Do Ázie! Na Aziatky! 2/3

Zrána sme si zaplávali v jazere a zoznámili sa s nemecko-austrálskym párikom dôchodcov, Ullrichom a Annie, ktorí na karavane v lete behajú po Európe a v zime po Austrálii. Takto majú stále leto. Usmievavá Annie nám spravila poctivú kávu a vybrali sme sa do Grécka. Na hranici sme žobravému chlapcovi Nikolasovi dali nejaké čokoládky. Papieriky hodil na zem. Ekológ Rasťo ho začal poučovať a predviedol mu, ako sa papier hádže do koša. Nikolas potom chytil všetky naše plechovky s energeťákmi, čo sme dopili a nahádzal ich tam tiež. Ostatní Albánci neveriacky krútili hlavami, také divadlo tu ešte nemali.

Nevzdali sme sa, ani keď Hárleje padali

Sever Grécka sme prešli minulý rok, až tak nás nezaujímal, preto sme sa rozhodli pre diaľničnú jazdu. Aby bola pestrejšia, menili sme si motorky. Bola to zábava, na V-Strome som vytočil 180 a neskôr som si uvedomil, že som mohol kľudne stratiť kufre. BMW R1150R, alias Lady Zelda od Romanku mi sadla, s tou sa dá vyblbnúť, to som už zistil na zákrutách Montenegra. No a Rasťov Road king je na takéto jazdy ako stvorený. Pohodlný, príjemne vibrujúci, nie ako môj Hatatitla, čo sa trasie, ako tatramatka pri žmýkaní. Zapol som tempomat, ruky spustil dole a šlo to samo. Napodiv sa ten Harley aj dobre ovládal, na parkovisku som Rasťovi ukazoval ako sa na tom dajú krásne drať nášľapy. Začal som meniť názor na H-D, majú niečo do seba tie motorky. Môjho Hatatitlu veľmi nechcel nikto. Nebrzdí to, vlní sa to, trasie sa to, prská to, fučí na človeka, no takéto kritiky som na neho počúval. Mišo dokonca povedal, že má z neho strach, že sa okolo neho bojí prejsť, taká je to zlostná motorka. Viem, že na turistiku by sa mi hodilo čosi iné, ale keď ju miluješ, nie je čo riešiť. Milujem, ale sral ma riadne! Spojkovú kvapalinu som už musel dopĺňať 3-4x denne a navyše odrazu nechcel štartovať. Baterka vyšľahaná, museli sme ho zakaždým roztláčať. Tiahlo od sytiča mi ostalo v ruke, ešteže neboli chladné rána. Večer sme zakotvili v Alexandroupolis, kúsok od tureckých hraníc. Motorky sme odstavili v kempe, okúpali sa v mori a vyrazili do gréckych ulíc. Spoznali sme čašníčku Helenu, peknú sťa by tú Trójsku. Fajn sa s ňou konverzovalo, ale Arnoldovi to nestačilo. Chcel ju zbaliť a sexovať s ňou. Keď nechcela zadarmo, skúšal aj peniaze, ale akurát ju urazil.

Helena Trójska

Nejak ho to nerozladilo, videl horieť oheň na pláži, tak nás tam ťahal, že tam budú šušky vraj. Aj boli, dokonca veľmi pekné, ale mali tam svojich junákov. To však Arnoldovi neprekážalo, schmatol jednému z nich gitaru, a hlboko dívajúc sa do hnedých očí jednej z krásavíc, začal hrať zaľúbené pesničky. To sa veľmi nepáčilo jej frajerovi, tak nám bolo taktne naznačené, že máme ísť do preč. Vrátili sme sa do kempu, ale Arnoldovi to nedalo. "Berme motorky a poďme tam znova! Sme nejaký bajkeri, kurva nie?" Nevadilo mu ani to, že už má dosť prečítané v ten večer. Robil som mu spoločnosť aj s Romankou a Rasťom, aby sa mu nič nestalo. Samozrejme, chcel prísť k tomu táboráku vo veľkom štýle, ale v piesku s tým Buellom poriadne zapadol. Hanba, nehanba museli sme poprosiť o pomoc tých junákov. To ich už fakt dožralo, vybehli na nás, tak zo desať ich bolo. "Teraz hlavne necúvnime, lebo nás vytnú ako žito", dáva rady do života bývalý legionár Romanka. "Dobre dostať cez piču, nie je nikdy zlé, aspoň bude na čo spomínať", nadchýna sa Arnold. Do mňa vošlo tiež také odhodlanie, reku aj keď ma tu dobijú, zadarmo to nebude. Asi z nás naozaj sálala ochota aj zomrieť, lebo chlapi sa zastavili a ešte nám aj s tou motorkou nakoniec pomohli. Nočné mesto malo svoje čaro. Bary, baby, muzika všade... "Je polnoc, nie je už čas niekoho baliť", oznámil Arnold. Chvíľu sa hral s mobilom a potom sa víťazoslávne obrátil na Rasťa: "Aj ja som dobrý v geocatchingu, ale iné viem hľadať. V tomto meste mi to ukazuje dva bordely!" Tu ho už Rasťo, aj s Romankou poslali niekde, že je prasa a oni idú spať. Veď sú obaja šťastne ženatí. "Čo je, kam idete? Bajker, čo nemal kurvu, to ani bajker nie je!" Ja som s ním šiel, však život sa meria na zážitky a toto som ešte nezažil. V bordeli sme si dali akurát pivo, Arnold sa zvrtol na päte, že takéto škaredé kurvy by vraj jemu museli platiť, vyhovoril sa, že ideme po ďalších 10 bajkerov do kempu a už nás nebolo. Bolo na neho už treba dávať pozor, lebo zdziganý už bol, pred policajtmi provokačne gumoval, bez prilby jazdil, matka božia, ani sa mi ho do kempu nepodarilo dostať, spadol na pláži a tam aj zaspal.

Konečne v Ázii

Ďalší deň po roztlačení Hatatitlu som sa rozhodol vyhľadať servis a Arnold sa rozhodol vyhľadať ten druhý bordel. Majiteľ servisu bol veľmi ochotný človek, batériu mi dobil, premeral všetko, oznámil, že alternátor nedobíja koľko by mal a že mám svietiť iba v noci a bude to OK. Dooobre, však prečo nie, minulý rok som jazdil celú dovolenku bez smeroviek, tentoraz môžem bez svetiel. Hneď, ako skončil robotu, prihrnul sa natešený Arnold. "Objavil som krásne dievča, Rumunka Denisa, taká slušná, oficiálne tu celé leto oberá jablká, poďme rýchlo a budeme dnes prví!" Nikto o tom nechcel ani počuť, ale bordel bol cestou do Ázie, tak sme Arnolda aspoň odprevadili, že počkáme. Bol to malý ružový domček, ku ktorému sa šlo zaprášenou cestou. Keď sme k nemu prišli, z dverí práve vychádzal malý, tučný, blažene tváriaci sa Grék. Za ním Denisa a hneď nadšene máva na Arnolda. Ten ale začal moralizovať: "To nie dievka moja, ja po druhom už nejdem, sklamala si ma, už ťa neľúbim." Otočili sme oceľové tátoše a vybrali sa smerom k vychádzajúcemu slnku. Na tureckých hraniciach nás veľmi potešilo, že náš múdry prezident Ivko vybavil, že Slováci už nemusia platiť víza. Problém bol akurát v našich zelených kartách. Nejak sa im nepozdávali, tak ja a Rasťo sme si museli kúpiť poistenie zvlášť. Ďakujeme za to nemenovanej poisťovni začínajúcej na veľké A. Kým sme vybavovali poistenie, Arnold očaroval colníčku Fatimu povesťou o Omarovi a Fatime z trenčianskeho hradu. Príbeh o tureckej láske sa jej tak veľmi páčil, že si zapla v telke telenovelu. "Počkaj až zažiješ Turecko", hovorí Rasťo, "to je Albánsko na druhú!" No prekvapení sme teda boli obaja. Krásne široké cesty, všade čisto, moderné pumpy. Títo sa asi veľmi chcú dostať do Únie. Vo všetkých televízoroch v Turecku dávajú iba dve veci – telenovely a futbal a bežne tu poznajú Mira Stocha, ktorý hral za Fenerbahce. A značka STOP je tu s nápisom DUR. Začínalo sa mi tu páčiť, inde človeka stopujú a tu ho ešte duria.

Nájdi motorkára

Do Istanbulu sme dorazili, keď sa už stmievalo. V takom obrovskom meste som ešte nebol a ani som nikdy nevidel 10-pruhovú zapchanú diaľnicu. Motory sa nad horúcim asfaltom prehrievali, mne už spojka skoro vôbec nedržala tlak. Po jej stlačení som mal tak 3 sekundy, aby som sa pohol, alebo zaradil neutrál, čo pri vôli páky plusmínus 10cm, nebolo jednoduché. Inak sa motorka pohla sama. A v zápche tu spojku používaš v jednom kuse. Navyše kvapalina kvapkala rovno na hlavu valca, všade okolo mňa bol dym, Turci čumeli a okienka zatvárali, keď som sa okolo nich dral dopredu. A v tom sa pred nami zjavil ON. Blikajúci ako lunapark, majestátny ako vysielač na Kamzíku. Bosporský most do Ázie! Počas slávnostného prejazdu európskej delegácie som to chcel aj natáčať, ale zrovna sa vybila kamera. A sme tu, v Ázii! Úplne iný svet, to vám poviem, tráva zelená, baby krásne, more modré... Zašli sme na samý okraj Istanbulu, kde sa pohybovali iba miestni Aziati. Boli sme tu veľká atrakcia, čosi ako pútnici. Romanka nám vysvetľoval, že národy s jazdeckou tradíciou vidia motorkára-cestovateľa podobne, ako jazdca na vznešenom koni. Navečerať sme sa rozhodli v rodinnom bistre u Aboovcov (sľúbili sme, že im budeme robiť v Európe reklamu, tak robím). Ak sa niekedy vrátim do Ázie, tak kvôli tomu fantasticky ochutenému jedlu od Leyli. Našli sme kemp na brehu mora. Arnold sa hneď vrútil dovnútra a to už bolo pred polnocou a túruje tam, Aziatky okukuje. To už dožralo Romanku a hovorí "Ak Ti tu nejaký Turek nevrazí kyndžal do chrbta, tak to urobím ja!" Na to sa už Arnold ukľudnil, ale miestny vrátnik nás aj tak umiestnil pre istotu mimo kempu. Tam sme knižky čítali, za trest po tme. Ani som stan nerozkladal, zložil som sa vedľa motorky a chrápal len tak. To isté Rasťo, ale u neho je to, ako u drsného Harlejáka, normálne.

Raňajky s Hasanovou rodinou

Ráno ma prebudila vôňa pravého tureckého čaju. Vedľa nás sa rozložila rodinka a chystala piknik. Hlava rodiny Hasan považoval za svoju svätú povinnosť pozvať nás k stolu, ako pútnikov z Európy. Neodmietli sme. S potmehúdskym úsmevom prichádzal Arnold. "Čo si zas vyviedol?", pýtame sa. "Na baby tu šahať nemôžem, ani očumovať ich, tak som sa im aspoň vysral do mora, hehe". No Alah sa nad nami zmiluj, poďme mi radšej nazad do Európy, lebo tu to dobre nedopadne! No Ázia je krásna, tráva zelená, baby krásne, more modré, ale domov je domov, tak sme to zvrtli naspäť na západ.

Pijeme turecký čaj s tureckým medom, v tureckom sede na tureckom bazáre

Keď sme už boli v Istanbule, nemohli sme vynechať Veľký bazár. Ani horúčava, ani zápchy, ani dymiaci a pokazený Hatatitla nás od toho neodradili. Veľmi rýchlo sme sa naučili kľučkovať v zápchach medzi autami. Celú cestu ma prekvapoval Rasťo. Zo dňa na deň zlepšoval svoje jazdecké schopnosti. Ten sa pre motorku narodil, škoda, že to objavil až ako dedo :-) Úplne k bazáru už bol vjazd zakázaný, Arnoldovi to však nevadilo a vtlačil sa mašinou do davu ľudí. A my sfanatizovaní za ním. Dav nám uskakoval a ľudia možno boli aj radi, že sa takto môžu rozcvičiť. A možno aj nie. Grand Bazar je taký obrovský, že by ste ho za celý deň neprešli. Je veľmi rušný, normálne davy ľudí nemusím, ale mal svoje zvláštne čaro, páčilo sa mi tu. Kúpili sme si tu nejaké suveníry, chcel som aj osušku, ale mali len takú s portrétom Kemala Ataturka, otca všetkých Turkov. Prišlo by mi nedôstojné si s ňou riť utierať. Po ceste istanbulským obchvatom sa mi stala zaujímavá príhoda. Vedľa mňa šiel chlapík na aute, stiahol okienko, niečo mi podal, že "for luck", usmial sa a pálil ďalej. Bol to modlitebný tashib, také guľôčky, čosi ako náš ruženec. Krásne gesto. Nechal som si ho zavesený na motorke pre šťastie. Za Istanbulom sme sa rozlúčili s Romankou, ktorý potreboval byť doma skôr a ťahal diaľnicami. "Gümrük yurdumun dökülen hasta," rozlúčili sme sa s ním. My zvyšok posádky sme sa rozhodli pokračovať na Bulgaristan, ako ho Turci volajú, k moru. Po prechode hraníc pri Malkom Tarnove skončili dobré turecké cesty a naše zadky pocítili blahobyt Európskej Únie. Asi 60km k moru sme sa drgali asi takou cestou, ako je u nás Grajnár-Mlynky, či záhorácka Strelnica, ktoré vyhrali titul Oráčina roka. V noci sme došli k moru do Careva a nadšene sa najedli presolených vyprážaných sardiniek, čo všetci máme radi už od dovoleniek so socializmu. Toto bol dlhý deň, ešte aj Arnold zaspal, ako drevo, aj bez knižiek.

Spojka nespojkuje

Ráno problém, spojka odišla už nadobro. Dal som dole nádrž, objavil dieru v spojkovej hadici, ale čo s ňou? To žuvačkou, bystrým umom, páskou, ani drôtom, čo sú moje jediné pracovné inštrumenty, nespravím. V zúfalstve som išiel do plážového baru na pivo. Boli tam krásne barmanky, chichotavá Monika a temná metalistka Anélia s vytetovaným Marylinom Mansonom na chrbte. Zahral som im nejaké pesničky a potom ma prepadla taká malá depka z môjho Hatatitlu. Prebral ma z nej Rasťo, posadil ma za Miša na motorku a šli sme hľadať servis. Našli sme dvoch opravárov klimatizácií, Borisa a Ivana, ktorý jednoducho odrezal hadicu pri diere a keďže stále bola dosť dlhá, dal na ňu pôvodnú koncovku a bolo vybavené. Profi oprava, žiadna improvizácia, nemusím nič ďalšie riešiť. Večer sme to šli osláviť do Kitenu, tu som bol pred pár rokmi na dovolenke, keď som bol šťastne ženatý. Teraz, ako šťastne slobodnému 19-ročnému mládencovi, sa mi tu tiež páčilo. Dal som sa vystreliť na takej obrovskej gume do 20m výšky, to som vždy chcel vyskúšať. Neďaleko sa prizerali tri dievčatá, Rumianka, Desi a Polina. Využil som situáciu, že ma brali ako hrdinu a Desi Angelovú som požiadal o ruku. Napodiv súhlasila, čo ma celkom vydesilo. Trošku sme dievčence povozili po meste. Arnold sa s jednou krásavicou niekde vytratil a už ho viac nebolo. Ešte sme sa zo 2 hodiny túlali po meste a šli do kempu. Tu z plážového baru počujeme chichot a koho tam nevidíme. Arnold nalepený na Anélii komunikuje úspešne o jej tetovaniach. "Na zadku má krásneho koníka", chváli jej vkus. Pri zaspávaní sme ešte počuli šplechot a ich výskanie z nočného mora...

I love Bulgaria :-)