Balkánsky syndróm, alebo dovolenka za päť šupiek

Dlho som sníval o tom, že si pocestujem na motorke, je jedno kam, ale hlavne, že pôjdem. Uvažoval som, že keď už idem, tak vezmem rovno skoro celú Európu, ale nakoniec všetko dopadlo inak.

Ešte pár dní pred odjazdom som myslel, že pôjdem úplne sám, my motorkári sme však veľká a dobrá rodina, a tak som z celej cesty jazdil sám asi iba 3 dni. Keď človek vyráža sám, je to dobrodružstvo, nevie, čo ho čaká, koho stretne, ako sa jeho život zamotá. Dva dni pred odjazdom som na motoride postrehol, že sa nejakí ľudia chystajú smerom do Rumunska. Rozhodol som sa ich kontaktovať, a lepšie som ani nemohol urobiť. Toto sú postrehy z dvojtýždňovej cesty Balkánom mimozemšťana menom Marklar a jeho vesmírneho vozítka Móňa (rozumej Honda CB 600 Hornet r. v. 2005).

Deň prvý, 16. 7. 2017

Nedeľa, včasné ráno, Bratislava. Vstávať sa mi moc nechcelo, asi ako každé ráno, ale dnes som mal dôvod. Veci som si pobalil už včera. Tak dávam iba frajerke veľkú pusu, hodím bágle na motorku a smerujem rovno na diaľnicu do Maďarska. Mám sa totižto v pláne stretnúť za Budapešťou s Martinom a Lenkou, s ktorými mám dohodnuté rande cez motoride. Po ich príchode zisťujem, že sú to super ľudia a myslím, že sme si celkom sadli. Pricválali na veľkom BMW, na tom ich zadky asi nebudú bolieť tak ako mňa. Po káve sme hodili kockami a naplánovali ísť až rovno do Sibiu v Rumunsku.

Sibiu leží presne medzi dvomi cestami v Karpatoch, Transalpinou a Transfagarašom. Keďže mám iba hmlistú predstavu ktoré krajiny chcem vidieť, tak s tým nemám žiadny problém. Diaľnica Maďarskom ubehla rýchlo, sever Rumunska je tiež nudný, ale ako sa dostávame do hôr, začína pravá zábava. Po príjazde hľadáme penzión, kde budú ubytovaní Martin a Lenka, skrátene Marlenka. Otázka, čo so mnou? Výlet ponímam viac lowcostovo, takže by som radšej nejaký kemp. Aj keď nám trošku popršalo a v noci bude asi zima. V googli sa mi podarilo nájsť jeden 6 kilometrov od penziónu, neváham a vydám sa tam. Kemp s názvom Ananás môže mať iba rakúskych majiteľov. Vrelo inak odporúčam, všetko čisté, nové, majitelia milí, cena za noc asi 6 €. No nezober to.

Deň druhý, 17. 7. 2017

Pondelok, včasné ráno, kemp Ananás. Dnes máme v pláne Transalpinu, veľmi sa teším. Veci si nechávam v kempe a dohodnem ešte jednu noc, pýtam sa či aj zaplatím, rakušák mi však anglicky vysvetľuje, že ak by som odišiel bez platenia, bol by som asi prvý v histórii, asi mu tam veľa Slovákov nechodí :D Stretávam sa s Marlenkou a pribúda k nám Gabo z Darinou z južnej zeme na Kawasaki. Vrelo sa zoznámime a rovno aj vyrážame. Stádo vedie Martin, má najvačšiu motorku a široké lakte, tak sa prederie aj tam, kde iný váha. Navigácia mu ide rovnako dobre a celý čas sme sa nestratili ani raz. Na Transalpinu sa odporúčam dobre obliecť, najvyšší bod je vysoko cez 2000 m nad morom a je to cítiť. Asfalt je dobrý, dosť turistov, ale komerčné to nazvať ešte nemôžem. Hore kupujeme nejaký ten suvenír a dávame si dobrý baraní guľáš. Gabo sa bál, že sa nedohovorí, ale zisťujeme, že maďarčinou sa dohovorí viac ako ja s angličtinou. Ceny ma prekvapujú všade. Vážne môžem hodnotiť, že Rumunsko je lacné.

Deň tretí, 18. 7. 2017

Včasné ráno, utorok, kemp Ananás. Dnes máme na pláne soľnú jaskyňu v Turde. Pred vchodom stretávame bandu Slovákov z Bratislavy. Rozprávame chvíľu o Rumunsku a skúsenostiach. Soľná jaskyňa je nádherná. Na samom dne v cca 100 m hĺbke sa nachádza jazero. Dolu je celkovo mnoho atrakcií. Dá sa tam člnkovať, je tam ruské koleso a rôzne iné zaujímavosti. Dohadujeme zajtraší Fagaraš, ale priznám sa, že nie som istý, či dám opäť vstávanie tak skoro. Marlenka chce ísť potom rovno do Bulharska k moru a Gabo s Darinou plánujú Čaučeskové letné sídlo v Mamai v Rumunsku pri mori, takže naše cesty sa pomaly rozdeľujú. Rozmýšľam, či ísť ďalej s niekym, alebo to potiahnem sám. Niekedy sa veci vyriešia samé. Večer po príchode do kempu stretávam Čechov Marcela s Jitkou, dáme si po jednom pifku a rozprávame až do večera. Rumunsko už majú prejdené, teraz to berú viac do podrobna. Večer, keď už skoro všetci idú spať, prichádza ešte jeden motorkár. Zmätene pobehuje po kempe, púšťam sa s ním do reči, je to bratm z Poľska menom Maciej. Chcel by zaplatiť, ale domáci už spia, tak ho presviedčam, nech to nechá na ráno. Pomáham mu so stavaním a dohadujem sa s ním kam má namierené, chcel by dať Fagaraš, tak sme sa dohodli, že sa dobre vyspíme a vyrazíme spolu.

Deň štvrtý, 19. 7. 2017

Neskoré ráno, streda, Ananás. Človek si až pri ceste uvedomí ako sa vlastne žije v zahraničí. Doma sa stretávam s predsudkami aká je v Rumunsku chudoba, Cigáni, kradne sa, rozbité cesty a podobne. Za 4 dni strávených v Rumunsku musím priznať, že to nie je pravda. Samozrejme, treba byť opatrný. Cesty som našiel iba dobré, ľudí tak isto. Cigáni tu sú, to je pravda, ale všetci boli oukej. Na čo treba dávať pozor sú túlavé psy, ktorých je tu viac ako dosť. Niektoré sú vraj agresívne, ja som tú skúsenosť nemal. Ale kaser vo vačku zato áno. Okrem psov sú na cestách aj iné potvory, kozy, ovce, kravy, Cigáni na povozoch ťahanými koňmi a podobne. Nikdy nevieš, čo ťa čaká za zákrutou, preto odporúčam jazdiť opatrne a predvídať. Rýchlosti sa dodržiavajú tiež iba naoko, tam kde je 50 jazdia všetci 100. V Rumunsku je dobrá kuchyňa, skvelé ceny a ústretoví ľudia, keď si to udržia, tak to bude o pár rokov veľmi vyhľadávaná lokalita. Špecialne hovorím o Transylvánii.

S Maciejom sa jazdí inak, je to dané tým, že má čopra, neskôr sa trošku rozbehne a cesta ubieha veľmi príjemne. Maciej má 48 rokov, má syna a je z Gdyne na severe Poľska. Cestuje podobne ako ja, najprv vyrážal po severe s kamarátom a potom sa odpojil a chcel vidieť tiež Rumunsko, takže cestuje sám. Jeho snom bolo zdolať legendárne rumunské cesty. Veľmi sa smejeme našej komunikácii. Ja slovensky a Maciej poľsky. Sem tam si nerozmieme, ale doháňame to angličtinou. Výrazy ako samochod, rover, šukať a mieskať ostali v mojom slovníku doteraz.

Fagaraš bol super, ale z Transalpiny som mal lepší pocit. Po ceste míňame aj Drakulov hrad, ten druhý. Od domácich sa dozvedáme pikošku, že mal dva hrady. Ten originálny je v Brašove a poznáme ho aj z filmov.

Zvečerieva sa a máme v pláne nájsť kemp v Rance, čo je dedina na začiatku Transalpiny. Blúdime tam, ale kemp žiadny. Nakoniec zastavujeme a pýtam sa tety pri penzióne, kde je kemp. Ona mi zavolá Luigiho. Statný Cigáň okolo 50ky mi vraví no camp, poďte ku mne. Nakoniec vypýta 12 € za mňa aj Macieja, dá nám k dispozícii celé vrchné poschodie v jeho dome, teplá voda. Večer sa k nemu pripojíme na opekačku, prídu aj nejakí kamaráti z mokrej štvrte a rozprávame sa o živote v Rumunsku. Anglicko, slovensko, poľsko, taliansko rumunsky, ale nejako sa vždy pochopíme. Popíjame pivko a akúsi domácu slivovicu, to sa bude spať.

Deň piaty, 20. 7. 2017

Ráno, štvrtok, Ranca. S Maciejom sa lúčim. Má na pláne prejsť ešte Transalpinu a potom späť domov, ešte chce užiť dovolenku so ženou a synom v Krkonošiach. Škoda, tak vyrážame každý svojou cestou, Maciej smer sever a ja smer juhozápad do Srbska.

V Meste Severin vybavujem povinnú pasovú kontrolu a dúfam, že sa čoskoro dostanem do Čiernej hory, kde by som sa chcel okúpať v mori. Srbsko je pri hraniciach s Rumunskom nádherné. Asi 100 km idem v kuse popri koryte Dunaja a hodne si to užívam. Cestu kazia iba samé 40ky a 60ky mimo mesta a kopec policajtov. Toto sa nieslo celým Srbskom, z tohto hľadiska bola cesta nekonečná.

Mám namierené do kempu pri meste Kovin s názvom Jabukov cviet. Srbsko vo vnútrozemí je trošku nudné, príde mi ako slovensko z 90. rokov. Priznám sa, že som metropoly vynechal. Hľadám nejaké pútače, kde by som kemp našiel, no márne, po hodine blúdenia som kemp našiel, nápis "only for members" a nie príliš milý správca ma pošle preč. Poradí mi aspoň, že môžem prespať u rybárov pri Dunaji. Mierim tam. Privíta ma mladý chalanisko, síce na mňa čumí jak puk, že čo tam robím, ale dohodneme sa a hovorí, že môžem prespať v rozostavanom hausbote. Nemecky mi vraví, že jeho tato má reštauráciu pre rybárov a keď chcem, tak mi niečo pripraví. Smaženého zubáča so šalátom, chlebom, tak dobre som sa dlho nenajedol. Bolo to super. Vypýtal si 6 €, nechal som mu 10 aj za nocľah, inak neviem kde by som spal, všade tma a blúdiť sa mi moc nechcelo. Noc bola ale náročná, celú noc ma štípali komáre veľké jak tenisová loptička. Dobre, preháňam, ale boli fakt dotieravé. Toľko štípancov som nemal snaď od čias keď som chodil na základke na čundre.

Deň šiesty, 21. 7. 2017

Ráno, piatok, Jabukov cviet. Tak toto bola zatiaľ subjektívne najdlhšia cesta. Samé 40ky a 60ky a to nemyslím ženy. Cesta prebiehala po asfaltkách kvality druhej a tretej triedy. Krajina vo vnútrozemí Srbska rovinatá ako v Maďarsku. Vyrážal som o 8:00 a do Čiernej hory som sa dostal až okolo 22:00. Prejdené čosi okolo 400 km. Znovu platí, že hranica Srbska a Čiernej hory je opäť čarokrásna. Kľukaté cesty s vysokými lesnatými kopcami. Na hraniciach ma chytá dážď, obliekam nepremok. Čierna hora je predovšetkým hornatá. Dediny majú často iba pár domov a nikdy neviem kde začínajú a kde končia. Rýchlostné obmedzenia sú rovnaké ako v Srbsku.

Podvečer sa dostávam do Podgorice, ktorá je oproti predošlým mestám dosť rušná. Doprava je prehustená a šoféri nervózni, je to také balkánske. Začína byť tma, k moru mi chýba asi 80 km, som unavený, ale nejako to dám. Po západe slnka ma prekvapil stupák v štýle Transfagarašskej magistrály. Po tme boli vracáky fakt sranda. Konečne prichádzam do kempu, pýtajú si 8 eur za noc. Staviam stan, vybalím veci a spím až do neskorého rána.

Deň siedmy, 22. 7. 2017

Neskoré ráno, sobota, Budva. Dnešný deň je lážo-plážo. More, jedlo a ničnerobenie. Tu začínam cítiť, aká začína byť Čierna hora komerčná. Na pláži je to hlava na hlave, ale je tu veľmi pekne. Tak ostávam ešte jeden deň. Rozmýšlam, či sa vydať do Chorvátska, alebo ísť turisticky menej známou cestou do Bosny a Hercegoviny. Nakoniec pozerám na preplnenú pláž turistami a bolo rozhodnuté. Chorvátsko nebude.

Deň ôsmy, 23. 7. 2017

Ráno, nedeľa, Bosna, kemp Heaven in Nature. Po ceste do Bosny idem cez Kotor, stojím asi každých 5 minút a fotím. Tie výhľady sú famózne, neskôr sa už nútim nezastavovať, lebo by som neprišiel do Bosny ani za týždeň. Myslím, že vybrať si Bosnu bol výborný ťah. Jedným slovom je to nádhera. Prechod hranice a Klobuk, to je úžasný výhľad na hory, údolia a lesy. Cestou som vybral mesto Trebinje, ktoré patrí medzi top 10 v Bosne a Hercegovine. Určite súhlasím. Odporúčam vyliezť hore na kopec ku kostolu Gracanica, pekný park a výhľad.

Mojím cieľom je ale kemp asi 30 km od Mostaru. V kempe ma vítajú dvaja chalani Ferid a Anes. Sú veľmi srdeční, dávam si večeru a jedno Karlovačko. V kempe sú 3 írske rodiny a jedna menšia rumunská. Prišli na Mercedese triedy E, nemajú stan, mačo je typický zálesák ala džínski a kožené lakované topánky :D Pri rozkladaní za mnou pribehnú chalani a pozývajú ma na večeru, že ich teta varila niečo špeciálne. Neváham a pridávam sa, do neskorého večera sa rozprávam s celou rodinou majiteľa kempu, debatujeme s ich dedom o histórii, smerovaniu Bosny a prevádzkovania kempu. Celkovo veľmi vydarený večer. Kemp vrelo odporúčam navštíviť.

Deň deviaty, 24. 7. 2017

Včasné ráno, pondelok, Jajce. Dnes je na pláne Mostar. Staré mesto, ktoré má kus histórie, predovšetkým odporúčam vidieť jeden z najstarších mostov so samonosnou konštrukciou. Prechádzam mestom Trávniky, ale až tak ma nenadchlo, tak smerujem na Jajce. Kemp opäť za pár drobných. Jajce majú pekné vodopády, jazero a hrad. Z tohto mesta mi napadla jedna príhoda. Pri smerovaní do kempu je za zákrutou tunel. Pri odbočovaní mi cez dva pruhy z tunelu vyletel kamión, ktorý ma skoro zobral zo sebou. Pamätám si z toho iba jediné. Na kapote mu svietil velký nápis „čurak“. Ale to som vedel už aj predtým...

Deň desiaty, 25. 7. 2017

Včasné ráno, utorok, Biháč. Ráno stretávam v kempe Čechov Michala s Jankou. Sú z Prahy. Smerujú do Slovinska a odporúčajú mi jeden kemp pri hraniciach s Chorvátskom. Je to kúsok od Plitvíc, ktoré som chcel vidieť, tak sa tam asi zastavím. Chorvátsko mi ale neodporúčajú, vraj je to v Plitviciach ako v Disneylande... uvidíme. V Biháči rozkladám v kempe stan, odrazu po chvíli za mnou uteká a máva mi nejaká postava v prilbe s rožkami, rozmýšľam, a to Janka. Zmenili plány a Slovinsko ešte odložia o jeden deň, a dúfali, že ma tu zastihnú, takže sa k ním pridám. Do večera rozprávame o hudbe pri pivku, uvaríme menšiu večeru. Zajtra hurá Slovinsko.

Deň jedenásty, 26. 7. 2017

Včasné ráno, Jeseníky, Slovinsko. Cestou do Slovinska nás zastihla poriadna búrka. Schovávame sa kade tade a jazdíme na etapy. Prechádzame cez Ľubľanu, ktorá hodnotím ako fakt pekné mesto. Naším cieľom sú ale Jeseníky, odkiaľ je to kúsok k jazeru Bled, kam máme namierené druhý deň.

Deň dvanásty, 27. 7. 2017

Včasné ráno, Jeseníky, Slovinsko. Bledské jazero je nádherné, nad jeho hladinou sa vyníma historický hrad, všade je mnoho reštaurácií a atrakcií. Využívame tradičnú plavbu veslicou na ostrovček s kostolom. V jazere je zakázané používať motorové člny, teda tie ktoré majú spaľovací motor. Na ostrove sa hráme na bežných turistov, dávame si zmrzlinu, fotíme o 106, kupujeme magnetky. Cestou naspäť stretávame v kempe Barryho. Vidímeho samého s motorkou na kufri má nálepku AUS, tak že ho pozveme na jedného plechovkového pifsona. Barry na mňa prehovorí so zemiakom v ústach typickou austrálskou angličtinou a vtedy mi dopne čo zamená to AUS, takže to nie je Austria :D Pivo aj Becherovka mu chutia. Rozpráva ako sa vydal v máji na staré kolená na cestu okolo Európy, začal v Anglicku a pokračuje až do Grécka. Vymieňame si tipy a skúsenosti. Na Michalovom plynovom variči varíme opať nejakú mňamku. Počas kempovania mi nechýbalo skoro nič, ale plynový varič si isto zaobstarám. Čas nám pri pivku dobre ubieha. Len v tomto prípade kemp hodnotím slabšie. Ráno bol všade biely prach z neďalekej cementárne a nezameniteľný je aj zápach žumpy, ktorý bolo cítiť celý deň v celom kempe.

Deň trinásty, 28. 7. 2017

Je čas sa rozlúčiť, ja smerujem do Bratislavy, Michal s Jankou ma ešte prehovárajú, aby som šiel s nimi k Sumečkovi na „rybí speciality“, ale mám už iné plány. Kupujem diaľničnú známku a cez Rakúsko smerujem až domov. Pri Viedni ma chytá silný vietor a poriadna kolóna až do Bratislavy. Tak sa z diaľnice odpájam a domov prídem bočnými cestami.

Celkovo som najazdil asi 4000 km. Bez jediného väčšieho problému. Motorka podržala, jazdec nesklamal a zážitok je veľkolepý. Motorku som pred cestou pripravil a oplatilo sa. Nocľah až na jednu výnimku vždy v stane. Stretol som super ľudí, s ktorými ak sa podarí, sa uvidím aj v budúcnosti. Kto ste Balkán z nejakých príčin z dovolenkových destinácií vynechávali, tak určite neváhajte túto lokalitu navštíviť, stojí za to.

Budúci rok sa znovu vidíme na cestách.