Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1006 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Sumoto Brno

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 4897
Áno, bolo to v pohode: 49% (2401)
Nie, bolo to ďaleko za: 51% (2496)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (28 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (60)  [Verzia pre tlač] Tlač

Pamir Trip 2017, 2. časť: Altaj - Mongolsko - Rusko 1/6

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 29.12.2017 Autor: erbe
Čitatelia: 10616 [Mototuristika - Ázia - Cestopis]

Pokračovanie 1. časti výpravy do Strednej Ázie začína posledným dňom v Kyrgyzstane, pokračuje cez Kazachstan, Rusko a Mongolsko až ku brehu jazera Bajkal a ešte trochu ďalej.

Pre rýchlu orientáciu opäť uvediem stručný obsah ak niekoho zaujíma len určitá časť:

• Kazachstan – 53. až 56.deň
• Rusko - Altaj – 57. až 63.deň
• Mongolsko - 64. až 72.deň
• Rusko - Ázijská časť a ďaleký východ – 73. až 94.deň
• Rusko - Európska časť – 95.deň až 98.deň
• Ukrajina - 99. a 100.deň
• Slovensko - 101.deň
• Záver
• Krátka charakteristika krajín a dojem, ktorý vo mne zanechali

Deň 53 – 27.07. – 338km – Biškek – Almaty

V hosteli dávam spoločné raňajky s babami z Fínska. Sú dosť vyžraté, akurát jedna bola fajná, ani sa k nim moc nehodila. Pobalím sa a ráno opúšťam Biškek. Na hranicu je to kúsok a na predhraničnom tankovaní dostávam bez slova jablko od miestnych.

Hranica celkom ide, áut je dosť, ale na motorke idem klasicky dopredu. KG strana úplná pohoda. KZ strana sa tak tvári tiež, ale posielajú ma niekam asi na detailnejšiu prehliadku. Tam chaosím, rozprávam iba anglicky a asi sa im so mnou nechce naťahovať, tak ma posielajú preč.

Observatórium nad Big Almaty Lake
Observatórium nad Big Almaty Lake

Okamžite za hranicou sa opakuje včerajší scenár. Facka od horúčavy do tváre a davaj. Celú cestu do Almaty teplota osciluje okolo 40 stupňov. Cestou preto stojím iba na benzín a jedlo. V meste je celkom premávka. Hľadám hostel Freerider, kde okrem ubytka chcem prezistiť možnosti kúpiť pneu a reťazovku.

Hostel je trošku schovaný v uličke, vybavený je ale pekne. Reťaz majú, koliečka nie. Pneumatiky sú veľmi drahé, tak to snáď TKC dajú až do Ruska. Rovnako nepremok, majú len horný diel asi za 60 eur. Hostel je ale za rozumnú cenu, tak sa ubytovávam. Rovnako ako obchod, je vybavený veľmi dobre, je tu aj práčka.

Poobedie ešte využívam na výjazd na Big Almaty Lake. Je to vysoko v horách, priamo nad mestom a ako stúpam teplota príjemne klesá. Jazero ma moc nezaujalo, videl som odtiaľ veľmi pekné fotky, ale aktuálne je nejaké kalné. Dá sa ale pokračovať ešte vyššie, cesta končí až bránou pred nejakým observatóriom alebo čím.

Majú aj Svíčkovú
Majú aj Svíčkovú

Po pauze sa vraciam do Almaty a na večeru idem do českej reštaurácie Kolkovna. Nie je tu aktuálne nikto z českých zriadencov, tak si dávam aspoň sviečkovú. Omáčka je trochu na stredoázijský štýl ale celkovo fajn. Dosť drahé.

Po príjazde do hostela sa stretávam so starším Japoncom, ktorý cestuje na 125ke z Vladivostoku. Zisťujem, že hostel má aj bar, tak poznámky píšem pri pivku. Hrá tu aj živá muzika, je ale strašne nahlas a nejak mi nerežú.

Deň 54 – 28.07. – 529km – Almaty – Šaryn kaňon - Koktal

Ráno sa mi nedarí vyraziť skoro. Problém je v tom, že obsluha servisu, kde máme zamknuté motorky, prichádza až medzi 10-11. Preto skoro 3 hodiny čakám a rozprávam sa s Japoncom, ktorý precestoval skoro celý svet. Pozýva ma k nim do Japonska, ale že sa mám poponáhľať, pretože už má 76 rokov a už nemusí byť na svete dlho. Táto informácia ma celkom šokuje, absolútne na to nevyzerá a hlavne v takom veku behať sám na motorke po svete...

Do garáže sa nakoniec dostaneme, až keď už asi tretí krát nakupujem vo večierke poblíž nejaký proviant a zakecám sa s predavačkou, ktorej sa sťažujem sa na čakanie, že nikoho nikde niet. Predavačka sa pozná s prevádzkarkou hostela, tak jej volá a situácia je zachránená.

Jedna z tých menej lákavých púmp
Jedna z tých menej lákavých púmp

Opustiť Almaty bolo jednoduchšie ako som čakal. Z obchvatu na južnej strane mesta vidím moderné mrakodrapy v centre a musím povedať, že mesto pôsobí celkom európsky.

Smerujem na východ, pozrieť si Šaryn kaňon, keď už som tu. Cesta je nezáživná a asi 100km sú vlastne nepretržite nejaké dediny. Zrazu civilizácia skončí a okolo je len stará dobrá step. Idem pre zmenu po vetre, takže sa mi ide dobre. Teplota je okolo 35 stupňov a je to po predchádzajúcich dňoch úplná pohoda. Je neuveriteľné aký pocitový rozdiel spraví zopár stupňov keď teplota stúpne nad telesnú teplotu človeka.

Ku kaňonu vedie cesta asi 10km po stepi. Roletou alebo po piesku, taký je výber. Zastavujem pri rampe, platím rozumné vstupné a strážnik ma upozorňuje na zákazy. Do kaňonu sa na motorke nesmie a po bočnom hrebeni tiež asi len kilometer.

Šaryn kaňon
Šaryn kaňon
Šaryn kaňon
Šaryn kaňon
Šaryn kaňon
Pútač na Šaryn kaňon

Motám sa okolo. Je to zaujímavé miesto, je ale dosť maličké. Menšie ako som čakal. MajestátnostiAktologay a Božiry, ktoré som videl v Mangystau, nedosahuje ani omylom. Vzhľadom na teplotu sa mi dolu pešo ísť nechce, tak to len fotím a pokračujem ďalej. Znova na hlavnej ceste nastavujem smer sever. Niekoľko najbližších dní bude „tranzit mode“ a aj sa na to celkom teším.

Cestou na Koktal ma znova ničia vysoké teploty okolo 40 a tak návštevu spievajúcej duny ruším. Mám toho tepla celkom dosť a predstava bojovania po pieskovej ceste ma nejak vôbec neláka. Moving on.

Smerom na Koktal
Smerom na Koktal

Na večer nájdem celkom fajn flek nad cestou cez kopce, už smerom na Saryozek. Zisťujem už alarmujúci stav natiahnutia reťaze, ktorú mám už nejaký čas napnutú už na doraz. Mením vývodové koliečko znova za väčšie a na doraze je reťaz našponovaná tak akurát. Snáď do Barnaulu vydrží.

Deň 55 - 29.07. – 706km – Saryozek – Taldykorgan – Ayagoz

Ráno v Saryozek tankujem, raňajkujem a napájam sa na hlavný ťah na sever, do Ruska. Cesta celkom ubieha, teploty sú rozumné. Pri jednej zastávke zisťujem, že som stratil násos na kanister s benzínom. Okrem toho mi začína hrozne fučať a zvyšuje sa mi spotreba. Ukazovateľ ma nezriedka posiela na pumpu po 130-140km.

V meste Taldykorgan vyberám ešte nejaké peniaze. Všade je 40ka a všetci ju dodržujú, peklo. Na pumpe, po incidente s pumpárom za príjazd napriek zákazovej značke, stretávam couchsurfera so slušnou angličtinou. Trochu pokecáme, ale nechce sa mi zdržiavať, tak pozvanie na obed odmietam a pokračujem na sever.

Vypálená step
Vypálená step

Za zmienku ešte stojí vojenské mesto Ayagoz, ktoré pôsobí veľmi vážnym dojmom. Všade sú betónové steny, ostnaté drôty, strážne veže. No necítil som sa tu veľmi fajn.

Za mestom boli fajn kopčeky kde hľadám flek na noc. Našiel som jeden parádny a už som rozkladal stan, keď som si na horizonte všimol ďalšiu strážnu vežu vojenského objektu. Takže otočka a zase ďalej. Zapadajúce slnko ma nakoniec donútilo znížiť štandard a nocujem kúsok pod cestou, pod železničnou traťou. To dodatočne nehodnotím ako najšťastnejší nápad.

Večer mám ešte návštevu. Chalan na malej čínskej kópií CBFky hľadá svoje kravky ktoré sa mu niekde zatúlali.

Deň 56 – 30.07. – 551km – Ayagoz – Semipalatinsk – Rubtsovsk

Ráno ma prekvapivo budí zima, tak vyrážam ešte pred 7. Vietor vytrvalo pokračuje opačným smerom ako idem ja, takže musím často tankovať. Aspoň okolie je zaujímavejšie. Vlastne už od Saryozek mám stále na dohľad buď kopce alebo nejaké aleje stromov. Celkovo je tu pomerne zeleno. Veľký rozdiel oproti západnej ceste medzi Aktobe a Šymkentom.

Okolie je na východe Kazachstanu prekvapivo zelené
Okolie je na východe Kazachstanu prekvapivo zelené

V meste Semipalatinsk je už znova celkom horúčava. Prechádzam pekným mostom a smerujem po druhý krát na ruskú hranicu. Hneď za mestom je oproti bežnému Kazachstanu úplne iný svet. Cesta prechádza hustými borovicovými lesmi a je celkom zvlnená. Celkovo má už taký ruský charakter.

Na kazašskej strane hranice je veľa áut, čakať v rade by sa mi tu veru nechcelo. Kontrolné stanovištia mi tu prišli trochu dezorganizované a poschovávané. Úradnik na colnej kontrole sa ma pýta, že či Slovenia. Klasicky odpovedám, že nie, Slovakia. Keď sa ma to pýtal už asi štvrtý krát tak som si vážne myslel, či nie je retardovaný. Bol ale vážny ako kilo soli a z opúšťania tejto biednej zeme robil normálne drámu. Razítko som ale dostal a hor sa na Ruskú hranicu.

Východný Kazachstan
Východný Kazachstan
Schéma cestnej siete na východe Kazachstanu
Semipalatinsk
Typická pumpová scénka
Tesne pred hranicou s Ruskom. Okolie sa už výrazne mení

Medzihraničný priestor bol plný áut, čakajúcich na vpustenie do priestoru hraničnej kontroly. Začína pršať, najprv tak normálne, potom celkom seriózne. Schovať sa nie je kde, takže nehybne sedím na motorke a moknem.

Keď nás konečne púšťajú na hranicu, som už celkom fajn mokrý. Prebieha môj najrýchlejší vstup do Ruska. Colník za mňa vypisuje malú deklaráciu a orazítkovanú mi ju podáva. Asi má súcit s mokrým motorkárom. Colná kontrola batožiny prebieha tiež len ústne, myslím, že jednu tašku som provizórne otvoril a vchádzam do Ruska.

Rusko ma víta dažďom - Altajský kraj
Rusko ma víta dažďom - Altajský kraj

Zbavujem sa posledných tenge za nejaké ruble a prechádzam mestom Rubtsovsk, prestáva pršať. Neďaleko za mestom sa skladám pod stromy v peknej aleji. V diaľke vidím dážď tak snáď to pôjde iným smerom.

Deň 57 – 31.07. – 312km – Rubtsovsk – Barnaul

Búrka sa nekonala a vstávam do krásneho slnečného dňa. Dnes je na programe len príjazd do mesta Barnaul. Ten je celkom hladký. V Rusku sa mi vždy jazdí dobre. Na jednej z mojich obľúbených púmp, Rossneft, riešim raňajky a pokračujem pomerne nerušene až do Barnaulu.

Najprv prechádzam mestom a hľadám nejaký motoshop. Stretávam motorkárov a pýtam sa ich na známy servis u Viktora Suchoja. Jeden biker Eugen sa odpája, že ma tam dovedie. Som celkom rád, lebo hoci mám adresu, sám by som to ťažko našiel. Je to v nadzemnej garáži na poschodí medzi normálnymi autogarážami a označenie som si vonku žiadne nevšimol.

Slnečné ráno v Rusku. Cestou do Barnaulu
Slnečné ráno v Rusku. Cestou do Barnaulu

Viktor je týpek a roboty má dosť. Diely riešim s Lenou, ktorá má vedľa obchod. Objednávam kompletnú reťazovku, vyberám pneumatiky, konečne nepremok, olej, filter a ložiská krku riadenia, ktoré už sú fakt zlé. Nie všetko má skladom, ale zbytok vecí by mal doraziť do 2-3 dní. Takže bude oddych. Najväčší problém je, že nie je v ponuke vzduchový filter. Mám síce dva, ale obidva sú už dosť použité a mám v ceste Mongolsko, ktoré očakávam, že bude dosť prašné. Nie som úplne nadšený ani z pneumatík Shinko, ale čo už. Holt dovozné sankcie zapôsobili tak, že v predaji je sortiment skôr z východu ako západu. Dohodneme sa s Viktorom, že keď dôjdu veci, tak uprednostní môj servis a spokojný odchádzam.

Eugen, motorkár, ktorý ma sem doviedol, je mladý chalan. Odhadom tak 25 môže mať, čerstvý motorkár. Má Yamahu 400, ale že by chcel 600ku Hondu. Pozýva ma k sebe domov a popri kecaní o živote mi zháňa ubytovanie. Vykšeftuje ubytko v hosteli za 500rub na noc aj s parkovaním, takže super.

Bajkeri v Barnaule
Bajkeri v Barnaule

Večer ma berie ešte na prehliadku mesta a po miestach, kde sa stretávajú bikeri. Navštívime aj perfektný motorkársky bar, ktorý má na vstupe konštrukciu motorkára v nadživotnej veľkosti. Pre predstavu, ide o čoper, kde predné koleso je z traktora.

My sme na motorkách, takže dávame len nealko. Bar je ale fakt parádny. Stoly sú lemované starými reťazami, barové stoličky majú zakomponované reťaze, pružiny. Svetlá sú zo starých diskov a ráfikov, na stenách fotky a iné moto komponenty. Fakt parádne miesto.

Motobar v Barnaule
Motobar v Barnaule

Večernú jazdu mestom si ale už moc neužívam, pretože mi nesvieti zadné svetlo. Spolu s agresívnou jazdou môjho sprievodcu po tme v neznámom meste, mám miestami trochu obavy.

Deň 58 – 01.08. – 0km - Barnaul

Oddychový deň, rozmýšľam nad ďalšou trasou a kukám nejaké cestopisy ohľadne časového harmonogramu. Prekvapí ma, že v rovnakom čase boli v Barnaule aj Roman s Milošom – Pohľadnice z ciest. Živo si vybavujem totiž ich fotky z cesty naspäť domov vo veľmi nízkych teplotách až snehu.

Ponuka piva v Rusku ďaleko za Uralom
Ponuka piva v Rusku ďaleko za Uralom

Nakupujem v potravinách všetky luxusné veci, po ktorých sa mi v strednej Ázii cnelo a neboli tam k dispozícií. Syry, salámy, rôzne druhy pečiva sladkého, slaného a kadejaké maškrty. Jediná práca ktorú si naordinujem je umytie motorky a výmena zadnej žiarovky.

Podvečer volá Lena, že objednané veci už aj dorazili, takže to Viktor zajtra sfúkne. Bomba.

Deň 59 – 02.08. – 30km – Barnaul

Na dohodnutý čas veziem motorku k Viktorovi a ten sa ihneď púšťa do práce. Všetko to stihol vlastnoručne spraviť zhruba za 4 hodiny. Cakom-prásk za všetko platím asi 400eur.

U Viktora v servise
U Viktora v servise

Cestou naspať do hostela mám chvíľu pocit, nezvyčajného zvuku. Po zastavení sa mi reprodukcia už nepodarí, takže to považujem za irelevantné.

Deň 60 – 03.08. – 335km – Barnaul – Bijsk – Gorno Altajsk – Manžerok

Je hmlisté ráno a ja opúšťam Barnaul. Raz mi znenazdajky ešte v meste zdochne motorka, ale po naštartovaní za problém znova neopakuje. Tesne za mestom tankujem na pumpe Lukoil, je dosť chladno a hmla takže pridávam nejakú vrstvu. Asi po 10km za pumpou motorka dochne za jazdy znova a po naštartovaní jej prejav nie je jednoznačný a niekoľkokrát ju musím znova naštartovať. Že je problém je evidentné. Ešte sa chvíľu po naštartovaní pokúšam o diagnostiku, motor ale dochne definitívne a už nejde ani naštartovať. Ventilátor sa ide zblázniť.

Moje šťastie v nešťastí je, že večer začína v Altaji motorkársky festival a už niekoľko motorkárov, ktorí tam smerovali, som dnes už stretol. Je len otázka času kedy niekto pôjde okolo, takže zohnať pomoc by malo byť jednoduché. Všelijaké myšlienky mi ale behajú po mysli...

Moji ranní záchrancovia, ktorí mi zohnali odvoz späť do mesta
Moji ranní záchrancovia, ktorí mi zohnali odvoz späť do mesta

Trvá to asi 20 minút a okolo idú na 2 superšporty, zastavujem ich a snažím sa vylíčiť problém. Skúšajú motorku preštartovať, tentokrát už chytí, ale zvuk evidentne nie je v poriadku. Vytelefonujú mi odvoz do Barnaulu prajú veľa šťastia a pokračujú v jazde.

Záchranca prichádza o necelú hodinu. Je to pôvodne Lada Žiguli kombi, prerobená na pickup. Zaujímavý výtvor. Motorka sa tam tak-tak zmestí. Škoda, že nie som dostatočne duchaprítomný to odfotiť.

Doterigáme sa do Barnaulu rovno k Viktorovi. Ten sa na to pozerá, naštartuje, zvuk je evidentne zlý. Otvárame olejový filter a je to jasné. Dali sme ho včera naopak. Hovorím my, pretože to síce fyzicky robil Viktor, ale ja som bol celý čas pri ňom a ani ja som si to nevšimol. Olej je ale pekný, zarovnáme hladinu a motor si zaihrá tú svoju bez náznaku falšu. Nechávam ho bežať nech sa zohreje, všetko sa zdá byť v poriadku a tak zhruba po hodinke odchádzam.

Bijsk
Bijsk

V hlave analyzujem k čomu vlastne došlo a aké môžu byť následky. Idem preto zatiaľ len do neďalekého KFC a radím sa s internetmi, čo a ako. Potom pokračujem veľmi obozretne znova tou istou cestou. Každých 50km kontrolujem olej, ale neubúda. Rovnako výkonnostný aj zvukový prejav je pocitovo v poriadku, tak snáď nič neutrpelo fatálnu škodu.

Prechádzam mesto Bijsk a o chvíľu už sa fotím pri známom monumente označujúcom začiatok republiky Altaj. Do Altaja som sa veľmi tešil, bol to vlastne druhý hlavný cieľ mojej cesty a mne sa podarilo ho dosiahnuť.

Vchádzam do mesta Gorno Altajsk, ktoré je administratívnym centrom Atlajskej republiky. Váham nad navštívením Teleckého jazera. Zisťujem totiž, že je to jednosmerka a pôvodne som tam chcel z tejto strany zájsť. Počas cesty som ale zistil, že sa dá dostať ku južnému brehu tiež po jednosmerke ale cez hory. Rozhodujem sa pre druhú možnosť a pokračujem.

Respublika Altaj. Známy to monument
Respublika Altaj. Známy to monument

V dedine Manžerok si fotím obrátený dom a spomínam si, že tu je ubytko, opakovane doporučené rôznymi cestovateľmi – Altaj moto. Po stresujúcom dni si tak doprajem komfortný oddych v príjemnej spoločnosti motorkárov a ich šarmantnej asistentky. Večer sa dlho rozprávame pri pivku o motorkách, Altaji, Slovensku, Rusku, živote...

Deň 61 – 04-08. – 335km – Manžerok – Aktaš

V noci prišli ešte ďalší motorkári. Niektorí po svojich, iní si doviezli ostré endurá do hôr na vozíku. Vladimir totiž robí sprievodcu po horách tu v Altaji. Dá sa u neho motorka aj požičať a užiť si tak Altaj aj na ľahko na poriadnom stroji. Po rozlúčke už pokračujem svojou cestou

Je krásny slnečný deň a cesta ma vedie nádherným Altajským krajom. Cesta, ktorou idem sa nazýva Čujský trakt.

Odchod z Altaj Moto
Odchod z Altaj Moto
Altaj
Altaj
Priesmyk Seminski
Altaj

Míňam množstvo super miest na kempovanie, potom prekonávam horský prechod Seminski, od ktorého som čakal trochu viac. Zámerne motorku trochu trápim vo vyšších otáčkach a dlhšej záťaži, aby ak nejaký problém s motorom je, tak aby sa prejavil ešte tu, kým dôjdem na motorkársky festival. Tam by som bez problémov zohnal pomoc a prípadný odvoz do servisu.

Všetko sa ale zdá, že je v poriadku, olej neubúda a farbu má normálnu. Tu musím ešte poďakovať hlavne Petrovi, ktorý pretlmočil môj problém zastúpeniu Hondy na Slovensku. Prichádza mi správou uistenie, že životnosť motora nemohla utrpieť. Detaily tu zbytočne vysvetľovať nejdem. To ma dostatočne ukľudní a pokračujem parádnou cestou ku Mongolskej hranici.

Okolie sa mení. Na Mongolskú hranicu je to už len 320km
Okolie sa mení. Na Mongolskú hranicu je to už len 320km
Priesmyk Čike Taman
Priesmyk Čike Taman
Čujský trakt
Pamätník šoférom Čujského traktu

Jazdu Čujským traktom si fakt užívam, sú ideálne podmienky a teraz si tu už bezstarostne jazdím. Fotím monument venovaný šoférom prekonávajúcim Čujský trakt. Tvora ho 2 autá a zaujímavé je, že jedno z nich je americký Jeep Willys. Textu je tam na mňa moc, takže sa nesnažím rozkódovať prečo je tomu tak.

Prechádzam mestečko Aktaš, a hneď za ním nachádzam motorkársky festival. Pri hľadaní miesta, ma spoznávajú motorkári z Barnaulu, ktorých som stretol pri exkurzí s Eugenom. O večernú zábavu je tak postarané. V areáli nachádzam ešte jednu cudzokrajnú motorku. Je to Transalp 650 a patrí talianovi Matheovi. Ten mi dáva cennú informáciu, že mongolská hranica nie je otvorená non-stop ale má normálne úradné hodiny. Mimo iného je v nedeľu teda zatvorená určite a v sobotu otvorená len možno. Keďže je piatok, tak možnosti sú, pokúsiť sa o prechod zajtra, alebo to odložiť až na pondelok.

Fotogenický mostík pri ceste. Asi neexistuje nikto, kto si ho v peknom počasí neodfotil
Fotogenický mostík pri ceste. Asi neexistuje nikto, kto si ho v peknom počasí neodfotil
Ulánbátar ešte 1838km
Čujský trakt
Festival v Altaji
Motorkári z Barnaulu

Deň 62 – 05.08. – 205km – Aktaš – Katu Jaryk - Ulagan

Po vyčerpávajúcom večeri sa ráno neponáhľam, vyrážam až okolo desiatej. V Aktaš tankujem, nakupujem proviant a vyrážam do hôr na sedlo Katu Jaryk. Touto cestou sa dá dostať až na južný breh Teleckého jazera.

Chvíľu po opustení mestečka si uvedomujem, že znova nemám ruksak. Nadávam si ako pohan. Zase som ho nechal na pumpe. Valím naspäť a našťastie ho niekto zaniesol obsluhe. Stratu ďalšieho camelbaku by som neprežil psychicky a v Mongolsku možno ani fyzicky. Na druhý pokus teda úspešne opúšťam Aktaš a začína najúžasnejšia časť Altaja, ktorú som navštívil.

V dedine Aktaš
V dedine Aktaš
Drink shop musí byť
Cestou na Katu Jaryk
Ruský Altaj
Altaj

Cesta sa krúti pomedzi hory a výhľady kombinujú ruské nekonečno a obrovské hory spolu s minimom civilizácie. Miestami je asfalt, miestami šotolinka ale dobrá cesta. Sem tam odbočím, či už si niečo pozrieť, alebo sa len vysrať. Proste paráda. Neuveriteľný pocit voľnosti a radosti, že som tu a teraz.

Míňam mestečko Ulagan, kde na moje prekvapenie je aj pumpa. Tu definitívne končí asfalt a kvalitná cesta končí asi o 15km v dedinke Balyktuyul. Tu sa odbočuje na Katu Jaryk a cesta už je rozbitejšia, kamenistejšia, roletovejšia. Ale premávka je tu celkom čulá.

Cestou na Katu Jaryk
Cestou na Katu Jaryk
Zdravotná roletka. Aby človek nezabudol
Cestou...
Ako v rozprávke. Tu niekde som cestou späť nocoval.
Altaj

Katu Jaryk je vlastne skala, z ktorej je výhľad do monumentálnej doliny. Sem chodí väčšina ľudí. Dá sa sem dostať , síce trochu na „ruský spôsob“, ale asi na hocičom. Stretol som aj naháče a čopre. Cesta pokračujúca ďalej, už ale určite nie je zjazdná len tak na hocičom. Z Katu Jaryk na dno doliny vedie prudké klesanie s voľnými kameňmi a aj pri klesaní na jednotku mali moje brzdy čo robiť.

Moja predstava parádnej cesty popri rieke, až po jazero, sa ale nenapĺňa. Pri rieke je plno, je tu celkom silná premávka a cesta je stále zlá aj dolu v doline. Veľmi sa práši a sú tu veľké kamene, skrátka si to neužívam. Po 20km, keď sa to ani trochu nezlepšilo, ma to prestalo baviť a otáčam sa. V hlave mám jedno fantastické miesto, ktoré som našiel pri jednej odbočke ešte pred dedinou Ulagan. Večer tak kempujem na epickom miestečku na kraji lesa v ruských horách.

Katu Jaryk
Katu Jaryk
Cesta sa zhoršuje
Ako vystrihnuté niekde z Balkánu
Už nedaľeko Katu Jaryk
Katu Jaryk

Deň 63 – 06.08. – 195km – Ulagan – Tašanta

Lenivé ráno. Nie je sa ale kam ponáhľať. Na mongolskú hranicu to nie je ďaleko a určite je dnes zatvorená, takže mám čas a priestor si spraviť lenivý aj celý deň. Užívam si cestu naspäť do Aktaš, kde znova čosi nakupujem a pokračujem Čujským traktom.

Vstupujem do Koš Agačského rajónu a krajina sa mení. Veľké hory ostávajú, ale stromov ubúda a nasťahuje sa mi do výhľadu step. Pripomína mi to severný Kazachstan v kombinácií s veľkými horami. Je to typická scenéria pre severné Mongolsko, ale to ešte neviem.

Znova na Čujskom trakte
Znova na Čujskom trakte
Posledné lesy
Koš Agačský rajón
Krajina už získava Mongolský nádych
Zalesnenie už redne a redne

Tým, že ubudlo stromov, sa otvorili dych berúce výhľady. Každú chvíľu odbočujem z asfaltky niekam do stepi na kopec. Pozrieť sa ďalej, pokochať sa ešte viac, alebo len spraviť si fotku. Užívam si to aj preto, lebo som bol varovaný, že za mestom Koš Agač už začína pohraničné pásmo s Mongolskom. Bez permitu je pohyb mimo hlavný ťah zakázaný, kontrolovaný a trestaný. Takže si užívam voľnosť, kým sa to beztrestne dá.

Vlad z Altaj moto mi dal tip na kemping v jurtách pred Koš Agač. Ten tak nejak ale míňam a prichádzam do mesta. To už pôsobí dosť chudobne, tankujem a zvažujem čo ďalej. Nakoniec vyrážam na cestu do Tašanty, hraničného mesta. V najhoršom sa vrátim, je to len 50km. Cesta je už ale skoro priamka, tiež taká na mongolský spôsob, ale aj toto zistenie ma ešte len čaká.

Čujský trakt
Čujský trakt
Koš Agač
Niekde 50km do stepi je kemping. No nechoď tam
Nad Tašantou sa zmráka
Tašanta

V Tašante je škaredo, ale neprší, hranica ľudoprázdna. Pred bránou už ale stojí niekoľko zaparkovaných prázdnych áut. Je tu aj na pohľad nový hotel, tak sa pýtam na nocľah. Cena celkom OK. Po zaplatení sa ukáže, že majú len kuchynku pre hostí a nevaria. Nevadí. Večer začína pršať a v hoteli sa zbieha celkom dosť ľudí. Aj nejaký cyklistický zájazd.

>

Pridané: 29.12.2017 Autor: erbe pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (28 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (60)  [Verzia pre tlač] Tlač
Advertisement

Galéria ku článku: