Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 658 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

www.foxracing.sk Sumoto Brno DS auto MOTOQUAD Indian - www.klasikmoto.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 3907
Áno, bolo to v pohode: 49% (1896)
Nie, bolo to ďaleko za: 51% (2011)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (29 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (55)  [Verzia pre tlač] Tlač

Pamir Trip 2017 - 1. časť - Stredná Ázia 1/6

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 11.12.2017 Autor: erbe
Čitatelia: 17997 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Plán cesty na sezónu 2017 vznikal vlastne do poslednej chvíle, pretože som nevedel koľko voľna budem mať. Smer som mal jasný a pôvodný hlavný cieľ bolo, ako už názov cestopisu prezrádza, pohorie Pamír.

Úvod

Pamír je rozsiahla horská sústava v Tadžikistane, Číne a Afganistane. Spája Hindúkuš, Karakoram, Kchun-lun a Ťanšan. Pohorie križuje známa cesta M41 - Pamir Highway, ktorá prekonáva najvyšší bod Ak Bajtal vo výške 4655mnm. Ako najvyšší vrch Pamíru sa potom uvádza Štít Ismaila Samaniho s výškou 7495mnm.

Druhotným cieľom v prípade dostatku času bolo ruské pohorie Altaj o ktorom som mnohokrát čítal a podporovalo to aj veľké množstvo fantastických fotiek. No a keď už človek pozerá do mapy a je prstom v Altaji, tak zistí, že Bajkal, ktorý bol mojím snom tiež už nejaký čas, už nie je tak ďaleko. No a logická cesta z Altaja na Bajkal na mape vedie jednoznačne cez Mongolsko.

Pred odchodom mi z toho vyšla zhruba takáto mapka

Predbežná približná trasa - najoptimistickejší variant
Predbežná približná trasa - najoptimistickejší variant

Trasa teda viedla tranzitne cez Ukrajinu a Rusko do Kazachstanu, následne Uzbekistanu, Tadžikistanu a cez Pamír do Kyrgyzstanu. Tu končila najpesimistickejšia verzia výletu návratom domov. Optimistickejší variant pokračoval Kazachstanom do Ruska až na Altaj a v ideálnom prípade prejazd Mongolskom do Ulanbátaru a následne okolo Bajkalu domov.

Je to pomerne dlhá štreka, nič také som nikdy neabsolvoval, takže som sa držal pri zemi. Prvým cieľom bol teda Pamír a všetko ďalej bolo vo hviezdach podľa času, peňazí a všetkých možných nepredvídateľných okolností.

Príprava

Príprava na takúto dlhšiu cestu bola náročnejšia ako doposiaľ, hlavne nutnosťou vybavenia víz. Kazachstan vízovú povinnosť pre nás tento rok zrušil kvôli výstave Expo v Astane. Zostávalo teda vybaviť Rusko, Tadžikistan a Uzbekistan. Vybavenie ruských víz má hladký priebeh. Tento rok som potreboval viac ako 2 vstupy, takže som vybavoval ročné multi-vstupové, preto sa trochu predražili. Tadžikistan a GBAO permit sa dá vybaviť online za deň. Kvôli Uzbeckým vízam som musel podpísať niekoľko dokumentov vrátane jedného, ktorým som potvrdil, že beriem na vedomie zákaz voľného stanovania, couchsurfingu a nutnosti mať potvrdenú každú noc z ubytovacieho zariadenia pre hladké opustenie krajiny.

Po vízach prišli na rad mapy. Tie už dnes nie sú úplne nutné, no ja mám papierové mapy radšej ako elektronické verzie. Niekde v procese vybavovania ma napadlo, že by možno nebolo od veci zistiť vhodné očkovania. Tie som stihol tak akurát.

Čo sa týka vybavenia, zostal som verný všetkému, čo som používal po minulé roky. Snažil som sa o minimalizáciu vecí a hmotnosti, ktoré budem ťahať so sebou. Ťažký a nepraktický benzínový varič MSR Whisperlite som nahradil fantastickým ľahučkým integrovaným plynovým varičom Jetboil. V rámci experimentu som na odporúčanie nahradil ešte nafukovaciu karimatku Thermarest skladacou postelou rovnakej značky. Rolku Louise nahradila taška Enduristan Tornado. Ťažké hlinníkové kufre som po skúsenostiach vylúčil a na ich miesto som zavesil textilné tašky Andy Strapz. Cieľ bola úspora hmotnosti, kompaktnejšie rozmery, zníženie záťaže na podsedlový rám a bezpečnosť zranenia pri pádoch.

Pobalil som sa celkom v pohode, neťahal som so sebou žiadne zbytočnosti ako druhé pneumatiky, olej, filtre a pod. Z náhradných dielov som mal len jeden vzduchový filter, páčky, menšie vývodové koliečko do hôr, nejaké zadné špice, lanko spojky a prednú dušu.

Komplet výbava, ktorú som bral so sebou
Komplet výbava, ktorú som bral so sebou

Motorka

Na túto sezónu som vymenil svoje BMW F800GSA, na ktorom som sa skrátka necítil mimo asfaltu ani trošku dobre, za motorku na ktorej ma konečne jazdenie fakt baví. Na jar som kúpil novú Hondu CRF250L a začal ju pripravovať na cestu. Na veľkú turistiku sa jedná o netradičný stroj. O jej vhodnosti, hlavne do horských podmienok, hovorili skúsenosti mnohých ľudí, ktorí na nej vo viacerých prípadoch dokonca obišli celý svet. Spoľahlivosti som sa teda rozhodne neobával. Fakt, že primárne na takéto použitie nie je zameraná, znamená absenciu klasických turistických doplnkov ako nosiče kufrov, padacie rámy a pod.

Úpravy pred cestou neboli nijako zásadné. Riešil som len základné veci:
• Kryt motora
• Vyhrievané gripy
• Kryty rúčok
• Rám pre opretie a uchytenie textilných kufrov

Jediná nedoriešená vec bola väčšia nádrž. Acerbis a IMS dodávajú väčšiu nádrž a všetko nasvedčovalo tomu, že pasovať bude, no opak sa ukázal byť pravdou. CRFka na rok 2017 prešla malou modernizáciou a tá zahŕňala aj zmenu nádrže a palivovej pumpy. A tak som sa 2 týždne pred odjazdom musel zmieriť s tým, že vyrážam s 7,7L nádržou a 5L kanistrom na sedle.

Ca cestu som obul Continentaly TKC80. Zadný rozmer nie je presne podľa techničáku, obutá pneu má vyšší profil 90 namiesto 80.

Kompletne nabalený pred odjazdom
Kompletne nabalený pred odjazdom

Obsah

Pre rýchlu orientáciu uvediem stručný obsah ak niekoho zaujíma len určitá časť:
• Ukrajina – 1. až 3.deň
• Rusko – 4. až 6.deň
• Kazachstan - 7. až 21.deň
• Uzbekistan – 22. až 24.deň
• Tadžikistan – 24.deň až 41.deň
• Pamír (GBAO) 27. až 41.deň
• Kyrgyzstan 42. až 52.deň

Deň 1 – 05.06. – 517km – Žilina – Prešov – Užhorod – Mukačevo – Sinevir

Deň D nastal v pondelok piateho júna. Ráno ešte kontrolujem všetky dôležité veci, balím na motorku a nakoniec okolo 9 ráno opúšťam moje rodné mesto. Idem hlavným ťahom krížom cez Slovensko. Fučí mi dosť silný protivietor, nie je veľmi pekne a pomerne chladno. Cestu si spestrujem obľúbenou vyhliadkou na Tatry pri Važci a potom pokračujem smerom na Prešov. Niekde pri Vranove sa konečne oteplí a je fajn deň.

Prechod hranice pri Užhorode na Ukrajinu je najrýchlejší aký som zažil. Obidve hranice mám hotové snáď za pól hodinu. V Užhorode zháňam bankomat a simku s internetom. Všetko rieši nákupné centrum a pokračujem cez Mukačevo do kopcov. Odbočujem cez dedinku Volovec smerom na Sinevir a po ceste míňam známy penzón u Leva. To bola záloha keby pršalo. Je ale pekne a tak idem do údolia pri jazere Sinevir, kde si z minulého roka pamätám pekné kempovacie miesta.

Za Ukrajinskou hranicou pred Užhorodom
Za Ukrajinskou hranicou pred Užhorodom

Stan rozkladám na zarosenú trávu a pri večeri rozmýšľam nad tým na čo som sa to vlastne zase dal...

Deň 2 – 06.06. – 548km – Sinevir – Dolina – Ľvov – Novohrad Volynskyj

Ráno je riadna rosa, balím mokrý stan a vyrážam. Kúsok sa vraciam, prechádzam cez sedlo a mesto Mižirja, následne odbočujem na Stryj. V ďalšom sedle stretávam partiu Čechov na bicykloch a po krátkom pokece pokračujem.

Zakarpatská Ukrajina
Zakarpatská Ukrajina

Za mestom Dolina končia Karpaty a víta ma ukrajinská rovina. V Stryj sa pripájam na hlavný ťah a celý deň sa bez nejakých pamätihodných udalostí približujem ku Kyjevu. Bojujem so silným protivetrom, často musím ísť s úplne plným plynom aby som udržal svoju cestovnú rýchlosť 90. Vinu na tom má aj guma s vyšším profilom a štuplami. Motor na to na 6ke ledva stačí. Na hlavnom ťahu ma prekvapuje veľké množstvo púmp, ktoré sú snáď každých 20-30km.

Deň končím niekde v poli kúsok od hlavnej cesty a opäť prekvapivo sa objavujú komáre, inak pohoda.

Deň 3 – 07.06. – 570km – Novohrad Volynskyj – Kyjev – Hluchyv – Ryzhovka

Ráno vyrážam pomerne skoro a doobeda sa mi ide dobre. Prejazd Kyjeva je jednoduchší ako som čakal. Áut je dosť, ale prejazd je pomerne plynulý. Na úzkej motorke nemám problém sa dostať vždy na semaforoch až do prvej rady.

Za Kyjevom pokračuje stále dobrá cesta, no viditeľne ubudli benzínové pumpy. Po odbočení z hlavného ťahu na Bielorusko, smer Moskva, už si musím na benzín dávať trochu pozor. Nie je to nič hrozné, stačí vždy na pumpe pozrieť na mape o jednu pumpu dopredu. Na toto sa mi výborne osvedčila offline mapa Maps.me a pumpy som si takto hľadal bez problémov v celej Ázií. Kanister som musel počas celej cesty použiť na hlavných ťahoch len skutočne výnimočne.

Sumská oblasť. Ruská hranica už je neďaleko
Sumská oblasť. Ruská hranica už je neďaleko

V Hluchive odbočujem už na vážne vedľajšiu cestu smerom na Kursk a blížim sa k Ruskej hranici. Hranicu nakoniec prechádzam ešte dnes. Ukrajinci sa nezapreli a znova pýtajú „na kávu“, no ja už mám peniaze všetky schované tak zapieram akúkoľvek hotovosť. Ruble ešte nemám a hrivny už nie.

Ruská strana sa trochu ťahá, tlačivo colnej deklarácie mi tetuška nepotvrdzuje ako vždy, ale prepisuje na nejaký iný formulár. Tam je polovica vecí vypísaných jej písanou azbukou a keďže písané čítať neviem, takže si to ani neviem skontrolovať. Nakoniec som so zapadajúcim slnkom vpustený do Ruskej federácie a len niekoľko kilometrov za hranicou si pri poli nachádzam fajn flek na noc.

Deň 4 – 08.06. – 475km – Kursk – Prochorovka – Novy Oskol

Ráno je chladno, zamračené. Prichádzam do mesta Kursk a zháňam ruskú SIMku a predplácam internet. Balík funkčný v celej federácií u operátora Megafon síce podražel, ale mám pocit, že pokrytie je lepšie.

Na pumpe dávam okrem benzínu obvyklé cestovateľské raňajky a smerujem do dediny Prochorovka. Tu sa konala jedna z najväčších tankových bitiek 2.sv.vojny. V dedine je, ako inak, park pobedy a na námestí potom známy monument zakliesnených tankov. Na múzeá nejak nemám chuť a tak len fotím a oddychujem.

Prochorovka - pamätník bitky pri Kursku
Prochorovka - pamätník bitky pri Kursku
Prochorovka
Prochorovka - park pabedy
Prochorovka
Námestie v Prochorovke

Volím jeden z menej frekventovaných výjazdov z dediny a musím ho trochu hľadať. Pri konzultácií s mapou a GPS v telefóne ma oslovuje na mol opitý rus, ktorý má zjavne rád motorky. Čosi blabotal, že mal ČZtu a tak. Moc sa s ním nevybavujem a pokračujem v tranzite smerom na Volgograd. Do večera ešte prejdem mestá Koroča, Nový Oskol a Alexejevka, pri ktorej rozbíjam niekde v poli bivak na noc.

Dnes som celý deň znova bojoval s vetrom a znižujem cestovnú rýchlosť na 75-80 kvôli komfortu a náročnosti udržovať 90.

Deň 5 – 09.06. – 528km – Ostrogožsk – Bobrov – Michajlovka

Ráno ma budia okrem okolo prechádzajúceho vlaku, kvapky dopadajúce na stan. Je to len mrholenie ale na oblohe sú ťažké mraky a keďže stanujem v poli, tak zrýchlene balím a odchádzam aby som sa vyhol blatistej rallye hneď z rána.
Počas dňa je počasie striedavo uspokojivé až mrzuté. V jednom momente prechádzam nejakú imaginárnu čiaru za ktorou sa púšťa nenormálny lejak. Začal ale tak náhle, že skúšam zúfalý čin otočenia na ceste a výjazd z dažďa cez magickú čiaru. Na moje prekvapenie to funguje a necelých 100m delí brutálny lejak od miesta kde vôbec neprší. Obliekam nepremok a vydávam sa skrz dážď znova mojím smerom.

Volgogradská oblasť
Volgogradská oblasť

Do večera už dážď neustáva a iba mení intenzitu. Rýchlo sa stmieva a tak hľadám ubytovanie potupne v platených inštitúciách v meste Michajlovka asi 200km pred Volgogradom. Cez booking robím rezerváciu, no hotel sa mi ani s pomocou miestnych nedarí po tme nájsť. Nakoniec ma poslali do celkom fajn hotela Medvedica, kde nocujem celkom v pohodlí za 500rub + 65rub za parkovanie motorky.

Deň 6 – 10.06. – 651km – Michajlovka – Volgograd – Astrachaň

Ráno vstávam a vonku leje ako z krhly. Moc sa preto neponáhľam a zisťujem predpoveď. Vo Volgograde pršať nemá, takže nakoniec okolo 10 vyrážam. Cestou do Volgogradu prší už iba jemne.

V meste sa počko lepší a rozhodujem sa navštíviť znova známu mohylu Mamajev Kurgan. Je tu viacero svadobčanov, ale v pochmúrnom počasí sa mi nedarí nič poriadne odfotiť.

Mamajev Kurgan
Mamajev Kurgan

Pokračujem smerom na Astrachaň, netriafam správny výjazd, tak sa trochu motám po meste. Na správnom výjazde je celkom silná premávka, ale po hoďke som z mesta von a vidím, že smerujem znova do búrky. V Astrachani mám dohodnutý couchsurfing u nejakej motorkárky. Dohadujeme sa, že prídem ešte dnes. So západom slnka prestalo pršať a posledné 2 hodiny do Astrachane už idem po tme. Príjemne sa oteplilo a v Astrachani je úžasná klíma.

Jekaterina u ktorej v Astrachani nocujem sa živí babysittingom psov. V jej byte je patričná psia aróma. Berie ma do obchodu. Aj ona vyráža na moto trip, tak obaja robíme zásoby. Ja pred Kazachstanom a ona s priateľom idú na Krym po nejakú motorku.

Deň 7 – 11.06. – 234km – Astrachaň – Zineden

Ráno je krásne počasie. Lúčim sa s hostiteľkou, jej priateľom a vyrážam krížom cez Astrachaň, smerom na hranicu s Kazachstanom. Na jednej pumpe vidím starú Yamahu Tenere s kuframi, tak sa zastavujem a dávam sa do reči s majiteľom. Je to nemec Jurgen smerujúci do Uzbekistanu. Má asi takú angličtinu ako ja nemčinu, takže komunikácia je veľmi základná, ale pokračujeme teda spolu.

Motáme sa mestom, lebo cesta ktorú som podľa mapy našiel nie je prejazdná, most je zavretý. V situácií nám ochotne pomáha miestny vodič v Land Cruiseri, ktorý nás vedie na správnu cestu von z mesta.

Krajina za Astrachaňou sa viditeľne mení, prechádzame jeden platený známy pontónový most. Môj pokus o dobrú fotku kazí ochrana, takže mám len takú telefónovú. Cesta až na hranicu je povodím rieky, takže je tu ešte dosť zelene aj dobytka. Už je ale vidieť chudobné príbytky a cestu lemovanú viac pieskom ako zemou.

Známy pontónový most pred Kazašskou hranicou
Známy pontónový most pred Kazašskou hranicou

Prichádzame na hranicu, klasicky je tu celkom šóra. Odstavujeme motorky a idem sa pešo spýtať, či nás pustia dopredu. Pokus sa darí a tak už za chvíľu stojíme pri okienkach a opúšťame Ruskú federáciu. Jurgenovi tlmočím čo je v mojich silách do angličtiny. Ide to celkom hladko.

Prejazd na Kazašskú hranicu vedie cez most a na hranici sa začína stredoázijské papierové kolečko. Službu majú ale mladí colníci, ktorí majú odhadom tak 20 rokov a celá kontrola nezaberie snáď ani 30 minút.

Za hranicou meníme u priekupníkov nejaké ďengy za Kazašské tenge a riešime strachovku. Tá je celkom drahá. Ja vzhľadom na plánovaný druhý prejazd Kazachstanom, o viac ako mesiac, beriem 3 mesačnú. Stojí ma cez 30eur, ale aj základná na minimálne obdobie nie je o veľmi lacnejšia. S Jurgenom dávame ešte nejaký plov v kaféške a vyrážame smerom na Atyrau.

Hneď po prvých kilometroch sa ukazujú prvé dediny. Domy sú skôr hlinené ako murované. Stromov tu nieto, takže z dreva nie je nič. Stretávame prvé ťavy, Jurgen ich nadšene naháňa po stepi.

Dedinka v KZ
Dedinka v KZ
Prvé ťavy
Prvé ťavy v Kazachstane
Kazašský kontrast
Pokus o dobytie Kaspického mora

Cesta je dosť rozbitá, nedá sa postupovať rýchlo, ideme tak 30-50km/h a stretávame v protismere plaziaci sa kamión. Táto bizarná situácia sa bude v strednej Ázií opakovať pomerne často. Jazdiť tu s naloženým kamiónom chce silné nervy alebo dobré drogy.

Stretávame aj prvú políciu. Jurgen nesvieti a že hrozný prúser. Nejak sa mi policajta ale podarí ukecať že nič, a bez ujmy pokračujeme ďalej. V okolitej rovnej stepi sa ukazujú ropné vrty. Pri jednom zastavujeme, fotíme a ja si všímam v mape, že sme neďaleko brehu Kaspického mora. Vydávame sa ho hľadať. Po niekoľkých neúspešných pokusoch, keď vždy skončíme v sypkom piesku, sa nás v dedine ujíma chalan na starom Urale a vedie nás až na breh. Nie je to zrovna krásna piesková pláž, skôr blatistá, ale nachádzame fajn flek na stanovanie. Tam nás ešte prekvapí miestny na Lade aj s pivom tak pokecáme, dáme nejaké foto a pod oblohou plnou hviezd končíme deň.

Ďeň 8 – 12.06. – 360km – Zineden – Atyrau – Kulsary

Ráno sa vraciame na hlavý ťah a po rozbitej ceste smerujeme do Atyrau. Je polojasné počasie a napriek mojim očakávaniam vôbec nie je nejaké extra teplo. Skôr príjemne okolo 25 stupňov, pohodička.

Jurgen si to valí aj cez 80, ja sa pri takej rýchlosti necítim komfortne. V ceste sa často znenazdajky objavujú obrovské diery, po zopár incidentoch radšej spomaľujem a nechávam Jurgena ísť si svoje. Takto sa prebíjame, občas zastavujeme a fotíme. Po nejakej rozbitej pasáži v stupačkách si sadám a pozerám, že nevidím Jurgena, ktorý šiel za mnou. Vraciam sa a vidím ho nešťastného stáť na krajnici. Motorka si sedí na zadnom kolese akoby praskla pružina tlmiča alebo pákovanie. Pozeráme ale nevidíme nič evidentne zlomené. Ísť sa s tým ale nedá, tak stopujeme. Druhé auto je nákladný Gaz z Ruska, ktorý šoféruje parádny starký Alexej. Ten Jurgena ochotne berie, zastavujeme ešte jedno auto aby nám pomohli naložiť ťažkú motorku a pokračujeme na Atyrau.

Sediaca Yamaha
Sediaca Yamaha
Naložená Yamaha
Typický Kazachstan 2
Atyrau
Ťavy majú praktické rozlišováky

Nákladné auto ide po rozbitej ceste výrazne pomalšie ako ja na motorke a tak mám priestor často zastavovať a fotiť. Asi po 70km sme v Atyrau. Na pumpe nám Alexej pomáha zohnať servis, spoločne nájdeme jeden fajn, majiteľ dokonca rozpráva anglicky, takže pohoda. Vykladáme Yamahu dorovnávame sa s Alexejom a ja nechávam Jurgena so servisákmi. Idem do mesta zháňať SIMku a obchod. Atyrau nie je veľké mesto, navigácia je bezproblémová. Cestou do centra a späť 2x križujem rieku Ural, ktorá oddeľuje Európu a Áziu.

Po mojom návrate do servisu už Tenere stoji tak ako má. Nakoniec to bola len zaseknutá zadná oska o nosič kufra. Z majiteľa servisu sa vykľul celkom hajzlík. Snaží sa Jurgena pumpnúť o viac ako 50eur, do toho som sa moc nemiešal. Jurgen to nejako vybavil a spoločne opúšťame Atyrau a ideme už v Ázií ďalej na východ na mesto Dossor.

Pred západom slnka
Pred západom slnka

V Dossore sú na ceste nenormálne kaluže vody, no obloha je čistá ako len môže byť, takže to pôsobí dosť surreálne. Berieme benzín, lebo púmp po ceste ubúda a smerujeme na juh cez Kulsary na Beyneu. Slnko sa blíži ku horizontu a zháňame nejaký nocľah. Ideme dosť dlho ale okolie už je úplne prázdne, nie sú tu ani stromy, ani kríky ani kopce. Len sem-tam cintorín. Po tme ísť nechceme, tak to pred západnom slnka len zatiahneme vedľa cesty do priehlbiny v ktorej nás nie je vidieť a rozkladáme stany.

Deň 9 – 13.06. – 278km – Kulsary – Beyneu

Ráno nás od Kulsary delí len 50km. Zastavujeme na raňajky v kaféške na začiatku mesta. Jedlo je fajn a za dobrú cenu. Väčšina osadenstva sú šoféri nákladných áut a majú z nás atrakciu. Nikto ale nie je nepríjemný. Je to v pohode.

Moslimský cintorín
Moslimský cintorín

Pri odchode sa cez parkovisko preženie malá piesočná búrka, cez ktorú čiastočne prechádzame. Tesne za mestom stretávame prvého cestovateľa v opačnom smere. Zastavujeme, je to ďalší nemec, tento na KTM990 sa bol povoziť v Mangystau. Navštívil všetky miesta, kam smerujem aj ja, má to načítané. Kecajú s Jurgenom asi pól hodinu, dáva aj mne nejaké rady kde, čo a ako. Príjemný týpek. Cesta do Beyneu, asi 200km z Kulsary, je stále po rovine. Stretávame asi 2 motorkárske posádky v protismere, ale len sa zdravíme, nikto nezastavuje.

Do Beyneu dôjdem na nádrž len tak-tak. Nájdeme pumpu a je čas sa s Jurgenom rozdeliť. On smeruje ďalej na juh do Uzbekistanu, ja na juhozápad do Mangystau. Je už neskoré poobedie, tak sa obaja rozhodujeme zostať v Beyneu a scivilizovať sa. Ochrankár na pumpe nám odporúča hotel v meste. Cena je fajn, má sprchu takže pohoda. Motorky schovávame za hotel a na pešo sa vydávame pozrieť si posledné kazašské mesto pred hranicou s Uzbekistanom.

Stretko s nemcom pri Kulsary
Stretko s nemcom pri Kulsary
Takto vyzerala cesta celých 121km do Beyneu
Beyneu - kravička si pochutnáva na plastovom obale
Beyneu main street
Trhovisko na železničnej stanici v Beyneu

Smerujeme do „centra“, ktoré je pri vlakovej stanici. Na nej sa nachádza čulý trh, nakúpiť sa tu dá všetko možné. Sám si robím nejaké zásoby. Cestou na hotel dávame ešte večeru, pár piviek a končíme deň.

Deň 10 – 14.06.2016 – 352km – Beyneu – Shetpe – Šerkala

Po raňajkách sa s Jurgenom lúčime a vyrážame každý vlastným smerom. Je to ťažko vysvetliť, ale som celkom rád, že si môžem ísť znova „to svoje“ bez akýchkoľvek obmedzení. Asi som na ceste sám ešte príliš krátku dobu.

Napriek tomu, že cesta za Beyneu prvých viac ako 100km neukáže oku žiadnu zaujímavosť, tak si cestu užívam. Zastavujem a fotím to nič naokolo. Sem-tam obchádzam nejaké prežúvajúce ťavy, inak tu nie je vôbec nič. Horizont na všetky strany je totálne prázdny.

Na pól ceste do Shetpe je kaféška, ktorú ignorujem. Zastavujem kúsok za ňou pri altánku a označení dediny Sary Otes, ktorá je vzdialená ešte zopár kilometrov. Dávam pauzu, kukám do mapy a tak nejak nasávam to cestovanie. Tu niekde si po prvý krát skutočne uvedomujem, že cestujem a že už som vlastne v pomerne exotickej krajine. Cool!

Chlapci sa ten vozík ešte natlačia...
Chlapci sa ten vozík ešte natlačia...
Kazachstan...
Rodinka ide na dofču z Aktau do Almaty. Asi 3500km
Ukazuje sa Mangystau
Na kopčeku nad cestou

Rovnako si púšťam myšlienky na špacír a dávam si do pomeru to čo mám naplánované s tým čo som prešiel a to ma hneď uzemní. Mám prejdených nejakých cca 4000km a pred sebou aj pri najúspornejšej variante ešte viac ako 10000km... Zbežne kuknem, kde by som to dnes asi mohol zapichnúť na noc a pokračujem.

Pokračujem mimo kurz práve do dediny Sary Otes pretože tu niekde by sa mala z juhu pripojiť moja cesta, ktorú mám vytrackovanú ako návrat z Mangystau. Jej prejazd bude umožnený ale len, ak tu zoženiem benzín. Oficiálne tu pumpa nie je, no podľa môjho zdroja by v dedine malo byť možné ho kúpiť.

Po pár pokusoch ma miestny vedie ku priekupníkovi, od ktorého skusmo kupujem 5L za mierne vyššiu cenu. Je ale celkom dotieravý, chce si sadnúť na moto a previezť sa. To mu zatŕham a pokračujem pôvodným smerom pustatinou na mesto Shetpe.

Asi 100km pred Shetpe sa začína Mangystau tak ako ho mám naštudovaný. Cesta klesá a okolo sú obrovské útesy, ktoré pred miliónmi rokov obmývalo more. Útesy majú rôzne farby od bielej cez celú škálu žltej až po hnedé. Moc nápadité to nie je, ale po niekoľkých dňoch pustatiny je to vítaná zmena.

Z Shetpe som sklamaný, je to neskutočná diera. Všade odpadky. Púmp prejdem asi 5, ale nikde nie je benzín. Naveľa jednu nájdem, dotankujem a opúšťam mesto na sever ku hore Šerkala.

Na odbočke z asfaltu kde fotím, sa zastavuje ďalší Land Cruiser. Rozprávame mojou chabou ruštinou aj čosi o histórií Šerkaly, potom ma Kazach volá k nemu domov v gosti. Hovorí sa, že tieto veci sa neodmietajú, no on býva asi 100km úplne mimo môj kurz. Navyše už vidím Šerkalu, takže predsa odmietam.

Šerkala
Šerkala

Ku Šerkale to mám len kúsok. Slnko sa blíži ku horizontu, takže si pod horou nájdem už len pekný flek na noc a rozjímam. V noci ma ešte budí prichádzajúca motorka, tak o sebe dávam vedieť. Ukáže sa, že to sú dvaja mladí chalani na 125ke, ktorí sa len chceli prísť pozrieť. Nevedia moc rusky takže po 10 minútach sme dorozprávaní a idú si po svojom.

>

Pridané: 11.12.2017 Autor: erbe pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (29 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (55)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: