Anketa:
Veľká noc na Sicílii 2017
ZdieľaťPridané: 11.04.2018 Autor: Pepe147
Čitatelia: 5719 [Mototuristika - Európa - Cestopis]
Po minuloročnom sólo tripe po Balkáne som s blížiacou sa jarou začal rozmýšľať, kam tento rok. Ako slepé kura k zrnu sa dostávam na Sicíliu.
Po minuloročnom sólo tripe po Balkáne som s blížiacou sa jarou začal rozmýšľať, kam tento rok. Rozmýšľal som Alpy, ale zatiaľ to boli len také nejasné úvahy. Bol koniec marca. Mimochodom sa mi dostalo do uší, že kamarát Kapko, ktorého poznám asi vééééľa rokov kúpil motorku ako mám ja, teda Kawasaki GTR 1400 ale novú - predvádzačku. Pri našom uponáhľanom štýle života som sa rozhodol, že mu aspoň zavolám a pochválim mu dobrý výber motorky. Teda mu volám a kecáme o motorkách.
Mimovoľne sa ho pýtam, kam tento rok ide na trip. Hovorí, že idú partia na Sicíliu, asi 5-6 motoriek. Konštatujem, že pekne. Na záver nášho rozhovoru sa ma opýta, či by som nešiel s nimi. Bez zaváhania hovorím, že nie. Nie je to nič pre mňa taká veľká skupina, jazdím spravidla sám, max. dvaja. Následne sa mi tá myšlienka zahniezdila v hlave a nie a nie von. Asi po týždni volám znova Kapkovi a už sa začínam pýtať na trasu, ľudí, čo idú, termín odchodu a tak. Hovorí, že polovica ľudí odpadla a ide len on, kamoš z BB a ešte jeden ale ten je ešte tak 50/50. Pýtam sa na termín odjazdu. Zabije, že odchod je naplánovaný na 08.04.2017. Prečo tak skoro? Zdôvodnil to tým, že z práce sa mu tak podarilo uvoľniť a v tom termíne je tam príjemnejšie počasie. Mal pravdu, lebo v lete je na Sicílii 35-40 oC a to je už aj na motorku veľa. No, vážne som nad tým začal uvažovať, že by som išiel s nimi. Povedal som doma o tej Sicílii manželke a ona v podstate nič nenamietala, tak som sa rozhodol, že idem. Týždeň pred odchodom sme sa stretli u Kapka doma, prišiel Dolmen z BB a ja. Kapko mi oznámil, že ide aj jeho polovička Livka.
Stanovuje sa termín odchodu, plánuje sa trasa, Buukuje sa trajekt. Ráno v sobotu 8.4. asi o 07:00 hod. sadám na motorku, pričom je asi 3 oC , po 15 km prichádzam do Lučenca ku Kapkovi, kde je zraz. Dolmen prišiel už večer a prespal u Kapka. Balíme motorky, ranná káva a v čase okolo 09:00 hod. vyrážame z Lučenca smer Maďarsko. Kapko + Livka: Kawasaki GTR 1400 , Dolmen: Yamaha FJR 1300 a ja Kawasaki GTR 1400. Hneď za hranicou zastavujeme na benzínke, kupujú sa maďarské diaľničné známky a potom už smer Hatvan. Medzi Šalgotariánom a Hatvanom je rýchlostná cesta na ktorej je podľa mňa nepochopiteľných asi 4-5 kruhových objazdov, ktoré slúžia ako spomaľovače ale sú dosť zvláštne riešené, lebo sú lemované betónovými polguľami. Nedáš pozor a hneď si na zemi. Vychádzame na diaľnicu M3 a smer Budapešť, následne M5 smer Szeged. Maďarsko nemá čo pre motorkára ponúknuť, preto presun po diaľniciach. Niekde pred Szegdom začínam počuť nejaké pukanie v prednom kolese. Na jednej benzínke zastavujeme a motorku dávam na hlavný stojan a na prázdno točím predným kolesom – nič nepočuť. Možno nejaký kamienok sa dostal do brzdového strmeňa. Tankuje sa, káva, ciga a ide sa ďalej. Hranica so Srbskom v pohode. Síce menšie kolóny, ale motorky nečakajú, idú dopredu a sme za hranicou. Smer Novi Sad, Belehrad. Pred Belehradom majú rozostavané cesty a ja som bol vpredu a zle som odbočil, preto prechádzame predmestím Belehradu a navigačka ma vedie nejak zvláštne. Trošku poblúdime ale nakoniec nachádzame cestu smer Čačak. Hlavné cesty v poriadku, ale cesty II, prípadne III triedy sú dosť nekvalitné, teda plátanice, výtlky, dokonca sme išli časť aj šotolinou. Do Čačaku prichádzame okolo 17 tej hodine. Rozhodujeme sa, že ďalej sa nejde, preto sa hľadá ubytko. Nakoniec sme sa rozhodli pre hotel v centre mesta. 25.-€ na osobu a noc s raňajkami. Hodíme sprchu, a ide sa do mesta. Trošku sme prešli mesto, sadneme na večeru, dáme pivko a ide sa spať. Nedá mi skonštatovať, že toľko pekných žien na jednej „kope“ som nevidel. Fakt z 10 – 9 perfektných. A to som z domu len prvý deň, takže žiadny absťák.
Lučenec – Čačak, 665 km.
Budíček okolo 07:30 hod. . Raňajky v hoteli sú fajn, celkom slušné švédske stoly. Najedení balíme motorky, vyrážame cez Zlatibor, Čierna Hora – Podgorica, Albánsko – Durrës.
Cesta prebiehala celkom v pohode. Prechádzame krásnou krajinou, počasie je celkom dobré. Do prístavu prichádzame asi okolo 17:00 hod. Trajekt do Bari nám odchádza o 20:00 hod. vybavíme papiere, prejdeme colnicou a dostávame sa do Free zóny. Takže máme dosť času. Z motoriek si vyberieme nejaké jedlo a keď nazriem do tašky s jedlom, ako „náhodou“ nájdem fľaštičku pálenčičky- Júúj, to je výzva. Na motorkách už nikam nejdeme, takže ju vyberiem a s parťákmi si dávame „po jednom“. Vedľa zastal na motorke francúz. Ponúkam aj jeho. Neodmietol, dal si a oči mu skoro vyskočili, nečakal, že domáca pálenčička je vlastne „ohniváááá voda“, ale zvládol to. Pracovník prístavu nám ukazuje, že sa máme nalodiť. Motorky idú do lode prvé. V lodi je ďalší chlapík, ktorý nás naviguje. Odstavujeme motorky a začínam si ju upevňovať gurtňami. Z motorky si zoberiem pár vecí a vychádzame na hornú palubu. Počas plavby sa už nedá dostať k motorke. Podpalubie je zamknuté. Takže prechádzame sa po palube a čakáme, kým loď vypláva. Asi s hodinovým meškaním loď vyplávala. Nakoľko sme si neobjednali kajuty, začíname si hľadať miesto na spanie. Ľudia si líhajú hocikde po podlahe... V jednej časti lode je detský kútik, ktorý je trošku oddelený. Pod jednou detskou šmýkačkou je taká pena ako karimatka (10 cm vysoká) a na nej som si postlal a búval až do rána.
Čačak – Durrës , 511 km
Ráno okolo 07:00 hod trajekt zakotvuje v Bari. Motorky išli do lode prvé a z lode posledné, takže musíme počkať, kým sa vylodia kamióny, osobné autá a motorky posledné. Ale potom to máme vynahradené, lebo všetci čakali na colné vybavenie a motorky môžu ísť dopredu, takže po 10 min. sme vybavení a vychádzame z prístavu. Bari je krásne mesto, ale len ho prechádzame, nezastavujeme a vychádzame na diaľnicu smer Taranto. Jedná sa o presun. Len malá časť, ktorou sme prechádzali bola spoplatnená. Zastavujeme na jednej čerpačke, kde si dávame malé občerstvenie. Fúúú z tých cien som šokovaný, je to tu poriadne drahé. Ale s tým sa počítalo. Takže pokračujeme ďalej smer Messina. Zastavujeme len na čerpačkách na cigu a ide sa ďalej. Ozaj čerpačky sú rozdelené na dve rovnaké polovice, pričom jedna je označená ako „Servissio“. Ja zastavujem v tejto zóne, prichádza obsluha a ukazuje, že mi natankuje, ja ale si tankujem aj napriek jeho naliehaniu sám. Slovenská nevedomosť. Benzín v zóne Servissio je drahší, nakoľko je v cene už zahrnuté akože sprepitné, či Vám natankuje obsluha, alebo sami. Cena je rozdielna aj o 0,40 €/1 l. Tak, ponaučení pokračujeme ďalej. Navigačka ma celkom slušne zavedie do Messiny do prístavu, kupujme si lístky na trajekt (5€). Trajekty sa v úžine stretávajú v strede, takže ide asi každú polhodinu a cesta trvá asi 25 min. . V podstate je to len taká malá kompa. Tak a sme na Sicílii. Z prístavu sa dostávame do centra mesta Messiny. Doteraz sme išli po diaľniciach, takže Taliansku dopravu sme si nejak neuvedomili a v Messene sme boli „hodení do vody“ ako neplavci. Bolo asi okolo 17:00 hod. a v meste bola špička akú som zatiaľ nikde na mojich cestách nezažil. Na začiatku mi to prišlo ako neskutočný chaos na ceste. Cesta, ktorá mala dva jazdné pruhy v každom smere bola v reále asi šesť prúdová, všade sa trúbilo, tlačenica a stredom skútre, motorky..... Po pár minútach som spotený ako myš. Aby som do niekoho nenarazil, aby nenarazili do mňa. Po chvíli sledovania dopravy som začínal vidieť v tom zdanlivom chaose zmysel, nepísané pravidlá, ktoré fungovali geniálne. Motorky, skútre idú v neviditeľnom strednom pruhu, každé auto sa im uhýna, takže babička – pardón pani v rokoch – asi 70+ na skútri, v jednej ruke na mobile píše SMS-ku, druhov rukou šoféruje a popri mne sprava preletela ako šíp. Na semafóroch pri červenej to funguje tak, že autá zastavia asi 5-6 metrov pred hranicou križovatky, medzi sebou nechajú medzeru a zľava, stredom, sprava sa dopredu nahrnú skútre, motorky, bicykle. Sú nasekaní, až tak, že nevidia, kedy skočí zelená, ale to je už nepísané pravidlo, že keď skočí zelená, ten, kto ju prvý zbadá, krátko zatrúbi a to je povel pre všetky motorky, ktoré sa vytočením motora naplno vyrútia v pred. Takže úspešne sme sa dostali z Messiny a smerujeme po pobreží na západ. Z počiatočného dopravného pre nás chaosu sme normálne unavení a parťáci mi naznačujú, aby som niekde zastal. Dávame reč a zhodneme sa, že na dnes stačilo a bolo by sa pozrieť na nejaké ubytko. Je apríl a teda predsezóna a skoro všetky hotely na pobreží sú ešte mimo prevádzky. Zastavujeme pred jedným hotelom, čo je evidentne v prevádzke a ideme sa spýtať na cenu. Fúúú brutálna, ak si dobre pamätám, tak asi 70.-€ na hlavu. Hotel síce vyzeral krásne, ale to nie je cena pre Slováka. Vo vestibule mali wifi a tak sa pripájame a cez buuking hľadáme niečo lacnejšie. Podarilo sa nám nájsť privátik. Hádžem adresu do navigačky a asi po 3 km zastavujeme pred jedným domom. Zavreté, bez zvončeka. Oproti je malé bistro a tak sa idem spýtať, či nám nevedia poradiť. Rukami, nohami mu vysvetľujem, že hľadáme ubytovanie. Pochopil, ochotne sa postavil a prišiel k tomu domu, kde sme stáli. Zakričal nejaké ženské meno a na balkón vyšla pani. Niečo jej mlel a on hneď zbehla dole a už aj otvára bránu púšťa nás do dvora. Super, máme ubytko (25.-€/osoba s raňajkami), motorky v uzamknutom dvore. Na príchod hlt pálenčičky, vybalíme sa, sprcha a ideme do mesta. Ceny sú tu dosť vysoké na nás. Dáme pizzu (obyčajná pre jednu osobu cca 10-13 €) a vraciame sa späť. Cestou je niečo ako večierka, tak si kupujeme ešte pivko a večer plánujeme ďalšiu cestu. Teplota večer relatívne príjemná cca
15 oC.
Bari – Taormina , 600 km
Ráno som sa zobudil asi o 06:30. Potichu som vyšiel vonku na terasu, pofajčieval a čakal kým sa ostatný zobudia. Bolo asi okolo 9-tej, keď začali vyliezať z postele. Potom raňajky a ešte kávička a potom ešte balenie... No ja som už začal byť trošku nervózny. Do hája, som tu na motorke a ja mám doobedu spať? Nepovedal som nič a len tíško som trpel. Konečne vyrážame asi okolo 11-tej. Cieľ bol jasný - Etna. Bez navigačky smerujeme nahor na masív Etny. Ako stúpame, klesá teplota, cesta je mokrá z topiaceho sa snehu. Cesty celkom kvalitné, miestami ešte pozostatky zimného posypu. Vychádzame z lesa a prichádzame na miesto kadiaľ v minulosti tiekol lávový prúd. Zastavujeme a fotíme. Je to úplne iná krajina. Na vlastné oči môžeme vidieť silu sopky, teda prírody. Pokračujeme ďalej po úpätí a často zastavujeme a fotíme, je to krása. Dostávame sa až do lyžiarskeho strediska Piano Provenzana. Je to asi ako u nás na Štrbskom Plese. Plno stánkov so suvenírmi, hotely, reštaurácie... Na jednej tabuli je znázornená cesta k Etne. Takže, treba si kúpiť lístok na lanovku, tá vás vyvezie hore a z tadiaľ je turistická trasa, kde sa dá peši dostať až k lávovému prúdu, alebo sú tam také špeci nákladiaky prerobené na minibusy, ktoré vás tam vyvezú. Celá trasa má asi 10 km peši. Nakoľko sme sa ráno (pred obedom) pozde pohli, bolo už dosť hodín - myslím, že okolo 15:00 pešia túra nepripadala do úvahy. Takže lanovka a bus. Prichádzame sa informovať k pokladni a zisťujeme, že táto sranda, teda lanovka a bus pod Etnu k lávovému prúdu, samozrejme aj späť stojí 70.-€ No to je dosť, ale zasa človek si povie, že keď som už tu a možno sa sem už nikdy nedostanem. Ja som rozhodnutý, že idem. Dolmen ide tiež. Kapko s Livčou nejdú. Tak fajn rozdeľujeme sa s tým, že Kapko pôjde do Siracus a pohľadá dáke ubytko a my prídeme za nimi. Ja s Dolmenom nastupujeme do kabínkovej lanovky, ktorá nás vyviezla hore k lyžiarskym vlekom.
Tu je ešte miestami asi 2 metre snehu. Taliani sa nikdy neponáhľajú, preto čakáme ešte asi ¾ hodinu, kým konečne nasadáme do toho špeci busu a vyrážame. Cesta je vyfrézovaná v snehovom poli a výška snehu je miestami aj 4 metre. Zaujímavá cesta. Asi po pol hodine prichádzame pod hlavný kráter z ktorého vyteká láva. Pripadal som si ako Japonský turista v Prahe. Proste sme vystúpili, každý fotil všetko okolo a sprievodca mal anglický, taliansky výklad. No slovensky nie. ???? Dostal som sa k lávovému prúdu asi na 10 metrov. Aj z tejto vzdialenosti bolo cítiť žiaru tepla. Ten prúd je veľmi pomalý, len sa tak prevaľuje. Akoby to bola žeravá truska z vysokej pece. Z toho výkladu som porozumel, že sme vo výške cca 3.000 m.n.m., teplota 3 C a láva sa denne posunie dole o 100 m. Super zážitok, podľa mňa stál za to. Asi po pol hodine sprievodca zavelí, nasadáme znova do auta a vraciame sa. Nakoľko sme boli posledná výprava, autá nás vezú až dole k základnej stanici lanovky. Cesta trvala cca 45 min.
S Dolmenom nasadáme na motorky a vyrážame za Kapkom do Siracus. Kapko našiel ubytovanie v centre starého mesta, ale nie sme na jednom mieste. Takže asi 150 m od seba. Úzkymi uličkami nás domáci naviguje k nášmu ubytovaniu. Zastavujeme v takej úzkej uličke, že tu by som sa ani s motorkou neotočil. OK ale sme ubytovaní. Rýchla sprcha, hlt pálenčičky a ide sa do centra. Už sa zotmelo, keď vyrážame. Prechádzame mestom a v noci tie úzke uličky, osvietené ruiny majú svoje čaro. Sadáme do jedného podniku a dávame niečo pod zub. Ja som si objednal pizzu – dary mora. Mmmm bola úžasná, síce za 15.-€ ale dobrá. Objednali sme si aj víno – miestne, ktoré nám doniesol v džbánku, bolo výborné a nakoniec sme vypili asi 3 džbániky. Spať ideme okolo 23-tej.
Taormina – Siracusy , 250 km.
Ráno znova to isté. Z postele sa začali vyťahovať okolo 9-tej. Ja som bol hore už dve hodiny. Už ma to fakt začalo hnevať. A v kľude, kým sa umyli, napapkali, kávička, ešte cigaretka... ach. No ja som proste iný, ja som sem prišiel jazdiť na motorke nie vyspávať... Konečne vyrážame, alebo ani nie, lebo väčšina rozhodla, že si na pešo prejdeme mesto. Tak OK. Prechádzame mestom, zájdeme na rybí trh a potom k zrúcaninám starého amfiteátra. Ráno bolo celkom chladno, cca 12 oC ale cez deň možno aj 28 oC, takže som sa aj potil. Prešli sme mestom, dali si obed v jednom bistre a rozhoduje sa kam dnes. Bolo už dosť popoludní cca 15:00 hod. keď konečne vyrážame z mesta. Ideme popri pobreží smer Avola, Vittoria, Gela. Všade popri cestách sú polia, sady s dozrievajúcimi pomarančmi. Krásne. Často zastavujeme pri pamiatkach z Rímskych čias a fotíme. Keď som už konečne dnes rozjazdený na motorke, tak zastavujeme na jednej benzínke, kde je rozhodnuté, že ideme hľadať ubytko. Čo? Veď sme nespravili ani 200 km? Ale väčšina rozhodla. No mal som chuť sa od nich oddeliť a stretnúť sa s nimi len v Bari pri trajekte. Ale nakoniec som ostal, aj keď si to teraz trošku vyčítam, že som sa mohol osamostatniť a viac pojazdiť. No dobre, ostal som. Našli sme ubytko v takom malom prístave vedľa majáka. Večer do mesta, niečo zjesť a spať. Ostal som mĺkvy, už som nemal náladu sa smiať ich priblblým vtípkom. Proste začal som pociťovať, že sme proste rozdielni. Nie že by som bol lepší alebo horší ako oni, ale proste sme neboli na rovnakej „vlnovej“ dĺžke. Ešte večer sme plánovali cestu na druhý deň. Oni chceli pokračovať popri pobreží na západ po hlavných cestách. Ja som argumentoval, že po pobreží sa môžu voziť aj v Chorvátsku, na to nemuseli ísť na Sicíliu, aby sme išli poznávať vnútrozemie, odľahlé zapadnuté dedinky... Súhlasili.
Siracusa – Siculiana – cca 200 km
Ráno klasika, bolo 10 hodín preč, keď vyrážame. Takže som ich viedol do vnútrozemia. Len tak kam ma cesta bude viesť, ale cieľ večer bolo Palermo. Odbočujem z hlavnej cesty smer sever. Prechádzame prímorským masívom a pred nami sa otvára krásna pahorkatina vnútrozemia. Prechádzame dedinkami, ktoré mená som si ani nezapamätal, ale stálo to za to. Tu ako by sa zastavil čas. Je pravdou, že tie dedinky boli dosť prázdne, teda videli sme len pomerne starých ľudí. Mladí asi odišli do mesta za prácou. Krása. V diaľke vidno jednu dedinku nalepenú ako lastovičie hniezdo na jednom strmom kopci. Hneď som tam zamieril. Cesta nahor bola úžasná, aj keď asfalt bol dosť hladký, vyšmýkaný ale nádherná. V strede dedinky zastavujeme na kafe. Nad dedinkou je kláštor, ku ktorému vedie úzka veľmi strmá cesta. Normálne mi motorka zapínala protipreklzový systém, kým som sa dostal hore, ale pohľady odtiaľ boli úžasné. Pokračujeme ďalej do mestečka Corleone, ktoré je tiež postavené v dosť strmom kopci.
Asi Vám bude známe toto meno, ale známa filmová postava vznikla náhodne podľa tohto mestečka. Má tu aj múzeum, ale bolo tam toľko ľudí, že sme nešli. Na námestí si dávame obed – čo iné ako pizzu. ???? Okrem cestovín a Pizzi tu nič iné na jedenie nemajú. Začína mi chýbať riadny rezeň, halušky alebo vyprážaný syr... Ďalej sme sa motali vnútrozemím, kochali sa až k večeru sme sa dostali do Palerma. Bol Zelený štvrtok a v meste boli obmedzenia, plno ulíc v centre bolo zmenených na pešie zóny s množstvom ľudí. Podarilo sa nám nájsť ubytovanie priamo v centre v takom starom hotelíku ale bol problém s parkovaním motoriek. Recepčný nám dal plánik mesta na ktorom nám zakrúžkoval jedno strážené oplotené parkovisko, ktoré bolo od hotelíka cca 300 m. Bol v pohode, ešte tam volal a rezervoval nám miesta. Tak sme vyložili motorky, ubytovali sa a išli odparkovať motorky, len tak v tričku, bez prilby, lebo bolo teplo cca 22 oC. Sadli sme na motorky, bez prilby a neprešli sme ani 100 m., keď vedľa nás s majákmi Carabinieri. Zastal som a vysvetľoval, že ideme len za roh dať motorky na parkovisko. No pustil na mňa taký krik až hrôza. Už som myslel, že bez pokuty neobídeme. Ale ako to už býva v aute je jeden policajt dobrý a druhý zlý. Takže ten zlý na mňa kričal ba až vrieskal a ten druhý ho asi po 5 minutách ukľudnil a poslal nás ďalej s tým, že to bolo naposledy bez prilby. Keby som bol opitý a mal prilbu, nič sa nedeje ale bez prilby sa to rovná skoro ako keby som niekoho zabil. Tak fajn. Odparkovali sme motorky, vrátili sa na hotel, sprcha a ide sa von. V uliciach bolo hrúza ľudí, ako na jarmoku. Rôzne atrakcie, stánky, všetky podniky plné. Rôzne šou, premietanie laserovej šou na budovy... Krásne. Nakoniec sme si sadli do jedného podniku vonku na terasu a dali si niečo na jedenie a aj pár pív. Pivo za 5.-€. Bolo už po polnoci, keď sme išli spať. Nedá mi poznamenať, že nakoniec boli radi, že sme šli vnútrozemím a pochvaľovali si, že sme veľa pekného videli. Siculiana – Palermo cca 250 km.
Ráno klasika, musel som ich čakať, kým sa vytiahli z postelí. Toto bol jediný hotel, kde sme mali ubytovanie bez raňajok. Takže sme sa zbalili, odniesli veci dole na recepciu a chlapi sme išli pre motorky (s prilbami) a Livka ostala pri veciach. Nabalili sme motorky a išli sme do mesta na raňajky a kávu. To už bolo asi 11 hodín a vtedy sa len otvárali kaviarničky, cukrárne... Jáj vtedy som pochopil, že mojich spolucestovateľov nakazil nejaký Taliansky vírus pozdného vstávania. Takže sme našli také malé bistro, dali si nejaké sladké pečivo, kávu. Potom sme prešli ešte kúsok mestom a už sme nasadali na motorky a zamierili smer východ, teda späť bližšie k pevnine. Vykľučkovali sme z mesta a kúsok sme chceli ísť po diaľnici s tým, že ešte zamierime do vnútrozemia, nakoľko sme mali ešte čas. Bol Veľkonočný piatok a trajekt nám z Bari odchádzal až v sobotu večer. Takže sme si to švihali po diaľnici cca 120km/h +, ja som bol vpredu, keď tu v mojom prednom kolese ukrutný lomoz. Až som mal pocit, že mi ide zablokovať predné koleso. Volantom mi riadne triaslo. Fú krvi by sa mi nebol dorezal, hneď som spomalil na 40-50 a na prvej odbočke som zišiel z diaľnice. Vošli sme do nejakého mestečka – nemám páru ako sa volalo a na prvom možnom mieste som zašiel na parkovisko a zastal. Parťáci pozerali čo sa deje a ja som ukazoval na predné koleso. Motorku som dal na hlavný stojan a chcel som potočiť predným kolesom. Zapraskalo v ňom a mal som pocit, ako by bolo plné piesku. Bolo mi jasné, že odišlo ložisko, teda žiadny kamienok v brzdovom strmeni. Nechápal som, motorka relatívne nová, mala vtedy najazdené cca 40.000 km. No a čo teraz, bol Veľkonočný piatok a viem, že Taliani sú veľmi nábožensky založení, no som v prdeli, budem musieť čakať do utorka, teda až po Veľkej noci. Opodiaľ stáli dvaja mladí miestni chalani. Prišiel som ku nim a pár anglickými slovíčkami im vysvetľujem, že mám problém, že potrebujem servis. Chalani na mňa spustili plynule po anglicky, že doprava, potom rovno, potom zasa..... nechápal som. Jeden z nich mávol nado mnou rukou, nasadol do auta a naznačuje nám, aby sme išli za ním. Asi po 4 km, ktoré sme kvôli mne išli asi 20kou, sme dorazili k servisu. Dvere otvorené, vo vnútri čulý ruch. No snáď to nejak vyriešime. Odstavili sme motorky, poďakoval som chalanom, že nás tam doviedli a išiel som do vnútra.
Bol tam jeden mladý mechanik a jeden starší. Hneď bolo jasné, že mladý je „učeň“ a starý je „šéf“. Vysvetľoval som mladému, že mám problém. Ochotne išiel so mnou k motorke a ukazujem mu predné koleso, vnútorný náboj a hlasom napodobňujem chrapčanie. On pokrútil hlavou a ukazuje na brzdový strmeň, ja zasa krútim hlavou a ukazujem na ložisko. Takto sme chvíľu raz jeden, potom druhý krútili hlavami až to mladý nevydržal a odbehol do dielne pre inbusáky a zhodil brzdové strmene. Keď sa chrapot ozýval aj ďalej uznal, že som mal pravdu. Odbehol do dielne a za chvíľu sa vrátil aj so šéfom. Ten si čupol ku kolesu, pokrútil ním a skonštatoval – do dielne na „operáciu“. Zatlačili sme motorku do dielne a všetku rozrobenú robotu dal bokom a pustil sa do operácie môjho predného kolesa. Tak precíznu a opatrnú prácu som ešte nevidel. Pripadal som si, že sa fakt pozerám na operáciu. Zložili prachovku z ložiska a vonku sa vykotúľali tri guličky. Ostatné boli asi rozmrvené, stratené, lebo pôvodne ich tam malo byť asi 15. V kolese sú dve ložiská, z toho jedno bolo úplne „na sračky“ zničené a na tom druhom sa podarilo prečítať číslo ložiska. Šéf zašiel dozadu, potom do vedľajšieho skladu a asi po 20 minútach slávnostne doniesol dve úúplne nové japonské ložiská. Od radosti som skoro vykríkol – supééér. Montáž samozrejme dvoch nových ložísk taktiež precízna ako operácia – všetko vyutierať od prípadných nečistôt, vyfúkať kompresorom, potrieť vazelínou. Mladý mechanik všetko pozakladal a potom zavolal šéfa na dotiahnutie. Ten prišiel a všetky šróby momentovým kľúčom opakovane podoťahoval. Potom mladý ešte všetko poutieral handričkou, skontroloval, napumpoval brzdu a hotovo. Fakt, ale fakt precízna profesionálna robota. No a teraz to treba zaplatiť. Myslel som, že prídem na mizinu, ale nemal som na výber, bol som rád, že to mám opravené. Bol som milo prekvapený. Šéf ma mňa že „motorkári sú všade rodina a musia si pomáhať – suma 52.-€ - len za ložiská, robotu ti nepočítam“. Ani neviem ako mu poďakovať, tak ho aspoň pozývam na kávu do vedľajšej kaviarne, ale odmieta s tým, že má veľa práce.
Tak sme si na kávu sadli my. Asi po hodine pokračujeme ďalej. Na cestu do vnútrozemia už nie je čas, tak to ťaháme ďalej smerom pevnina. Niekde okolo Patti zastavujeme a pomocou buuking hľadáme ubytko. Našli sme. Kapko ide vpredu a prichádzame k domčeku na pláži. Vonku vychádza domáci, dohadujeme sa. 25.- € na osobu s raňajkami. Berieme. Ideme ešte do mesta, nakupujú sa zásoby jedla a pitia na večer. Domček má terasu na ktorej sa spoločne navečeriame, otvárame víno a kecáme skoro do polnoci.
Palermo – Patti, úbohých 170 km, ale aj kvôli mne – teda mojej motorke
Ráno už nie som nervózny – vstanú, kedy vstanú. Tak som sa dočkal, je 10:30 hod. Raňajky sú sladké, syr, juice, pečivo. Vyrážame. Dohodli sme sa, že to potiahneme postupne až do Bari. Takže smer trajekt. Prechádzame na pevninu a keďže máme na to celý deň ideme mimo diaľnic a len tak sa flákame po pobreží. Pomaly už ani nemám o čom písať, nič podstatné sa ani nestalo. Na obed zastavujeme v nejakom prímorskom letovisku a je príjemne teplo. Preto sa vyzliekame z motorkárskych mundúrov a užívame si slniečko na pláži – len tak v slipoch. Voda je studená, kúpať sa nedá, ale je príjemne teplo cca 28 C. Pokračujeme ďalej na Bari po diaľnici. Prichádzame k Bari. Odbočka „Bari – Industri Area“ ideme ďalej, veď bude ďalšia odbočka, nebola. Preto musíme ísť asi 10 km aby sme sa mohli otočiť. Prichádzame k mýtnici a nie aby sme vyšli mýtnicou von ale my sa otáčame pred ňou a vraciame sa smer Bari. Konečne sme našli zjazd do Bari - prístav a prichádzame k mýtnici. Zasuniem lístok a vtedy to prišlo: všetko sa rozblikalo a z terminálu sa vysunul lístok so sumou 99,60 €. A to čo má byť? Mal som zaplatiť tak najviac 6.-€ Zablokovali sme tri pruhy na termináli. Prichádza obsluha a vysvetľuje, že vstupný lístok sme mali zo smeru západ (Messiny) a vystupujeme zo smeru sever. Takže terminál to vyhodnotil ako chybu a musíme zaplatiť pokutu. My sme sa mu snažili vysvetliť, že sme sa otáčali 10 km pred mýtnicou na severe. A to bola tá chyba. Nemôžte sa otočiť pred mýtnicou, ale výjsť von cez mýtnicu, zaplatiť a potom vstúpiť znova cez mýtnicu. Nakoniec sme to po pol hodine uhrali vysvetľovaním a zaplatili sme pokutu po 10.-€ za motorku. Uf. Konečne prichádzame do prístavu v Bari. Vo free zóne kupujeme pivo, naloďujeme sa. Niečo zjeme, vypijeme pivko a ukladáme sa spať. Tentoraz som nemal detský kútik s karimatkou, ale tvrdú lavicu. Veľmi som sa nevyspal.
Patti – Bari cca 600 km.
Ráno sa vyloďujeme, colnica, a sme v Durrësi. Hneď za colnicou má Kapko problém. Motorka mu nevie načítať bluetooth kľúč. Našťastie mám náhradnú baterku do kľúča. Vymieňame, motorka štartuje. Vraciame sa tou istou cestou smerom na Čačak. Ja som im aj navrhoval, aby sme trasu zmenili, ale nie, ideme tou istou. Mimochodom v Albánsku je na každom rohu toľko psov, ako u nás popri ceste lúčnych kobyliek. Štekajú, chvíľu bežia popri motorke a potom to vzdajú. Na hraničnom prechode medzi Albánskom a Čiernou Hrou je taká svorka túlavých psov, že mám z nich normálne obavu, lebo sa tmolia okolo a čakajú, že im niečo dáte. Stačí jeden pokrik colníka a zmiznú ako prd vo vetre. Ďalšia časť cesty na Čačak bola v daždi a v chlade cca 3 oC, takže za veľa to nestálo. Do Čačaku prichádzame poniektorí mokrí ako myši a zamrznutí ako cencúľ. Ja som bol pripravený aj na takéto počasie (po skúsenostiach z Nórska), takže v pohode, ale ostatní boli mokrí a zamrznutí. Teraz som ocenil vyhrievané rukoväte na plno. Nasledujúci deň, klasika vstávanie pozde, raňajky a presun až domov cez Srbsko, Maďarsko. Nič zaujímavé sa už nestalo. Áááá teraz ma napadlo, nakoľko bol Veľkonočný pondelok na Srbsko – Maďarských hraniciach bola hádam aj 10 km kolóna. Všetci Srbi, Albánci, Turci žijúci v zahraničí sa vracali späť do Rakúska, Nemecka... Pre motorky to neplatí, pomaly sme sa predrali strašnou kolónou dopredu, aj keď vodičom aut sa to nepáčilo, frflali ale colník s tým nemal žiadny problém pozrel na motorku, zhodnotil, že dobrá, spýtal sa, že z kadiaľ ideme, pozrel do pasu už sme za hranicou. Ďalšia kolóna bola pred Budapešťou, kde sa to znova zahrčkalo. Našťastie som sledoval aj premávku za sebou a nebyť toho, že sa stiahnem úúúplne doľava, tak ma sejme auto zozadu. Tak fajn prežil som aj toto bez ujmy. Domov som dorazil asi okolo 17:30 hod. zdravý a celý, ešte som stihol veľkonočne poliať ženu, dcéru a aj maminu.
Celové zhrnutie:
Od 08.04.2017 do 18.04.2017
Celkovo prejdené: 4.600 km (málo)
Celkové náklady (moje, dosť skromne, takže aj konzervy) cca 900.-€
Ubytovanie 25.-€ s raňajkami/osoba
Trajekt Durrës – Bari: 120.-€, spiatočný (1 motorka, 1 osoba) s kajutou + 80.-€
Benzín: HU – 1,42 €
SRB – 1,35 €
AL – 1,25 €
I – 1,65/ 1,85 €
Pozitíva: Dobrá destinácia, v dobrom termíne, nebolo teplo.
Negatíva: Na môj vkus málo najazdených km na Sicílii, pozdné ranné výjazdy, talianska strava – tie cestoviny mi nechutili (tvrdá cestovina poliata paradajkovým pretlakom – kyslé - a trošku syra)– pizza obstojná, na môj vkus chudobná, (paradajkový pretlak + všetkého málo + trochu syra + bylinky) My Slováci sme zvyknutí na bohatšiu pizzu. Ešte, že som mal z domu pár konzerv a domácu klobásku, ktorá sa ale rýchlo minula.
Nabudúce radšej sám – sólo trip II, čo sa aj stalo v auguste 2017, Rumunsko, 5 dní a 3.300 km, ale to je už iný príbeh. Sľubujem, že do jari napíšem.
Pridané: 11.04.2018 Autor: Pepe147 Zdieľať