj v slabom daždi, všetko netuším kade ale premokalo. Kupoval som to na odporúčanie kamarátov, no sklamalo ma to veľmi. Koniec reklamy.

Viezol som so sebou aj teplejšie rukavice no celú cestu som si vystačil s bežnými tenkými rukavicami.

Inak sa moja výbava nelíši od iných výbav. Bežné veci na údržbu, olej, sprej na reťaz, čistič, gumové rukavice, lepiaca páska textilná, kus lana ak by sa Richard chcel obesiť, kus drôtu ak by ma chcel zaškrtiť. Opravné sady defektov, baterka na svietenie v noci, základné veci na kemping ako varič a k nemu potrebné nádoby. Príbor a zopár nožov či už na motocykli, na opasku, v stane, v ruksaku. Jednoducho ja mám nôž po ruke vždy.

Jedlo smerom na východ nosím minimum. Nejaký ten čaj, cukor, žuvačky, a nejaké sladkosti po ruke. Nič viac. Nič menej. Ak som v miestach kde sa dá držať hesla - čo nemám nepotrebujem, a čo potrebujem to si kúpim, tak naozaj neriešim nič extra, čo sa týka seba, jedla, oblečenia atď.

Jediné na čo roky nedám dopustiť sú klobásy. Vždy si asi mesiac pred cestou objednám 5kg klobás, ktoré nechám vysušiť a potom ich balím po dva kusy do papierových vreciek a rozložím po kufroch. Vydržia dlhé týždne bez problémov.

Lieky a lekárnička sú dôležité, no v primeranom množstve. Na hraniciach veľmi radi a často preverujú množstvo a druh liekov. Inak v Rusku je v lekárni možnosť kúpiť voľne lieky aj také, ktoré u nás predajú len na základe predpisu. Teplota, bolesti, žalúdočné problémy, myslím, že si dokážete vystačiť s tromi liekmi.

A ak nie a nejakou náhodou sa dostanete do podobných problémov ako ja v roku 2022, tak vám lieky samozrejme nepomôžu žiadne v tej chvíli. Ale o tom je tá lotéria v cestovaní. Ja som ju vlastne vtedy vyhral len tým, že všetko zlé sa mi stalo v civilizácii. No ale nechajme túto tému už radšej na pokoji.

Ak som už niekoho unudil a znechutil, týmto začiatkom, ktorý je možno nezáživný a dlhý tak pripomínam, že ja akosi v krátkosti písať neviem. A tieto omáčky ktoré sú na začiatku čítania, majú pre niekoho svoje čaro a inšpiráciu. Ako aj popis niektorých častí príprav a rôznych zoznamov.

Nie každý je profesionál a vie všetko od začiatku. Ja sám sa nechám rád poučiť a odpozerám niečo nové u niekoho. Takže ako mi už zopárkrát vytkol môj kamarát že „ty sa tam príliš často ospravedlňuješ“, tak aj teraz ak je niekto už teraz unavený z čítania, prosím prepáčte.

Patrilo by sa už aj vyraziť, lebo čítať neviem koľko strán a stále byť doma asi nie je moc veselé. S presným termínom odjazdu sme trocha maturovali, lebo sa dátum posúval hore dole kvôli určitým veciam. No nakoniec z programu vypadla podstatná časť a to návšteva koncertu legendárnej skupiny KINO ktorý sa mal uskutočniť začiatkom mesiaca jún v hlavnom meste Lotyšska v meste Riga. Koncert sa nakoniec posunul a my sme na určito dohodli deň „D“.

Sobota 17.6.2023 bola po niekoľkých úpravách dátumu dobrým kompromisom pre obe zúčastnené strany zájazdu.

Nervozita posledných dní bola veľká, kto niekedy plánoval veľkú cestu pozná dobre tie pocity a prebdené noci. Spánok neprichádza a keď už sa podarí, tak je to len taký akýsi povrchný a napätý spánok z ktorého ma strháva pocit, že už sedím na motorke, už idem. Poslednú noc pred odchodom prakticky nespím vôbec.

Pokus s poradovým číslom „3“ s názvom Magadan o pár hodín začína. Po tom všetkom, čo som prežil počas prvých dvoch pokusoch sa ani niet čomu diviť, že nervozita u mňa je príliš veľká a obavy opodstatnené. Kocky ale už boli hodené a o pár hodín začíname. Držte palce priatelia.

1. časť

1.deň, sobota 17.6.2023

Pobedim – Bytča – Varšava/PL – Wyszków/PL

Ráno už riešim len detaily, ktoré sa netýkajú motorky. Snažím sa zamestnať myseľ niečím užitočným a tak čistím akvárium pred odchodom. Dohoda znela, v prvý deň nejdeme od rána stresovať, ale v pokoji vyrazíme. Preto sme dali čas stretnutia o 11.00 na benzínke v meste Bytča, ktoré máme obaja po ceste. Ráno okolo 8.00 ma prichádza kamarát Pavel (Jets) vykopnúť z domu a prvých 40km absolvujem s ním. Ide so mnou do Trenčína a potom to otáča domov na Moravu. Ďakujem kámo!

Presne o 11.00 stojím na dohodnutom mieste, kde okrem kamaráta Róberta (erbe) niet žiadnej inej motorky. Samozrejme, že môj parťák spod Nízkych Tatier mešká. Hneď po jeho príchode sa mu dostáva trocha „milých“ slov, to aby si zvykol na moju osobu.

Robo je jeden z tých kto bol v Magadane, a už som ho predtým spomínal, že v roku 2019 som musel odmietnuť jeho ponuku na spoločnú cestu tým smerom. Dnes po štyroch rokoch oprašujeme staré spomienky a chvíľu preberáme už stokrát prebraté veci ohľadom tejto destinácie.

Dlho sa nezdržujeme a po polhodinke debaty definitívne štartujeme. Dlho očakávaný moment je tu, sme na ceste! Mierime na horský prechod Makov a prejdeme kúsok Českej republiky cez Ostravu k hraniciam do Poľska. Meníme nejaké euro za poľské zloté a neskôr dávame ľahší obed. Poľské cesty sú výborné a kilometre do večera ubiehajú v pohode. Dnes je len tranzitný deň, preto niet o čom písať príliš. Poľsko v sebe nezaprie poľnohospodára.

Nevidno jediný neobrobený kúsok zeme. Všade na poliach je všetko upravené, pokosené, vysadené. Rovina na ktorú väčšina motorkárov nadáva, že je nudná je pre mňa v pohode. Stále je čo obdivovať. Podvečer riešime jediné tankovanie v Poľsku a po pár desiatkach kilometrov odbočujeme niekam na lúku, kde staviame stany. V tej chvíli prilieta asi tak milión komárov na meter štvorcový a predstava kľudného večera, sa mení na posedenie vo vlastnom stane. Dopadá na mňa únava z predchádzajúcich dní a rýchlo zaspávam.

Dnes najazdené 625 kilometrov.

2. deň, nedeľa 18.6.2023

Wyszków/PL – Vilnius/LT – Daugaupils/LV – Burački/RUS

Celkom v pohode sa budím už o 6.00 a balím. Raňajky na tomto mieste neriešime, nálety komárov pokračujú aj ráno a k tomu sa pridáva aj dážď. Takmer celý deň nás sprevádza cestou cez Poľsko aj Litvu, kam dorazíme okolo obeda. Zmena je viditeľná. Je to už iná krajina oproti Poľsku. Upravené polia zmizli, prechádzame cez rozsiahle ladom skladom ležiace lúky, polia, lesy.

Okrem tejto zmeny sa deje aj prvá zmena na hodinkách, je tu o hodinu viac. So zastávkou na tankovanie sa lúčime po asi troch hodinách s Litvou a do Lotyšska vchádzame v prerušovanom daždi.

Richard chce trocha zlepšiť našu finančnú situáciu si kupuje stierací los v Lotyšsku. Samozrejme že situácia zostáva nemenná.

Lotyšsko je na tom podobne ako susedná Litva, rovina, a množstvo borovíc. Pre spestrenie dňa vyberám cestu nie hlavným ťahom, ale bočnými cestami ktoré vedú popri hranici s Bieloruskom. Odmenou nám sú krásne rozmočené blatisté a šotolinové cesty, kde sa po chvíli všetko čisté mení na nás a motorkách na zmes oranžovo-hnedej farby.

Na jednom mieste Richard takmer hodí „držku“, lebo miestne cesty s ním krásne zamávajú. Táto kultúrna vložka trvala asi dve hodiny, a bola to akási malá príprava na to čo nás čaká tam ďalej. No ale aby sme sa dostali, tam ďalej najskôr musíme prejsť to čo je tu blízko nás. To miesto sa volá hraničný prechod Terehova (Lotyšsko) – Burački (Rusko).

Na hraničný prechod prichádzame cez les. Presne tadiaľ viedla jedna z ciest ktorú som vybral pre dnešok. Z lesa vychádzame priamo do stojacej kolóny. To, že kolóna kamiónov má niekoľko kilometrov ma neprekvapuje. Pohľad hodím aj na kolónu osobných áut a mikrobusov. Dĺžka by sa dala prepočítať koeficientom 1km/1deň čakania.

Ako sa neskôr dozvedám od pravdy som nebol ďaleko. S motorkami prechádzame drzo, ale slušne a pomaly dopredu. Zastavujem pri závore a pešo sa idem spýtať ako sa veci majú.

Kolónu tvoria z 90% občania Ukrajiny a zvyšných 10% z Moldavska. Rovnaká je aj skladba vozidiel. Takmer všetky majú evidenčné čísla Ukrajiny. Kapacitne to tento hraničný prechod vôbec nezvláda. Je to totiž najbližší možný prechod pri pohľade do mapy smerom z juhu na sever.

Prichádzam k okienku na strane Lotyšska, kde sedí milá slečna, ktorá v pohode a neuveriteľne ochotne odpovedá na všetky moje otázky. Telefonuje niekam a overuje možnosť prechodu s motorkami. Dostávam priaznivú odpoveď, že nás pustia vpred k odbaveniu, no jedine za podmienky, že motocykle budeme tlačiť daných asi 200 metrov.

Táto podmienka je pochopiteľná a s radosťou tú vzdialenosť prejdeme pešo vedľa našich strojov. Pracovníci na strane Lotyšska nás berú takmer okamžite, bežné formality, pas, technický preukaz a po dlhej dobe aj vodičský preukaz chceli vidieť. Dokonca všetko študovali pod lupou. Uznanlivo ukazujem palec hore za ich prácu a posúvam sa k colnej správe.

Po pár minútach opúšťame EU. Ďalej je situácia rovnaká, na pešo môžeme dopredu, no pustia nás po jednom. Prechádzam prvý a Richarda nechám zožrať komárom, ktorých tu je s blížiacou sa nocou mraky. Prichádzam k okienku polície a po minúte odchádzam ďalej. Bez jedinej otázky som vybavený a posúvam sa k colnej kontrole. Tu je to o poznanie horšie a všetko z jediného dôvodu.

Tento hraničný prechod má nariadenie, aby každé jedno vozidlo, ktoré vstupuje na územie Ruskej federácie prešlo cez skener. Takže všetky kamióny, osobné vozidla a aj môj motocykel musia prejsť cez halu, v ktorej sa presvieti pod röntgenom dopravný prostriedok. Skladám kufre na lavičku a odchádzam k budove kde je skener.

Tento zdĺhavý proces a množstvo vozidiel zaberie asi dve hodiny čakania. Všetci sa divia, že aj motocykel musí absolvovať túto tortúru, no nič s tým neurobím. Počas čakania, prichádza Richard a spoločne pozorujeme život na hranici. Nebyť zdržania na skener, kde brali vozidlá tak ako prišli do poradia, by bol prechod hranice otázkou hodiny.

Neskoro v noci je proces ukončený. Hneď za hranicou viem, že je celkom slušný hotel. Nič neriešime a berieme voľnú izbu.Je asi 03.00 keď ideme spať. Trocha nečakane, sme už na druhý deň v Rusku. Pôvodný plán bol neponáhľať a prejsť v tretí deň ráno, no takto sme ušetrili približne pol dňa, čo je príjemné zistenie.

No základ všetkého je ten, že sme prešli „relatívne“ rýchlo hranicu a pred nami sa otvára takmer nekonečná cesta na východ. No o tom si prečítame ďalej. Dobrú noc.

Dnes najazdené 760 kilometrov.

3. deň, pondelok 19.6.2023

Burački – Novosokolniki – Ržev – Syčevo

Ráno je tu pomerne skoro, keďže sme ľahli spať v čase keď začínalo svitať. Preto sa váľame dlhšie s pocitom ušetreného času včera. Hotel je za približne 30,-€ a izba má všetok štandard. Raňajky riešime dole na prízemí v jedálni, objednávame si tradične ovsenú kašu, čaj, kávu a lepšiu oblohu.

Myslím tým oblohu v pomere temných mračien. Dostáva sa nám všetkého, len s počasím zatiaľ bojujeme. Prehánky strieda slnko, ale okolo obeda sa tak vyčasí, že je krásne teplo. Navrhujem preto opláchnuť motorky na miestnej umyvárke, pretože včerajšia enduro vložka premenila motorky na nepoznanie hneď v druhý deň cesty. Po pár minútach odchádzame čistejší s pocitom zbytočnej snahy udržať tento stav dlhšia ako deň.

V meste Novosokolniki, ktoré je prvé väčšie cestou si dávame dvojitú úlohu. Doplniť kredit na simkartách a vymeniť peniaze. Podaria sa obe veci vyriešiť behom chvíle.

Ďalej pokračujeme po absolútne rovnej a pustej ceste číslo M-9 smer Moskva. Dávame jeden naozaj hnusný obed niekde cestou a podvečer sa zastavujeme v obchode na nákup. Celkový nákup pozostáva z chleba, syru a rybičiek v konzerve. Táto kombinácia sa asi nikde nebude meniť a z môjho pohľadu sa jej nedá prejesť.

Okrem chleba v pevnom skupenstve, Richard ako jediný „pič“ v našej zostave berie aj niečo pre ozdravenie svojich pľúc a pečene. Tekutý chleba v množstve stúpajúcom každý deň. V prvý večer si dal v Poľsku jedno pivo ktoré mal ešte z domu, v druhý večer si dal dve pivá ktoré si kúpil cestou v Lotyšsku.

Dnes v tretí deň si berie tri pivá v Rusku. Týmto tempom ak bude pokračovať aj ďalej, tak nás čakajú určite zábavné večery o čom vôbec nepochybujem, keďže sa poznáme už dlhé roky. Ale ako som mu sľúbil, tak aj dodržujem našu dohodu. Dostal som príkazom „a nieže budeš do toho cestopisu písať nejaké somariny!“

Tak sa držím predpisu a z cestopisu vypúšťam množstvo viac či menej zábavných situácií, pretože „nepřítel naslouchá“...

Vrátim sa, ale do reality cestovania. Tá je v tejto chvíli veľmi príjemná, pretože stojíme na benzínke, kde sa na nás usmieva cena benzínu ktorá len občas mierne prekračuje hodnotu 50-centovej mince. Ceny sa tu v tejto oblasti hýbu okolo 43-46 rubľov za liter. My sme dnes dostali za jedno euro v banke 89 rubľov.

Preto s radosťou budem cestou tankovať benzín s oktánovým číslom 98, alebo 100. Už len z dobrého pocitu k mojej motorke. Cena najdrahšieho prémiového benzínu sa hýbe okolo 60 rubľov. No nekúp to!

Blížiaci sa večer riešime zakončiť skôr z jediného dôvodu. Prechádzame krajinou ktorá je veľmi pekná, rôzne dedinky, osady, lúky a lesy priam lákajú postaviť stan. Len obrovské plochy močiarov okolo nás nedovolia prejsť ani 20 metrov z cesty, aby som sa definitívne nerozlúčil s motorkou.

Ďalším dôvodom skončiť skôr je blížiaca sa Moskva. Prechádzať večer týmto obrovským mestom a potom niekde v tme za mestom hľadať miesto na stanovanie sa nám veru nechce. Odbočujeme niekam z cesty a po pár kilometroch nachádzame pekné miesto ďaleko od cesty, v tichu medzi stromami na lúke, ktorá sa zjavne používa ako pasienok.

Rozkladáme stany a Richard okrem kvality miestneho piva testuje aj repelent proti komárom, ktorých je tu viac ako dosť. Pred bankou v meste ho vymenil za dve nálepky z našej cesty. Jednoducho sa na kus reči pristavil miestny chlapík a podaroval mu tento celkom účinný prostriedok. Na oplátku dostal nálepky.

Noc v stane je pokojná, len si pomaly musím zvykať na svetlo. Celú noc je len mierne prítmie a nad ránom celkom dobrá zima. Deň jazdy sa niesol v znamení pohody a užívame si cestu ako sa patrí.

Dnes najazdené 519 kilometrov.

4. deň, utorok 20.6.2023

Syčevo – Moskva – Elektorstaľ – Vladimir

Ráno nás budí zvonkohra. Neklamný znak správnosti odhadu miesta kde sa nachádzame. Vykuknem zo stanu a kam oko dovidí samá ovca a koza. Dvojica pastierov zďaleka obchádza naše stany, zjavne nechcú rušiť, keďže nikoho nevidia.

Zakývam im a prídu bližšie. Je mi jasné, že moja ruština bude oveľa lepšia ako ich. Chlapi pochádzajú z Azerbajdžanu a tu pracujú. Ponúknutú cigaretu príjmú, posedia chvíľu, pohovoria a potom pokračujú za svojou štvornohou prácou niekam ďalej. My varíme „lapšu“ čo je klasická čínska polievka zo sáčku zaliata vodou. Je teplo a ráno si užívame slnečné lúče, ktoré hrejú trocha stuhnuté a nocou ochladnuté svaly a kosti.

Dnes je naša úloha jasná už dávno vopred. Dnes moc nepojazdíme, lebo máme neodkladnú návštevu. Balíme a vydávame sa k hlavnému mestu Moskva. Môj prvotný plán bol sa zase po rokoch prejsť centrom mesta. Nechať sa na jednom konci zhltnúť a na druhom nechať vypľuť po dvoch hodinách.

Nakoniec od tejto atrakcie upúšťam, keďže zastávka v Moskve nie je v plánoch. Odbočujem preto na obchvat mesta cestou A-107 / A-113. Trocha sa situácia zamotáva, pretože som podcenil, alebo precenil veľkosť nádrže a spotrebu u Richardovej motorky. Síce mi už dávnejšie hlásil, že mu začne svietiť rezerva, no akosi som pozabudol.

Rozhodnutie natankovať až na tomto novovybudovanom 150 kilometrovom úseku ktorý sa dá považovať, za akýsi severný obchvat Moskvy sa mi vypomstí tým, že tu niet jedinej benzínky dlhé desiatky kilometrov. Situáciu riešime oslovením cestárov, ktorý na parkovisku kosia trávu. Nalievajú do nádrže pár litrov benzínu a dostávajú zato niečo večer na pivo.

Obchvat končí pri meste Elektrostaľ, kde začína obludná kolóna vozidiel. Obchádzame to asi hodinu po krajnici, chodníkoch, často aj v protismere. Dôvodom je oprava cesty a kolóna dosahuje desiatky kilometrov kamiónov a áut. Nám to trvalo asi hodinu zápasu, no normálnym spôsobom to bolo aj na pol dňa čakania. Jedno obrovské parkovisko na ceste. Pokračujeme úspešne ďalej, no mňa začína chytať akýsi zlý pocit. Pripomienka niečoho. Pred nami je mesto Vladimir.

Kto čítal môj minuloročný cestopis, tak si možno spomenie, že toto mesto a určité miesto bolo definitívnym koncom mojej cesty v tom roku. Blížime sa na miesto činu a spoznávam určité body, kde som minulý rok prechádzal a nakoniec bojoval, dnes už to môžem tak nazvať "o prežitie bez trvalých následkov".

S rôznymi myšlienkami v hlave sa v akejsi hmle dostávam k miestu určenia. Tu sa po roku stretávam s Andrejom, ktorý mi vtedy veľmi pomohol vo všetkom možnom. Keď sa dozvedel, že plánujem znovu cestu, nemohol som ho obísť a návšteva u neho bola viac ako povinnosťou.

Spoločne si dáme výjazd k bráne nemocnice, kde sa zhodou okolností stretávam s členom SBS ktorý mal na vrátnici v ten deň, ako som sa sem doplazil. Spoznáva ma a tak chvíľu preberáme situáciu spred roka.

Andrej sa ma pýta, „chceš sa ísť ukázať na oddelenie a pozdraviť personál?“. Chvíľu váham, no potom to odmietam. Nechávam to radšej len ako temnú spomienku, aj keď som sa lekárovi ktorý ma dal dokopy pripomenul ešte minulôý rok, poslaním knihy s venovaním.

Presúvame sa k Andrejovi domov. Tu nás čaká privítanie v podobe prípravy šašlika, kvasu, piva a nekonečného rozhovoru o motorkách a cestovaní. Dlho do noci sedíme a nakoniec sa dostávame do spacákov, kde v tej sekunde zaspávam. Spím ale zle, emócie v podobe snov z minulého leta mi nedávajú pokojný spánok.

Dnes najazdené 328 kilometrov.

5. deň, streda 21.6.2023

Vladimir – Čeboksary – Kazaň – Novij Aryš

Ráno s Andrejom dávame ešte krátku jazdu mestom a okolím. Kultúrna vložka je v podobe jednej ležiacej motorky v tráve, pri výjazde na vyhliadku nad mestom.

Lúčime sa s poznámkou, že na spiatočnej ceste sa musíme zase zastaviť. Mierime na Nižnij Novgorod cestou M-7. Chladné počasie ma núti si obliecť nepremok. Neprší, ale chlad je citeľný, tak radšej udržať teplo akýmkoľvek spôsobom.

Nasledujúce dni sa budú niesť v znamení presunu, takže nebude o čom príliš písať. Dlhšie popisy si necháme na neskoršie dni, keď to bude skutočne výživné a zaujímavé.

Obchádzame Nižnij Novgorod a víta nás Čuvašská republika s jej hlavným mestom Čeboksary. Obyvateľstvo nám trocha stmavlo a jazyk ktorým hovoria je mimo môjho chápania. Neklamný znak meniaceho sa regiónu. Majestátna rieka Volga a obrovský most cez tento veľtok nám otvárajú bránu do nádherného mesta Kazaň. Volíme cestu cez mesto a veru sme neurobili zlý krok.

Toto 1,3 milióna veľké mesto je administratívnym centrom republiky Tatarstan. To, že táto oblasť doslova leží na čiernom zlate, je vidno na každom kroku. Mesto je neskutočne krásne a to ideme len prejazdom. Sem sa určite niekedy musím prísť pozrieť na dlhšie. Ropa vládne svetu a všadeprítomné ťažobné polia tomu nasvedčujú na každom kroku.

Celý deň sa nás drží chlad, no bez dažďa. Teplota nestúpa nad 13 stupňov a k večeru ktorý nás zastihne niekde v pustatine za mestom Kazaň dumáme čo ďalej. Veľké parkovisko plné kamiónov, je vždy znakom dobrej kuchyne a služieb.

Ponúknutá možnosť nocovania za cenu 1000,-rubľov / 2 osoby (asi 11€) o všetkom rozhoduje. Slušné jednoduché ubytovanie, výborná tatárska kuchyňa s jedlami, ktorých názov som sa ani nesnažil prečítať, keďže boli v miestnom jazyku, nám zaručuje nečakaný večerný komfort.

Tranzitný deň priniesol do zápisníka hodnotu 720 kilometrov a posun v čase o ďalšiu hodinu.

6. deň, štvrtok 22.6.2023

Novij Aryš – Nižnekamsk – Iževsk – Kriukovo

Vstávame a raňajky si dávame hneď dvakrát. Jednoducho ich kuchyňa stojí zato. Zase obliekame teplé oblečenie a dnes máme v pláne kultúrnu vložku, ku ktorej som sa doposiaľ v mojej cestovateľskej kariére nedostal.

Udmurtská republika s jej hlavným mestom Iževsk leží na rieke Iž, na západnom Urale. K jej bránam sa dostávame po odbočením z federálnej cesty M-7 na cestu s označením P320. Doprava značne zredla, cesta dostáva iný ráz.

Striedajú sa nížiny s kopcami, husté lesy lemujú okraje cesty. Neklamný znak blížiaceho sa viac ako dvetisíc kilometrov dlhého pásu pohoria menom Ural. Ide sa zrazu úplne inak, ľahšie a uvoľnenejšie. Tisíce kamiónov zmizli a zostala len regionálna doprava a pokoj na cestách.

Kto správne tipoval, tak naše kroky vedú do mesta Iževsk, kde sa nachádza závod pod menom Ižmaš. Tento závod dnes už bývalej výroby legendárnych motocyklov značky Iž. Kto by si nepamätal názvy modelov ako Jupiter, alebo Planeta. Väčšinou sa jednalo o kubatúry okolo 350 kubických centimetrov.

Boli známe svojou odolnosťou voči nešetrnému zaobchádzaniu, ako aj svojou tvrdohlavosťou pri poruchách. V našich končinách to je podobné s modelmi Jawa 350. Ruky po lakte od oleja, no ten pocit, keď ťa vo víre modrého dymu bolo cítiť, ešte pár minút po odchode si pamätá nejeden z nás.

Motocykle "Iž" sa vyrábali v rokoch 1933 do roku 2008. Najväčší rozmach firmy bol po roku 1945, po získaní plánov výroby od nemeckej spoločnosti DKW, ktorá bola v 30-tych rokoch minulého storočia najväčším výrobcom motocyklov na svete.

Výroba motocyklov bola ukončená v roku 2008. Posledný nový model motocykla zišiel z výrobnej linky v roku 2001 pod názvom Junker.

V roku 1947 Michail Timofejevič Kalašnikov úspešne prešiel testovaním svojho nového modelu útočnej pušky pod celosvetovo notoricky známym označením AK-47 (Avtomat Kalašnikova obrazca 1947). Počet vyrobených kusov tejto zbrane dnes dosahuje 100 miliónov v celosvetovom meradle.

Ulica Borodina 19, Iževsk, tu sa nachádza múzeum pomenované na počesť M.F. Kalašnikova. Klasické múzeum so všetkým čo k tomu patrí. Od histórie po súčasnosť. Zo života mesta, závodu, zo života p. Kalašnikova.

Návštevu tohto miesta beriem ako splnenú a opúšťame toto viac ako pol miliónové mesto Iževsk, smerom k mestu Čajkovskij. Tu tankujeme a je mi divné, keď mi hovoria „pekný večer želáme“. Zisťujem, že čas sa nám zase raz posunul a je tu už o tri hodiny viac.

Rieka Kama ktorej brehy kopírujeme láka na nocľah. Na jej toku je vytvorená vodná nádrž Votkinsk, a tu končíme dnešný deň. Nákup v miestnom obchode je už tradičný, chlieb v tuhom aj kvapalnom skupenstve, syr, rybičky v oleji.

Na brehoch pozbieram drevo na oheň a relaxujeme bez komárov. Dnes bol jeden z tých dní, keď vypneš mozog a necháš sa unášať na vlne cestovania bez starostí. Kiež by bol každý deň podobný tomu dnešnému ktorý končí.

Priniesol nám skromnejších, no zato veľmi príjemných 505 kilometrov.

7.deň, piatok 23.6.2023

Kriukovo – Jekaterinburg – Ťjumeň – Zavodoukovsk

Ráno začína byť pomaly cítiť časový posun. Telo chce spať no slnko je už vysoko. Dnes je v pláne prejsť cez Ural. Pomyselná hranica medzi Európou a Áziou je niekde v Jekaterinburgu. Cesta je dobrá, až na množstvo opravovaných úsekov. Tu sa vždy predbehneme dopredu a ideme po prázdnej ceste. Ural sám, o sebe nie je príliš vysoké pohorie. Krajina sa vlní, ale žiadne príliš prudké stúpania, ani zákruty jednu za druhou tu nenájdete.

Zeleň kam oko dovidí, lesy, lesy, lesy. Ide sa naozaj veľmi príjemne, len tá teplota by mohla byť vyššia. Slnko ešte nedokáže prehriať chladný vzduch tohto pohoria, kde to v dnešný deň vyzerá ako u nás niekedy začiatkom mája. Predsa len dlhé zimy sa prejavujú na oneskorenom príchode kratšieho leta, ako je bežne zvykom. Malebné dedinky s drevenicami roztrúsené po okolí lákajú oči kochať sa obrazmi, ktoré nám krajina ponúka.

No sledovať treba hlavne cestu, ktorá je síce dosť pustá, no prekvapenie dokáže prísť kedykoľvek. Jedno také prichádza nečakane spomedzi stromov. A skáče pod kolesá priamo pod Richardovu motorku.

Chudák zajac bol počas celej cesty snáď jediným zvieraťom okrem psov ktoré sme videli. Odkladám ho na kraj lesa a zapájam ho do potravinového reťazca prírody pohoria Ural. Verím, že jeho smrť pod kolesami motorky prinesie úžitok a nakŕmi inú časť fauny tejto hranice medzi dvoma kontinentmi.

Mesto Jekaterinburg okrajovo navštevujem po prvýkrát dnes. Na rieke Iseť ležiace mesto bolo známe až do roku 1991 ako Sverdlovsk. Toto mesto s počtom obyvateľov 1,5 milióna je štvrté najväčšie v Rusku. Je zaujímavé, že mesto síce premenovali, no celú oblasť nie. Jekaterinburg je centrom administrácie Sverdlovskej oblasti ako aj Uralského federálneho okruhu. Po meste Kazaň, je toto mesto na mojom zozname miest, ktoré v blízkej budúcnosti chcem navštíviť bližšie a nie len kvôli povinnej fotke z hranice kontinentov.

Pokračujeme v hltaní kilometrov. Dni sa začínajú podobať jeden na druhý. Spomenúť si na niečo čo sa udialo pár dni dozadu, je čoraz ťažšie. Preto zapisujem a fotím rôzne detaily, aby som si teraz pri písaní dokázal vôbec na niečo spomenúť.

Pred nami otvára svoje brány ďalšie teraz už sibírske mesto. Ťumeň je najstaršie mesto na Sibíri. Mesto ako inak bohaté na náleziská ropy a zemného plynu. Vidno to na architektúre mesta a neskutočnému množstvu nových výškových budov. Obytné bloky s 25 poschodiami sa tiahnu po oboch stranách cesty ktorou prechádzame. Krásne nové štvrte ktoré sa tu stavajú. Priam neveriacky pozeráme na toto obrovské mesto.

Blíži sa ale zase večer, a my sa motáme po bočných cestách regiónu. Zrazu bol problém nájsť benzínku a pre istotu sa vrátime asi 15 kilometrov nazad, lebo pred nami nie je nič najbližších viac ako sto kilometrov. Na lúke za dedinou nachádzame miesto pre kempovanie.

Klasika vo forme rýchlej prípravy niečoho pod zub, preložená každým dňom sa zvyšujúcou DDD (Doporučená Denná Dávka) piva u Richarda. Každý deň si kupuje o jedno pivo viac, a naivne klame okolie, že to má aj na „zajtra“. Jeho ruksak na chrbte je plný plechoviek piva a potom sa sťažuje, že je akýsi unavený a bolí ho chrbát. Dnes si vezie zásobu šesť pív a snáď mu to na dnešok bude stačiť. Na zdravie!

Večer s minimom komárov, narušuje sms správa. Píše mi Denis z Moskvy s ktorým máme rozbehnutý logistický a veľmi dôležitý krok. Objednali sme u neho dve sady pneumatík, vhodných na náročné podmienky lokality do ktorej mierime. Píše mi nie príliš veselú správu o tom, že naša zásielka bude v meste Jakutsk 10.-17.7.2023.

Pri pohľade do kalendára je mi jasné, že je to príliš neskoro a my tam budeme oveľa dní skôr. Sám Denis nečakal, že náš presun bude taký rýchly. Riešime preto inú variantu prepravy pneumatík, no zatiaľ s nejasným riešením. Celkom ma to rozladilo a idem spať. Zajtra si zavoláme a budeme hľadať možnosť ako dostať našu zásielku do miesta určenia rýchlejšie.

Dnes sa ani necítim príliš unavený, deň bol veľmi pokojný a pohodový. Zapisujem si celkom optimistické číslo do zápisníka, dnešok priniesol 809 kilometrov cez dva kontinenty.

8. deň, sobota 24.6.2023

Zavodoukovsk – Išim – Ťjukalinsk – Omsk

Ráno zisťujem, že čas sa zase menil, je tu už +4 hod. Balíme a je nečakane teplo. Robíme menší servis, mažem a doťahujem reťaz, Richard dolieva olej a kontrolujeme tlak v pneumatikách.

Volá mi zase Denis. Situácia s našimi pneumatikami je komplikovaná. Najbližšia možnosť je si ich vyzdvihnúť v Novosibirsku a to priamo z kamióna ktorý ich vezie. Chceli sme zmeniť spôsob dopravy a poslať ich z Novosibirska ďalej letecky, no vraj to nejde. Tak to vyzerá, že si ich vyzdvihneme a povezieme ďalej sami. No na to máme ešte dva dni čas. Dnes je pred nami mesto Omsk. Okrem tankovania a dažďa sa neudialo nič. Čisto tranzitný deň, keď sme robili len povinné zastávky kvôli palivu a nejakej polievke.

V podvečer obchádzame ďalšie viac ako miliónové mesto. Omsk ležiaci na sútoku riek Irtiš a Om, je mestom v ktorom sa nachádza najväčší závod na spracovanie ropy v krajine. Svojho času tu prežil určitú kapitolu života aj český spisovateľ Jaroslav Hašek.

Počas dňa som ešte doriešil zamotanú situáciu s pneumatikami. Nakoniec sa podarilo vybaviť, aby naše zásielky v Novosibirsku vyložili z kamióna a poslali letecky do Jakutska. Takže tam budú ešte pred našim príchodom, čo je potešiteľné.

My dnešnú kapitolu cestovateľského dňa zakončujeme na obchvate tohto mesta, kde nám celkom vhod príde do cesty ubytovací komplex spojený s parkoviskom pre kamióny, veľkou jedálňou, práčovňou a servisom. Luxusné ubytovanie za naozaj skvelú cenu s bonusom vypratia oblečenia je skvelým záverom dňa.

Jediný problém bol ten, že majiteľom celého objektu boli nie celkom domáci občania. Tmavé tváre a neznáma reč, jasne odkázali môjmu parťákovi, že tu veru dnes s pivom kamarát nebude. Žiaden alkohol sa tu nepredával, ak si dobre pamätám.

Suchý zákon v praxi a dnešných 739 kilometrov k tomu zakončujú tieto riadky.

9. deň, nedeľa 25.6.2023

Omsk – Barabinsk – Novosibirsk – Kemerovo

Ráno vyrážame pomerne neskoro. Ubytovanie bolo krásne, čisté a tak sa nám z postele príliš skoro nechcelo. Ďalším dôvodom je fakt, že dnes nás čaká úsek, ktorý je asi najrovnejší a najnudnejší na celej ceste. Išiel som touto cestou už viackrát a viem aké utrpenie dnes stojí predo mnou.

Skrátim písanie a napíšem len, že celý deň sme držali plyn, len tankovali a mokli v daždi každú hodinu. Neskutočné roviny, kam len oko dovidí je....nič. Tu sa stratiť, tak ťa nenájdu ani za sto rokov. Žiaden záchytný bod, žiaden kopec, jednoducho step, nekonečná step. Cesta s označením P-254.

Novosibirsk obchádzame severom. Najväčšie mesto na Sibíri. 1,6 milióna obyvateľov žijúcich na brehu rieky Ob. Pred rokmi som sa v tomto meste trocha stratil. Omylom som zašiel do centra a potom som sa asi dve hodiny snažil vymotať. Dnes si dávam pozor a podvečer úspešne obchádzam toto tretie najväčšie mesto Ruska.

Pokračujeme ďalej, dnešok je len o hltaní kilometrov. Potom neskôr si zaslúžený oddych patrične vychutnáme. Prichádza večer, no bez väčšej tmy. Únava hovorí zastaviť, no oblasť je zastavaná a nevidíme žiaden vhodný kus zeme na stanovanie. A ani žiadne iné ubytovanie. Nakoniec kdesi za ďalším mestom menom Kemerovo v ktorom mám kamaráta z minulosti vidíme nápis HOTEL.

Berieme niečo na veľmi biednej úrovni oproti včerajšku za rovnakú cenu. Mesto Kemerovo nás teda víta a zároveň sa s nami lúči, keďže sme na výpadovke z neho. Kultúrna vložka v podobe položenia mojej motorky pred hotelom, je len sprievodný znak toho, že na dnes stačilo.

Jednoducho som to položil pri otáčaní sa na mieste. Takže treba ísť spať. Motorky do dvora, mierna výmena názorov s iným motorkárom, ktorý tu je tiež ubytovaný. Nepáčilo sa mu, že sa na dvore pri motorkách rozprávame a vedľa nás šteká pes. Vraj ho to ruší pri spánku. Rázne, no slušne ho posielame si vybaviť svoj spánkový problém so psom a odchádzame si tiež pospať. Trocha nepochopiteľná situácia, keďže nás asi 20 minút predtým nadšene vítal a mával z okna. Asi iný oddiel.

V polospánku sa donútim vytiahnuť zápisník a zapísať dnešný účet v podobe rovinatých 933 kilometrov s jedným blízkym kontaktom so zemou.

10.deň, pondelok 26.6.2023

Kemerovo – Mariinsk – Ačinsk – Krasnojarsk

Ťažké vstávanie. Únava si pýta viac oddychu. Vyrážame o 9.00 a dnešný cieľ mesto Krasnojarsk, som si zvolil ako jedným z čiastkových cieľov na tejto ceste. Trocha kultúry a tak som sa rozhodol navštíviť toto mesto. Ďalším dôvodom bol nákup v miestnom motorkárskom obchode ktorý nám odporučili. Richard potrebuje olej do svojej motorky, ktorá ma trocha vyššiu spotrebu. Volám do predajne, olej majú presne taký ako treba.

Mestá Mariinsk a Ačinsk míňame prejazdom a s jediným dnešným tankovaním poobede parkujeme pred obchodom v meste Krasnojarsk. Ďalšie mesto nad milión obyvateľov. Rieka Jenisej pretekajúca mestom má dĺžku viac ako štyri tisíc kilometrov a zamŕza aj na sedem mesiacov v roku. Večer sa prejdeme po jej nábreží v meste. No večer sa nám priblížil zase o hodinu rýchlejšie, je už +5 hodín časový posun.

V obchode vybavíme všetko potrebné a nakoniec nám miestny motorkár poradí aj vhodné ubytovanie. Pod príznačným názvom „Garáž“ sa skrýva dvojposchodový komplex, ktorý ponúka ubytovanie na prízemí a veľké fitnes centrum na druhom poschodí.

Motorky parkujeme vo dvore a dostávame komfortnú, priam luxusnú izbu, za veľmi dobrú cenu, 2200 rubľov (asi 24€ s raňajkami /2osoby) nakoľko sme neďaleko centra mesta. Dlho sa tu nezdržíme a chystáme sa na prehliadku mesta.

Neviem nájsť Richarda, no nakoniec ho nachádzam na lavičke pred vchodom s pivom v jednej ruke, cigaretou v jednej strane úst a tečúcimi slinami vytekajúcimi z druhej strany. Vyzerá akoby ho prešiel vlak na miestnej stanici Transibírskej magistrály.

Víta ma so slovami „ja nikam odtiaľto nejdem, nikam rozumieš, tu zostávam!“

Dôvod je jasný. Strategické miesto na lavičke odkiaľ je výhľad na chodník, parkovisko a recepciu fitnes centra. Dvojnohý prichádzajúci a odchádzajúci materiál je naozaj nad naše sily. Jedna modelka strieda druhú. A druhú strieda ďalších desať. Pochvaľujeme si výber ubytovania, a do taxíka ktorý nás prišiel odviesť do centra mesta, musím môjho odborníka na ženskú krásu dostať takmer násilím.

Prehliadka mesta ako vždy začína a končí v centre. Námestie, Lenin, nábrežie rieky, park a stačilo. Nápis „Česká hospoda“ ukončuje naše putovanie mestom. Škoda len, že nápis bol od českej hospody vzdialený asi približne rovnako ako sme my vzdialení od Česka. Kuchyňa nestála za veľa a pivo vraj tiež žiadna sláva.

Určite to nebolo kvalitné a pravé pivo z Česka, ale len miestna kópia. Trocha klamlivá a hlavne zlá reklama. Nakoniec zmeníme ešte podnik za iný, no túžba vrátiť sa na lavičku pred fitnes centrum je silnejšia, ako túžba predĺženej večernej prechádzky mestom.

Našťastie je už takto večer záverečná a miestne krásky docvičili a odišli. Ideme teda tiež odísť snívať o niečom zmysluplnom. Dnes bol deň, ktorý sa dá nazvať polo-oddychovým. Predsa len 10 dní v kuse od rána do večera, už dá zabrať. A to sa naša cesta ešte ani poriadne nezačala.

Zápisník prináša sympatické číslo 508 kilometrov. Pre vyjasnenie akýchkoľvek pochybností – nie nefotili sme nikoho a nič pred fitnes centrom....nie neklamem veľmi...(alebo ver mi?)

Pre záujemcov: ulica 8. marta 24B, Krasnojarsk

11. deň, utorok 27.6.2023

Krasnojarsk – Kansk – Nižneudinsk – Kujtun

Ráno samozrejme nikto nemá záujem o skorý odchod. V jedálni raňajky rozváža robot...teda akási vec na kolesách ti privezie tácku s jedlom a pritom ti niečo hovorí. Celkom sa na tom zabávame. Vyrazíme z tohto miesta, kde sme neboli určite naposledy. Dáme si menšiu okružnú jazdu mestom na výpadovku smer východ.

Príroda sa rázne zmenila, po nekonečných rovinách nieto pamiatky. Husté lesy a kopce sú znakom, že sa blížime do Irkutskej oblasti. Tu si zase raz posúvame hodinky na +6 hodín. Počasie nám praje, je teplo, sucho, slnečno. Táto oblasť je tak pustá, že najbližšia benzínka je pred nami vzdialená asi 200 kilometrov. Tu tankujú snáď všetci.

Dávame si tu aj výborný obed a berieme tento tranzitný deň ako jeden z povinných ukončených. Nič zvláštne sa nestalo. Spestrenie dňa priniesli len medvede, ktoré postávali vedľa cesty. Možno je to dobre, možno nie, no jednalo sa len o vypreparované zvieratá, alebo len ich kože, ktoré tu voľne predávajú. Znak toho, že miestne lesy tu už v dostatočnom množstve obýva tento pán lesa.

Keďže si stále nevieme zvyknúť na časový posun, a ráno vyrážame vždy pomerne neskoro, tak večer riešime kde spať. V tejto oblasti je v noci celkom regulárna tma a rozuzlenie nachádzame v nejakom mestečku po ceste, kde nájdeme ubytovanie. Dlho nerozmýšľame, berieme posteľ, namiesto stanu.

Sprcha, večera v miestnej „kafe“ (označenie na reštauráciu, jedáleň, bistro atď.) a samozrejme podľa dennej normy zopár plechoviek piva u kolegu. Ja pivo nahrádzam kvasom. Nápoj pre niekoho celkom nechutný, v našich krajoch nepoznaný, no ja ho pijem na litre.

Naše motorky na litre pijú lacný benzín a dnes ho vypili na trase dlhej 744 kilometrov.

12. deň, streda 28.6.2023

Kujtun – Irkutsk – Listvjanka – Kedrovaja

Dnes je cieľ jasný od prvého dňa cesty. Jeden z čiastkových cieľov je na dosah. Jazero Bajkal, o ktorom písať asi nemá moc význam. Pozná ho snáď každý. Mierime k nemu cez mesto Irkutsk, kde si len fotíme betónový monument s nápisom mesta.

Cez horský masív prechádzame novou cestou ktorá sa kľukatí cez lesy až k otvorenej planine z ktorej vidno len jednou farbu. Modrá obloha a modrá voda. Jazero Bajkal máme ako na dlani. Nie je to naša prvá návšteva, tak nás to necháva pomerne chladnými, tak ako je chladná voda tohto najstaršieho a najhlbšieho jazera na svete.

Serpentínami schádzame dolu do mesta Listvianka na známy trh, kde je výhradnou komoditou ryba menom „omul“. Predáva sa tu v údenej forme, čerstvá, ešte horúca. Predavačky sa prekrikujú a ponúkajú svoj tovar. My kupujeme u tej ktorá mala vhodný pomer veku a veľkosti "očí". Popri brehoch pokračujeme k mestu s príznačným názvom Bajkalsk, tu niekde končí Irkutská oblasť a začína Burjatská republika, ktorej obyvateľstvo má už úplne ázijské črty.

Nákup v obchode na večer pozostáva dnes výnimočne z mäsa na šašlik, kvasu a primeranej dávky piva. Dnes je malá oslava príjazdu k tejto 20% zásobárni sladkej vody na svete.

Nachádzame skvelé mieste na kempovanie, jediný problém je, nájsť drevo na oheň. Za tie roky je tu vyzbierané snáď všetko. Niečo sa mi podarí pozbierať, Richard ako vždy na podobné činnosti nemá čas. Dnes to ale má odpustené, pretože si slávnostne obliekol svoje plavky vo farbách ostrova Hawai. Špeciálne pre túto príležitosť ich vezie cez pol sveta z domu. Urobí si v nich fotku po kolená vo vode a s čiapkou na hlave, pretože večer je naozaj chladno. Čistý prípad pre doktora Chocholouška.

Večerná pohoda pri ohni a čakanie na šašlik z grilu, ktorý sme našli na brehoch, nám spestruje nečakaný hosť spod hladiny. Neveríme vlastným očiam, no priamo pred nami sa na hladine prevaľuje dvojica zvierat, ktoré nikdy inde na svete nenájdete. Tuleň bajkalský (lat. Phoca sibirica) v miestnom jazyku nazývaný „nerpa“. Endemit (pôvodný druh) jediného sladkovodného tuleňa na svete sa predvádza priamo pred našimi očami. Zážitok aký sa nestane každému návštevníkovi tohto viac ako 1600 metrov hlbokého jazera.

Možno ich privábili pestré farby Richardových plaviek, možno vôňa pečeného mäsa, ktorá láka k jedlu. Koniec koncov je to jedno. Zážitok je už len nachádzať sa na tomto čarovnom mieste. Čokoľvek naviac je len bonusom večera.

Kto nezažil neuverí. Zažili sme, uverili sme, zjedli sme, vypili sme a zaspali sme. Šum vetra, šum vĺn rozbíjajúcich sa o brehy jazera, monotónny zvuk kolies nekonečných vlakov Transibírskej magistrály vedúcej kúsok nad našimi hlavami, sú tými najlepšími zvukmi pre hlboký a pokojný, no hlavne zaslúžený spánok. Dobrú noc Bajkal a ďakujeme!

Brehy okolo celého jazera Bajkal merajú 2100 kilometrov, nám dnes stačilo prejsť 556 kilometrov k jeho brehom.

13. deň, štvrtok 29.6.2023

Kedrovaja – Irkutsk – Tulun – vodná nádrž Bratsk

Bude to znieť zvláštne, no kvôli včerajšiemu večeru a dnešnému ránu na brehoch Bajkalu, dnes otáčame smer a namiesto cesty na východ volíme smer západ. Vysvetlenie príde neskôr.

Baliť stany pri hladine rovnej ako zrkadlo je dobrý pocit. Zvlášť ak sa s tebou nakrátko príde rozlúčiť zase miestna fauna v podobe tuleňa. Lúčime sa s jazerom na pár týždňov a cestou po ktorej sme včera prišli sa vraciame. Listvianka, Irkutsk, Usolie Sibirskoe.

Tu sa rozhodujeme spáchať trocha očistu našich strojov, včera dostali trocha zabrať v blate na brehoch jazera, dnes je krásne slnečno no za posledný týždeň sme všetko tak veľmi zašpinili, že už sa nato nedá pozerať.

Na miestnej umyvárke dávame do poriadku naše stroje a z vedľajšej budovy vychádza milá pani a podáva nám asi 2kg klobás, salámy a iných výrobkov z mäsa. So slovami „mám rada motorkárov a fandím vám“ sa milo usmeje a odchádza. Niektoré situácie po ceste sú skutočne nečakané a milé.

Najlepší šašlik na svete? Asi cestou za mestom Usolie Sibirskoe na bývalej benzínke. Chlap z Arménska tu má svoj malý podnik a priamo pred nami nám dá na výber z mäsa ktoré má v ponuke. Neskutočná žranica, len keby to nebolo tak ďaleko z domu. Chodil by som sen každý víkend. Naozaj čerstvé mäso, doplnené o koreniny o ktorých veľa neviem no chutili znamenite. Snažili sme sa rozlíšiť o aký druh mäsa sa jedná. Chuťovo to podľa mňa bolo niečo medzi líškou a psom. Richardovi sa to skôr zdalo niečo medzi opicou a ľudským mäsom. Dobrú chuť tomu, kto popri čítaní niečo konzumuje.

Po známej ceste zo včera sa vraciame až do mesta Tulun a tu odbočujeme mierne na sever cestou R419. Našim cieľom je menšie mesto na severe no k nemu prídeme až zajtra. Dnes riešim s mojim kamarátom Viačeslavom podrobnosti a prišla mi informácia ktorej hlavné slovo bolo „sobota“.

Keďže je dnes štvrtok, tak môžeme zvoľniť tempo a dnešok si už len užiť jazdou k mestu Bratsk, ktoré je pred nami. Pred mestom sa nachádza na rieke Angara rozsiahle vodné dielo Bratská vodná nádrž. Jej brehy nás zlákajú na nocľah. Kempuje tu veľa turistov. Na všetkých si pochutnávajú miestne miliardy komárov veľkosti našich troch. Posedieť pri vode dnes veru nehrozí. Krátka večera a zaliezť do stanu. Tu po krátkom boji s votrelcami už nezostáva nič iné len zaspať.

Dnes sme sa len prakticky vrátili na neďaleko miesta kde sme boli včera. Návšteva jazera Bajkal ale stála zato. Nič na tom nemení ani fakt, že sme si kvôli jednej noci na Bajkale urobili zachádzku 1100 kilometrov. Tá noc stála za každý jeden prejdený kilometer. Pochopí len ten, kto si takú noc pri tomto jazere niekedy užije.

Takže dnes si zapisujem návrat smerom na západ v počte 624 kilometrov.

14. deň, piatok 30.6.2023

vodná nádrž Bratsk – Bratsk – Semigorsk – Usť Kuť

Ráno nás víta zmenou počasia. Fúka silný vietor, je chladno, prší. Balíme mlčky a sadáme na motorky. Už o 6.00 sme na ceste. Počasie sa počas dňa trocha umúdruje a nádhernou cestou mierime rovno na sever. Príroda je zase iná, lesy sa striedajú s dolinami, zrazu sme na otvorenej pláni bez jediného stromu.

Kopírujeme rieku Angara naďalej a za mestom Bratsk stáčame viac na východ. Chvíľu oddýchneme pri rieke Ilim, no neskutočný bodrel na brehoch nás odradí od dlhšej prestávky. Dnes sa vôbec neponáhľame stačí prísť do cieľa cesty do večera. A prečo cieľ cesty? No pretože, ono je to naozaj cieľ. Ďalej s motorkami nejdeme.

Do cieľa nám zostalo asi 200 kilometrov a je ešte len obed. Dobré cesty, dobrý asfalt a minimálna premávka nás tešia až do chvíle, keď sa tesne pred nami, priam pred našimi očami stane ťažká nehoda. Žiaľ niekoľkým osobám už niet žiadnej pomoci. Tento moment nám uberá na nálade a oveľa opatrnejšie pokračujeme do mesta Usť Kuť.

Počasie sa zase mení a striedavo mokneme a schneme. Príjazd do mesta ako z katastrofického filmu. Všade neskutočne veľa blata, mesto je doslova zaliate v blate a špine. Mierime dolu mestom do prístavu. A tu by sa patrilo objasniť čitateľovi dôvod našej návštevy v tomto kraji.

Na začiatku sa ale musím vrátiť pár rokov dozadu. Ako to už býva zvykom, nápady sa rodia z rôznych hláv, pri rôznych príležitostiach. Tak tomu bolo aj v jeden večer pred rokmi, keď bol zase raz na pretrase náš Magadan. Ako som už opisoval v mojom predchádzajúcom cestopise, tak kedysi koncom roku 2011 som dostal prvú ponuku ísť do Magadanu.

Vtedy som to zo slušnosti odmietol, lebo som bol už v tom čase dohodnutý, práve s mojim dnešným parťákom stojacim tu vedľa mňa v blate mesta Usť Kuť, že pôjdeme do Mongolska. Prešlo niekoľko rokov a téma Magadan bola stále živá. Rok 2019 a ponúknutá druhá možnosť cesty do Magadanu mi z určitých osobných dôvodov nedovolila absolvovať túto cestu, no urobil som vtedy preto asi 50%.

Nakoniec z toho bolo veľké fiasko, kto čítal moje cestopisy možno si spomenie na moju cestu na ostrov Sachalin, a riešenie strategicky si nechať moju motorku na ďalekom východe a v roku 2020 podniknúť finálny útok na Magadan.

Všetci vieme čo prišlo vo svete v roku 2020 a ja som nakoniec strastiplne riešil prevoz mojej motorky domov v roku 2021 cez pol sveta vlakom. Popis tejto logistickej operácie som detailne opísal v jednom z mojich starších cestopisov.

Keď sa situácia s cestovaním upokojila, tak som v roku 2022 na nič nečakal a v prvom možnom momente vyrazil do Magadanu zase. Tento môj pokus sa skončil po jednom dni cestovania a stál ma veľa síl a bolesti. Skončil presne v mieste kde som sa bol pozrieť pred dvomi týždňami v nemocnici mesta Vladimir.

Dnes sa píše rok 2023 a ja stojím v cieli, ktorý nazveme ako "čiastkový". Sem to tohto mesta som sa dostal, na základe večerných rozhovorov a kreslenia prstom po mape.

Už si dnes nespomeniem, v ktorom roku to bolo, no raz počas fantazírovania o ďalšej ceste padla poznámka, „do Magadanu sa dá vraj dostať aj inou cestou ako po „federálke“ (cesta A-360 Lena a P-504 Kolyma), alebo po BAM-ke, (stará neudržiavaná cesta popri Bajkalsko – Amurskej Magistrále).

Slovo „vraj“ malo vtedy asi takú výpovednú hodnotu, ako stará používaná fráza „jedna pani povedala“. No v tej chvíli, keď zaznela do éteru táto veta mi bolo jasné, že sa tejto možnosti pozriem na zúbky bližšie, keď dozreje čas.

Keď v spomínanom roku 2019, moji kamaráti Robo a Boris absolvovali cestu do Magadanu, na ktorej som sa s nimi nemohol zúčastniť, pohrávali sa s myšlienkou prejsť cestou domov touto neznámou cestou. Nakoniec, ale nechali „právo prvej noci“ mne.

No dobre, keďže tu nie som sám, tak budem písať v množnom čísle. Nám. Keď som sa v zime dohodol s Richardom, že pôjdeme spolu, tak som mu jasne predložil môj plán a rázne som mu povedal, že je to moja cesta, môj výmysel a moja tvrdohlavosť, a ak chce nech len sucho konštatuje a podrobí sa mojim požiadavkám. Bolo na ňom vidieť, že sa mu celá vec od začiatku pozdávala, čo ma tešilo, lebo to bol hlavný znak úspechu.

V čase príprav som zisťoval informácie, no do dnešného dňa som sa nedopátral, o niekom z našich končín tým myslím Slovensko alebo Česko, kto by absolvoval niečo podobné týmto smerom. Tým myslím cestu po ktorej sa práve uberáme. Samozrejme, že v Magadane bolo už množstvo výprav s viac menej úspešným koncom.

Možno sa trocha s hrdosťou označím za priekopníka cesty na Kolymu smerom, ktorým sa podľa všetkého nikto od nás neuberal. Prosím ospravedlňte ma ak sa mýlim, a týmto som obral nechtiac o prvenstvo niekoho iného. Rád budem za každú informáciu o takom cestovateľovi.

Ale nazad do mesta Usť Kuť. Nazad do blata prístavu. Plný nadšenia vchádzam do budovy v ktorej po prvých otázkach dostávam uspokojivé odpovede. Tak ako mi povedal, môj kamarát Viačeslav, tak ideme v sobotu. Keďže sa jedná o prístav, každý si pomyslí, že z prístavu sa pláva. No ako mi bolo povedané pred rokmi cestou na ostrov Sachalin, „pláva hovno, my chodíme!“.

Áno naša cesta bude pokračovať loďou. Táto možnosť dá našej ceste nový obzor, nový náboj a nový pocit nepoznaného. Skúsime niečo o čom som do tejto chvíle neveril, že bude úspešné. No požiadavka bola jasná. Zajtra ráno v sobotu príďte o 7.00 sem. Všetko ostatné podstatné sa dozviete ráno.

Zapísali sme sa do knihy cestujúcich, čím sme si vytvorili rezerváciu, a natešení sa blatistými cestami vrátime do mesta Usť Kuť vyriešiť nocľah do zajtrajšieho rána.

Je tu otázka „a čo to vlastne kam idete?“. Ak áno tak odpovedám nasledovne. Rieka Lena. Je na 10.mieste na svete vo veľkosti riek. Pri dĺžke takmer 4300 kilometrov, a prietoku do 200 tisíc metrov kubických /sekundu sa vlieva do Severného ľadového oceána. Tieto čísla z nej robia veľtok po ktorom nám bude cťou sa plaviť práve z mesta Usť Kuť, pretože práve z tohto mesta začína byť rieka splavná až do svojej delty v oceáne.

Väčšiu časť roka je rieka zamrznutá, osem mesiacov ľadu sa počas tejto doby mení na dôležitú dopravnú tepnu a po ľade ktorý dosahuje hrúbku niekoľkých metrov sa prepravuje všetok potrebný tovar do miest, osád a rôznych iných neprístupných oblastí. Keďže miestne podložie má označenie permafrost (večne zamrznutá zem), tak nie je možné stavať v týchto miestach cesty, ktoré by vydržali. Zem v lete rozmrzne len na povrchu a pár metrov pod úrovňou zeme je len ľad. Cez leto sa povrch mení na bažiny a neprejazdné blatisté koľaje.

Akákoľvek doprava je preto odkázaná na cestu po vzduchu, alebo vode. No a cez zimu po ľade, alebo ceste zvanej „zimnik“. Je to oficiálna cesta, ktorú otvárajú v zimných mesiacoch na trasách tu na severe. Sú na nej normálne dopravné značenia, a je udržiavaná technikou. Podľa slov vodičov, bývajú zimniky často lepšie ako niektoré bežné cesty tu na severo – východe. O pravdivosti ich slov sa sami presvedčíme neskôr.

Z mesta Usť Kuť zostáva splavných okolo 3500 kilometrov po tejto majestátnej rieke. Nám bude stačiť len určitá časť tejto vodnej trasy. Viac si ale o tom prečítame neskôr. Teraz je pred nami blížiaci sa večer v meste. Ideme hľadať ubytovanie. Odporúčaný hotel v centre je beznádejne plný, ďalšie dve možnosti ktoré obiehame sú takisto plné. Mesto neponúka veľa možností sa ubytovať, až na štvrtý pokus sa nám podarí nájsť voľné miesto. Cena je ale primeraná dopytu. Na prespatie to ale bude stačiť. Tu som sa ale celkom dosť mýlil s tým prespatím.

Snažíme sa usušiť čo najviac svoje oblečenie. To, že je všetko neskutočne špinavé neriešime. No berieme možnosť dať si oprať prádlo za poplatok. Dávame sa ako tak do poriadku, a večer sa vydávame do mesta niečo zjesť a na „jedno“.

Taxík nás odvezie do centra tu sa prejdeme ulicami mesta, a neskôr blúdime po tých istých uličkách a márne hľadáme Richardovu stratenú zimnú čiapku. Čo je nepochopiteľné stratil ju za triezva. Nenachádzame jeho dlhoročnú cestovateľskú pokrývku šedivých vlasov a preto ideme zapiť žiaľ do nejakého miestneho podniku. Moje prvé slová boli „tu skapal pes“. Sme tu sami v celom bare, niečo zjeme, niečo vypijeme a ideme spať.

Medzi slovami „vypijeme“ a „spať“ prešlo osem alebo deväť hodín...

Musím zobrať späť slová o tom že tu „skapal pes“.

A znovu počujem už nedávno počutú vetu „ja nikam odtiaľto nejdem, nikam rozumieš, tu zostávam!“

Ako som na začiatku sľúbil, nebudem do cestopisu písať nejaké somariny, tak sa toho držím.

Podnik v ktorom sa nachádzame je vyhlásený ako najlepší v meste. No život tu začína až neskôr. Viac radšej nepíšem. Keď sa nadránom beznádejne zúfalo snažím ukončiť tento večierok zháňaním taxíka, miestni na mňa pozerajú akosi cez prsty. Je jasné, že môj prízvuk nikdy nebude čisto ruský, no zasmejem sa nad ich konštatovaním, ktoré počujem z ich rozhovoru, „amerikosi“.

Chlapci moji, ja mám do Ameriky myslím dlhšiu cestu, ako máte vy odtiaľto, pomyslím si v duchu.

Môj "americký" priateľ bez čiapky, ktorého sa márne snažím dostať z miesta činu, sa už stihol zoznámiť s každým v meste, od upratovačky po políciu. Na moje vysvetlenie, že o chvíľu máme byť v prístave mi odpovedá len otrepaným vtipom, „načo mi je perie, načo mi je perie?“...

Za svetla sme odišli, za svetla prichádzame. Recepčná v hoteli vôbec nie je prekvapená. Podáva kľúče a pripomenie, že o dve hodiny odchádzame. Snažím sa kolegovi vysvetliť, že dnešný výber ubytovania, nám veľmi prospel, a použiť hotel za 3500 rubľov, ako úschovňu batožiny bol skvelý nápad, keďže sme tu nespali.

Balím veci a odchádzam k motorke. Treba nám prejsť do prístavu asi tri kilometre. Ja som v pohode, len kolega miestna nočná celebrita, ak by fúkol do trubičky asi by sme sa smiechu nezdržali. No po hodine oddychu sa cíti skvele a bez problémov prejdeme do prístavu.

To už je ale nové ráno, nový deň a nová časť príbehu. Bolo by teda na čase zakončiť prvú časť našej cesty a pripraviť sa na druhú ktorá verte mi bude oveľa výživnejšia, ako táto ktorú ste práve dočítali. Pravé dobrodružstvo a neuveriteľné situácie sú ešte len pred nami. Naša párty sa stále len rozbieha. A že bude takmer nekonečná, to mi verte priatelia! Pri písaní týchto riadkov sa divím, že sme to dokázali zvládnuť vôbec bez psychickej ujmi na zdraví.

Posledný deň v tejto časti, ktorá sa nám prehupla už do nového rána nám pripísal na účet podniku 476 kilometrov.

Koniec prvej časti.