Výlet do kameňolomu pod Babou

dnes je z nej len kúsok a koľajníc už tam niet

Navnadený ostatnou terénnou vložkou po poľných cestách do Bolerázu som sa rozhodol pre skratku cez polia na konci našej ulice. Ráz tohto priestoru sa oproti mojej mladosti celkom zmenil. Kedysi totiž pokračovanie našej ulice bolo v tesnej blízkosti dvojkoľajnej železnice a toto súbežie končilo až na staničke Malé Tŕnie, kde bolo železničné priecestie. Dnes je nová železnica dosť ďaleko od pôvodného uloženia a z pôvodnej poľnej cesty zostal funkčný len kúsok. Stanička sa ocitla úplne mimo železnice a je z nej ruina. Cesta je zahataná súkromným rančom so strelnicou. Na tomto úseku ako pozostatok sú na pravej strane húštiny a naľavo od cesty idú medzi osiatymi plochami poľné spojnice s asfaltovou výpadovkou na Pezinok.

tam kde je húština začínal jarok na odtok dažďovej vody z polí do potoka.

Mal som šťastie a podarilo sa mi odfotografovať volavku na love. Tesne pred bránou ranču je tiež poľná cesta, no patrí majiteľovi strelnice a ten nemá pochopenie pre jej použitie pocestnými. Raz som to skúsil a počas celého presunu som bol atakovaný jeho psami, ešte že boli za plotom. Pokračovanie poľnej cesty obchádza ranč sprava a teda cesta je vlastne na bývalom mieste starých koľajníc. Tu sú obrábané polia len na pravej strane. Naľavo sa striedajú nejaké osiate úseky s húštinami, lebo dodnes je ten priestor majetkovo nevysporiadaný. Zálusk na to má miestny motocrossový klub, pretože v starej tehelni sa, tam bývajúci neustále sťažujú na hluk a prach. Nakoniec aj tento úsek skončil úplne a budova bývalej staničky je dostupná len po obchádzke, alebo len cez posiate pole. Ja som zvolil ostatnú odbočku k výpadovke pomedzi húštiny a vyčistené plochy pre potreby poľovníkov.

na ľavo je cesta na výpadovku a v popredí bývalá železničná stanička

Po návrate na výpadovku som si to šinul obchvatom Pezinka až do starého kameňolomu pod Babou. Zaparkoval som vedľa Babettistu, ktorý sa hrdil tým, že jeho stroj je po dvojročnej renovácii. Pomaly som začal mapovať, či náhodou nestretnem niekoho známeho. Narazil som na predsedu klubu VCC Pezinok na skútri, keď bol zabraný do rozhovoru s jedným z účastníkov. Na dolnom parkovisku bolo dosť skvostov na viacerých kolesách. Nenechal som si ujsť prestavanú Babettu 207, na ktorú som narazil na viacerých akciách v blízkom okolí. Pezinok, Bernolákovo .... No všimol som si ju aj V Považskej Bystrici na výstave Považsko-bystrický Motocykel. Na rok si už nespomínam. Nedalo sa obísť aj "Veterány ciest a polí", kde hlavným protagonistom bola značka Lamborghini. Rovnomenný seriál som kedysi odprezentoval na stránke Veterány.eu.
Stredná terasa bola dosť vyľudnená a to nehovorím o tej hornej. Keďže trpezlivosť ruže prináša, tak som sa dočkal momentu, kedy sa priestor znovu nie celkom zaplnil.

v týchto končinách exotická preteková talianska dvojvalcová Malanca 125

Vrátili sa účastníci druhej jazdy "Jazdy pravidelnosti veteránov do vrchu Pezinská Baba". Hlavne na hornej terase pribudli pretekové autá z dôb minulého režimu a samozrejme aj pretekové motocykle. Autá aj motocykle gumovali a strácali sa v dyme spálených pneumatík až do hustého všetko zakrývajúceho mraku uprostred hornej terasy. Keď dym ustal mohol som fotografovať ďalej, či už pretekové moto, či moto účastníkov podujatia.

Niektoré výpravy zo vzdialenejších oblastí sa už balili ako Jawáci z Nitry, či turisti z Maďarska. Pri zrovnávaní dnešného prostredia so situáciou počas dávneho medzinárodného trialového, či mottardového šampionátu práve na strednej a hornej terase som si začal vybavovať niektoré momenty z doby dávnominulej. Uvedomil som si, že čas je neúprosný nepriateľ všetkého, na čo človek spomína v dobrom. Areál pri akejkoľvek akcii či už motorkárskej, veteránskej, modelárskej, či len počas všelijakých búrz vždy praskal vo švíkoch a ak aj niekto chcel, tak sa nedokázal stratiť. Dnes je to tam len slabý odvar. V starom kameňolome to naozaj pulzovalo, keď tam pôsobil záchranný systém Narex Doda Studeniča. Prevádzkovali všelijaké, na tú dobu špičkové približovadlá, ktoré boli takmer vždy na pomoci, keď to niekto potreboval. Pri hľadaní heliportu, či atraktívnych trialových sekcií som sa dostal na úroveň štvrtej terasy, ktorá bola dosť spustnutá, no nie tak, aby som si tam nespravil foto prostredia s GilWayom.

pretekové zátišie menších kubatúr

Mal som sa stretnúť s kolegom redaktorom z jedného periodika, no nestalo sa. Volal mi, keď som bol ešte na ceste v čase keď on areál opúšťal. Nevadí nie je to posledná akcia sezóny. Po zhodnotení príjemných chvíľ som sa pobral ďalej. Mal som na pláne totiž navštíviť ružindolské podujatie Moto Ruže. Cestou dole som mal plánovanú zastávku pri odbočke k bývalým Rudným baniam, ktoré sú už tiež opustené. S prostrednou princeznou sme tam boli zbierať medvedí cesnak a ona si na parkovisku ako čerstvá suspektná vodička skúšala cúvanie. Ja som popri tom mapoval opustené banské diela a zázemie rudných baní. Po návrate na hlavnú cestu som zažil prekvapenie. Kolega veteránista na mňa čakal, pretože pri autobusovej zastávke sa z GilWaya uvoľnil kufrík na prilbu. Bol som mu vďačný, pretože som si to v zápale odbočovacieho manévru nevšimol. Pri detailnejšom preskúmaní už historického prístrešku som narazil na spomienkovú tabuľu na kolegu motorkára, ktorý zrejme po kolízii skončil v priekope pod prístreškom. Ako som naznačil viackrát pretekať v plnej cestnej premávke na trati do vrchu Pezinská Baba sa nevypláca. Škoda, že som nemohol počkať do vyslovenia výsledkov a získať výsledkové listiny. Zrejme sa časom objavia na internete na stránke časomeračov a na stránke VCC Pezinok, či zastrešujúcich organizácií. Predpokladám, že aj kolega redaktor prispeje k propagácii tejto akcie vo veteránskom periodiku.

v mojich spomienkach bola dole supermottardová trať, či umelé prekážky z paliet s tehlami