Severné Rusko alebo voľné pokračovanie NoKyrgyzstan 2018 1/3

Takže objednať prednú gumu, vymeniť olej, ložiská v zadnom kolese, pobaliť a hajde. Dozadu som obul novú Mitasku E09 Dakar v rozmere 130/80 R18 s ktorou mám len dobré skúsenosti s R17kou a dopredu pokusne Mitas MC23 Rockrider 90/90 R21. Balenie som poňal ultraminimalisticky. Jedná sa o relatívne krátku cestu (cca 2 týždne), takže som bral fakt minimum vecí. Trochu to kazí fakt, že sever môže byť seriózne chladný ak bude pršať, takže teplé veci treba. Všetko som ale nakoniec spratal do 49L vaku + ruksaku. Celý tento proces od rozhodnutia po odchod mal trvanie približne 30 hodín.

Deň 1 – 10.08. – 443km – Žilina – Varšava

Včera som objednal gumu a uistil sa, že dnes dorazí. Doobeda som pobalil čo treba, kuriér dorazil už okolo 10. Na obed som mal prezuté. O 13 nabalené a opúšťam Žilinu.

Ťahám na sever klasicky cez Čadcu do Poľska. Vyprevádza ma horúce počasie, je cez 30 stupňov. Niekde v okolí Živiec prečkávam pod mostom ešte s jedným poľským motorkárom krátku ale intenzívnu búrku. Zbytok dňa je pohodový a celkom príjemný presun až pred Varšavu. Niekde pod lesom staviam stan tesne pred západom slnka.

Deň 2 – 11.08. – 436km – Varšava – Lomža – Augustov - Leipalings

Nad ránom, ešte za tmy ma budí dážď. Vstávam s východom slnka aby som obišiel Varšavu pred rannou špičkou. Neprší, ale visia tomu nohy riadne, postupne mrholí. Hneď na prvej pumpe, kým natankujem, už mrholenie prejde do dažďa a dávam nepremok. Našťastie, lebo akonáhle sa pripájam na diaľnicu, tak začína lejak. Lejak rýchlo prechádza do búrky a tak sa chlácholím tým, že búrka prejde a dobre bude...

Keď ale aj po 2 hodinách stále leje jak z krhly a ja som mokrý aj cez 2 nepremokavé vrstvy, zastavujem na pumpe. Okrem mňa tu stojí plno áut, lebo podmienky sú fakt mrzuté. Všade kde nie je dobrý spád a kanalizácia je kopec vody. Zhruba po hodine prejde brutálny lejak do pohodového dažďa a aj keď mokrý, znova vyrážam. Netrvá ale dlho a búrku znova dobieham...

Nebudem to naťahovať, tento nenormálny lejak sa so mnou držal až po Augustov a pršať prestáva až podvečer v Litve. Mokrý a uzimený zháňam ubytko, ale je piatok a všetko je vybookované. Nikto koho sa pýtam mi nevie poradiť. Od intenzívneho dažďa je všetko rozmočené. V lesoch za Leipalings, ale pri jednom parkovisku nachádzam parádny prístrešok, ktorý mi na noc poslúži ideálne.

Deň 3 – 12.08. – 484km – Leipalings – Vilnius – Pabrade – Zrasai – Dagda

Ráno ma víta slnečné počasie, ale je veľmi chladno. Obliekam mokré veci a pomaly pokračujem smer Vilnius. Pomaly preto, lebo je mi fakt zima, ale je sucho a postupne sa mi darí veci sušiť. Na pumpe na obchvate Vilniusu už slnko má fakt silu a užívam si muffin s kávou sediac na obrubníku v záplave teplých slnečných lúčov.

Výjazd na Utena som nejak netrafil, tak chvíľu pokračujem smerom na Ukmerge, ale potom to beriem fajnou bočnou cestou 108. Tá sa mi tak zapáči, že hlavný ťah na Utena len prekrižujem a pokračujem na Nemenčiné a odtiaľ v pohodovom tempe cez Pabradé ďalej na sever. Začínajú husté lesy, premávka je pohodová a Litvu si fakt užívam.

Cestou síce nie sú žiadne extra zaujímavosti ale je to príjemný presun až po Zarasai. Potom už prekračujem hranicu do Lotyšska. V neďalekom Daugavpilse sa zastavujem pri monumente, ktorý si pamätám z prvej cesty. Vtedy bolo pochmúrne ráno a celú kompozíciu Lotyšska mám taktiež zafixovanú dosť pochmúrnu. Dnes je ale pekne, tak sa trochu motám. Na výjazde z mesta tankujem a znovu špekulujem vyhnúť sa hlavnému ťahu. Spláchnem to kapučínom a smerujem na východ na Kraslavu.

Ďalej to beriem bočnou cestou smer Dagda a je to fajn. Opustené dedinky, polia, lesy, lúky. Síce žiadne hory, ale krajina je jemne zvlnená, takže to nie je vôbec nuda. Z Dagdy už smerujem na sever ku jazeru Raznas. Je krásne slnečno, trochu chladnejšie ale nevadí. Pri dedine Čornaja nachádzam pri brehu nádherné miesto s picknikovými stolmi. V dedine beriem nejaké pivo a užívam večer.

Deň 4 – 13.08. – 718km – Dagda – Pskov – Petrohrad - Sortavala

Ráno odchádzam skoro. Do Rezekne je to kúsok. Potom už známa rovina na Karsava. Tadiaľto idem už tretí krát. Je to taký príjemný nostalgický moment. Fotím značku pred Ruskou hranicou ako vždy pri tejto ceste.

EÚ hranica je bleskovka. Ruská strana prebieha tiež rýchlo, až som prekvapený. Ale presne ako naposledy keď som vchádzal do Ruska pri Vladikavkaze, tak sa mení smena, takže hodina v háji. Kontrola je dôkladnejšia ako predošlé roky, takže vo Vladikavkaze to asi tiež nebola náhoda. Problém ale nie je žiadny, iba to trvá.

Po vjazde do Ruska mám vždy taký zvláštny pocit. Obzvlášť na tomto hraničnom prechode. Bol to môj prvý a na pocit keď som sa prvý krát ocitol v Rusku sa nedá zabudnúť...

Po nostalgickej chvíľke na pumpe smerujem na Pskov. Ten mám zafixovaný neďaleko hranice, ale na moje prekvapenie je to viac ako 120km. Idem do centra vyriešiť keš a simku, keď mi pri vyspojkovaní na križovatke znova zdochýňa motorka... Chvíľu s ňou bojujem , nakoniec ju naštartujem a otáčam sa na veľkú Gazprom pumpu. Tankujem plnú toho najlepšieho čo je. Problém sa neopakuje a v meste nakoniec riešim rýchlo a efektívne všetko čo treba.

Navštevujem ešte mohylu Alexandra Nevského na jedinom kopci za mestom a pokračujem smerom na Petrohrad. Ten je vzdialený skoro 300km a je jasné, že ak nechcem zostať v meste na noc, musím sa riadne pohnúť. Pskov – Petrohrad dávam nakoniec na šupu bez zastavenia. Cestou sú nejaké roadworks a kolóny. Hladný, smädný, vyčerpaný zastavujem tesne pred mestom na novučičkej pumpe K-Circle a dávam si asi najúžasnejší pumpový hamburger v galaxií. Posilnený a namotivovaný beriem Petrohrad po obchvate. Premávka celkom v poho. Kým ho celý obídem z juhu na sever a konečne sa odpojím smerom na Sortavala, na tachometri pribudne 50km.

Pokračujem po stále 4 prúdovej ceste s čulou premávkou. Okrem toho, že mi nejde do hlavy, kam toľko národa ide týmto smerom, ma prekvapuje ešte ako dlho cesta tejto kvality pokračuje na sever. Za Priozerskom konečne končí aj hustá premávka, aj luxusná cesta a pokračuje už moja obľúbená cesta s horším povrchom s príjemne zvlneným profilom. Deň končím tak dosť núdzovo v poli, nejak sa mi nepodarilo nájsť žiadne fantastické miesto. Ale účelu poslúžilo aj to núdzové.

Deň 5 – 14.08. – 475km – Sortavala – Suojarvi – Porosozero - Justozero

Ráno pokračujem po asfalte cez mestečko Sortavala a popri severnom brehu Ladožského jazera už na východ. Odbočujem dolu z asfaltu na sever smerom na Suojarvi. Cesta je v trochu horšom stave ako bola pred 2 rokmi, ale nevadí to. Tu začína to Rusko, na ktoré som sa tak tešil. Mimo hlavných ciest, kde hlavné husle hrá príroda a nie veľkomestá. Dedinky sú tu od seba vzdialené desiatky kilometrov a medzi nimi je len hustý les, jazerá, močiare.

Cesta ma občas privedie na breh nejakého zo stoviek jazier. Niekedy ten breh vyhľadám sám po malých bočných odbočkách. Povrch je tu veľmi piesčitý, brehy často vyzerajú ako pláže. Dúfal som, že budem mať to šťastie si to užiť za slnečného počasia, ale čo už. Aspoň neprší.

V Suojarvi tankujem a na chvíľu mi robí spoločnosť dokonca znova asfalt. Onedlho ale pokračujem už po starej dobre gruntovke ďalej na sever. Okrem lesov ma cesta vedie už aj cez nejaké kopce. Nič závratné, ale je to na CRFke fakt príjemné povozenie. Míňam dedinku Porosozero a jej zatopené domčeky na brehu rieky Suna. Cestu ďalej si pamätám tak, že mi na GSe pripravila niekoľko nepríjemných piesčitých momentov. Tentokrát sa nič také nedeje. Občas je trochu kamenistejšia, ale povrch je tvrdý a jazdí sa dobre.

Míňam nespočet vodných plôch lemovaných lesmi a všemožným porastom na milión spôsobov. Je to neskutočný pohľad. Za každou zákrutou ma čaká niečo nové a uvedomujem si ako tento sever milujem.

Pri Justozero sa pripájam na starý rozbitý asfalt, začína mi pršať a ja dúfam, že nájdem parádne miesto pri jazere z pred niekoľkých rokov. Moje očakávania ale nie sú naplnené, miesto sice nachádzam, ale je obsadené. Nakoniec sa vraciam niekoľko kilometrov k inému jazierku.