Tenkrát poprvé, alebo ako som sa stala motorkárkou

Spomeniem konkrétne zážitky, konkrétne nehody, príjemné i nepríjemné situácie, niečo na pobavenie... Priznám sa, beriem to hlavne ako rozlúčku s mojím Tiborkom a očistu pred sebou zachytenú v spomienkach, ktoré pre mňa veľa znamenajú.
Tak, ako som bola rozhodnutá, že chcem motorku, tak isto som si bola istá, že to nebude Jawa! Nechcela som o Jawách ani počuť, tie motorky sa mi nepáčili a okrem toho boli staré! Chcela som niečo „pekné“. Po neustálych dohováračkách a odhováračkách som nakoniec pristúpila na variantu, že si LEN pozriem nejaké inzeráty. Ako prvý, na ktorý som klikla tu na motorájde bola Jawa 350/638 – prerábka na „čoper“. Nakoniec som si ju kúpila. December 2003 bol začiatok mojej jazdeckej kariéry.
Bola zima, tak sme dávali Tiborka pekne do poriadku. Cez deň sa na nej pracovalo a v noci som si k nej chodila do garáže „pričuchávať“. Vymenená predná vidla, nastriekané kastlíky, drobné úpravy a komplet servis – od sviečok až po simeringy, tesnenia a nastavenie elektriky.

Tiborko po kúpe

Vodičák som síce už mala, ale ako sa na takej motorke jazdí, to som netušila. Ja som dokonca nepoznala ani dopravné značky! V prvý pekný marcový deň som veľmi chcela jazdiť. DrTič so Sisou mi sľúbili, že ma to budú učiť. Tak pekne pomaly - jednotka, nohy dole a dokola, dokola, dokola po parkovisku... Dvojka, nohy hore a dokola, dokola, dokola... Prestalo ma to baviť v tej chvíli, keď dofrčal Luky a začal napodobňovať moje večné koliečka na Varadere. To by mi ani nevadilo, len keby ma nepredbiehal po zadnom! To ma vážne rozčúlilo (samozrejme s úsmevom). Po chvíli DrTič zistil nejakú chybu v spojke. Spomenula som mu jedného chalana, s ktorým ma raz Baso zoznámil a o ktorom som vedela, že sa v Jawkách vyzná. Do teraz tomu nerozumiem, a asi to nikdy nepochopím, ale spomínaný Milan prišiel na parkovisko asi do piatich minút od rozhovoru s DrTičom. Motorku si vzal, na druhý deň bola hotová. Išla som si pre ňu. Milan mi ju doviezol pred garáž. Keď sme tak s Tiborkom vedľa seba sedeli (on stál), rozhodli sme sa, že si skúsime spolu pojazdiť! Zavolala som jednému kamarátovi, nech si za mňa sadne a bude ma učiť dopravné značky. On, nenapraviteľný adrenalista s tým v momente súhlasil! Spomínam si na svoju prvú križovatku, kde som stála ako obarená, nevedela som zo seba dostať výdych a z Tiborka jednotku! Táto jazda ale pre všetkých našťastie dobre dopadla!

Na výlete

Nemyslite si, že som na seba hrdá. Takto nezaslúžený vodičák (v mojom prípade) je dobrý akurát tak na dve veci!!! Absolútnu bodku mojej hlúposti a neznalosti som pocítila v DrTičových očiach a hlase, ktorý začal na mňa zvyšovať po otázke, čo znamená značka „Daj prednosť v jazde“. No ale zistila som to až vtedy, keď som mu ju nakreslila (biely trojuholník s červeným orámovaním) a za sebou mala viac ako 1000 km BEZ NEHODY! V ten moment na mňa všetko doľahlo. Začala som plakať a vyčítať si svoj zlý motorkársky začiatok! Zmenilo sa to až vo chvíli keď sa o tomto všetkom Čendina dozvedela, vzala si dovolenku, svojho bandita, prišla do Bratislavy a začala so mnou jazdiť, učiť ma, kresliť križovatky, cesty... Spomínam si, ako sme každú chvíľu po každej mojej chybe zastavili, všetko mi vysvetľovala. Od nej viem, čo je to facka po prilbe a následné dunenie. Vety typu „Tys ten autobus neviděla?!“ ma ohromovali. Bola to dobrá učiteľka, ale veľmi prísna!!! Čendinka, týmto špeciálne pre Teba – obrovské ĎAKUJEM!!!

V máji bol prvý zraz na vlastnej motorke! Na mojej Jawke! Zlaté piesky – od môjho bydliska boli vzdialené asi 7 km, ale moja hrdosť siahala až do Španielska. V sobotné ráno som sa rozhodla, že dám Tibča na zadné! Dala som... dokonca som prešla pár metrov, ale nezvládli sme to! Tiborko sa celou svojou váhou zvalil na moju pravú nohu a na druhý deň mi dali takú modrú železnú konštrukciu, s ktorou som mohla zohnúť nohu v kolene len na 30°. Tiborkovi sa samozrejme nič nestalo! Hnevalo ma hlavne to, že som nemohla nakopávať a ani zohnúť nohu na stupačku. Do ruky šroubovák, konštrukciu som povolila na asi 70 stupňov a vozila sa ostošesť.
Moja druhá nehoda bola trocha vážnejšia. Keď som si pri obiehaní kamióna neskoro všimla, že pred ním je zápcha. Svojími dvoma bubnami som začala prudko brzdiť. Nebolo mi všetko jedno, keď Mishko so svojím Goldwingom stál kúsok predo mnou, ja som sa na neho stále rútila „rýchlosťou svetla“ (cca 70 km/h) a zadok mojej Jawky ma začal obiehať. Posledné, čo si pamätám bol zvuk prilby a asfaltu. A ešte si spomínam na zelenú fábiu, ktorá si to peckovala oproti mne, keď som vletela do protismeru. No, a prvé, čo si pamätám je preberajúca facka, krv, Mishko a slnko, ktoré mi behalo pred očami ako kotúľajúci sa citrón. Motorky už stáli na krajnici, takže koľko som bola v bezvedomí naozaj neviem. Ale nič vážne sa mi našťastie nestalo! Moja prvá otázka bola, čo sa stalo s Goldwingom? Mishkova odpoveď: „Nič, aj tak som ho chcel dať už dávno prestriekať“ ma celkom upokojila. Po chvíli sme zistili, že krv, ktorá bola všade, sa mi valí z úst. Keď som brzdila aj ušami, predné zuby som si zaťala do spodnej pery. No a treba aj spomenúť bolesť lýtka, po ktorom , keď som si prešla, ucítila som obrysy stupačky. Hlava sa mi stále točila. Tiborkovi sa opäť nič nestalo, tomu sa dokonca nevypol ani motor. Pri rekapitulácií tejto nehody sme došli k záveru, že jediný kontakt medzi mojou Jawkou a Mishkovým GW nastal v momente, keď ma zadok jawky úplne predbehol a prudko buchol do zadnej časti GW. S týmito následkami, malým otrasom mozgu a návšteve plastického chirurga kvôli tým perám som prešla ešte cca 150 km.

Na Babe

Týždeň po tejto nehode bol neznesiteľný. Pri každej spomienke na tento pád mi prišlo tak zle, že všetko, čo som zjedla v momente vyšlo von! Veď som mohla byť mŕtva, myslela som si! Čendina povedala, že tieto ponehodové stavy sú úplne normálne. Asi až vtedy som si začala uvedomovať, čo všetko sa stalo a čo všetko sa mohlo stať. Začala som prehodnocovať, či sú motorky to, čo v živote naozaj chcem, či chcem vrážať všetky svoje peniaze do niečoho, čo je pre mňa nebezpečné, či som spravodlivá voči svojej rodine a či nebude lepšie, keby som predala a viac nekúpila... Záver, ku ktorému som vtedy dospela je pre vás asi jasný...

Veselšia časť života s mojím Tiborkom

Letné úteky z práce, vozenie sa kade–tade po Bratislave a mimo nej neboli vôbec výnimočné. Ale v jeden takýto deň, keď som sa vozila po Petržalke, ma dosť pobavil. Idem si, prdkám a čmudím si svojou obvyklou „mestskou rýchlosťou“ cca 50 km/h. Zrazu počujem rachot z výfuku, buchot plechu a teplo na ľavej nohe. Ono mi totiž odpadol výfuk. Hneď som odstavila motorku a vydala sa pešo cestou späť výfuk nájsť. Skoro ma rozdrapilo od zlosti, keď sa mi prihovorila skupinka cigánov a s úsmevom na tvári jeden z nich prehodil: „Dig, šak to predaj, keď sa ti to rozpadáva.“ Vtedy som sa na neho zahnala s odpadnutým výfukom a oni s rehotom odcupitali. Keď som tak stála nad Tiborkom a ľutovala ho, spätne som si spomenula na tých cigánov a pustila som sa do nezastaviteľného hlasného smiechu. Tibor bol môj jediný dopravný prostriedok. Prevážala som na ňom kadečo. Od periny, ktorú som dostala od mamy na narodky, bežných nákupov, kde mi viseli tašky aj z rajd, až po izbové palmy, ktoré trčali z bočných kožených kufrov. To musel byť pohľad pre bohov. Zaklincovala som to vtedy, keď som dostala chuť kúpiť si vtáčikov. Na avíze som si zohnala klietku, ktorú som prigurtňovala na zadné sedlo! Už vtedy mi prišlo divné, ako sa všetci obzerajú, ale povedala som si: No a čo! Pomôž si ako vieš! Zaviezla ju domov a išla vyberať vtákov. Kúpila som dvoch. Len som nejako nemyslela na ich prevoz. Dobre, dobre, bonznem sa! Grínpísaci, ukameňujte ma! Strčila som ich do kožených brašní! Bolo mi ich veľmi ľúto, lebo mi celú cestu škriekali a lietali po kufri. Od vtedy ešte škriekať neprestali!
Jasné, tých príbehov bolo veľmi veľa, ale už len tých veselých! Nebudem ich tu opisovať všetky, veď každý z nás zažil tie svoje a myslím že sú dosť podobné. Ale predsa by som ešte rada spomenula situáciu, kedy som sa zúčastnila tretieho motoride stretka v Dolnej Strehovej. Jeden pekný večer, keď sa odstavili motorky a išlo sa do tamojšieho pohostinstva vyhubiť zbytočné mozgové bunky zlatistým mokom, začali za mnou chodiť motorkári. Tľapkali ma po pleci a chválili, ako som svojho Tibora perfektne zaparkovala. Vraj som dobrá a šikovná motorkárka. Uznávali ma! Vraj oni, skúsení, by to takto super nezaparkovali. Keď ma ale potľapkal asi dvadsiaty človek, nedalo mi to a išla som sa pozrieť, ako dobre som Tibča zaparkovala. Podľa mojej pamäti som prišla, zastavila, vytiahla kľúčik, vystrčila bočný stojan, vypla benzín, zišla z motorky a odišla. Čo je pre boha na tom obdivuhodné?!?! Ahaaa, už to vidím! Motorku som našla vyloženú na rozvodovej elektrickej skrini – tak nejako by som nazvala ten betónový štvorec vysoký asi 1,3 metra, čo trčal z budovy. Nikto nič nevidel, nikto nič nepočul, len sa všetci smiali ako zmyslov zbavení. Vrátane mňa, samozrejme! Aspoň mi ju nikto v noci neukradne, podotkla som a pokračovala v hubení buniek.

Tiborko na rozvodnej skrini

S Tiborkom som prežila naozaj krásne chvíle! Tenkrát poprvé... prvá jazda, prvý pád, prvý úraz... Prvá porucha a následná oprava. Naučil ma, čo má motorka mať, aby vôbec fungovala... Naučila som sa, na čo treba dohliadnuť, aby sa dal nakopnúť na prvý krát. Už viem, kde sú trysky, karburátor, sviečky, fajky, kladivká, simeringy. Viem, ako vyzerá vnútro výfukov a ako sa to čistí. Viem, čo je to byť špinavá od oleja aj za ušami a viem finty, ako a čím sa čistia olejové škvrny na oblečení. A dokonca, viem si svoj nový účes schovať pod prilbu tak, aby sa mi nepoškodil. Viem jazdiť v šatách a viem si rozpliesť od vetra zamotané vlasy.
A aby som sa vrátila na svoje začiatky - naozaj nie som na ne hrdá, teraz by som sa správala úplne inak. Ale aj toto zlé si so mnou odžil práve Tiborko! Mám za sebou 20 tis. km – vďaka Tiborkovej spoľahlivosti a vzájomnej dôvere. Nikdy ma nenechal v štichu. Nikdy som neostala visieť na cestách (okrem toho, keď mi došiel benzín). Za moju starostlivosť počas roka, za prezimovanie v obývačke a za odborný servis dva krát do roka sa mi vedel odvďačiť ako žiadny iný chlap!!!
Myslím si, že po všetkých tých skúsenostiach som dobrý jazdec. Spoľahlivý, opatrný a pozorný! Ak sa mýlim, prosím opravte ma tí, čo so mnou jazdíte a poznáte môj spôsob! Ale samozrejme treba spomenúť aj moje chvíľkové skraty a výpadky kontroly rýchlosti (na fejzrovi), ale všetko v rámci neohrozenia druhých!!! Určite tieto stavy poznáte aj vy!

PS1: Neviem, či Tibor bude alebo nebude predaný, kým sa tento článok dostane na stránky motorájdu, len prosím, reči typu: „Robíš si reklamu“ alebo otázky „Prečo si to nenapísala pred tým, ako si to predala“ si naozaj odpustite! Záujemcov je aj bez reklamy dosť a o tom, že som cez leto padala, všetci dobre viete. Netajím sa tým ani pred kupcami! Tento článok nie je mierený na žiadneho kupcu ani na žiadnu reklamu! Je len o Tiborkovi a o mne, tak na to berte prosím ohľad!
PS2: DrTič, tebe tiež jedno veľké ĎAKUJEM! Si brácho!

Tiborko po drobných úpravách