MORE A ALPY 2003 17/25

Vrčíme ďalej, až sa ozýva rezerva nádrže. Očakávam teda nejakú pumpu, ale okolo nás len riedko obývaná krajinka a ovocné sady. Aj dopravné značky sú akosi poriedko, áut málo. Začínam mať malú riť, sakra nechcem tu stopovať a žobrať o benzín! Už som len čakal kedy začne motorka cukať. Značky už ukazujú koniec diaľnice, prichádza mýtnica (platíme dnes už druhýkrát 3,50 €), mládeca v unimobunke sa pýtam na najbližšiu pumpu a on tvrdí, že 20 km smerom na Gap. Fúúúha chlapče s týmto 20 km nespravím ani za svet. Celkom pochopil môjmu tónu a gestikulácii a doporučuje odbočiť prvú doprava a tam bude čerpačka. Ok, veríme ti. Odbočujeme podľa inštrukcií na Tallard a skutočne sa v diaľke črtá Totalka. A totálne zatvorená, SAKRA!!! Na jednej budove cez cestu je tabuľa so znakom pumpy a nápisom 5 MIN. Vydávame sa teda tým smerom, ideme 5, 10 minút a stále nič, sakra čo je??? Pýtame sa miestnej baby, nerozumela ani slovo po anglicky, nemecky už vôbec a tak som pobúchal po nádrži a pohotovo z nej vypadlo “Oui, ekomarché” a ukázala smerom von z mesta. Idem tým smerom s ľahkým plynom a naozaj sa tam objavuje toľko očakávaná pumpa. Ako by sa to ale dalo zvládnuť z tej Totalky až sem za 5 minút to skutočne neviem, jedine nejaký strelec na R1 čo práve prišiel z TT Isle of Man.
Na pumpe nie je ani živej duše, na kase napísané “kasse fermé” (kasa zatvorená), do prdeleee! V nádrži sa už neozýva šplechot benzínu a vôňa tiež žiadna. Pri stojanoch je ale mašinka na kreditky, ktorá nevyzerala nijak dôveryhodne, ale je to jediná možnosť ako natankovať. “Ok láska moja, hoď mi peňaženku, skúsim kartu”. Gabka podáva peňaženku, ja ju kovbojským pohybom otváram a ostal som zmrznutý. Priatelia moji, dávno som nezažil ten pocit ako teraz, keď som v priečinku na kartu videl len prázdne miesto. Zbrklými pohybmi prehľadávam celú peňaženku, vrecká, tankvak… nikde nič. Bolo mi pod psa. Nádrž prázdna, treba mi srať, som hladný a smädný a nemám kreditku kurva! Total v prdeli. Iba “trochu” zvýšeným hlasom som si zopakoval všetky nadávky čo poznám, kým Gabka prehľadáva všetky veci, tašky, kufor. Nič.
Karta zostala asi v St. Tropez, v obchode kde som ňou platil naposledy. Som si istý, že ju nikto nezneužil, lebo každá transakcia mi príde potvrdená sms-kou a zatiaľ žiadna nedošla. Inak zneužitie nie je žiadny problém, lebo vo zvyšku Európy okrem Slovenska sa žiadny PIN kód neťuká, karta sa len preženie cez terminál. To sme teda mali šťastie. Kartu som dal zablokovať. Potom som sa bol vysrať, lebo to mi na nervozite len pridávalo. Až potom som začal uvažovať. Máme v hotovosti nejakých 300 € a 100 CHF, čo by nám malo tak akurát vydržať na tých 6 dní čo nám zostáva. Žrádla máme dosť, na benzín odložíme nejakých 100 €, na švajčiarsku diaľničnú známku 40 CHF. Uvidíme čo a ako, prinajhoršom pôjdeme skôr domov. Nálada je na bode mrazu, je 15:30 a my sme len v prvej tretine dnešnej trasy. Na opustenú pumpu potom prišli nejaké autá, jedného holanďana som poprosil, či mi za hotovosť nedá natankovať na svoju kartu. Vykašlal sa na mňa, ale jedna francúzka pohotovo naťukala do mašinky sumu, strčila kartu a povedala OK. Dali sme jej 10 € a natankovali. To ma ukľudnilo. Medzičasom prišli tí talianski chopperáci, ktorých sme zdravili na odpočívadle, za nimi zas nejakí okruhoví kuriči na VTR-ách. Videli, že máme problém (všetky veci boli porozhadzované po zemi) a keď som im povedal že nemáme kartu tak nás poľutovali.
V blbej nálade sa vraciame k mýtnici, odkiaľ pokračujeme severne na Gap. Raz tu možno bude diaľnica, lebo na mape je vyznačená ako vo výstavbe. Takto musím zas hrkotať serpentínami a úzkymi obojsmerkami. Cestou rozmýšľam, ako sa bude ďalej vyvíjať naše cestovanie. Ešteže sme pri platení často využívali kartu, inak by to bola samovražda, byť bez peňazí v najvzdialenejšom bode dovolenky. Na vlastných chybách sa človek poučí lepšie než na cudzích a tak si dám doma spraviť karty dve. A tak sa derieme červenou cestou cez mestá, zúžené prejazdy, ostré zákruty a priemer zase padá kdesi k hlbokému dnu. Potom nás zase začal otravovať hlad, ale všetky supermarkety a pekárne (boulangerie-patisserie) sú beznádejne pozatvárané a na varenie instantných shitov nemáme čas.
Pred Grenoble sa opäť začína diaľnica, je na nej však povolená 70-ka. Na to vám zvysoka kašlem a tak sme išli ako jediní v ľavom pruhu 120 km/h a vedľa nás autá 70. Nebolo to dvakrát bezpečné, ale spoliehal som sa na to, že francúzi nebudú takí idioti ako naši, že by dokázali nečakane vybočiť doľava.
Stojíme na veľkej Totalke, tankujem za 12 € a varíme paradajkové cestoviny. Potom už len svištíme stále rovno, smer Ženeva, miestami tomu drtím 150 km/h, cesta ubieha v pohode. Chambéry, Annecy, švajčiarske hranice (len nás odkývli) a Ženeva. Na prvej svetelnej je šípka vľavo na kemp a tak ju nasledujeme. Ideme si oči vyočiť, ale po kempe ani stopy, blúdime jak chrobák v zápalkovej krabičke, pýtame sa miestnych, tí len krútia hlavami, len jeden chlapík nás posiela do dedinky Veyrier, kde vraj nejaký kemp bude. Prešli sme tam všetko, popozerali zoznam ubytovacích zariadení, len samé trojhviezdičkové hotely. Ideme okolo krčmy, zastavuje, miestni snáď budú vedieť. Majiteľ šenku je francúz a s odhodlaním mi radí, aby sme šli do Francúzska (hranice sú cca 100 m), blízko je hotel Formule1. Fakt je, ale v túto nočnú hodinu (cca 22:00) tam nie je personál a všetko funguje na samoobsluhu cez kreditku. Keďže tá moja sa práve vyvaľuje niekde v St. Tropez, musíme hľadať ďalej. Našemu rozhovoru pričúvajú dvaja týpkovia, ktorí ma potom pozvali ku stolu. Zavolal som aj Gabiku, dali sme sa do reči (anglicko-nemeckej) a povedali, že nám pomôžu. Mali pred sebou veľké taniere s klobásami, hranolkami a šalátom, nemohol som sa na toľkú krásu pozerať, tiekli mi sliny jak psovi. Jeden týpek sa volal Phillipe, mal asi 40 rokov a bol chlapčenského vzrastu. Bol priateľský a časom vysvitlo, že jeho mama je z Púchova. Fakt si nevymýšlal, poznal aj Bratislavu a bol u nás naposledy pred siedmimi rokmi. Jeho otec bol angličan. Druhý z nich bol šedivý, usedený a flegmatický šesťdesiatnik Stanley. Mal riadny bachor. Jeho rodičia boli obaja angličania a Stanley v Anglicku vyrastal. Kecali sme o všetkom možnom, o útoku Amíkov na Irak (obaja zastávali Britániu), o našom vstupe do EÚ, alebo len tak o živote. Gabka potom spustila po nemecky a Phillipe jej odpovedal tvrdou švajčiarskou nemčinou, rozumel som každé desiate slovo, Stanley pozeral futbal a mne začala padať hlava od únavy. Mali sme už predsa 600 km za sebou, väčšinu po pomalých a točených cestách. Gabka je prekvapivo v pohode, ale to len preto, že vykecávajú bez prestávky (kecanie jej ozaj ide). Stanley a Phillipe potom berú do rúk telefónny zoznam, kde hľadajú kempy alebo ubytovne. Ponúkajú nám neďalekú turistickú ubytovňu, kde sú v jednej miestnosti rady poschodových postelí, čiže žiadne súkromie. Mne to bolo jedno, ale Gabka to hneď zamieta. Potom telefonujú do kempu na brehu Ženevského jazera neďaleko Hermance, ale na recepcii im povedali, že už majú zavreté. Bolo po 23:00 a začínal som mať blbý pocit. Už sme 17 hodín na ceste, stále oblečení v motorkovom, bez väčšieho oddychu, to je zahrávanie so zdravím. Chlapíci stále vykecávajú, padajú návrhy že prespíme vo Phillipovej kancelárii alebo u neho doma, prípadne v záhrade za kanceláriou. Všetko sa mi zdá nereálne, na trávniku nechcem spať, lebo nemám chuť sa naťahovať so švajčiarskymi fízlami, predsa len to tu nie je také liberálne ako vo Francúzsku. V tej kancelárii by to mohlo byť ok, aspoň to bude zadarmo. Najradšej by som sa ale zdvihol a išiel preč, ale týpci nás nechcú pustiť, z hľadiska nasledujúcich udalostí by to však bolo najlepšie riešenie, mal som byť tvrdší.
Phillipe zapaľuje jednu cigu od druhej, exuje koňaky a huba mu neprestáva kecať, Stanley je tichší a fajčí svoju cigaru. Obaja už mali riadne hrknuté. V tejto chvíli mi bolo jedno kde budeme spať, len som sa chcel dostať preč odtiaľto. Pred 23:30 konečne dvíhame rite, Stanley v miernej opilosti štartuje svoj starý Mitsubishi Colt a my ich nasledujeme. Phillpie má svoju kanceláriu na okraji mesta na prízemí administratívnej budovy. Keď sme prišli na miesto, zisťuje že má nesprávne kľúče, tie správne dal robotníkom, ktorý mu kancel cez týždeň prerábajú. Mizéria. Už si v tej opilosti neuvedomuje našu situáciu a pozýva nás k sebe domov, vraj pôjde spať k frajerke atď atď, všetko odmietam, potom nás Stanley berie k sebe na sídlisko, kde je v strede trávnik a tam sa máme zložiť, ale nestavať stan. Píše svoju adresu, vraj keby otravovali policajti tak ich tam máme poslať. Som total v prdeli, nervy aj sily v koncoch, vôbec sme sa nemali s tými exotmi baviť a namiesto toho hľadať ubytko. Keď sa Stanley stratil vo vchode domu, rozhodli sme sa sadnúť na moto a zmiznúť. Nebudem predsa robiť problémy sebe aj druhým, rozložíme sa niekde na lúke a vypadneme pred svitaním. V tom sa zas objavil Phillipe, doniesol nám minerálku, džús, mlieko, chipsy a fľaštičku Baileys. OK, DOBRE, ALE UŽ ZMIZNI DO RITI!!! Neuvedomoval si, že nám svojou akože dobrosrdečnosťou hovno pomôže. Radím za jedna a padáme späť na Veyrier, buď nájdeme nejaký hotel, alebo sa vyspíme nadivoko niekde vo Francúzsku, kde je to viac v pohode. Po hoteli ani stopy, celá dedina spí, tak točíme do Francúzska, prechádzame cez opustené hranice a po pár stovkách metrov nachádzame celkom fajn flek (skutočne si nepamätám v akom mestečku), ktorý navyše nevyzeral byť súkromný, tak o pol druhej v noci staviame stan. Vedľa nás je nejaká rozvodňa tepla a oproti nám cez cestu veľký sklad. Zaspávame hneď. Aspoň zadarmo.
Toto bol najhorší deň dovolenky. Je to poučenie pre mňa, nabudúce sa nebudem zdržovať s pochybnými “pomocníkmi” a budem pokračovať v hľadaní ubytovania. Zasraná amatérska chyba. Som debil.