Dobývka Považského hradu v rámci kúpeľného pobytu

Ako som naznačil minule, nemohol som odolať a mapoval som okolie kúpeľov Nimnica vrátane kolísky považských nezmarov – nielen Pionierov – Považských strojární v Považskej Bystrici a kolísky gumárenských výrobkov – Gumárne 1. mája (G1M) v Púchove. Dnes žiaľ tieto inštitúcie neexistujú. Areál Považských strojární ako oplotený priestor síce existuje, no po výrobe motocyklov zostali len spomienky a každoročná akcia „Považskobystrický Motocykel“. V areáli G1M teraz údajne sídli pobočka amerického koncernu „Continental“. Spojenie medzi mestami Púchov a Považská Bystrica je po ceste len po nimnickom brehu priehrady. Čo nevidieť ale na bývalom železničnom lôžku bude nová cesta po brehu nosickom. Individuálne výlety som absolvoval ako obyčajne za dažďa a preto som ich kombinoval s výletmi rodinnými. Môj pôvodný zámer stanovať sa nakoniec nekonal, nevadí voľnočasové aktivity, keď sa dožijem dôchodku to istia.

Záverečným programom kúpeľného pobytu bola dobývka zrúcaniny Považského hradu. No než sme sa dostali do jeho podhradia, museli sme prejsť Orlovým a líznuť Považskú Bystricu.

kúpele Nimnica nedávno

Táto lokalita okolo Váhu je známa svojimi krásami prírody, poľnohospodárskou, folklórnou tradíciou a v neposlednej miere bohatou strojníckou výrobou a výrobou pre armádu. S motocyklovou výrobou vždy úzko súvisia aj destinácie, kde továrenskí jazdci produkty skúšajú, aby na nich vychytali muchy. Spoľahlivosť cestných motocyklov z Manetky skúšali na mestskom „Manínskom okruhu“ a terénne v miestnych horách a v okolí Sverepca. Práve tieto destinácie sa stali miestnom medzinárodných motocrosových pretekov a medzinárodných šesťdenných pretekov súťažných motocyklov, pre ktoré sa neskoršie vžil názov ENDURO. Takéto preteky sa práve tu konali viackrát. Prvýkrát to bolo v roku 1977. Bol to 52 ročník a zrejme to boli najvýznamnejšie preteky na súťažných motocykloch československej výroby aj so svetovými trofejami. Neskoršie v roku 1982 to bolo už iné. V tomto roku na Považí súťažili československí jazdci tiež na strojoch domácej výroby, no už bolo vidieť, že v tomto segmente československí vývojári a ani jazdci na svetovú špičku už nemali. Nepamätám si presne ale vtedy museli byť jazdci povinní sedlať motocykle viacerých značiek. V teréne dlhodobo od nepamäti kraľovala československá konštrukčná škola a značky ČZ a Jawa. Stroje vyrobené v Považských Strojárňach boli síce (už v 6D 1977) nazvané Tatran, či Manet, no na nádržiach muselo byť logo Jawa. Ku koncu 80-tych rokov minulého storočia po zavedení povinnosti obsadiť družstvá viacerými značkami ČZ vyrobila sériu endúr, no táto značka z mne nepochopiteľných príčin šancu nedostala.

Udiča z neba, priehrada pred zmenou trasovania železnice

Od úradníckeho stola bolo rozhodnuté, že budú nasadené len stroje z produkcie Jawy. Bolo okrem ČZ zamietnuté aj logo Tatran či Manet. Pre mňa vrcholom nekompetentnosti bol fakt, že na niektorých produktoch Jawy (ktoré sedlali československí reprezentanti) bolo použité logo OGAR (motocykle ale boli identické, Jawa = Ogar) a vývoj na Slovensku musel byť odovzdaný do vývojovej kancelárie JAWA. De facto v najnižšej objemovej kategórii bol použitý motor z Manetky (neviem ale, či na blokoch motora zostalo pôvodné logo, alebo logo Jawy). De facto v najvyššej objemovej triede bol použitý spotrebiteľský motor Rotax (bola nimi (50 kusov) vyplatená licencia na dvojtaktné dvojvalce s jedným kotúčovým šupátkom, ktoré zrejme Rotax stále používa na pohon motorových člnov a malých lietadiel). Aké mal logo si nepamätám. Svojsky bolo teda zadosť učinené novému nariadeniu. Budem sa opakovať, ale nikto ma nepresvedčí, že vtedajšie myslenie funkcionárov jedinej správnej strany bolo správne a nikto ma nepresvedčí, že myslenie terajšieho manažmentu schovávajúceho sa za to isté logo je iné ako v spoločnom štáte. Tvrdím, že je to to isté, len s rozdielom niekoľko desaťročí.

Samotné preteky, teda ich sekcie a časové kontroly boli roztrúsené po meste a jeho okolí. Dôkazom je foto zo stanovišťa v Hornej Maríkovej a foto z motocrossovej vložky na trati vo Sverepci. Do galérie som doplnil aj foto z mnou navštívenej akcie v roku 2020.

Ďalšie Šesťdňové preteky (6D Enduro) v rokoch 1991 a 2015 na Považí tradičný výrobca Považské Strojárne podobne ako ostatní výrobcovia motocyklov z bývalej ČSSR už len pozorovali, pretože to málo domácich reprezentantov len asistovalo enduráckej svetovej špičke na motocykloch iných značiek. De facto my ako usporiadateľská krajina sme poskytli len priestor na preteky a priestor na zázemie tých, ktorí na to mali, či už v špičkovej technike, či už v špičkových výkonoch.

V okolí Považskej Bystrice sa nachádzajú tri kaštiele, ktoré dali postaviť Balašiovci. Prvý už som spomínal, bol v Orlovom a kedysi bol dvoranou slávy motocyklovej výroby na Považí. Boli tam umiestnené exponáty takmer všetkých športových a produkčných motocyklov z Považských Strojární. Dnes tam je luxusný hotel. Kam zmizli z neho exponáty, to zrejme už nikto nezistí.

Po kopírovaní ľavého brehu Váhu a minutí mosta cez rieku ústiaceho do samotného mesta sme pokračovali ďalej po tom istom brehu až k Považskému podhradiu nad ktorým na kopci sa týči zrúcanina Považského Hradu. Pod hradom bola kedysi kompa na druhý breh Váhu. Bolo to vtedy strategické miesto, preto sa nečudujem, že tam kedysi boli postavené dva kaštiele, ktoré dodnes stoja. Jeden je priamo pri rieke, trochu vyššie ako bola kompa, teda proti prúdu rieky. Priznám sa, že som si myslel, že okolo neho je cesta k zrúcanine, no nebola. Museli sme sa vrátiť a ešte pred kostolom odbočiť. Odbočka je od P. Bystrice v ľavo. Pokračovali sme cez dedinku popod druhý kaštieľ na opačnom upätí. Tam sa cesta na hrad nachádza. Tento druhý kaštieľ je zrenovovaný a pred jeho bránou je nespevnené parkovisko. Od neho ide už len lesná strmá cesta nahor, tá je pre turistov. Asfaltová cesta z ktorej sme odbočili ale pokračuje nahor okolo rodinných domov, no je tam zákaz vjazdu. Zrejme ju požívajú lesníci, no kolegovi skútristovi to nevadilo a pokračoval tiež nahor. Táto asfaltka sa nakoniec s lesnou cestou stretla na odpočívadle. Ďalej je výstup dosť náročný samozrejme aj s odpočinkovými lavičkami.

Považské podhradie kedysi dávno

Samotné zbytky múrov a rozvaliny sú dosť rozsiahle a výhľady tiež stoja za to. Žiaľ, ale panoráma údolia je len s malým rozpätím. Väčšina výhľadov, ktoré ale nie sú všetky dostupné je len na okolité kopce a masívy. Nič pre mňa. Napriek tomu ako na dlani pod hradom je regulovaný tok Váhu aj so slepo ukončenými ramenami. Dominantou ale je moderná diaľnica vinúca sa ako had so železnicou, bežnými cestami a tokom, ktorý je obohnaný vysokými ochrannými valmi, sem tam s mostom, či malou zdržou.

V úvode seriálu som naznačil stanovačku pri vode. Žiaľ, v žiadnom priestore som na takú možnosť nenaďabil. Jediné tomu podobné boli stanovištia rybárov, ktorí bivakovali tesne pri brehoch využívajúc dávno zbúchané bežným pohľadom neviditeľné stanovištia, či dlhodobo odstavené prívesy alebo maringotky. Neďaleko dnešného železničného mosta niečo také aj s kúpaním bolo, no dnes to je len pre členov klubu. Zo zrúcaniny bolo vidieť prírodné snáď jediné kúpanie aj s ubytovaním na mŕtvom ramene Váhu. Aká taká stanovačka by mohla byť v kempe pri Manínskej tiesňave, no či tam je nejaká pláž som nezistil. Podobne ako stroje vyrábané na Považí sú minulosť, tak aj bývalý letný cestovný ruch pri Nosickej Priehrade je len na spomienkových dovolenkových fotografiách z minulého režimu. Jediné na dnešné pomery štandartné ubytovanie je v Kúpeľoch Nimnica. To ale, nie je klasická letná dovolenka. To je štandardný „kúpeľný pobyt“, či wellness. Výlety sú naozaj len individuálnou záležitosťou.