Aké boli zimné stretnutia motorkárov 1/2

Videla som, ako si medzi sebou vedia poradiť, rešpekovať sa, vzájomne si pomáhať a učiť sa jeden od druhého. Tak som si povedala, že zorganizujem niečo, kde budeme mať možnosť sa všetci stretnúť, pokecať, popiť, zabaviť sa...

Všetko sa to začalo obyčajným stretnutím Freedoma a mňa, kde som sa ho len okrajovo spýtala, aký má názor na stretnutia tohoto typu. Jemu sa tento nápad zapáčil, priam bol nadšený. Tak som začala konať. Asi v mesačnom predstihu som dala na internet do diskusného fóra na stránke www.motoride.sk návrh na spomínanú stretávku a na moju radosť na ňu reagovalo veľa ľudí. Navrhla som termín, miesto a čas (7. 10. 2003, reštaurácia Helena, 19,00 hod). Už na začiatku som mala v pláne tieto stretnutia opakovať každý prvý utorok v mesiaci, aby z toho nevznikol „dátumový chaos“. Nechcela som, aby táto akcia bola len taká obyčajná, kde ľudia prídu, vypijú si pivo, pokecajú s priateľmi a idú domov. Preto som sa poradila s Vadimom, čo by jeho, ako motorkára zaujalo na týchto – alebo podobných akciách (vtedy som sa ešte medzi motorkárov zaraďovať nemohla – nebola som majiteľom motocykla). Nakoniec sme prišli na nápad s odznakmi a jedlom. Prvý odznak bol pod záštitou „Buldog-ov“, (odznak. č. 1) Oni si odznak navrhli a aj zasponzorovali pre všetkých účastníkov.

Na večeru som objednala jednotné jedlo – rezne s chlebom a uhorkou. Jednoduché, chutné a veľké. Blížilo sa prvé stretnutie a ja som bola dosť nervózna, či sa ľudia zabavia, či sa budú mať o čom rozprávať... Som totiž typ človeka, ktorý sa za takéto situácie cíti byť zodpovedný. Prišiel deň „D“. Cez telefón som sa dohodla s vtedy ešte neznámym Drtiplastom, že ma príde vyzdvihnúť autom. Boli sme tam prví. Samozrejme, že sa mi nepáčilo rozloženie stolov. S Drtičom sme začali behať so stolmi po celej miestnosti, nejak sme ich naukladali vedľa seba a moja nervozita trochu klesla. Ľudia sa začali pomaly schádzať. Vďaka diskusii na stránke motoride.sk prišli aj takí, ktorých som nepoznala a nikdy nevidela, ale samozrejme ma to veľmi tešilo. Dokopy sa nás zišlo okolo tridsať, čo bol pre začiatok veľký úspech. Kecalo sa, všetci sa začali predstavovať spôsobom: „Čo si ty za vtáka, keď som ťa ešte nevidel?“. Navštívili nás aj bratislavské kluby – Kikušovci a Red Devils. Tí si zavolali samého pána prezidenta – Kikuša a asi tri hodiny ho nechceli pustiť medzi nás sa zabávať. Čo sa tam šuškalo vedia do teraz len oni. Dokonca došlo aj k menšiemu konfliktu, keď Vadim začal obhajovať svoje „japonské mašiny“ a veľký zástanca Harley-ov – Miloš Dano z klubu No1 tieto (pre neho) blbé reči nevydržal, vzpružil svoje mužné telo, z očí mu sršal hnev a zaujal postoj „poď sa biť“. Našťastie ho upokojila priateľka (tá teda vedela, ako na neho). Vadim sa radšej stiahol, tiež určite vedel, prečo. Inak drsní motorkári nič očakávané nevyviedli, ani neprevrátili stoly, ako to vraj býva zvykom, akurát Motúz všetkým predviedol, ako rozpučiť pol litrový pohár od piva v ruke a pritom sa neporezať. Teda, zvládol to na jednotku.

Na 21,00 hod boli pripravené rezne. Všetci sa dobre najedli, síce obsluha bola pomalá, ale mysleli sme si, že keď nás je veľa, je to normálne v každom podniku. Tak sme si zakaždým chvíľu počkali, kým nás čašníčka obslúži. Podotýkam, že bola jedna na 30 ľudí. Akcia skončila chvíľu po polnoci a vďaka niektorým zúčastneným, ktorí „zabudli“ zaplatiť svoj účet, ostala sekera, ktorú som musela zaplatiť ja.
Hneď na druhý deň ráno sa začali objavovať na internete v diskusnom fóre prvé ohlasy typu: „Prvé stretko máme za sebou a myslím, že dopadlo veľmi dobre, tí čo neboli môžu ľutovať“ (Freedom). „Ďakujeme Natálke za nápad a realizáciu, teraz lepšie vieme, WHO is WHO“ (Vadim). „Natálka díky, bolo super...“ (Milky) a veľa podobných. Vďaka diskusii, ktorú čítajú motorkári na celom Slovensku sa východniari odhodlali spraviť si vlastné stretnutia na podnet týchto našich. Organizátormi akcií v Košiciach sa stal Awia, ktorého poznáme ako zakladateľa stránky motoride.sk a ZdenoZZR.

Ďalšie akcie sa kvôli klubu Red Barons preložili o týždeň neskôr, ako mali byť pôvodne – na druhý utorok v mesiaci. Ja osobne som veľmi rada, že sme si týždeň počkali, pretože klub Red Barons do teraz navštevuje tieto akcie pravidelne. Nikdy nepríde len jeden, ale minimálne šiesti. Teda druhá akcia sa konala 11.11.2003 a odznaky si vzali na starosť Indiáni (Feschi, Spyke a Pagáč) (odznak. č. 2). Všetko prebiehalo parádne, zišlo sa nás ešte viac, ako prvý krát – okolo 40 kusov motorkárov. Na večeru bol guláš s pivom za 100,- o čo sa postaral Vadim (no nemôže byť všetko perfektné, nie?). Na túto akciu sme mali aj návštevu z Trnavy - drsnú motorkárku MioK, ktorá prišla s priateľom Dodom. Prišli aj očakávaní Baróni, ktorí očividne nejavili záujem so mnou komunikovať a radšej si sadli do „kútika“. Určite naschvál, lebo som sa k ním nemohla dostať a oni odmietali si ku mne prisadnúť. To ma ale neodradilo. S mojím protivným naliehaním stratili všetky zábrany a Lupus bol ten „odvážny“, ktorý si sadol na voľnú stoličku vedľa mňa. Takto začalo moje spoznávanie sa s touto veselou partičkou, s ktorou si vždy rada sadnem, pokecám, zabavím sa – veľa krát aj mimo utorkových akcií.
Obsluha v Helene bola stále pomalá a zdalo sa nám, že ešte pomalšia ako minule, čo nás dosť štvalo. Naša brunetka – Freedom sa sťažoval, že došlo jeho obľúbené vínko, čo som potom dostala vytknuté od nervózneho majiteľa Vladka, že si vymýšľam. Po tejto skúsenosti som ho poprosila, či by bol ochotný nám zabezpečiť ešte jednu čašníčku. So slovami „Snáď si nemyslíš, že ju budem platiť ja“ som sa rozhodla, že zmením miesto stretnutí, na ktorom sa dohodnem s motorkármi na tretej akcii.

Aj keď sa bude zdať, že moje organizačné schopnosti zradili, napriek tomu napíšem pravdivo, ako prebiehala tretia akcia, ktorá nebola ničím výnimočná, zdalo sa mi, že až stereotypná. Obsluha ešte pomalšia a hudba žiadna. Na večeru boli rezne, ktoré sa mi zdali o polovicu menšie, ako tie predtým. Jediné, čo sa naozaj vydarilo boli Drtiplastove odznaky so škuľavou smrtkou (odznak č. 3). Táto akcia bola myslím najslabšia, čo sa týkalo účasti a aj zábavy a nevedela som prísť na to, čím to bolo. Teraz to už viem. Ľudia sa chcú príjemne cítiť aj keď sa zabávajú, všímajú si, či sa im niekto z personálu venuje, či majú dobrú hudbu...