Výlet na Katarínku, časť I.

múry kláštora stále stoja

Zámer mi vyšiel na sto percent. Výprava čítala aj tak dve autá. Jedno veľké a jedno normálne. Prvým plánovaným výletom bola návšteva známej prírodnej lokality: "Zrúcanina kláštora Katarínka". Je to priestor uprostred prírody neďaleko dedín Naháč a Dechtice v Malých Karpatoch v okrese Trnava. Boli sme tam viackrát, keď moje princezné tam chodili dobrovoľníčiť pri udržovaní sakrálnej pamiatky, ktorá bola opustená mníchmi po rozpustení niektorých mníšskych a sestričkovských cirkevných rádov za Rakúsko-Uhorska. Ruiny boli nadobro opustené dlho po skončení prvej svetovej vojny, po uzavretí lazaretu vojnových invalidov. Napriek tomu sa tam konajú každoročne kresťanské púte a pri ruinách sa koná omša. Nakoľko som fanúšikom starých vecí ako takých, chodievam tam s rodinou rád.

V tejto lokalite ale operuje viacero záujmových skupín. Mimo spomínaných dobrovoľníkov, ktorí dodržiavajú tradície pôvodného mníšskeho rádu a hovoria si "Katarínkovci" je tam aj rodina zanietených fanúšikov lesných úzkorozchodných železníc, ktorí sú radi akejkoľvek návšteve a akejkoľvek pomocnej ruke. Lesná železnička Katarínka je neoddeliteľnou súčasťou prostredia okolo starej horárne Pállfyovcov. Tieto dve skupiny nikdy neprišli do stretu a dá sa povedať, že spolunažívajú strašne dlho a navzájom sa dopĺňajú. Prvý motovýlet bol úspešný a priznám sa ťažko som sa zrovnával s tým, že od improvizovaného parkoviska k ruinám kláštora a koľajisku Katarínky sa nesmie ísť na motocykli, len pešo alebo na bicykli, je to chránená prírodná oblasť. Dá sa tam dostať len na výnimku a bez nej to je na pokutu.

pastviny na vedľajšej lúke

Cestu som začínal zo Šenkvíc na Modru. Pristavil som sa pri bývalej ceste do vinohradov, kde sme sa s mojou milou za mladi stretávali. Paradoxom tejto odbočky bol v časoch našej mladosti fakt, že vinohrady tam už dávno neboli a družstevníci tam zasievali obilniny, či ďatelinu. Ako spomienka na vinohrady tam dlho zostávala brána s ktorou v čase našich stretnutí pohol len nejaký ťažký mechanizmus. Nakoniec sa tak aj stalo a odstránili ju. Samozrejme družstevný asfalt už takmer pohltila príroda. Dokonca aj premostenie je už odstránené.

Ďalej som pokračoval na Modru ako veľakrát, keď som tou cestou jazdil na bicykli do práce v nemocnici, ktorá už v Modre neexistuje. Medzi Šenkvicami a Modrou je pri ceste vinárstvo, kedysi socialistický podnik "Vinárske Závody Modra". Nad nimi medzi vinohradmi je údajné miesto zranenia Ľ. Štúra a nad ním bývalý majer Na Hlinách. Modrania si toto miesto nevybrali náhodne. Medzi starousadlíkmi sa traduje, že tam zraneného Štúra našli, pretože dosť silno krvácal. Údajne nebol len dejateľ a realizovateľ spisovnej Slovenčiny, ale aj milovník žien. Stretával sa na okraji Šenkvíc s manželkou horára, ktorý ich prekvapil a pred žiarlivým horárom na úteku schytal guľku do nohy z poľovníckej pušky. Budem asi nepríjemný, ale keďže v minulosti sa súčasnému vládnemu priemerovi neušiel iný pamätník tak sa verejne rozhodol, že zasponzoruje písomnú dokumentáciu k jeho revitalizácii. Čo myslíte, ako dnes pamätník vyzerá, presne tak ako v nedávnej minulosti, čo dosvedčuje foto s GilWayom v pozadí. Sľuby sa sľubujú a ........(veď si nepokazím dovolenkovanie v Chorvátsku, či Vietname po ťažkej drine pre Slovensko) "pejoratívne". Než som prišiel do Modry zaspomínal som si ako v jedno nedeľné ráno v priestore na obrázku 6 sme na ľavej strane pri jarnom mráziku videli viacej zdemolovaných áut, ktoré za zákrutou vleteli do járku a pri ceste z kostola tam bola malá zápcha, pretože ich odtiaľ vyťahoval traktor, ktorý som im pomohol zohnať. Potom som si zaspomínal ako pri jednej ceste boli na rybníku na okraji Modry labute.

výkopové sondy sú pozakrývané

pri zadnom múre II

Modrou som prefrčal, aby som dohnal rodinu a len tak letmo som lízol modranský kaštieľ, či Motopub v Doľanoch a samozrejme som si neodpustil akceleračnú rovinku za Doľanmi. Dvoje Orešany sa nezapreli roletami od kamiónov, o ktorých odstránenie zrejme mal záujem len Matovič. Keď som prechádzal okolo kaštieľa v Trstíne povedal som si, že sa tam raz určite zastavím. Už smerom na Naháč a Dechtice bola cesta znovu popraskaná a poflekovaná až hrúza. Tesne pred odbočkou za Naháčom som bol zas v inom svete. Neodpustím si, ale tam je pekný kúsok cesty robenej tiež za Matoviča.

Odbočka medzi poliami ústiaca k improvizovanému parkovisku pred lesnou cestou na Katarínku bola ozajstý off road. Po tejto prašnej ceste sa promenádovali nielen autá, cyklisti, ale aj peší s kočíkmi či inými detskými približovadlami. Sú to asi dva kilometre kamenistej a prašnej poľnej komunikácie. Ak by tam mal niekto chuť ísť teraz, tak to neodporúčam, pretože táto trasa je uzavretá pre zlepšujúce činnosti. Katarínkovci jedni, či druhí tam pracujú na asfaltovaní, jedine, že by mal niekto chuť im pomôcť.

Tesne pred koncom tohoto úseku som si vyšiel na lúku a spravil zopár záberov okolia a nainštaloval GilWaya na expofoto. Pomotal som sa po parkovisku a keďže do lesa autá a motocykle nesmú vybral som sa medzi chatky. Tam nesmie chýbať zázemie Katarínkovcov, ktoré je vlastne útočiskom pri nepredvídateľných udalostiach, ktoré sa občas pritrafia. Nakoniec som GilWaya odstavil a tiež šiel peši. Cesta nás priviedla na ráscestie, kde za plotom bol stanový tábor a ako sušiareň vypratého prádla slúžili pripravené podvaly na rozširovanie koľajníc železničky. Zároveň tam sú už aj koľajnice s malým depom a expovagónikmi pre radosť návštevníkov. Pri horárni je malý improvizovaný perón, kde sa dá na vláčik nastúpiť.

vo vnútri II

Z kláštora stále stoja obvodové múry a dávajú tušiť, že tí čo ho stavali to robili poctivo z lomového kameňa z blízkeho kameňolomu. Poprechádzať sa pomedzi tie múry je naozaj hlboký zážitok závanu minulosti a pozastavenia sa nad tým, kde všade ľudia zdieľali svoj osud a aj keď boli od seba vzdialení boli si oveľa bližšie ako dnes bývajúci v panelákoch.

Kláštor bol spojený s kostolom a pred vchodom do kostola bolo priestranstvo, ktoré sa dnes využíva na robenie opekačiek. V určitých dňoch, keď sú tam Katarínkovci, tak sprístupňujú vežu a priznám sa, ten výhľad nie je ako z veží, či rozhľadní na vysokých kopcoch, no predsa po zaostrení je vidieť naozaj ďaleko, no nie v celom okruhu, pretože väčšina pohľadov končí na protiľahlých lesoch, planinách, či obrobených poliach. Nesmiem ale zabudnúť na pohľady z okien na veži na bezprostredné okolie. Mladí sa hrajú s loptou, hrajú bedminton, alebo len debatujú, deti sa naháňajú, hádžu si lietajúce taniere a zbytok sa len tak prechádza, či dáva pozor na štvornohého miláčika.

strmý kopec pri múre 2

Po príjemne prežitom dni sa všetci či už rýchlo alebo pomaly vracajú k svojim autám. Bol som rád, že sa tam stále radi vracajú tí čo tam nielen dobrovoľníčili, ale ich zážitky pritiahnu aj ich príbuzných a známych. Zoznámil som sa tam s dvoma pohodovými turistami a dovolili mi odfotiť ich. Neboli jediní, mihli sa tam viacerí motorkári, no ako som spomínal dostali sa podobne ako ostatní len na parkovisko a buď tam mali dohodnuté stretnutia a potom pokračovali ďalej, alebo podobne ako ja a dvaja choppristi sa dali na krátku pešiu túru, ktorá ale stála za to. Pre bližšie koľajnicové informácie odporúčam "Výlet na Katarínku" na Veterány.eu.

rozlúčka s vežou