Južná a Stredná Amerika 2023 3/3

Stredná Amerika

Panama

Nebudem klamať. V tomto bode už som mal Južnej Ameriky a doposiaľného výletu celkom dosť. Moje očakávania príjemného cestovateľského tripu už dávno zvädli. Proste som si to neužíval. Cestovanie po Južnej Amerike bolo pre mňa zaujímavé prvý mesiac, teda Carratera Austral v Čile a tak dva týždne v Argentíne kým ten púštny svet bol nový a originálny. Následne už silne fádne okolie a hlavne fyzicky nepríjemné presuny kvôli striedaniu extrémnych podmienok z vysokých teplôt do nízkych, rovnako vlhkosť z púšte sa šlo skokom do džungle a nič medzi tým neexistovalo. Niekde v Ekvádore som začal podnikať kroky ku ukončeniu tripu v Kolumbií. Ale nepodarilo sa mi zohnať prepravu motorky za rozumné peniaze. Ani porada na cestovateľských fórach neprišla s ničím lepším ako preprava niekde z Mexika. Riešiť ale čokoľvek nie nutné, kor takú zásadnú vec ako prepravu stroja cez oceán so španielsky hovoriacimi úradníkmi som nemal najmenší záujem. Takže najschodnejší plán bol dotiahnuť motorku do USA, kde môže zostať aj dlhšiu dobu a vymyslieť čo s ňou ďalej už doma na Slovensku.

Čo sa týka uskladnenia, tak to mal pod palcom Boris. Pri jeho profesií má po štátoch známosti a po príchode do Strednej Ameriky sme to začali aktívnejšie riešiť. Jeho kontakty ale neboli príliš komunikatívne a nápomocné a tak asi po týždni som pokusne napísal Danovi, ktorého sme stretli na juhu na hranici z Čile do Argentíny asi 3 mesiace dozadu či nevie poradiť s parkingom. Nevedomý na ako dlho to bude sa ponúkol, že u neho môžu motorky zostať. Nakoniec ani po odhalení reality, že potrebujeme parking na cca 1 rok z toho nevycúval a tak sme mali predbežne dohodnutý parking.

Okrem parkingu u Dana v Texase som mal ja už aj jasný svoj plán. Streliť Strednú Ameriku najrýchlejšie ako to pôjde a preč odtiaľto. Nerád to priznávam ale bolo to tak. Tento kus sveta mi proste nesadol a hľadal som najrýchlejšiu cestu preč.

Sme teda ale v Paname bez motoriek a najprv treba vyriešiť tento problém. Po motorky ideme nasledujúce ráno do colného skladu a samozrejme máme šťastie na nejaký veľký miestny sviatok, takže pracuje len zlomok ľudí. Všetko sa naťahuje, platíme nejaké ďalšie poplatky a po nejakých 4-5 hod sú motorky naše a opúšťame Panama City.

Navštevujeme ešte nejaké múzeum panamského prieplavu, kam je vstupné cez 20eur, takže ja to ignorujem a vstupné radšej miniem v bufete za nejaký burger a užívam si klimatizovanú miestnosť. Vonku je totiž vysoko cez 30st. a v hustej premávke veľkomesta to je boj.

Na výjazde je hrozivá kolóna kilometre dlhá kvôli nejakej nehode. Panamu len ťaháme a ďalší deň prekračujeme hranice do Kostariky.

Kostarika

Začína nová odysea hraníc. Kým v Južnej Amerike veci len trvali. Tu sú spojené s veľkým náporom ľudí, lebo migrácia a zároveň poplatkami za všetko možné. Na každej hranici necháme niekde medzi 50 až 100usd. Niekedy na vstupe, inokedy na výstupe ale vždy.

Po vjazde ma zase chytá nejaká žalúdočná otrava, tak pol dňa pregrcám a tlačím len sušenky. Ale už po obede cítim, že sila sa vracia takže dobre. Nocujeme niekde pri mori a potom v nejakom mestečku. Kostarika je celkom pestrá a pekná. Turistické destinácie sú v peknom stave, no mimo je to taká cigánčina. Taká Potemkinova dedina v merítku celého štátu.

Nikaragua

V Nikaragui sa delíme, Borisovci idú na plavbu po jazere s návštevou ostrova. Ja ťahám krížom do mesta Leon, kde radšej oddychujem a čakám ich do ďalšieho dňa. Nikaragua je také Albánsko Strednej Ameriky. Hranice sú zorganizované hrozne, nekonečné poplatočky pre gringa a mimo mesta je tu veľká bieda. Mesto León bolo v pohode.

Honduras

Nasledoval krátky prejazd cez Honduras. Tu sme aj nocovali. A musím povedať že to bolo príjemné prekvapenie. Pumpy mali aj interiér niekedy dokonca klimatizovaný a dalo sa tu sadnúť, niečo zjesť. Veľmi príjemná zmena. To nebolo od Čile a Argentíny vôbec bežné.

El Salvador

Salvador bolo zase prekvapenie negatívne. Špina, bieda, necítil som sa tu vôbec príjemne v žiadnom smere. Nocovali sme niekde na pláži v kempe v hroznom stave za nemálo peňazí. Boris tu riešil technický problém, ktorý mal už nejaký čas a síce zdochýnanie motora za jazdy. Pol dňa rozborky a zborky všetkých konektorov a káblovania ale neodhalilo problém.

Ešte sme tu nocovali v termálnych prameňoch ktoré teda bežne nie sú ubytovacím zariadením, ale zľutovali sa nad nami a za poplatok sme mali celý areál na noc pre seba. Romantika s pivom v ruke.

Guatemala

Prechod do Guatemaly bol hladký a tu sa naše cesty s Borisovcami posledný krát rozdelili. Ich cieľom bol nejaký vulkán a následne navštívili Belize a kadejaké pamiatky v Mexickom Yukatáne. Ja som už nadobro prepol do tranzitného režimu a pálil to na Mexickú hranicu.

Mexiko

Hranica do Mexika bola zo všetkých najkritickejšia. Pasovo pohoda, ale motorka, ktorá nebola v mojom mene bola bohový problém. Pár úradníkov to už riešilo, ale splnomocnenie vždy zafungovalo, opísali prípadne si ho oskenovali a pohoda. Tu som ale narazil na nepríjemnú mexičanku ktorá po mne chcela nejaký iný dokument a samozrejme v španielčine. Po pár hodinách ma zachránil iný colník, ktorý môj problém zobral za niekým vyšším, ktorý to schválil. Ženská ma ešte samozrejme niekoľkokrát prehnala po kópie, ďalšie kópie a potvrdenia k náčelníkovi ale po ďalšej hodinke alebo tak som po zaplatení kaucie asi 500usd konečne vstúpil do rozpáleného Mexika.

V Mexiku som všetko podriadil najrýchlejšiemu prejazdu. Ťahal som dni po 900, 900, 750km. Tých 750 ma zbrzdil defekt zadného kolesa a zistenie, že som si úspešne zbalil 17ku dušu namiesto 18ky. Nahodil som teda do zadného kolesa prednú dušu, chvíľu behal po servisoch a pumpách ale v nedeľu neriešiteľný problém, tak som spomalil na 90kmh a dúfal, že to vydrží.

USA

Prejazdu do USA som sa trochu obával. Všetky krajiny mimo EU majú striktnú politiku vjazdu vozidla z cudzej krajiny. Väčšinou sa to klasifikuje ako dočasný import vozidla a vždy má platnosť max niekoľko mesiacov. Preto som tento trip nevedel rozumne ukončiť už v Južnej Amerike lebo málokde je tento import dovolený na dlhšie ako 3 mesiace a tam kde bol viac, mi to bolo od ruky. USA túto politiku má ale benevolentnejšiu ale potreboval som sa o tom uistiť. Zároveň som trochu očakával aj prípadný výsluch vzhľadom na moje každoročné návštevy Ruskej federácie od 2015 až kým neprišiel covid do 2019.

Na moje prekvapenie ale bola táto hranica tá najplynulejšia a najpríjemnejšia mimo shengenu vrátane Európy. Proste fakt pohoda. Opakovane som sa uistil s každým s kým som niečo riešil, že nie je problém, že vozidlo zostane v USA kým budem preč viac mesiacov a na moje prekvapenie bol každý prekvapený, že ma prekvapuje že to nie je problém. Super.

Konečne v civilizácií som si to fakt užíval. Nebol problém sa najesť ako človek, kúpiť čo hrdlo ráčilo a človeku sa žiadalo. Okolie zelené, po 3 mesiacoch som prvý krát videl zelenú lúku, normálny les tak ako ho poznáme v Európe. Toto mi neskutočne chýbalo. Podobný pocit som zažil po prejazde východného Kazachstanu z Almaty smerom na Barnaul. Zrazu v príjemnom prostredí. Amíci celkovo v pohode. Občas sa niekto zastavil keď ho zaujala neznáma značka. Po dlhej dobe po všetkých stránkach príjemné cestovanie.

Od hranice to k Danovi do Dallasu bolo cca 800km, takže pohoda. Cestou som zohnal a vymenil zadnú dušu a v Dallase sa ubytoval pri letisku v najlacnejšom ubytku s parkovaním za krásnych 80eur na noc. Hold...

Po nákupoch a zcivilizovaní sa som v práčovni za neuveriteľných 5usd opral všetky veci vrátane kombinézy. Môže to znieť ako blbosť ale v Južnej Amerike som to riešil niekoľkokrát a stálo to vždy 15-30eur. Následne obriadil motorku, umyl a skontroloval. Pretriedil veci, ktoré zostávajú a veci ktoré si beriem domov. Spojil som sa s Danom, zaviezol k nemu motorku. Ten ma posadil na pitbike a povozili sme sa po ranči. To bol fakt úlet. Nikdy som na tom nesedel a bola to haluz. Cestou na letisko sme dali nejaký obed na moje náklady ako drobnú kompenzáciu za jeho ochotu.

Let mi meškal 2 hod a tesne som stihol prestup v Istanbule a nakoniec som úspešne pristál vo Viedni. Cesta dom mala byť easy, ale oneskorený prílet o 3hod spôsobil, že som sa dostal len do Bratislavy, kde ma privítala zamknutá vlaková stanica pred ktorou som do rána mrzol, kým neotvorili a nesadol som na prvý vlak do Žiliny

Záver

Celkovo som tento trip napočítal na 104 dní a na motorke som prešiel približne 28 700km. Tentokrát ale neviem povedať koľko to stálo, pretože po návrate som dopísal posledný list denníka, zatvoril ho a na celé leto sa k tomu nevrátil a riešil úplne iné veci. Zároveň mi počas tripu bežali výdavky aj doma, takže sa to dosť miešalo. Finančnú stránku som sa nesnažil vôbec analyzovať. Veľmi zhruba okolo 7-10tis eur. Možno viac možno menej. Neviem.

Motorka celú dobu šlapala bez problémov. Cestou som 3x menil olej a po Južnej Amerike pred odchodom do Strednej obe pneumatiky. Mal som jeden defekt a inak som len podľa potreby menil vývodové koliečko. Výber stroja nebol príliš vhodný. CRFka mala veľký problém udržať rýchlosť v silnom vetre v celej Argentíne a samozrejme nízky výkon bol limitujúci aj všade nad 2000mnm v kombinácií s prašnými cestami keď som nebol schopný ísť potrebnou rýchlosťou napríklad na rolete a podobne. Na druhej strane za celú dobu som neriešil jediný technický problém, čo nie je až také prekvapujúce a určite veľmi pozitívne.

Som rád, že som mal možnosť tento trip absolvovať, no zároveň som bol po prvý krát naozaj rád, že končí. Južná a Stredná Amerika ma ako destinácie príliš nezaujali. Áno bolo tu veľa zaujímavého, ale medzi tým zaujímavým boli tisíce kilometrov pre mňa nezaujímavých, nudných a fyzicky nepríjemných prejazdov. Tá pestrosť tam síce je, ale pre mňa to bolo z jedného extrému do druhého bez toho príjemného stredu. Raz to boli teploty, inokedy vlhkosť, civilizovanosť a pod. Asi už som zhýčkaný a nečakal som tak slabo civilizovanú krajinu v takom veľkom merítku. Smerom na východ od nás z toho čo som prešiel Južnej Amerike konkuruje asi len Mongolsko. Mongolsko s rozlohou kontinentu.

Destináciu by som napriek tomu každému odporučil. Na kratší časový interval určite vie ponúknuť veľa pre nás Európanov zaujímavého, nevídaného a originálneho. Taký plus-mínus mesiac sa tu dá istotne perfektne využiť. Ja sa sem už vrátiť neplánujem, ale ako sa hovorí, nikdy nehovor nikdy.

Aktuálne teda motorka „zimuje“ na farme neďaleko Dallasu v Texase a jej osud je nejasný. Uvidíme, či sa vrátim a budem pokračovať alebo ju posuniem niekomu kto by chcel za mlákou niečo precestovať. To sa ukáže v najbližších mesiacoch. Ďakujem všetkým ktorí dočítali až sem a prajem veľa šťastia na cestách!