Do Ázie! Na Aziatky! 3/3

Arnold sa dodrbal do stanu keď sme už vstávali, v nálade, s tajomným úsmevom na perách. "Zaľúbil som sa, milujem Bulharsko.", hovorí. Trochu si pospal, zbalili sme sa a že ešte ideme do baru na kávu. "Arnooóld!", vrhli sa mu tu okolo krku Anélia s Monikou. "Čo si všetko v noci robil? Nič, trochu som s nimi vyhrával pri ohníku", vysvetľuje skromne. "Lubim ta. Chybašš mi", prekvapivo plynulo konverzuje Monika. "Trochu som ju učil po slovensky", uškŕňa sa už menej skromne Arnold. Ešte si vypýtal jeden bozk od Moniky, nasadol na tú americkú srandu a iba kúdol piesku za ním. Po dvoch dňoch strávených na dovolenkovom pobreží, sme sa vybrali ďalej do bulharskej stredozeme. Tá nie je až taká záživná, ale jazda bola veľmi príjemná. Spestril nám ju Arnoldov nápad skrátiť si cestu cez obrovské cigánčisko, čosi ako u nás Letanovský Mlyn. Indiáni povyskakovali z chatrčí, nadšene nám mávali. Chajdy neobsahovali na strechách toľko satelitov, ako u nás v Kotlebanskej Bystrici, inak som rozdiely nepostrehol žiadne. Večer sme došli k jazeru Koprinka pri meste Kazanlak. Zvrhlý geocatcher Arnold zistil, že v Kazanlaku je bordel. "Musíte ísť so mnou, musíte!“ Rasťo zostal ubytovaný v hoteli, tieto aktivity rázne odmietol. My s Mišom sme slepo nasledovali Arnolda.

Viagra, pravá bulharská kurva

Bordel bol oficiálne striptíz bar. Sadli sme si, kočka začala tancovať okolo tyči, zavrtela zadkom, prišla ku mne, cecky mi napchala do ksichtu a predstavila sa: "Hi, I am Viagra." To som jej celkom veril. Arnold sa okamžite začal chniapať po takej mladej černoške. Mišo povedal, že si dá iba pitie, že toto nie je pre neho. Tá Viagra mala byť akože moja. Tu som objavil svoj druhý limit, prijal som rozhodnutie, že za babu teda platiť nebudem. Len som jej zobral drink a kecali sme. Vôbec nebola tupá, rozprávala plynule anglicky a nemecky, vravela, že býva v inom meste, kde nikto netuší čo robí, proste živí celú rodinu. Taká celkom v pohode štetka. Arnold sa medzitým rozcvičil a išiel vedľa s tou čokoládou. Zapálil som si cigáru, reku toto bude dlhá noc. Zrazu predo mnou ten ozembuch stojí, pýtam sa "a Ty si si tu čo zabudol?". "Ja už som! Nedala mi šancu, som už dlho na cestách." Za ním tá černoška sa rehoce jak divá, že nový rekord klubu, 52 sekúnd, no a ja by som povedal, že možno aj celého Bulharska, hehe. Arnold jej nechal ešte 10,-€ tringelt, vraj toto ešte žiadna nedokázala a pobrali sme sa k jazeru. Bola polnoc a ešte sa svietilo v jednom tábore. Zobrali sme borovicové knižky, gitalele a išli sa zoznámiť. Bol to zraz majiteľov značky Peugeot. Okolo boli pohádzané samé Peugeoty, ale vraj asi tak polovici účastníkov sa cestou pokazilo auto, tak nedošli. Zraz organizoval Ivan, dali sme mu čítať našu knižku a on nám dal čítať svoju knižku. Nechápal, ako môžeme čítať celú stranu jedným dychom naraz. Po asi piatej strane sa ku mne naklonil a vraví: "Týmto tu to nepovedzte, ale ja nemám Peugeot, ja to tu len organizujem. Mám BMW!", hrdo prehlásil. No zdržiaval som smiech, lebo takýto zraz je asi ako stretko majiteľov topánok Adidas a ešte aj organizátor sa hanbí. Ivan našej knižke dokonale porozumel a plný vedomostí si ľahol spať pod stôl. Tak sme šli aj my do stanov.

Tohoto psíka sme vlastnoručne nakŕmili

Ráno ma zobudil túlavý pes, celkom bol pekný, tak som pohladkal, pritúlil a spolu s ním sa napapal. Toto ľudské teplo ho tak dojalo, že sa tam vystrel a ležal, ako umretý, myslím, že toto ešte nezažil a leží tam dodnes. Napadlo nás pozrieť bulharské hory. Tentoraz sme mali aj mapu, nie ako minulý rok a sklamane sme zistili, že žiadne hory v Bulharsku sa nevolajú Ukulele, ako spieva Nohavica. Ale sympatická nám prišla Rila, vybrali sme sa teda na juhozápad. Na jednom odpočívadle nám tetuška, čo predávala melóny, jeden venovala. Mali sme to miesto obeda. Odmietala peniaze, ale Rasťo jej ich aj tak silou mocou tlačil. Hovorím: "Nauč sa aj prijímať, nie len dávať. Objím ju, ako svoju starú mamu, to ju najviac poteší." Tak to aj spravil a starká bola naozaj veľmi šťastná, bolo jej to na očiach vidno. Šli sme ďalej a aj Arnold dostal chuť sa objímať. Zastavil prícestnej prostitútke a hovorí, že má už iba 10 leva, že čo za to. A ona, že nič, že to je málo. A on, že aspoň cecky mi ukáž. A ona, že dobre, davaj 10 leva. Chvíľu tam slintal a mohli sme ísť ďalej. Strašnééé Hovado!

Táto teta nám venovala dyňu, pretože sme fajn chlapi

Stúpali sme nádherným pohorím Rila, najvyššie štíty tu sú až trojtisícovky. Ochladilo sa. Došli sme k malebnému azúrovo modrému jazeru Belmeken vo výške 2.000m. U nás v tej výške sú iba skaly, tu ešte rastú nižšie borovice a kosodrevina, predsa len je to južnejšie. Nádherná scenéria, však pozrite fotky. Keby to bolo v západnej Európe už by tu bolo nasekaných zopár hotelov a tu nič. Iba my. Rozložili sme oheň, postavili stany a najedli sa orechov s medom a hríbov, čo sme kúpili pri ceste. Ako zapadlo slnko, teplota išla citeľne dole. Rasťo išiel dole do dediny nájsť si ubytovanie, je to už dedo, stan pre neho nie je. My s Mišom a Arnoldom máme radi nocovanie v prírode. V noci to šlo pod nulu, ešteže máme dobré spacáky, spali sme v jednom stane, celí zakrútení, iba nosy nám trčali. Týmto chcem verejne pochváliť spacák z obchodného reťazca začínajúceho na veľké T, je naozaj teplý. Uprostred noci ma zobudil šramot dajakej šelmy, čo hodovala na zvyškoch našej večere. Aj sa mi srdce rozbúchalo, ale potom som si povedal, že medveď to nebude, to by bol iný hukot a kvôli menšej potvore ja do tej zimy nepoleziem. Dobrú chuť bulharská fauna.

Jazero Belmeken

Zobudili sme sa do studeného rána, stany boli zamrznuté, okolo riadny bordel, podľa zubov na konzervách to bola líška, alebo túlavý pes. Zaplával som si, prišiel vyspatý Rasťo a mohli sme vyraziť. Ešte pri jazere sme stretli partiu na offroadoch, bulharského šampióna Gercha Gercheva. Rasťo bol kedysi slovenským šampiónom, tak si porozumeli. V Bulharsku môžeš jazdiť v národnom parku kde chceš, keď Ťa zastavia prvýkrát, len si zapíšu číslo a až druhý krát dajú pokutu. To znamená, že ak ideš stále na novom aute, môžeš sa správať kľudne ako prasa. Zliezli sme z Rily a cez Sofiu sa pobrali do Srbska. Pred hranicou sa Rasťo vytratil hľadať nejakú kešku, my sme ho už čakali na srbskej strane. Dlho nechodil, tak mu volám a on že zapadol v rieke ešte v Bulharsku. On si z toho Harleja bežne robil offroad, hádzal ho kuframi o zem, v teréne skákal ako s endurom, jazdil po pláži, ale brodenie rieky bolo už nad jeho sily. Že vidí deda na traktore, snáď mu pomôže. O 15 minút volá späť, že je to v pohode, motorku ťahajú, že máme ísť. Šli sme malebným kaňonom rieky Nišavy, cez množstvo tunelov. Rasťo nás dobehol až na diaľničnom odpočívadle, musel uháňať ako vietor. Odhadli sme, že by sme sa ešte dnes v noci mohli dostať do toho slovenského Kysača pri Novom Sade, zavolal som Jankovi Demrovskému a on že máme dosť kedykoľvek. Stan som umiestnil na predné rajdy, aby plnil funkciu štítu a nabehli sme na nočnú diaľničnú jazdu Srbskom. V Kysači nás chlapi z MC Kisach Crows srdečne privítali, pozvali na pivo a uložili spať do klubovne.

Nebyť tohoto deduška, Hárlej by doteraz hrdzavel v bulharskej riečke

Ráno sme mysleli, že sa pobalíme a ideme domov. To však už začali vojvodinskí motorkári jeden po druhom nosiť mňamotky. Jeden domácu šunku, salámu, ďalší pagáče, čerstvú zeleninu, slaninu, koláče... Hotové lukulské hody, fajne sme sa nadlávili. Posledný prišiel Janko, nejak sa včera zaľúbil do originál slovenskej borovicovej literatúry, ešte stále ju mal v hlave. Včera v Bosne kúpil novú Shadowku, len sa o tom nesmela dozvedieť jeho žena, tak prišiel na bicykli. Debatovali sme o živote v Srbsku. Poľnohospodársky sú tu sebestační, mali naozaj kvalitnú stravu, s našimi teskosračkami sa to porovnať nedalo. Práca však takmer žiadna, nezamestnanosť tak 80%, ak niekto pracuje, tak v štátnej správe za 200,-€. Všetky veci bežnej spotreby sú drahé ako u nás. Ak niekto stále lamentuje, ako je na Slovensku zle, nech si to ide vymeniť s nejakým Slovákom v Srbsku. Žiť sa dá aj skromnejšie a pritom šťastne, humor a úsmev týmto ľuďom vôbec nechýbal. „A navyše majú krásne baby,“ stihol si všimnúť Arnold.

Kysačské vrany vedia lietať

Keď sa chlapi dozvedeli, že som letec, zobrali ma na exkurziu do Aeroklubu pri Novom Sade. Raz som videl fotky z jedného medzinárodného zrazu AN-2, obrovských ruských dvojplošníkov a tam ich bolo dohromady 8. Tu, len na jednom jedinom letisku bolo „Andúl“ zoradených hneď 5. Využívajú ich na práškovanie polí a výsadky. Pri lietadlách sa fotila aj nevesta so ženíchom, čo okamžite využil Arnold, naaranžoval ju k motorkám, ponaprával jej airbagy, proste vzorne sa jej venoval, akoby on bol jej nastávajúci. Pri káve sme sa zoznámili s barmankou Lídiou, čo inak študuje v Nitre. „Tejto daj pokoj!“, revem na Arnolda. Veľmi milé dievča, normálne ma dostala jej ľúbozvučná dolnozemská slovenčina, tak som ju vypýtal od jej šéfa a povozil na motorke. "Bubo, nože nie tak chytro, ľebo nás oddúchne." Ach, poďme chlapi, radšej rýchlo domov, kým sa tu nezaláskujem... :) Od vojvodinských motorkárov sme dostali nášivky a pamätné Zachvalnice a sľúbili si, že budúci rok sa stretneme na Slovenských národných slávnostiach v Báčskom Petrovci. Ďakujeme za krásne prijatie, chlapi!

Keď všetci skáču z mosta, tiež skočíš?

Ešte som si stihol skočiť z mosta do dunajského ramena a hor sa domov. Cestou sme absolvovali klasicky predieračku podovolenkovými megazápchami na maďarských hraniciach, pred Budapešťou sa rozlúčili a každý išiel po svojom. Domov som došiel v noci, sadol si na riť a neveriacky krútil hlavou. To čo bolo?! Takú dovolenku som ešte nezažil. Vivat slobodný živoooot! :))

Únos srbskej nevesty