Denník stroskotanca 3/3

Dovetok:

Ešte by som sa rád vyjadril, ak dovolíte k otázkam, ktoré som zatiaľ nevedel nijako doriešiť, ako aj vysvetliť. A preto sa trocha nečakane, tento môj pisateľský maratón predĺži o časť, ktorá je pre mňa dosť podstatná, no s práve dočítaným cestopisom toho nemá veľa spoločné. Beriem to ako povinnosť, uviesť veci na správnu mieru, a z pochopiteľných dôvodov som toto celé dopisoval, až začiatkom mesiaca február 2021, keď už bolo všetko jasné.

Takže kto chce, číta ďalej, no pre ortodoxných cestovateľov už cestopis skončil mojim menom na predchádzajúcej strane.

BONUS: .... "Dobří holubi se vracejí"...

Blízka minulosť - koniec leta 2020.

Telefonát:

„Dobrý deň Norbert. To som ja Viačeslav. Áno som tu v Kaliningrade. Nezabudol som na teba a zisťujem, čo sa dá. Mal som pár telefonátov a jedna možnosť vyzerá celkom reálne, tak ak budem vedieť viac zavolám ti a budeme to riešiť“ ... a kocky boli hodené....

Leto končí a ja smutne pozerám na čoraz kratší deň. Je jasné, že situácia sa nijako nezmení a preto začínam riešiť rok starú otázku – čo s motorkou vo Vladivostoku? Známych mám po celom Rusku, o motorku je postarané dokonale, no problém je v tom, že motorka je v Ruskej federácii dočasne. Toto celé sa nazýva v preklade asi ako „dočasný vjazd dočasný alebo dovoz“.

Osoba, ktorá vstupuje na územie Ruska, na hranici vypisuje prehlásenie o tom, že dopravný prostriedok aj vyvezie v danom časovom rozpätí, že ho nikde nepredá, nedaruje a podobne. Toto celé je zapísané v systéme colnej správy s ktorou som mal už v minulosti milé niekoľkodňové riešenie problému.

Keďže ja som vstúpil do Ruska 17.8.2019, tak platnosť tohto dokumentu mi vypršala presne o rok. No a ten rok už uplynul pred pár týždňami. Samozrejme, nie mojou vinou sa nedokážem dostať k motorke a riešiť potrebné úkony. Ani zistenie, že Colná správa Ruskej federácie predĺžila platnosť týchto dokumentov o mesiac mi nič nepomôže. Všetkým je jasné, že tento stav sa nedá nijako ohraničovať nejakým dátumom a preto ma táto akoby „formalita“ až tak veľmi netrápi. Napriek zlej skúsenosti viem, že teraz sa to nejako vyrieši, pretože túto situáciu nemohol očakávať nikto.

Ja som ale definitívne prestal dúfať v nejaký zázrak, alebo zmenu, a to aj z dôvodu blížiacej sa zimy. A stráca zmysel tam nechávať motorku ďalšiu zimu s neistotou, čo bude o rok, či vlastne o rok niečo vôbec bude. Kto toto nezažil na vlastnej koži, si ani nevie predstaviť, ako ťažko sa mi rozhodovalo urobiť tento krok, s ktorým som vôbec nerátal. Moje plány boli iné, no celé sa to zosypalo ako domček z kariet. Motorku som tam nechával s vidinou pokračovania v cestovaní a dnes riešim jej smutný a neslávny návrat.

Oslovujem preto známych a roztáčame byrokratický kolotoč prepravy motocykla cez pol sveta. Niekto si povie, čo je na tom zložité? Zaplatím si kontajner, alebo v lepšom prípade miesto v kontajneri a posielam. Možno to tak niekde ide, no v Rusku to nie je celkom jednoduché, a to hlavne už zo spomínaného dôvodu, že motorku som doviezol ja a vyviesť ju môžem zase len ja.

A keďže sa tam nemám ako dostať a splnomocnenie inej osobe je jednoducho nereálne, tak začíname riešiť prvé otázky ohľadom prevozu už koncom leta. Inak povedané – dalo sa to vybaviť aj z domu, cez veľkých hráčov na logistickom poli, no pri cene prepravy týmto spôsobom, bolo už bezvýznamné a nezmyselné niečo riešiť, nakoľko cena prepravy sa rátala v cene novej motorky.

Prvotný plán záchrany preto zostal v medziach osobných kontaktov. Množstvo telefonátov koncom leta malo za následok podstatnú informáciu o reálnej možnosti tejto logistickej operácie, kde by moja prítomnosť nebola nutná. No nakoniec sa ukázalo, realita je aj tak iná. Mnoho odmietnutí a tisíce dôvodov prečo to nejde, sa zrazu stali zabudnutými, keď sa objavila možnosť nájsť správne osoby a iné figúrky v uniformách, ktoré po porade povedali, že to pôjde za takých a takých podmienok. Teraz už len zostávala otázka kedy...

Blízka prítomnosť - koniec jesene, začiatok zimy 2020.

Celé vyššie opísané udalosti zhrnuté do pár riadkov sú ale v časovej osi rozložené v mesiacoch august – november 2020. Moje dokumenty k dočasnému vjazdu sú už dávno po „záruke“, no z toho ma hlava nebolí. Koncom jesene, presnejšie koncom mesiaca november, dávam pokyn na spustenie mojej doposiaľ najväčšej logistickej operácie v živote.

Môj dobrý priateľ Viačeslav, ktorý bol v to leto na dovolenke v Kaliningrade kde mi pomohol vybaviť oporný bod prepravy, je jeden a ten istý človek u ktorého mám motorku ako v bavlnke uloženú v jeho autoservise. Pomáha mi riešiť prvé detaily. Keďže prípravu motorky musím zvládnuť na diaľku, lovím v pamäti, kde čo mám umiestnené na motorke. Riešime veci, ako čo zmontovať, čo kde a ako uložiť, ako zabaliť moje oblečenie, čižmy, ako a kam pripevniť prilbu.

Vypúšťame benzín, odpájame baterku ku ktorej sa dá dostať len po zmontovaní bočnej kapotáže, vyberáme z kufra zakázané veci ako motorový olej, sprej na reťaz, čistič reťaze, obranný slzotvorný sprej, sekeru. No takmer ako pri vstupe do lietadla a to sa budeme prepravovať len po zemi, teda vlastne po koľajach..

Motorka je pripravená a ja riešim s prepravcom, ktorého služby som už využil pred niekoľkými rokmi na trase Vladivostok – Moskva, aby prišiel vyzdvihnúť moju motorku na danú adresu a urobil všetko pre úspešné odoslanie, no tentoraz na trase Vladivostok – Kaliningrad.

Prečo Kaliningrad? Z pár jednoduchých dôvodov. Tu sa nám podarilo nájsť „našich ľudí“ o ktorých bola reč vyššie a ešte bude reč nižšie a zároveň, je to najbližšia možná destinácia, kam sa viem dostať v dnešnej dobe relatívne „bez problémov“. Kaliningradská oblasť hraničí s Poľskom a tak pri úspešnej preprave motorky cez pol sveta na vzdialenosť 10500 kilometrov do tohto mesta, zostane už len posledných asi 50 kilometrov na poľskú hranicu, ktoré budú tými najdôležitejšími počas celej cesty.

No späť do Vladivostoku. Motorka sa odváža na prívesnom vozíku do prepravnej firmy, ak sa tak vôbec dá nazvať dvor plný starých paliet a ešte starších železničných hangárov. Tu ju zoberú do parády chlapi znalí svojej roboty a za dve hodiny, je motorka uložená v drevenej klietke ktorej sa hovorí „abrešetka“.

Všetky veci ktorým by hrozilo poškodenie sú zabalené vo fólii, motorka stiahnutá na tlmičoch smerom dolu popruhmi, riadidlá po stranách obalené kartónom s fóliou a pripevnené k bočným stenám. Kolesá zo strán takisto zaistené.
Profesionálna robota, aj keď to príliš pekne nevyzerá, no „na funkci to nebude mít vliv“...

Začal sa december a riešime miesto vo vlaku. Keďže doba sa zmenila aj tu aj tam, nič sa jednoducho nevybavuje a preto sa s vetou „uvidíme zajtra“ stretávam viac ako týždeň. No 16. decembra sa motorka konečne dala do pohybu no nie svojim motorom. Vyrazila zatiaľ na púť dlhú presne 9288 kilometrov, čo je vzdialenosť z Vladivostoku do Moskvy. Počas tej cesty ja riešim spolu s ostatnými zakomponovanými osobami detaily pokračovania, a hlavne úspešné prekročenie hranice. Boli to nespočetné krátke telefonáty a správy.

S príchodom Nového roka prichádza aj strohá, no potešiteľná správa „motocykel je v Moskve“. Je síce len 30. decembra 2020, no mám malý dôvod na predčasnú oslavu Silvestra, ako aj čiastočného úspech prepravy.

Aktuálna prítomnosť - január 2021.

Keďže veľmi dobre poznám pomery s oslavami v Rusku, je mi jasné, že si môžem dať pauzu a kým neskončia všetky pravoslávne sviatky, nikto nebude mať záujem pracovať, nieto sa zaoberať nejakou zatúlanou motorkou. A tak aj bolo. Do 11. januára sa nič neriešilo, a až keď všetky hlavy vytriezveli, začala sa druhá časť prepravy. Toto mal naďalej v kompetencii prepravca Alexander, s ktorým som mal dohodu aj platbu prepravy „na kľúč“ z bodu A do bodu B.

No ako to už v Rusku býva, nič nie je trvácnejšie, ako dočasné veci. Dočasne sa pozastavili prepravy do Kaliningradu, dočasne nepracuje kancelária, dočasne vagón nepristavujeme.... všetko dočasne, no nikto nevie, či je to navždy, či na týždeň.
Nervy mám napnuté ako laná Aurory, no nič neurobím v tejto mašinérii ruskej byrokracie a svojrázu. Alexander rieši prevoz motorky nákladným vozidlom, no v deň nakládky, príde strohá správa, že daná spoločnosť sa od prepravy dištancuje, nakoľko sa jedná o tovar pod colným dohľadom a do Kaliningradu vedie cesta cez EU. (Lotyšsko, Litva)

O dva dni prichádza na scénu iná prepravná spoločnosť, ktorá hovorí „ňet probľema“, no tesne pred nakládkou takisto cúvne. Tretia možnosť je zase po železnici, ktorá akoby zázrakom zrazu už nemá dočasne všetko pozastavené, no cena ktorú si za prepravu vypýtali navyše, sa dá porovnať s palivovým príplatkom asi tak na cestu na Mars a naspäť.

Alexander škrípe zubami, no nakoniec sa s nimi dohaduje a platí im zo svojho vrecka viac za tento asi 1300 kilometrový úsek, ako som mu ja zaplatil za celú 10500 kilometrovú cestu. Jednoducho všetci využívajú túto situáciu vo svoj prospech a zdierajú z kože každého kto im príde pod ruku. Je 18. januára 2021.

Oľga. O nej doteraz nebola reč, no je dôležitým článkom tejto reťaze. Spoločnosť z Kaliningradu v ktorej pracuje sa ešte v lete kladne vyjadrila k možnosti prepravy motocykla a neskôr som riešil s touto spoločnosťou všetko. Bolo potrebné odoslať technický preukaz a colné prehlásenie (spomínaný dočasný vjazd).

Cez DHL jej to posielam osobne aj to s problémami, pretože v DHL videli počas kontroly, že v zásielke sa nachádza nejaká čipová karta a bolo podozrenie, že posielam občiansky preukaz, čo je zakázané. Po dlhom vysvetľovaní a vypísaní asi piatich dokumentov a potvrdení, som šedivejší zase o pár desiatok vlasov, no Oľga úspešne dostáva moju zásielku do rúk v priebehu troch dní.

Neskôr Oľge musím dať ešte splnomocnenie o tom, že ja ako odosielateľ motocykla z Vladivostoku, jej dávam súhlas k prevzatiu motocykla v Kaliningrade. Toto splnomocnenie si našťastie vystaví ona sama a ja jej to len podpíšem a odošlem emailom bez overovania podpisu a podobne.

Je streda 20. januára a ráno ma budí správa od Oľgy. Motocykel je v Kaliningrade, už som ho videla. Potešiteľná správa, tak začíname riešiť finálnu fázu prepravy. O to sa má postarať miestny vodič dodávky, ktorý motorku naloží a prevezie cez hranicu do Poľska, kde si ju ja vyzdvihnem v sklade firmy, s ktorou spolupracuje Oľgina spoločnosť.

V piatok ráno 22.januára to ma vodič vyzdvihnúť a previesť. V to ráno dostávam správu, že vodičovi skončila platnosť víza do EU a hľadajú náhradné riešenie. A zase som zostarol o zopár šedivých vlasov...

Vhodný kandidát s platným pasom a aj platnými vízami sa našiel ešte v ten deň. Na určenom hraničnom prechode sú v službe určití „naši ľudia“, ktorým je známa problematika tejto prepravy, ako aj iné detaily prižmúrenia očí o ktorých sa takto verejne nepíše...

Vodič dostáva možnosť prechodu hranice počas služby správnych ľudí, ktorí pracujú v pondelok ráno. Tu, ale prichádza správa ktorej text nepoteší nikdy „zavolaj, problém“... A tak volám a cítim, že mi vlasy šedivejú každým slovom.
Je potrebné, aby som bol ja osobne prítomný na ruskej strane a preukázal sa cestovným pasom. Až na základe mojej prítomnosti, začne ruská strana proces ukončenia vjazdu dopravného prostriedku, a následné uvoľnenie k výstupu z Ruskej federácie.

Všetci dobre vedia, že vízum do Ruska nemám a ani mať nebudem. No jednoducho trvajú na mojom príchode k nim. Pôvodne som si mal motorku vyzdvihnúť až v Poľsku, kúsok za hranicou vo špedičnej firme, no v Rusku sa veci menia z hodiny na hodinu.
Síce som na to zvyknutý, ale toto je veľmi ťažká úloha s nejasným koncom. Dostáva sa mi podpory, že z ruskej strany colnice zavolajú na poľskú stranu so žiadosťou, aby ma pohraničníci sprevádzali k ruskej colnici z dôvodu preverenia totožnosti. Nič iné mi nezostáva, len tomu veriť a v pondelok ráno o 9.00 tam byť.

Na túto situáciu som bol už vopred pripravený, a so mnou aj kamarát spoza rieky Moravy Pavel, ktorý hneď súhlasil, že „jedeme vole“. Plán vyraziť v nedeľu podvečer z domu sa samozrejme zrúti.

V sobotu mi volá Oľga, že sklad v ktorom je motorka sa otvára v pondelok až o 9.00 ráno, kým to naložia a príde na hranicu, tak „naši ľudia“ už budú končiť službu. A preto sa to odkladá na budúci týždeň, deň potvrdíme neskôr. Pripadá vám to celé šialené? Skúste to zažiť na vlastnej skúsenosti....

Odvolávam pomocníka Pavla a čakám na pokyny, ktoré prichádzajú s novým týždňom. Dostávam definitívny dátum stretnutia sa s motorkou a to je 09.00 hod. piatok 29.januára 2021. Na počudovanie, celý týždeň sa nič nemení, len dostávam povzbudivé informácie, že celá firma v ktorej pracuje Oľga mi drží palce.

Vraj túto prepravu ak úspešne dopadne, umiestnia na čestné miesto v histórii ich spoločnosti. Predpokladám, že skončí na záchode vedľa osviežovača vzduchu...

Vo štvrtok o 18.00 vyrážame na sever. Stretávame sa na hraničnom prechode SK/CZ, ideme na osobnom aute s prívesom. Ja som ešte stále hrdina a chcem ísť stoj čo stoj domov na motorke, a príves ťaháme len ako poistku v prípade nepriazne počasia a nepredvídaných technických problémov.

Pavel si celú cestu robí srandu z toho ako dobre sa mi pôjde v tom mraze po snehu, no ja som zatiaľ ešte silný v ramenách...zatiaľ.
Noc ubieha pokojne, a nad ránom sa blížime k poľsko-ruskej hranici. Už vopred vieme, že počasie sa tu zmenilo a sneží dosť husto, stále počúvam podporné slová o jazde na motorke v tomto počasí, no ramená už akosi nemám také ako doma.

Gronovo - Mamonovo.

Je názov prechodu a z diaľky svieti veľké červené XXX, čo znamená len jedno. Hranica je zatvorená.

Vystúpim a pýtam sa peknej poľskej dievčiny ktorá vyšla zo strážnej búdky, že o koľkej otvárajú. Ona so smiechom odpovedá, že sú zatvorený od minulej jari úplne. O asi 20 kilometrov východnejšie, je ďalší prechod a ten vraj funguje normálne. Ja som mal ale byť ráno na tomto prechode, tak sme sa dohodli už dávno predtým, a tak cítim problém.

Je asi 04.00 a my ideme tmou zasneženou cestou medzi lesmi, niekam k inému prechodu. Tu niekde vidím, že nielen ja som odhodlaný ísť domov na motorke. Stretávame v tom snežení motorkára na skútri.
Valí si to cestou nohami na zemi, no mne to stačilo aby som si dodal odvahu, a Pavel aby mohol viac rýpať...
Neskôr ešte stretávame auto pohraničníkov, potvrdia nám, že ten druhý hraničný prechod je naozaj otvorený.

Grzechotki – Mamonovo.

Taký malý detail mi Oľga zabudla povedať, že sa zmenilo miesto stretnutia. No toto zistím až ráno, pretože teraz je ešte príliš skoro niekam volať. Zastavujeme pár metrov pred závorou a budeme čakať na dohodnutú hodinu H.

Stojím pár metrov pred hranicou a chytá ma akási črevná nevoľnosť z tej nervozity. O spánku nemôže byť ani reči, zato Pavel chystá palivo za dlhú zimu, do rána napílil dobrých pár kubíkov dreva. Spí spánkom spravodlivých a ja len upieram zrak na závoru a sledujem čas ktorý sa akoby zastavil.

Ráno o 07.00 za ozýva vodič Sergej, ktorý vezie môj náklad, že vyrazil. Potvrdzuje mi správnosť našej polohy a máme čakať na 09.00. Oľga sa ozýva hneď po ňom a čosi splieta do telefónu, že mi zabudla povedať taký nepodstatný detail, a sa jedná o iný hraničný prechod. Už to neriešim, vyčítať jej niečo nemá význam, som rád že sme nakoniec na správnom mieste.

Je 09.30 a Sergeja nikde! Nervózny ako sánky v lete čakám a keď mi nakoniec zavolá, ešte mi vynadá, že kde som! Vraj som mal byť o 09.00 na ruskej strane a nie čakať pred poľskou závorou. Samozrejme, zase len ruský spôsob riešenia situácie, pretože bolo dohodnuté, že keď príde on na hranicu, tak mi zavolá...

Štartujeme teda k závore, kde nám poľský pohraničník len sucho odpovie, že podľa neho určite so mnou nikto na ruskú stranu nepôjde, ale otvára rampu a púšťa nás do hraničného priestoru na parkovisko.
Tu sa Pavlova úloha končí a pokračuje v spánku, predtým mi len zaželá, nech to dobre dopadne a bez motorky sa nemám vracať.

Hádžem na chrbát ruksak v ktorom cinkotajú štyri fľaše s obsahom 52%, vo vrecku pre istotu urýchľovač procesu vo forme modrých bankoviek s nápisom 20€ a v ruke pas bez ruského víza.

Poľský policajt ktorý sedí v teple svojej búdky len neveriacky počúva môj príbeh, prosbu, žiadosť a naliehanie v jednom. Sedí tam s dvomi kolegyňami a asi hrá formu pred nimi. Zabuchne okienko so slovami „počeka pan“...

Samozrejme nikto z ruskej strany sem nevolal, ani sa volať nechystá, tak ako bolo dohodnuté. A tak to tu riešim sám a v diaľke vidím viať ruskú trikolóru. Asi po piatich minútach na moje prekvapenie vychádza policajt von, so slovami, no poď prejdeme sa spolu.

Ideme pešo asi 500 metrov k výstupnej rampe. Tu mi povie, že on ďalej nemôže a ma počká v búdke u kolegu pekne v teple. Ocitám sa teda sám v priestore nikoho. Nemá ma kto zastaviť a tak prvé čo ma napadne je, si urobiť fotku tabule s nápisom Ruská federácia. Som tu! Bez víz, bez známostí, bez telefonátu, bez slín v ústach a zatiaľ aj bez motorky.

Definitívne prekračujem čiaru do Zeme kráľa Vladimíra, a milá ruská pohraničníčka na mňa vyštekne cez svoje zmaľované pysky len dve slová „kuda?“ a „passport!“ Milá bola ako rotvajler a pekná asi rovnako.

Trpezlivo vysvetlím, že sa nikam ďalej asi nechystám, keď nemám vízum v pase ako ráči vidieť. Rotvajler sa zmení na sovu, také oči vyvalila pri tomto zistení. Už si určite predstavovala svoje povýšenie, že chytila narušiteľa hranice. Celé jej to pokazím prosbou, aby zavolala dnešnému veliteľovi colnej služby a oznámila mu moju prítomnosť.

Zabuchne mi dvere pred nosom no cez sklo vidím, že naozaj niekam volá a číta z môjho pasu. Celkom krotká vyšla po minúte a so strojeným falošným úsmevom mi povedala, „počkajte prosím“.

Ja zatiaľ celkom v pohode kecám s chalanom zo sanitárnej služby, ktorý tu meria teplotu cestujúcim s veľký prístrojom niečo ako fotoaparát. V diaľke vidím prichádzať veľkú brigadírku, rotvajler salutuje a podáva hlásenie.

Pán sa mi predstavuje s milým úsmevom a tónom trpezlivo vysvetľuje celú situáciu. Berie si môj pas odfotí si potrebné strany do telefónu a poprosí ma o strpenie a porozumenie. Priam nečakané, profesionálne a ľudské jednanie na úrovni.

Odpovedám mu, že na tento moment čakám už 15 mesiacov, že rád počkám nejakých 15 minút, načo sa obaja zasmejeme a zo mňa akoby opadla nervozita.

Z tých 15 minút bolo nakoniec 45 minút, pán Brigadírka ako som ho stihol nazvať sa vracia. Oznamuje mi, že colné formality prebehli bez problémov, to dôležité povolenie dočasného vjazdu je ukončené a o pár minút príde vozidlo s mojim dlho očakávaným nákladom. Nezáväzne konverzujeme ohľadom celej situácie, pýta sa na moju cestu a v krátkosti na zážitky. Opisuje mi situácie, kde sa ocitli mnohí v tomto začarovanom kruhu ako ja.

A potom hovorí, „pozerajte váš motocykel prichádza!“.

Ďalej sa už len smeje na tom, ako ja od radosti kričím z plného hrdla. Naozaj som si tento moment vychutnal a nehanbím sa zato. Ak mal prísť skutočný happy end tak je to teraz! To, že sa tu nesmie fotiť neriešim, v inej situácii, by z toho asi mohol byť problém, no teraz je všetko akosi uvoľnenejšie.

Staručký nákladný Mercedes so Sergejom za volantom, sa priblížil k rampe. Nechutný zmaľovaný rotvajler sa pred svojim nadriadeným ide pretrhnúť od rýchlosti previerky vodičovho pasu, kontroly auta a otvorenia závory, tak hnusne sa podlizuje až mi je z pohľadu na ňu zle.

Podávam si so Sergejom ruku, on mi so smiechom hovorí, no choď sa pozrieť pod plachtu, či je to naozaj tvoja motorka. Odhŕňam plachtu a je tam! Síce nevidno veľa, ale niečo červené sa tam ukazuje.

Som spokojný a usmiaty. Vyšlo to, napriek všetkým útrapám a problémom. Lúčim sa s veliteľom podaním ruky, so slovami „príďte zase“ odpovedám „s radosťou by som aj dnes“.

Je tu príliš veľa očí, a tak nechcem veliteľovi urobiť nejakú nepríjemnosť s fľašou. A preto ich nakoniec všetky prinesiem späť do Poľska. Bankovky ma ani nenapadlo niekde použiť.

Otvára sa závora a prechádzame autom na poľskú stranu. Tu je trocha drzý poľský pohraničník, má tak asi 20-25 rokov, no správa sa drzo, povýšenecky a preto s ním debatujem rovnakým tónom. Sergej len potichu opakuje aby som bol ticho, no ja nevidím dôvod k takému jednaniu, a hlavne a keď sám Sergej je vo veku jeho starého otca.

Nakoniec prechádzame úspešne aj colnú aj pasovú kontrolu a po chvíli hádžem snehovú guľu do auta v ktorom spí Pavel. Nereaguje a budí sa až na moje radostné búchanie po kapote.
Pondelok 29.januára 2021, 11.00 hod, veľký to deň!

Prekladáme bedňu s motorkou z auta na príves. Sergej ktorého som poprosil, mi ešte priniesol z Ruska môj obľúbený kvas. Desať fliaš mu platím a pridávam dve fľaše z produkcie nášho slovenského kvasu samozrejme v inej forme. Lúčime sa so slovami, ak by si niečo potreboval ozvi sa. No snáď už tento spôsob prepravy motocykla cez hranicu nebudem chcieť využiť.

Snažíme sa trocha rozbaliť motorku, vyberáme balíky s oblečením, čižmy, prilbu, stan, spacák, jednoducho všetko čo visí zvonku motorky. Začínam cítiť ako na mňa prichádza neuveriteľná únava. Ani nie tak fyzická ako psychická. Zrazu sa mi chce strašne spať.

Pavel rozbaľuje, gurtňuje, upratuje. A ja len postávam a hýbem sa ako ručná brzda na šiestom zube. Moje nadšenie a silné predsavzatie ísť na motorke sú preč. Geroj zvädol a postáva tu len kôpka šťastia bez síl. Síce s úsmevom no bez síl sadnúť a dať tisíc kilometrov, po tomto boji.

A za ďalšie, nemám kľúče! Prehľadali sme všetky predpokladané možnosti kde by kľúče mohli byť, no niet ich. Náhradné mám v kufri a ten je zamknutý. Tak je jasné, že buď sú niekde dobre skryté, alebo ich zabudli vo Vladivostoku. Pavel hovorí, že aj toto je len znamenie, že mám kašlať na cestu po vlastnej osi. Ja už dávno neprotestujem, som si vedomý všetkého a tak sadám pokorne do auta a mierime domov....

Domov. Takto potupne a neslávne končí moja cesta na ostrov Sachalin. Na prívesnom vozíku ju veziem domov, a pripadá mi to, ako keď vezú prasa na porážku. Pre mňa je to ako prehra. Plán bol veľký, vôbec nie skromný a takto smutne to končí.

Určite mi potrvá chvíľu kým sa cez to prenesiem, no nakoniec zostanú len tie pekné spomienky. Pri prvej možnosti sadám na motorku a idem zase do Ruska, no kedy to bude to dnes pri písaní týchto riadkov začiatkom februára 2021 roka veru netuším.

Takéto myšlienky mi behajú hlavou počas cesty Poľskom. Zatvorím preto oči a skúsim na chvíľu spať, no emócie so mnou lomcujú, keď spoza oblakov vykukne slnko a veľakrát so smiechom poviem, zastav zložíme ju a idem na nej. Samozrejme o pár minút už som iného názoru, keď vletíme do snehovej metelice, alebo pri pohľade na teplomer ktorý ukazuje -4 stupne.

Postupne padá tma na poľské cesty a my letíme nocou k českým hraniciam. Prekračujeme ich okolo 20.00 a po ďalších asi dvoch hodinách stojíme na rovnakom mieste ako včera večer. Hraničný prechod na Slovensko v našom okrese.

Tu prichádza z našej strany na parkovisko moje auto, prehádžem si veci do kufra a prepíname vozík. Nechcem už Pavla zaťažovať cestou ku mne, a tak sa tu lúčime podaním rúk.

Veľmi mi v tejto situácii pomohol, a šoféroval celú cestu tam aj späť.

Aj by som rád poďakoval ďalším účastníkom tohto zájazdu, no keďže sú všetci z Ruska, tak toto nikto nebude čítať. Oľge som poslal kyticu ruží a ostatným som aspoň na diaľku poďakoval a pri osobnom stretnutí to spolu odpijeme.

Slovensko... Urobím si nápis v snehu na pamiatku a zvalím sa vedľa neho pre pamätnú fotku. Štartujem na posledných 30 kilometrov cesty, ktorá nečakane trvala 532 dní, samozrejme s veľkou neplánovanou prestávkou.

V tme sa snažím odfotiť nápis Slovenská republika, no nedarí sa mi to.

Po polhodine pomalej jazdy si tak ako vždy odfotím tabuľu našej dediny, no tentoraz len s bedňou na prívesnom vozíku.

Sme doma!

Na dvore zaparkujem no spať sa nechystám, vybaľujem veci, odnášam, triedim a pomaly začínam rozoberať dosky. Stále mi nedá pokoj jedno. Kľúče!

Všetko som prezrel, no výsledok žiaden. Ráno múdrejšie večera? Určite áno, ale nie u mňa. Režem všetky popruhy ktoré držali motorku pevne vo svojom zovretí dlhé týždne, rozbaľujem riadidlá, ktoré sú obalené kartónom a fóliu a ešte sú aj priviazané k bočným doskám.

A tu na plynovej rukoväti nájdem lepiacou páskou prilepené kľúče! Neviem koho to napadlo ich dať na toto miesto, no som rád, že sa našli. V tejto chvíli som spokojný a môžem ísť spať. Pozerám na hodiny, ukazujú 23.50. To znamená, že dnes som bol v Rusku a ešte som stihol prísť domov s motorkou. Dobrý výkon. Idem spať, ráno pokračujem.

Ráno je tu akosi rýchlo, som unavený, no spokojný. Skladám motorku z prívesu a robím pár fotiek na dvore. Potom nasleduje celovíkendová rozborka – zborka. Umývanie, čistenie, výmena oleja, filtrov, a iné práce, ktoré mi robia radosť. Motorka si to zaslúžila a tak to má byť. A čo bude ďalej? Neviem, netuším. Necháme sa prekvapiť, čo nám prinesie táto doba.

Ako vždy aj v tejto časti sa nájdu zvedavé otázky typu „koľko to stálo?“. Tu odpoviem v niekoľkých číslach.

Prevoz motorky Vladivostok – Kaliningrad bola cena za prepravu spolu s drevenou bedňou 250,-€. Táto cena bola veľmi prijateľné nakoľko pohľad do mapy dáva jasne najavo, že sa jednalo o cestu cez celé Rusko.

Ďalšia položka bola za prijatie motocykla a dokumentov, prekládku motorky do auta, prevoz nákladným autom do Poľska a hlavne vybavenie „svojich ľudí“ na hraničnom prechode. Jednalo sa síce o krátku vzdialenosť, no s tým spojené komplikácie ako aj to, že na tejto situácii sa snažia niektorí zarobiť koľko sa dá som platil za tieto „služby“ sumu ktorá sa zdá závratná, no iná možnosť bola ešte oveľa drahšia.
Oľga mi už koncom leta, keď som len začínal riešiť prevoz vypočítala sumu 500,-€, čo ma v tej chvíli dosť rozhodilo, no neskôr mi vysvetlila, ako sa to celé bude rozdeľovať a jednoducho moc na výber nemám. Bol som rád, že sa vôbec našiel niekto, kto mi vedel v tejto veci pomôcť.

Cesta autom s prívesom a veci s tým spojené boli niekde na úrovni 250,-€, nerátam nejaké drobné výdaje pri posielaní peňazí do Ruska, alebo s cestou spojené zanedbateľné nákupy.

Takže celkovo to môžem zaokrúhliť a túto akciu trvajúcu 46 dní od kedy sa motorka reálne dala do pohybu smerom ku mne hodnotiť sumou 1000,-€.

Len pre zaujímavosť, som skúšal zistiť možnosti prepravy v danej situácii s popisom problému cez veľké spoločnosti ako Gefco, Maersk, DHL, a ich cenové ponuky boli v rozmedzí 4400 – 6200,- USD.
Takže som to pustil z hlavy ešte dávno pred plánovaním akcie na vlastnú päsť.

Tak priatelia, končím aj túto bonusovú časť cestopisu. Odpovedal som tým mnohým z vás, ktorí ste sa zaujímali o cestu, jej pokračovanie ako aj o Annu, na ktorú bolo tiež pár otázok.
K nej doplním len toľko, že v tejto situácii aká je, sa nedá stretnúť a preto mi nezostáva nič iné len počkať ako sa to utrasie. Sme denne v kontakte, no tak ako mne, tak ani jej víza nedajú a tá situácia samozrejme neprináša žiadnu radosť na oboch stranách. Uvidíme, čo čas prinesie, ja nie som zástanca toho, aby človek o sebe zverejňoval na internete príliš veľa osobných vecí, no odpovedal som v rámci slušnosti aj keď s dosť veľkým oneskorením.

No keďže toto je stránka motorkárska, netreba sem ťahať zbytočne súkromie. A preto ak sú nejaké otázky, nejasnosti, nevysvetlené veci, alebo čokoľvek, čo by ešte stálo za zmienku, pokojne sa pýtajte. Ja sľubujem, že sa budem snažiť odpovedať v súkromných správach rýchlejšie ako doteraz. Lebo ako som pozeral niektorým som odpovedal po roku a to je fakt už dosť dlhá doba.

Ešte raz ďakujem každému kto sa dočítal až sem na úplný záver tohto neviem to nazvať (zmes cestopisu a referátu)? Ak budem mať o čom napísať, tak si dám tú námahu a zosmolím nejaké tie písmená.

Ako vidno, život prináša rôzne a aj takéto príbehy, a jeden z nich ste práve dočítali.

Pevné zdravie a šťastné návraty domov všetkým želám...s úctou Noro.