Novohradský predĺžený víkend, časť I. (Šenkvice - Nitra)

cesta k priehrade a bývalému mlynu pod priehradou medzi Šenkvicami a Blatným

Ako dieťa som cestu z Katarínskej Huty do Šenkvíc a späť absolvovával dosť často. Začalo to kúpou pozemku, na ktorom sa mal stavať dom. Cesty začínali na Oktáviách. Najskôr nás majiteľ každej do Šenkvíc odviezol a neskoršie auto požičiaval. Celkom prvá bola Oktávia kombi a potom iná dvojdverová Oktávia. V tej kombi sme mali priestor v kufri. Vtedy stačili len malé ležoviská medzi batožinou. Samozrejme neboli žiadne bezpečnostné pásy, nebol limit na počet osôb a malé deti sedeli na kolenách, alebo v kufri.

Dokonca v malej sanitke Škoda 1202 som sedel s mamou na lavici vedľa uja sanitkára a radiaca páka bola na volante. Istý moment sme šli dve rodiny Wartburgom. Vtedy sme skončili už vo Zvolene a bolo po paráde. Nebolo to vinou auta, či vodiča, ale počasím. Pred Zvolenom bola veľká skládka pilín, ktoré pracovníci Bučiny, či Smrečiny sporadicky kontrolovateľne pálili. Vplyvom hmlistého počasia a vetra spolu s dažďom nebolo v tom priestore vidieť na krok a hlavne nijako sa to nedalo obísť. Posádka sa rozhodla prespať v hoteli a vrátiť sa domov. V ostatných jazdách sme boli ale úspešní. Neboli žiadne diaľnice, nebola žiadna R1 a cesta trvala takmer 5 hodín. Začnem ale od Šenkvíc.

Po doplnení tašiek na GilWaya som vymenil zadný kufrík za väčšiu tašku do ktorej som nabalil oblečenia do dažďa, nejakú stravu a pitie spolu s igelitovými návlekmi na moto. Prakticky sme ale boli viacčlenná výprava. Manželka totiž s najmladšou princeznou a vnúčencami šli požičaným mikrobusom (7 miest) a o deň pozdejšie sa pridala ďalšia princezná s manželom a ďalšími deťmi.

v popredí majer Lúčny Dvor (hydinárska farma)

Keď som sa teda vychystal bolo pod mrakom, no príjemne. Za dedinou som ale musel zastať a natiahnuť si nepremokavé prádlo, pretože začalo mrholiť, no bolo to len na pár minúť. Zhodou okolností to bolo pri šarfickej priehrade (dnes Blatné), kde som sa už dávnejšie pomotal. Pod jej múrom v okolí starého šarfického mlyna z ktorého je už len ruina, som hľadal človeka čo mal údajne vlastniť capka na pokrytie mojej rujnej kozy. Samotná budova mala už len okrajové múry, no v prístavkoch tam ľudia stále bývali a bývajú, aj keď vlastnia byt v dedine. Pokračoval som kedysi maximálne rodivou čerešňovou alejou, kde hlavne partie mladších zberačov čerešne aj na čierno predávali vo veľkých strapcoch naukladaných nad seba na halúzkach. V Blatnom ma v minulosti vždy upútala novostavba, ktorá po aktivitách zrejme prvého majiteľa zostávala desaťročia ako spiaca šípková Ruženka nedokončená, až sa z novostavby stala chátrajúca ruina. Malo to naozaj neharmonizujúce tvary a ruiny ohrozovali okoloidúcich. Po dlhých rokoch spánku ale raz nastala zmena. Niekto z dvora na ulicu vytlačil vraky dvoch poľských áut, ktoré som identifikoval ako limuzíny pod značkou Warszawa. Boli to asi v 60-tych rokoch vyrábané luxusné približovadlá na základe licencie sovietskeho auta Pobeda, čo bola okopírovaná amerika (50-te roky minulého storočia) zo zlatých čias amerických krížnikov ciest. Spomínam si na to preto, lebo na Pobede nás ako deťúrence sporadicky povozil ujo Segeč po Katarínskej Hute. Bolo to auto robustné a neustále smädné. Pri dynamickej jazde bola spotreba aj 35-40 l na 100 km. Podobne žravá bola aj Warszawa. Obyčajne, keď ideme do Lučenca autom, tak v Blatnom odbočujeme do ľava a ideme skratkou cez Čataj a Pusté Úľany do Sládkovičova. Ja som sa ale vybral po stopách mojich prvých a nezabudnuteľných zážitkov zo 70-tych rokov minulého storočia.

Začínali odbočením na Senec, teda v Blatnom doprava. Táto križovatka je pre mňa dodnes nepochopiteľná, pretože dnešní mladí šoféri pri odbočovaní do prava na križovatke nedávajú žiadnu smerovku a až keď prídu k hlavnej ceste, tak ju použijú, no dávajú ale ľavú. Nechápem to. Menia smer jazdy, teda smerovku ignorujú, ale keď samotný manéver končia tak ju alibisticky použijú, aj to opačne. Ako chodec a hlavne cyklista mám z toho chaos. Keď mením smer, tak to dám tým za sebou vedieť, na to tie smerovky sú, dokonca aj páčka smeroviek sa vypne po tom, čo manéver dokončím. To je ale veľmi filozofická téma.

cesta zo Šenkvíc do Blatného

Na ceste medzi Blatným a Sencom dnes je benzínová pumpa a cestu križuje diaľnica. V období, na ktoré spomínam rád, tam boli len a len polia a na okraji Senca bola aktívna tehelňa. Keď pálenie a výroba tehál skončila, tak tam dlhé roky bola motocrossová trať a dnes je tam nová štvrť zrejme s modernými viacbytovými domami. Chodili sme cez staré mesto najčastejšie kolmo na hlavnú cestu, kde je doteraz Turecký Dom, či synagóga. Turecký dom vždy fungoval, no synagóga slúžila ako sklad obilia a potom len chátrala. Dnes sú to výstavné skrine Senca. Jazdili sme teda popri železničnej vlečke (dnes už neexistuje), ktorá šla od stanice popri jazerách v ktorých sa ťažil štrk. Medzi bytovkami bolo vtedy vystavené ako pamätník vojenské stíhacie lietadlo, keďže v Senci boli kasárne. Pamätníka už dávno niet a táto časť mesta sa zmenila na nepoznanie. Pred tým ako sme prešli cez železničné priecestie pri stanici, sme míňali budovu parného mlyna, ktorá slúžila dlho svojmu mlynskému účelu a potom len a len chátrala. Samotné priecestie sa tiež neustále menilo, hlavne rampy a ich ovládanie. Vždy sme sa ho snažili podísť neďalekým podjazdom. Dlho to tam bolo priechodné, no jedenkrát už ho nebolo a preto sme obchádzali mesto a do Senca sme vchádzali od Bratislavy.

na starej ceste medzi Královou pri Senci a Lúčnym Dvorom - pohľad k Sencu

Za Sencom smerom na Sereď boli zážitky dosť rozlezené. Najskôr sa chodilo cez Kráľovú pri Senci, neskoršie pribudla cesta, ktorá viedla po brehu Čiernej Vody (väčší potok) a nakoniec bola vybudovaná nezničiteľná cesta panelová. Tá bola naozaj nezničiteľná, no ničila tlmiče všetkých áut podobne ako panelová diaľnica do Prahy v Čechách. Zvláštnosťou tejto cesty bolo najskôr to, že tam odjakživa nesmeli jazdiť konské povozy, traktory, cyklisti a niekedy aj nákladné autá. Tie išli vždy vedľajšou cestou, ktorá sa kľukatila striedavo po obidvoch stranách tej panelovej. Dokonca aj autobusy museli využívať tú vedľajšiu. Keď som išiel dovolenkovať do Lučenca na bicykli, tak som mal vtedy problém. Z vedľajšej cesty ma vyhodili vojaci a z panelky to chceli zopakovať príslušníci VB. Tí za mnou leteli až zo Senca a odchytili ma až za Lúčnym Dvorom. Keď som sa ich spýtal kadiaľ teda mám ísť, keď ma z jednej vyhodili vojaci a oni ma chcú vyhodiť z tej druhej boli v rozpakoch. Keď som naznačil, že idem do Nitry a potom do Lučenca tak si mysleli, že je to fór a že ich urážam. Chceli si to verifikovať, no na Žiguláku VB mali pokazenú vysielačku. Jeden šiel do Senca a druhý ma strážil a samozrejme mi nemienil vrátiť doklady. Myslel, že niekam utečiem. Ja som si ľahol pod strom do chládku, no on nesmel a teda sa piekol na slnku na krajnici. Nakoniec sa druhý vrátil a mohol som pokračovať ďalej. Pýtal som od nich nejaký dokument pre ďalšie kontroly, no oni to brali ako provokáciu a to, že som mal maximalisticky obloženú klasickú Libertu s menšími kolesami brali tiež ako vyhrážku na ich postavenie a s nadávkami nasadli do svojho Žiguláka a už ich nebolo. Ten čo ma strážil sa dokonca bál, keď bol sám, niekoho zastaviť, lebo by nemal nijakú podporu. Len na okraj.

V Senci som trochu zazmätkoval a vychádzal som iným výjazdom s kruhovým objazdom. Keďže zatiaľ nijakú navigáciu nemám ocitol som sa na ráscestí pred Hrubým Šúrom. Nakoniec som prešiel cestičkami do Kráľovej pri Senci a našiel tú správnu cestu, ktorá podľa aktuálnej mapy by mala byť cyklocestou. Táto cesta je dodnes mojou topkou, pretože na celom úseku je rovná ako dlaň a nie sú na nej nijaké zákruty a meria cez 6 kilometrov. Bol som sám sebe pán. Stretol som len jediný traktor a pickup zrejme vodohospodárov. Cesta vtedy bola s pekným asfaltom, no nesmeli ste vtedy stretnúť kombajn, pretože odbočiek je na nej stále minimum. Dnes ale obilie striedajú náletové dreviny, ktoré do dnešných dní vytvorili miestami nepreniknuteľný prales. Pohoda na najvyššej rýchlosti s vystretými nohami to bola lahoda, celkovo príjemnú jazdu kazili prehánky, ktoré ale neboli také intenzívne. Pred jej koncom (cesty), ktorý bol pred Včelárskou Pasekou, kde dnes sídli odvykací tábor Čenákolo som prešiel parčíkom okolo ihrísk cez most na druhú stranu potoka. Od mojej poslednej cesty po ňom v kombi Oktávke už s prvkami Škody 100 je prostredie celkom zmenené až na to zábradlie. Nuž čo, je to vlastne pánu Bohu za chrbtom a aj súčasná cesta už bez panelov je obložená protihlukovými bariérami a teda nie je vidieť. Prešiel som majerom Lúčny Dvor, ktorý je stále hydinárskou farmou až k tej dnešnej ceste.

Ako pozostatok starých časov popri nej ide stále tá vedľajšia cesta, po ktorej jazdili autobusy a poľnohospodárska technika. Prešiel som na ňu a daj sa mi svete na nej panely stále sú. Táto ide od Senca po opačnej strane potoka ďalej od súčasnej cesty. Zase som bol jediný, ktorý tadiaľ išiel, no netrvalo to dlho, aj táto splynula s novodobou. Na najbližšom kruhovom objazde som túto opustil, pretože kamióny neustále vírili okolo seba kvapôčky vlhkosti a bol som pre nich len obyčajná prekážka. Za kruhovým objazdom sa tentokrát na pravej strane cesty znovu objavila tá pôvodná cesta ktorou sme kedysi jazdili. V Sládkovičove som prešiel priecestím a po hlavnej ulici šiel okolo industriálnych pamiatok (mlyn, či cukrovar), okolo kaštieľa znovu na starú cestu, ktorá znovu splynula s tou kedysi panelovou. Moje spomienky sa potom upriamili na úsek cesty, ktorý šiel okrajovou časťou dediny Veľká Mača. Tu to vždy bývalo upchaté, pretože tam končili záhrady s fóliovníkmi tam bývajúcich a každý si chcel prilepšiť predajom sezónneho ovocia a zeleniny. Populárne boli čerešne, marhule, broskyne a hlavne melóny. Susedia sa predháňali v atraktívnosti, no na cenách sa vždy dohodli. Tí, čo predávali lacnejšie ako ich sused boli na pranieri. Vyzeralo to naozaj ako na trhovisku a hlavne kamióny tam parkovali hlava nehlava. Dnes, tam žije ale mladšia generácia možno tretia, či štvrtá a tí sa lopotiť nemienia a preto z dvora predáva len málo rodín a to len na jednej strane cesty. Keď som tadiaľ išiel na bicykli, tak som si tiež kúpil melón, uhorku, či marhule, už si nepamätám, no pamätám si, že som tam na potoku fotil kačice, či husi. GilWay tentokrát stál pri kríži na rázcestí. Nakoniec som dorazil až k diaľnici idúcej z Trnavy do Nitry popri bývalom MILEXE. Ten bol známy tým, že sa tam robilo sušené mlieko a tuším aj zahustené sladené. Tá plechovica vtedy stála 5 Kčs a krabica sušeného 10,50 Kčs. Čajové mlieko (sušené) bolo lacnejšie. Dnes ale, na Slovensku vyprodukované také produkty už nikde nekúpite.

Od Veľkej Mače sa prostredie tiež zmenilo. Do Serede šla priama cesta, ktorá dnes je preklenutá kruhovými križovatkami a nadjazdom ponad R1-ku. Mal som v pláne trochu sa pomotať v Seredi a v Šintave, pripomenúť si dva mosty, ktoré vždy boli problematické. Niekedy nebolo prejazdu mestom aby boli obidva v poriadku. Obyčajne bola z každého v prevádzke len polovica. Vždy bola k dispozícii aj provizória (tej dnes niet). Ten železničný most teraz bol ale zavretý úplne a obchádzka šla cez R1-ku. Zastavil som sa v múzeu holokaustu a na doplnenie pridávam foto z predošlých akcií.

Pri odchode z okraja Serede som sa musel vrátiť smerom na Veľkú Maču a zaradiť sa do nekonečne vynúceho sa hada na R1 smerom na Nitru. Našťastie, že som nahodil v múzeu nepremokavé prádlo, pretože z prehánok sa stal trvalý dážď. Šiel som úplne po krajnici a s rešpektom k prostrediu. To nebolo vôbec prívetivé. Kamióny lietali a jediné, čo som mohol od nich očakávať boli ataky vo forme zvírenej vody a nárazových vetrov. Musel som znížiť rýchlosť aj pre kvalitu pneumatík. Ich priľnavosť na suchu je viac ako ideálna, aj v zákrutách, ktoré sa snažím klopiť, držia stopu na 100%. Za mokra ale, v takom prievane s lejakom ako v momentoch na R1 zadok lieta a ukorigovať to v rýchlosti nad 80 km/h je nad moje skúsenosti. Tento asi 7 kilometrový úsek plný nepríjemností som zjazdil pod minimálnym limitom prevádzkovej rýchlosti nariadený na diaľniciach a rýchlostných cestách. Po prekonaní hlavného toku Váhu nastala konečne úľava a toto peklo som mohol opustiť. Do Šintavy som sa nevracal. To si odkladám do budúcna.

Obchádzka končila pri Šoporni a teda hneď za mostom ponad Váh som zišiel do dediny a popod R1-ku, ktorá znovu pohltila pôvodnú cestu som šiel do Paty. Tento úsek som prežíval v nekonečnom lejaku a mal som pocit, že voda sa mi leje až do trenírok, no bolo to našťastie len v mojej hlave. Po asi 10 kilometrovom úseku lejak prestal, no pršalo stále. Nakoniec som sa dostal na cestu, ktorá bola kupodivu suchá a letel som teda s vetrom o preteky. Na letiace autá na vedľajšej R1-ke som síce nemal, no užíval som si znovu pocit že cesta patrí len mne. Niekde medzi Bábom a Veľkým Zálužím ma cesta preniesla z ľavej strany diaľnice na pravú a tam už miestami vykúklo aj slniečko. Mmimovoľne som sledoval dianie na vysutých diaľničných mostoch, ktoré v časoch našich presunov neustále spevňovali cestári, lebo cesta na nich začínala klesať na jednej, či druhej strane. Istý moment som sa vybral na bicykli do Nitry na Agrokomplex. Všetky vozidlá vtedy po štvorprúdovke jazdiť smeli. Na ceste tam som stretal susedovu Š 1203, ktorý tam tiež smeroval. Susedia u nás v dedine boli známi kvetinkári, predávali nielen priesady, ale aj kytice klinčekov a iných kvetín k slávnostným podujatiam. Oni išli kupovať zrejme semená, či hnojivá a ja som mal zálusk na nejaký malotraktor. Naháňal som sa s jedným ruským kamiónom, ktorý som vždy po určitom čase dobehol, pretože zakaždým stál s otvorenou kapotou a posádka neustále niečo doľaďovala. Dokonca na ceste späť som sa vtedy dostal do incidentu s VB. Štvorprúdovka vtedy končila pri Bábe a presne v momente keď sa 4 prúdy zliali do 2 som sa zastavil. Opretý nohou o zvodidlá som chrúmal melón a z járku na mňa vyletel človek totálne zamaskovaný s niečím, čo pripomínalo samopal. Cez telo mal prehodenú vojenskú sieť, na prilbe nejaké rastlinky a oplzlo mi začal nadávať, že čo si to dovoľujem tam na krajnici stáť a podobne. Nemal som na výber a počas jeho hlučného monológu som dojedol melón a pobral sa teda ďalej. Spakruky som odhodil melónovú kôrku ponad chrbát a tajne dúfal, že by mu pristála na jeho blembáku s rastlinkami. Fujazdil som odtiaľ, pretože zrazu okolím zneli výstrely ako zo samopalu. Keď som sa ukludnil, asi tak po dvoch kilometroch, tak som narazil na odstavenú žltobielu Volgu VB. Reku posťažujem sa, no to som nemal, pretože tie nadávky a arogancia sa opakovali. Skrátka v bývalom režime medzi príslušníkmi VB bolo slušných ľudí minimum a ich metodiky vyberania pokút boli na tú dobu veľmi sofistikované. Dúfam, že sa to už nevráti, aj keď správanie momentálneho priemeru a jeho vlády naznačuje návrat prenasledovania slušných ľudí a nadhodnocovanie tých, ktorých minulosť je spätá s nečistými praktikami.

Do Nitry som dorazil po vedľajšej ceste popri dnešnej štvorprúdovke, ktorá pred Nitrou odbočuje z R1-ky k mestu, pretože Nitru diaľnica obchádza. Do galérie opäť pridávam foto z predošlých akcií, kedy sme zmapovali Nitru z vrchu s kalváriou a z úbočia vrchu Zobor.

škôlka takmer v lese

Pri týchto potulkách som narazil na veľmi príjemné gastrozariadenia. Zaujímavá mi pripadala piváreň pri prameni Šindolka. Zákazníkov tam víta dekoratívne cyklozátišie a príjemne je aj vo vnútri. Pri barovom pulte ako dekorácia sú motocyklové prilby, dielce z bývalých československých motoriek a nad vchodom som objavil kompletné zadné čelá so svetlami aj značkami zo Škody 100, či Škody 105 prvého modelu so zvislými svetlami. Podobne v iných miestnostiach to boli svetlá, či ikonické dielce nielen z Trabanta, ak si dobre pamätám. Preliezol som to tam vtedy celé, no nijaké kompletné historické približovadlo tam nebolo, pretože prostredie bolo viacmenej komorné. Bolo to oveľa príjemnejšie ako napríklad reštaurácia Ľalia v kultúrnom dome v Pezinku, kde sú akékoľvek starinky porozhadzované chaoticky po priestore a pôsobí to deprimujúco. Vôbec to nie je tématicky spracované, len nahádzané bez ladu a skladu, pardón odbočil som.

Mesto Nitra bolo vždy u mňa miestom spätým s dobrými zážitkami. V detstve som viackrát absolvoval výstavy Agrokomplex, keď z Huty a Cinobane boli organizované zo sklárne a zlievárne zájazdy. To ale priblížim na budúce.