Záverečná trasa dňa D

rázne na Brezovú pod Bradlom

Priblížim teraz záverečnú etapu cesty domov na novom motocykli Keeway 125 X-light. V predošlých dvoch priblíženiach som ku koncu naznačil, že na tomto úseku som mal viackrát odpočinkové momenty. Každopádne som vtedy mal čas vyhodnocovať techniku svojej jazdy ako obnovenú premiéru po viacerých desaťročiach.

V Brezovej sme s Pepinom museli prestaviť pozíciu radiacej páčky, pretože radenie vôbec nebolo pohodlné. Medzi páčku a stupačku sa mi noha len tak tak zmestila a nahor som musel radiť spredu, teda pätou. Neustále som musel dávať nohu dole zo stupačky a položiť si ju nebolo vlastne pri vystretí kolena kam. Keď som to skúšal, tak si motorka váhou mojej nohy sama preraďovala nadol aj bez spojky. Po úprave postavenia páčky to bolo lepšie, no aj tak musím vymyslieť kam ukotviť na ľavej strane ďalšiu stupačku aby som si mohol koleno vystrieť. Na Babette som to riešil malou stupačkou z Pioniera. V tomto poslednom úseku som teda stál dosť často, pretože kŕče nielen vo svaloch okolo kolena, ale aj stehna mi nedovoľovali ďalej pokračovať. Musel som po zastavení chodiť okolo aby sa kŕče uvoľnili. Tým pádom som mal čas kochať sa prírodou na záhoráckej strane Karpát a následne aj na strane našej, teda od Trstína až do Šenkvíc.

malé hospodárstvo

Než som dorazil do Brezovej, tak som sa pristavil pri jednom ranči tesne pod horami. Zaujali ma pri ceste zaparkované hospodárske veterány. Všelijaké prídavné zariadenia za ne sa striedali s vrakmi malých socialistických Avií a V3S-iek. Dokonca som objavil ozajstnú raritu. Bolo to neidentifikovateľné vozidlo kríženec štvorkolky s traktorom, ktorého základ odkazoval na Pragu V3S. Obďaleč mali kone svoj výbeh, no nebol som pre nich tak zaujímavý ako ich granulovaná strava. V dosť veľkej diaľke som potom zaznamenal rozhľadňu, no bola dosť od ruky.

V Brezovej sme s Pepinom preberali ako najvýhodnejšie dovybaviť Gilwaya nosičmi kufrov a padákmi, lebo výrobca o takom niečom vôbec neuvažuje. Pátral som, či to niekto predsa len nevyrába, no úspešný som vôbec nebol. Neskôr som sa ešte zastavil na stanici v Brezovej a spomínal na to ako som Babettu nechal zadretú v Jablonici u kamaráta a na Brezovú pokračoval na bicykli pri príležitosti jazdy "S motorákom za Štefánikom" a stretol sa s pánom Zmajkovičom a jeho Barkasom, ktorý ma potom aj s Babettou na korbe trhol domov. Vyviezli sme sa vtedy na Mohylu na Bradle a cez Trnavu šli domov. Priznám sa do časového plánu sa mi už viac aktivít nezmestilo, lebo som nechcel jazdiť za tmy, predsa dlho som na motocykli nesedel a musel som si častejšie vystrieť koleno aby som predišiel kŕčom.

stretnutie pod zámkom

Pristavil som sa pri vodnom mlyne v Hradišti pod Vrátnom. Vodné koleso už síce nepracuje, no areál slúži ako penzión s ubytovaním a to naozaj exotickým. Prostredie bolo príjemné a areál som fotil z prírodného parkoviska na druhej strane cesty. Pokračoval som klesaním do Jablonice a užil som si ľavotočivú pravouhlú zákrutu a po nej pravotočivý uťahovák, ešte, že som to tam ako tak spoznával. Cesta sa vlastne kľukatila podobne ako železničná trať idúca z Jablonice do Brezovej.

Cez Jablonicu sme vždy jazdievali, keď sme dovolenkovávali v Šaštíne, alebo, keď sme tam chodili na jeseň opravovať hroby nielen v Šaštíne, ale aj na Cerovej Lieskovom. Prešiel som popri kaštieli, ktorý síce niekto udržuje, no svoje dni najväčšej slávy má už dávno za sebou. Znovu som prešiel cez priecestie s rampami a pred koncom dediny som šiel opáčiť kamaráta, u ktorého skončila zadretá Babetta a ktorý mi vtedy požičal bicykel. Pokecali sme spolu, zhodnotili nadobudnutie nového približovadla GilWay 4XH1 ako všestranného spoločníka nielen na dlhé cesty, ale aj na vybláznenie sa v teréne (už aj okolo Katarínky, okolo Dobrej vody a okolo Bolerázu, no to inokedy).

Nemilá zvesť bola skutočnosť, že smerom na Bielu Horu cestári pracujú na rozširovaní cesty a sú tam semafóry. Našťastie na strane od Trstína bolo všetko po starom, ináč by som asi domov dorazil hlboko v noci. Mal som šťastie, že poobede nebolo tak veľa áut a cestárov tam nebolo. Konečne som pochopil čo je to zelená vlna. V Bratislave zelená vlna znamená, že keď si chodec zmyslí prejsť na druhú stranu cesty, tak všetky autá zablokuje a plynulej jazde je koniec. Keď nie sú chodci, tak to funguje ale nie pri stanovej rýchlosti 50 km/h. Vždy pred ďalším semafórom v poradí od Rače do centra naskočí červená. Optimalizované to je stále na rýchlosť viac ako 60 km/h.

reštika pri mojej návšteve

Po zlezení z Bielej Hory som musel zastať. Dotiahol som to až k čerpačke v Trstíne. Smolenice ma privítali celkom vľúdne. Po starej panelovej ceste nebolo ani chýru, no po realizácii kanalizačnej siete je cesta stále poflekovaná. Škoda, že Matovičova vláda bola len tak krátko, pretože len vtedy nastal čas na to aby aj lokálne cesty a cestičky boli obnovené a nie len poflekované. Odkedy tí skončili, tak znovu padajú mosty a po cestách tretej triedy v majetku štátu a obcí ani pes neštekne. Už je to len spomienka a vždy keď sa presúvam po mojom blízkom okolí chválim túto aktivitu, pretože cesty okolo Šenkvíc, Modry a Pezinka sú konečne normálne. Spomínam si, že nový asfalt v tomto priestore som zažil asi keď som mal desať rokov, teda okolo roku 1972. Odvtedy sa cesty len flekovali.

Serpentíny na Bielu Horu sú príjemné, možno je to tým, že som tadiaľ často jazdil. Nie sú tak na husto a také ponaťahované ako na Pezinskú Babu, no aj tak na mňa vyskočila z internetu udalosť, pri ktorej zhavaroval motorkár a dokonca tam bol aj vrtulník.

Do galérie som pridal výhľady na panorámu okolo Smoleníc z veže smolenického zámku a okolitých kopcov. Istý moment sme sa s rodinou pri návrate z Katarínky zastavili na smolenickej zmrzline, a tak som fotil okoloidúcich kolegov, ktorých pekné počasie vytiahlo von sa povoziť.

jediný kus nového asfaltu, inak tankodrom

Potom nasledovali dvoje Orešany. V tých Horných hneď po prekonaní horizontu a klesaní do dediny je asfalt beznádejne hrboľatý. Musel som ísť po ľavej strane a aj keď som bol v stupačkách bol som vytrasený ako legendárna Detva, či Bystrica. Keď som bol malý, tak to boli najlacnejšie tabakové cigarety bez filtra balené po desať kusov. Znovu som si spomenul na Matovičovu aktivitu s treťotriednymi cestami a cestičkami. Pri súčasnej vládnej garnitúre sa zrejme nedočkáme ani len vyfrézovania tohoto nebezpečného úseku. Za Dolnými Orešanmi to bol celkom iný svet kvalitný asfalt, zbytky topoľovej aleje, síce zvlnený no bezzákrutový priestor priamo volal k maximálnemu zrýchleniu. Využili to hlavne chalani na veľkých motorkách. Napriek tomu, že mi digitál ukazoval 101 km/h, tak som si pripadal, že idem tridsiatočkou, lebo preleteli okolo mňa ako letiaca raketa zo žandárskych filmov s Funesom a rehoľnými sestričkami. Bohužiaľ idylka sa pred Doľanmi veľmi rýchlo skončila. Tam už to boli zase vyjazdené koľaje od kamiónov a v dedine poflekovaný asfalt možno spred dvoch zím, pretože ostatná nebola vlastne nijaká.

Zastavil som tak ako pri ceste s Babettou pri motorkárskej krčme pred ktorou pribudla motofontánka a vo vnútri na stenách pozakvačované motorky na stojáka. Priznám sa pripadalo mi to trochu prehnané, ale úlomky zostreleného lietadla z druhej svetovej vojny z neďalekého lesa tie mali naozaj môj obdiv.

Po Doľanoch som sa zastavil pri lodi, ktorá sa ocitla na suchu a upriamil ma na ňu AWIA, keď tam testoval Afriku už nie s vidlicovým motorom. Ak by som mohol majiteľa navnadiť, tak okrem monitorovacích kamier by mohol upraviť okolie do prostredia saharských pieskových dún ako vo filme, keď dobrodruhovia v africkej púšti pod dunami našli opancierovaný parník Texas plný zlatých mincí.

zámok Smolenice

Preletel som popod Červený Kameň cez Častú a Pílu a zvoľnil som na Dubovej. Pri jazde za Štefánikom v sedle Titanicu som využil vtedy skratku medzi Vištukom a Dubovou okolo malého trávnatého letiska, ktoré je súkromné a figuruje ako Letisko Dubová. Jazda po tej ceste bola utrpením nielen s Babettou pred niekoľkými rokmi, ale aj teraz. S GilWayom to bolo naozaj na hrane a to som jazdil celý úsek po krajnici, pretože celá cesta bola veľký tankodrom a veľkými aj 30 centimetrovými jamami s priemerom aj viac ako meter. Chabou náplasťou bol asi desaťmetrový úsek nového asfaltu tesne pred výpadovkou z Kráľovej(Modra) na Budmerice. Dlho som nedokázal pochopiť ako letisko dokáže prosperovať, keď je k nemu taký otrasný prístup. Ak by súčasný priemer neštval všetkých proti tomu vtedajšiemu, určite by toho nového asfaltu bolo o hodne viacej. Tak skoro tu žiaden nepribudne, lebo cesty tretej triedy nie sú priemerskou témou. Prešiel som okolo "sleprárne" (hydinovej farmy zameranej na kuracie vajcia) cez Vištuk a zakotvil doma v Šenkviciach. Najbližšie to budú cesty aj s crossovou vložkou.