Rumunský poriadok, Grécka pracovitosť a Kosovský blahobyt 2/2

„No, dosť bolo Grécka, poďme na sever!“, rozhodli sme na druhý deň ráno. Fiktívny grécky milovník by nás v tej chvíli asi preklial, ba čo viac, do riti poslal!. Je to výnimočne pekná, bohatá a zaujímavá zem vo všetkých smeroch, ľudia sú tu ale strašne leniví, všetci len celý deň posedávajú, popíjajú kávu, fajčia, debatujú a v noci robia rámus. Za všetko hovorí príhoda, čo nám rozprával Bandit. Keď bol pred troma rokmi v Marmarase, pokazilo sa mu auto a musel si ho svojpomocne opraviť. Asistoval mu starý Kostas a Bandit ho poslal do dielne po kľúče. Keď sa ani po polhodine nevrátil, išiel ho hľadať a našiel ho tam spať. Proste, keď treba, tak treba...

Cestou na sever sme míňali Solún, rodisko našich vierozvestcov, kde mi bolo náročné v premávke rukami-nohami nahrádzať smerovky a ďalej sme pokračovali rovnou cestou na sever, do Macedónska. Na hraniciach nás privítal aktívny macedónsky taxikár, ktorý keď zistil, že sme kresťania, bol veľmi šťastný a ochotne nás pofotil. Nemal som to srdce povedať mu, že som aktívny neznaboh. Hneď za hranicami nás ohromili dve veľkolepé kasína. A cestou ďalej ich bolo tiež dosť, zrejme majú Macedónci zákony naklonené hazardu.

Na prvej pumpe som si všimol, že mám mäkkú zadnú gumu a po podrobnom skúmaní som zistil, že defekt bol spôsobený kovovým ostrým polmesiacom. „To je kliatba tureckého polmesiaca!“, vydesil ma Bandit. „To máš za to, že si vytruboval po zabalených babách na tureckom pohraničí.“ Dotlačil som gumu defektsprejom a cestovali sme ďalej po „Motorway of Alexander the Macedonian“. Tiež sme tankovali na jeho pumpe, videli sme jeho kasíno a veľa ďalších vecí bolo pomenovaných po Alexandrovi Veľkom. Škriepia sa o neho Gréci, Macedónci, Albánci, dokonca Penko nás presviedčal, že to bol Bulhar. Ja si myslím, že to bol Maďar, len mu zlomyseľní historici zmenili staromaďarské meno Nagy Sándor. Macedónsko je jednoduchá, skromná, krásna, turistami neobjavená krajina. V pohode cesty, malebné hory a rieky, zaujímavé pamiatky, milí ľudia, ktorí rozumejú aj slovenčine, no rád by som sa sem ešte vrátil. Je to maličká zem, prefrčali sme ňou pomerne rýchlo a už sme stáli na hraniciach s Kosovom.

Motorway of Alexander the Macedonian

Keďže veľká časť Európy tento štátik neuznáva, ani oni neuznávajú európsku zelenú kartu. Bolo potrebné kúpiť si zákonné poistenie priamo na hraniciach za 15,-€. Hneď sme dokúpili aj nejaké knižky. Kosovci nie sú nejakí zanietení moslimovia a s knižkami, kde sa nič nepíše o Alahovi, maximálne o Džinovi, problém nemajú. Kosovo je nádherná hornatá zem, ale všade je neuveriteľný bordel. Popri cestách, na uliciach, v riekach, no proste všade sa váľajú odpadky. Prišli sme na prvú križovatku a uvažovali, čo ďalej. Rovno na Prištinu, alebo doľava, do hôr po krkahájoch? Hodili sme mincou a vyhrali hory, smer Brezovica a Prizren.

Slnko už bolo nízko a tak sme si našli fajn flek pri horskom potoku. Voda v ňom bola dostatočne studená a tak som Bandita zaúčal, ako sa kúpu ľadové medvede. Vydržal asi 10 sekúnd, ale aspoň mi do vody doniesol pivo. Postavili sme stany, čítame knižky, keď tu zrazu pastier a dve kravy! Stoja ako sochy, kravy túžobne pozerajú na vodu, starý pastier oči vypleštené na nás. Pozeráme chvíľu na seba, ale potom to už jedna z kráv nevydržala rozbehla sa k vode ťahajúc toho úbožiaka za sebou. Keď zabrzdil, vysvetlil som mu, že my sme dobrí motorkári, že mu neublížime, že tu len ideme prespať. Vyškeril čierne zuby a nezrozumiteľnou rečou, pomedzi tečúce sliny, čosi šťastne povedal. Asi nás vítal.

Pol hodinu po jeho odchode prišli nejaké decká z blízkej dediny. Držali sa v úctivej vzdialenosti, ale furt na nás čosi pokrikovali. Tiež sme im vynadali. Keď sa zotmelo, na ceste odkiaľ na nás bolo zdiaľky vidieť, zastalo neosvetlené auto. Stálo tam a nič! „No ale Boha vášho, čo nedáte pokoj, to sme fakt takí zaujímaví?“ „Ja keď bijem, tak bijem“, hovorí Paľo. Posilnený dobrodružnou literatúrou, vybrali sme sa spolu k autu, že sa ich spýtame, čo chcú. Zo starej tmavej audiny, s čiernymi sklami, vystúpili štyria Albánci. Paľo kruto zazrel na toho najväčšieho a ja som priateľsky prehovoril na toho najmúdrejšieho. „Allah agbar, Muhammad džihád!“, vysypal som všetko, čo som po moslimsky vedel. Ale len v duchu, hehe. Nejako som im vysvetlil túto ošemetnú situáciu a keď pochopili, že nie sme srbskí záškodníci a že tu chceme iba prespať, spadol im kameň zo srdca a pobrali sa domov. Ale stále sme nemali z tohto miesta dobrý pocit, tak sme sa radšej ožrali, aby sme tvrdo zaspali a bolo nám všetko jedno. Pre istotu som si do spacáka pichol repelent na medvede, veď čo, ak zaberá aj na Albáncov...

Cestovný ruch po Kosovsky

Ráno ma zobudili divné zvuky okolo stanu. Chytil som repelent, odzipsoval stan, bojovo vyskočil a skoro som to nastriekal do očí krave. „Ty krava, vieš ako si ma vystrašila?“ Kopol som ju aspoň do riti, za čo sa mi poďakovala riadnym lajnom pred stan. Radšej som zobudil chlapcov a išli sme ďalej. Deň bol pekný a cesta horami zaujímavá, akurát Bandit sa prvých 30km len preberal, evidentne ho z niekoľkodenného čítania knižiek už boleli oči. Cestou Kosovom som pochopil, prečo sú Srbi takí nasrdení, že sa odtrhlo. Predsa len, tu vzniklo prvé srbské kráľovstvo, je to kolíska ich národa. Je to, ako keby nám niekto zobral Nitru! Postupne sa sem začali sťahovať Albánci a premnožili pôvodných obyvateľov. No a nakoniec sa, s požehnaním všemocného USA, osamostatnili.

Všade, kade sme prechádzali boli pôvodné slovanské názvy presprejované a skomolené do albánčiny. Napríklad Brezovica na Brezovicë, čo má v albánčine asi taký význam, ako Krasznahorka, či Komárom v maďarčine. Srbské pamätníky boli zdevastované, symboly zničené. Bolo mi z toho dosť smutno. Na druhej strane, ľudia k nám boli veľmi milí a ochotní, necítil som sa tu zle. Iba všadeprítomné hliadky KFORu pripomínali, že tu úplný pokoj nevládne. Za občasného dofukovania môjho defektíku sme pokračovali cez mestá Prizren, Ďakovica a Peč. Za Pečom sa z ničoho-nič týčili vysokánske hory, odhadom, ako naše Tatry. Keď sme prišli na to, že práve cez ne ideme, motorkárske srdce zaplesalo a už sme si vychutnávali kilometre zákrut a stúpania. Hraničný prechod s Čiernou Horou bol vo výške takmer 2.000 m.

Kosovský parostroj

V Čiernej Hore sme si dali obed a bolo sa do čoho pustiť. Balkánci mäsom nešetria, zo všetkého kvapkala masť a bolo toho naložené viac ako poctivo. „Ja keď žerem, tak žerem“, hovorí Paľo. Nažrali sme sa, že sa hýbať nedalo a zaplatili sme za to pár jurášikov. Aj kvôli tomuto mám Montenegro veľmi rád. Navyše ľudia sú tu upičáci a príroda neskutočná! Sem-tam, keď na tie strmé zelené údolia zasvietilo svetlo, pripomínalo mi to zábery z nejakého dažďového pralesa. Jedným z tých krásnych kaňonov, kde sa vysoko hore týčia strmé skaly, trochu nižšie je na skalnú stenu prilepená železnica a hlboko dole hučí dravá rieka, sme sa dostali do Srbska.

Vítal nás turistický región Západné Srbsko a rozhodne mal čo ponúknuť. Slušné cesty, rýchle tiahle zákruty, nádherné výhľady, no pre motorkára jedna radosť. Pri jednom jazere som na šotoline dostal ďalší defekt. Do pneumatiky som už nastriekal asi šiesty sprej, už tou penou prekypovala. Ako tak opravujeme, zapadlo slnko a zrazu tma. Nikde naokolo nebolo nejaké pekné miesto na čundrovanie, tak sme sa ponížili a na záver výletu ubytovali v takej malej chalúpke vedľa jedného motorestu pri Užiciach. Keďže sme sa už zajtra chceli dostať domov, čo bolo miesto nachádzajúce sa 750 km severne, cestami neznámej kvality, večer bol rýchly. Jedna, dve knižky na dobrú noc, zopár pesničiek s troma Srbmi a jedným Slovincom, vycikať a spať. No, to sa povie, ale v podkroví tej rozprávkovej chalúpky, si za akýmsi trámom rozložil náradie cvrček. Neverili by ste, aký je to rámus, keď Vám pol metra od hlavy huláka cvrček, trpiaci nespavosťou. TŔŔŔ, TŔŔŔ, TŔŔŔ! Nakoniec som zaspal, vysilený zúrivosťou a bezmocnosťou, že som ho nevedel nájsť a rozbiť mu tie jeho husle o hlavu!

Kaňon rieky Lim v Srbsku

Posledné ráno som vstal nezvyčajne rezko, na to ako som dlho zaspával. Vybrali sme sa peknou kľukatou krajinou cez hory na sever, k mestu Valjevo. Tu sme sa v jednom motoreste, pri pleskavici, zbratali s partiou srbských motorkárov z Belehradu. Boli vybavení bohovskými turistickými mašinami a značkovými doplnkami a mierili na expedíciu do ďalekej Čiernej Hory. Zahrali sme im na šťastnú cestu, zaspievali Kone voz, odfotili sa s nimi a poďho ďalej.

Veľmi som sa chcel zastaviť v Báčkom Petrovaci pri Novom Sade, pozrieť početnú slovenskú komunitu, čo tu, v ďalekej zemi, udržiava náš jazyk, kultúru a zvyky stále živé. Predstavoval som si, že zaparkujeme na námestí, vytiahnem gitalele a zaspievame im Slovenské mamičky, že či sa pridajú. Išli sme len pár kilometrov odtiaľ, ale čas už bol pokročilý a domov ešte ďaleko, tak sme pokračovali ďalej. Nabudúce určite!

Od Nového Sadu je to už rovina a nuda a ešte aj zaplatíš mýto za to, že ideš po obyčajnej ceste plnej áut. Na poslednej srbskej pumpe som objavil super darčeky pre deti, bábiky v srbských krojoch. Deva pri pokladni mi k nim venovala aj magnetku na pamiatku. V každej krajine som si kupoval magnetku a tiež nálepku na gitalele. Iba v Macedónsku nič také nemali, iba elektromagnety a lepiace pásky.

Bol posledný prázdninový víkend a to sme naplno pochopili až za Suboticou, na srbsko-maďarskej hranici. Niekoľkokilometrová kolóna aut sa tiahla v dvoch a pred hranicou až v štyroch pruhoch. Vonku bolo 40°C a autám, ktoré tam museli stáť už hodiny, vyvierala voda, takže prepotení vodiči ich museli tlačiť meter po metri. „Ja keď ponáhľam, tak ponáhľam“, hovorí Paľo a začali sme sa predierať medzerami a štrbinami pomedzi autá. Ľuďom v autách sa to veľmi páčilo a povzbudzovali nás hlasným trúbením, niektorí dokonca pred nami otvárali dvere, akoby nás chceli pozvať ďalej. Nebol však čas na zdvorilostné návštevy a za 15 minút sme už boli maďarskej strane.

Družné stretko so srbskými motorkármi

Jazda rozpálenou maďarskou diaľnicou zdraviu môjho Hatatitlu nijako neprospievala. Musel som ísť iba stovečkou, lebo inak sa prehrieval olej. Chlapcov som dosť zdržoval, ale z kolegiality so mnou vydržali až po Budapešť, kde sa naše cesty rozdelili. Oni to zobrali na Gyór a ja na Šahy, kde som už za šera prekročil slovenské hranice. Na pumpe som si dal kávičku a musel som si dávať pozor na rôzne indivíduá, čo sa začali obšmietať okolo motorky. Hovorím si, treba dávať bacha, predsa len, už si doma! Do Zvolena som už prišiel za úplnej tmy a tu som si spomenul, že to zadné svetlo raz ide, raz nie. Dostal som strach, aby do mňa niekto zozadu na diaľnici nenapálil a tak som sa rozhodol byť najrýchlejším zo všetkých. Z Hatatitlu som na koniec výletu vydoloval rekordných 172, sledujúc v trasúcich sa späťákoch, či strasiem tie xenóny akejsi limuzíny za mnou.

Čávo to nakoniec vzdal a ja som bol o pár minút doma. Deti už spali, ale čakala ma Buba, ktorú som riadne vystískal, lebo mi veľmi chýbala. Bol som veľmi hladný, tak som si dal moju obľúbenú pizzu. To Rumuni majú radi pizzu s čorbou, Bulhari so sardinkami, Turci s hašišom, Gréci s olivami, Macedónci s ničím, Albánci s muchami, Srbi s podravkou, Maďari s feferónmi, no a Slováci s mäkčeňom... Tak dobrú noc.

Kompletná fotogaléria na: mojom facebooku