Deň "D" po Záhorí

Skalica mesto I internet

Prvou destináciou bola Skalica. Trošku som sa jej už venoval, keď sme s manželkou v hoteli Svatá Ludmila trávili wellness víkend. Bolo tam fajn a ku skalickej pôrodnici som cez moju mamu mal existenčný vzťah, narodil som sa tam. Snažil som sa vyhýbať hlavným ťahom a preto som šiel okrajom mesta okolo stanice, tak som nakúkol, oplatilo sa. GilWay nebola jediná motorka, čo tam parkovala. Totiž pri hore spomínanej akcii (wellness) som šiel vtedy tiež na stanicu, stála tam motorka zrejme zamestnanca. Keďže sa zvečerievalo, tak som si fotenie nechal na potom a teraz bol ten správny čas. Premávka nebola až tak divoká, no asfalt pamätal snáď prezidentovanie G. Husáka. Až po niekoľkých desiatkach metrov som pochopil prečo. Na potvoru tadiaľ boli odkláňané kamióny, aby nejazdili centrom mesta. Tu to ale nevadilo, pretože šli maximálne štyridsiatkou. Dokonca som nemal ísť tým smerom a už mimo mesta som sa vrátil inou cestou do mesta späť. No len tiež na pár desiatok metrov a potom iným výjazdom som šiel smerom na Senicu.

železničná stanica Skalica I

Ako som naznačil v prvej časti, tak som z hlavného ťahu radšej odbočil a kochal sa okolitým prostredím a hlavne prírodou. Stav cesty bol detto, ale asfalt nebol tak zvlnený, lebo o kamiónoch tam nikto nechyroval. Aj tak ani tomuto úseku sa nevyhli motorkárske havárie. Prostredie nebolo tak hornaté a preto nájsť primeranú panorámu bol trošku problém. Nakoniec som si dal pauzu pri nejakej drevenej skulptúre, ktorá mala byť kedysi odpočinkovou zónou navrhnutou a zrealizovanou ako školský maturitný projekt nádejného drevárskeho majstra. Bohužiaľ už to bolo nepoužiteľné. Obďaleč bol plynárenský objekt s mohutným žltým potrubím. Spravil som si teda panoramatické foto s výhľadom na dedinky okolo Holíča a usadlosti v priestore. Po posilnení som sa pohol ďalej.

Cestu lemovali stromoradia s tým, že aj napriek spomienkovej romantike na výsadbu alejí pozdĺž ciest boli to nehodové úseky. Po prefrčaní cez Radošovce, kde som križoval hlavný ťah som sa vydal do Senice cestou bez kamiónov. Podľa mapy to mala byť skratka, no v skutočnosti to bola miestami horská trasa. Bola teda kratšia, náročnejšia a o to romantickejšia. Na miernom návrší niekde pred odbočkou na kúpele Smrdáky som v diaľke zaznamenal lavičku, ktorá bola vlastne rozhľadňou, no nijaké schodíky tam na ňu neboli. Vyliezť som sa hore radšej ani nepokúšal. Mimochodom foto bez posádky nebolo možné, stále sa tam niekto motal.

Milleniový Kríž je pútnické miesto internet

Pokračoval som teda ďalej a narazil na monumentálny kríž hneď vedľa cesty. Uvedomil som si, že foto by som musel robiť na viackrát, tak som radšej nezastavoval. Zastávku som robil až v Senici na benzínovej pumpe. Podľa pútačov najlacnejší benzín mal byť na samoobslužnej čerpačke Orlen na okraji v nákupnej zóny. Videl som stojan už z ďaleka, ale prepracovať sa k nemu bol problém, spravil som asi dva okruhy, kým som našiel tú správnu odbočku. Po dlhých rokoch to bola obnovená premiéra tankovania priamo do nádrže motocykla.

Obyčajne som na pezinskú, či modranskú pumpu chodieval s autom s kanistrom a doma som miešal. Raz som aj pumpára takmer vytočil. Moto stojan bol až na konci radu a miešal sa v ňom hneď benzín, no kamoši vraveli, že pumpári na to frflali, lebo museli vychádzať z búdky kvôli prestavovaniu pomeru benzínu a oleja. Trabantisti a Wartburgisti si dávali iný pomer a preto boli motocyklisti v nemilosti. Ja som sa postavil s Pionierom 20 k prostrednému stojanu a tankoval som čistý špeciál. Pumpár vyletel, že blokujem autá a či chcem Pioniera zadrieť? Padla mu sánka, keď som z vetrovky vytiahol sklenenú dvojdecovú ploskačku a dolial olej za ktorý som neplatil. Apropó hneď prvý stojan zo štyroch bol na naftu a bol trochu ďalej od ostatných. Išli sme vtedy koňmo s vlečkou pre seno pre dostihové kone z JRD na Kejdu a práve vtedy tankoval naftu naozaj borec s nákladiakom prevážajúcim kontajnery. Bol tak zabratý do tankovania, že si nevšimol, že za ním zastal malý obstarožný Peugeot s naftovým motorom. Naftové osobné autá boli vtedy vzácnosťou. Jeho majiteľ vystúpil z auta a obďaleč čakal kým nákladiak odíde. Ten aj odísť chcel, no pred ním sa postavil Žigulák a tankoval benzín Super. Šofér nákladiaka sa rozhodol cúvnuť aby mohol vyjsť a to nemal. Rozflákal na Peugeote celý predok a drsné divadlo medzi šoférmi bolo na svete. Nepamätám si presne ale nelietali len oplzlé nadávky, ale aj facky. Pumpár ich duchaprítomne a rázne vyzval, že nech pokračujú v súboji mimo pumpu, lebo zavolá VB. S naftou sa v období socializmu kšeftovalo a tí dvaja s tým mali skúsenosti. Za pumpou bol parčík, tak zatiahli tam a pokračovali v mierových rokovaniach. Ako boli úspešní neviem, ale keď sme sa so senom vracali, tak žltobiely Žigulák VB tam ešte bol, no aktérov už nie.

Pioniere všeho druhu

Moje obnovené premiérové tankovanie mi robilo problémy, aj som si oblial nádrž a nedokázal som odhadnúť hladinu, tak som nenatankoval celkom do plna. Pohol som sa mestom a na hlavnej križovatke odbočil zo Senice na Brezovú pod Bradlom. Trasa šla cez dedinku Prietrž. Nijako mi nepripadala výnimočná, no jej výnimočnosť je v tom, že v nej mali medzizastávku účastníci enduro maratónu Relly Kopanice 2018. Okrem toho v tejto dedinke má dlhodobú tradíciu akcia Jawa 50 Retro Race čo je Záhorácka Pionierková akcia. Ešte v roku 2014 mi poskytol redaktor zo stránky Veterany.eu pán Filo fotodokumentáciu, ktorú s jeho súhlasom posúvam na rozšírenie obzoru. Najbližšia akcia Retro Race by mala byť v Prietrži 3.5.2025. Treba opáčiť, dúfam, že Pionierkári budú spokojní. Napokon som sa pobral ďalej po Záhorí. V Brezovej som mal krátku zastávku a potom som postával častejšie, no o tom nabudúce.