Honda CB 600 F Hornet 2003 – Šantenie s nahou kráskou

Dejstvo prvé: Honda CB600F Hornet ´03

Klasická nahota bola vždy mojim snom. Červená Jawa 50 typ 23 Mustang ´83 bola stelesnením mojich snov, samozrejme nie v roku 2005, ale 1993, keď som si v prvom možnom termíne urobil papiere na „malú“. S úsmevom si spomínam, ako som pri svojej prvej cestnej kontrole „orgánovi“ predložil s novučičkým vodičským preukazom aj rodný list – občianku som totiž ešte nemal vydanú...

V sedemnástich som presedlal na čiernu ČZ 175 typ 477 ´86 – pamätám si, ako ma vtedy ten výkonnostný rozdiel v porovnaní s Mustangom ohromil – hehe, hovorím o papierovom výkone 10 kW pri 5600 ot./min., maximálna rýchlosť 110 km/h... Čezeta u mňa pobudla 5 sezón, užili sme si spolu pekných 26000 km na slovenských cestách. Jej slabou stránkou bolo dobíjanie – tuším trikrát sa porúčalo vinutie rotora – šesťvoltová elektrická sieť svojou koncepciou poplatnou 70-tym rokom jednoducho nebola stavaná na záťaž, ktorú spôsobovalo celodenné svietenie.

Jedinú sezónu som spomienky na ňu zaháňal Jawou 350, typ 638 ´89, prestavanou na typ 640, v krásnej striebornej metalíze, s kruhovým svetlometom a dvoma chrómovanými budíkmi. Okrem výzoru, na ktorom si predchádzajúci majiteľ – Jawa fanúšik, dal skutočne veľmi záležať, sa mi do srdca nijako hlbšie nevryla. Na mojich vtedajších tuším 58 kg sa mi zdala byť priťažká, mala vysokú spotrebu, v rýchlych tiahlych zákrutách sa vlnila ako pripitá brušná tanečnica. Zrejme to bolo sčasti spôsobené 16“ predným kolesom, ktorého namontovanie malo - napriek naozaj pozitívnemu vizuálnemu efektu (plus kompletne nový výplet kvôli kotúču vpredu!!!) fatálny dopad na jazdné vlastnosti – Jawka mala tendenciu nebezpečne sa „zatvárať“.

Počas nasledujúcich piatich rokov bez motocykla, strávených za volantom áut, ma začali prenasledovať rôzne, ťažko vysvetliteľné symptómy. Nemyslím tým priamo zlatú žilu v pokročilom štádiu zo sedenia za volantom, skôr to boli zasekávajúce sa krčné stavce od neustáleho otáčania sa motocyklami, ktoré sezónu po sezóne začali na cestách utešene pribúdať... Začal som snívať - nielen v noci, ale aj cez deň, s otvorenými očami o nahote. Objektmi mojich túžob boli - ako ináč, donaha vyzlečené krásky – a to CB 750, Zephyr, GSX 750, Z 750, ale hlavne Bandity, Hornety a Fazery.

Nenápadne, hehe, aby som nevzbudil u rodiny ani náznak podozrenia, som sa koncom roka 2005 začal obzerať po inzerátoch a motobazároch, rozhodnutý preinvestovať našetrené peniažky. Bol som už skalopevne rozhodnutý vsadiť na niečo novšie, málo jazdené. Nakoniec som sa zamiloval. Áno, bola to ONA. Honda CB600F Hornet, modelový rok ´03-´04. Už iba nájsť ten správny kus v inej ako čiernej alebo striebornej farbe, v ktorých boli vtedy tuším všetky exempláre na Slovensku.

Podarilo sa! Hoci som sa o nej iba dopočul, napriek tomu, že majiteľ bol v zahraničí a Honda 4 okresy vzdialená, bol som neodbytný a ešte v tú noc som JU uvidel. Stála tam v tmavomodrej honďáckej perleti a ihneď si ma získala. Ročník ´03, 7400 km, pôvodný stav, doplnená o originálny malý veterný štítok. Bolo rozhodnuté...

1

Ledva som sa dočkal jari... Kúpil som si zatiaľ kvalitnú kompletnú výstroj – dvojdielnu kombinézu z kengurej kože, čižmy, rukavice, prilbu, nákrčník atď., len tá zima nie a nie odísť... Napriek tomu, prvého marca 2006 som vyrazil na cesty. Rýchlo som sa s ňou zžil, so stúpajúcimi dennými teplotami a počtom stoviek najazdených kilometrov rástla aj moja chuť a odvaha.

Základom, ako napokon pri každom motocykli, je zahriatie motora. Tu sa jednoducho nedá nič unáhliť, po štarte 30 sekúnd sýtič, potom zavrieť – nechám na voľnobehu a idem sa obliekať. Motor po cca. 8 min. zahriatí vždy rovnomerne a s radosťou beží, môžem vyraziť. Prvé kilometre vždy opatrnejšie, originálne Micheliny Pilot S (predná 120-ka a predovšetkým zadná 180-ka) potrebujú zahriať na prevádzkovú teplotu, potom sú perfektné. Aj presnej prevodovke Horneta zahriatie citeľne prospieva, 6 kvaltov zapadá jedna báseň, žiaden rachot ani hľadanie či dotláčanie, skrátka paráda.

2

Akceleráciu motora z CBR 600F tu nebudem popisovať v sekundách na stovku, ako to robí väčšina, to je vždy iba teória - technické údaje sa dajú kdekoľvek ľahko získať. To pravé je vychutnať si to naživo. Skrátka a jasne: šesťstovka, veľmi ľahko vzrušivá, energická, je to stará škola - štyri karburátory Keihin a 97 k. Svoju robotu si koníky robia výborne, so suchou váhou 178 kg, plus nejaké tie náplne a mojich 80 kg (s kompletným oblečením vrátane, hehe) nemajú vôbec žiadne problémy. Či so spolujazdkyňou, alebo bez nej - motocykel sa vďaka ideálnemu sprevodovaniu s chuťou pýta na zadné, predné koleso sa odlepí takmer na každej križovatke. Pre krátke sprevodovanie, ktoré zaručuje pri dynamickej jazde časté radenie, som sa neraz pristihol, ako sa snažím zaradiť imaginárnu sedmičku... Motor miluje otáčky, do 3000 ticho pred búrkou, potom plynulý záťah, mierne vibrácie približne v strede otáčkového poľa a potom už len čistá radosť, končiaca až pri 12000, k tomu grátis úžasný zvuk a štyri, večer krásne viditeľné, do oranžova rozpálené zvody. Je to skrátka živel, kto z Vás miluje charakteristiku šesťnásťventilového štvorvalca, bude ním nadšený. Hoci má katalyzátor, úžasne po každej jazde vonia po spálenom benzíne. Brzdy sú vynikajúce, hlavne kombinácia predný dvojkotúč – dvojpiestiky od Nissin sekundujú potenciálu stroja, vynikajúco sa dávkujú, nikdy som nemusel na stlačenie páčky použiť viac ako dva prsty. Aj v hraničných situáciách, do ktorých som sa dostal, ma s prehľadom podržali. Je hračkou motocykel pri prudkom brzdení postaviť na predné, tlmiče však vtedy idú až na doraz a dajú o sebe vedieť tvrdými nárazmi do riadidiel.

Oceľový podvozok Horneta je v každej situácii dostatočne tuhý, akceleráciu zvláda s prehľadom. Nemá tendenciu sa krútiť, jeho hranice sa dajú vytušiť pri vysokých rýchlostiach pri plnom zaťažení so spolujazdkyňou - tiahle zákruty, prudké dobrzďovanie v náklone atď. Zadný tlmič mám permanentne nastavený na najtvrdší zo siedmych stupňov, vyhovuje aj mne pri jazde sólo, aj jazde vo dvojici. Pri jazde v extrémne horúcich letných dňoch som však postrehol jednu vec – predné tlmiče viac zmäkli – zrejme olej v nich teplotou príliš zredol, alebo sa spenil a stratil svoje vlastnosti. Pri brzdení sa predok vtedy veľmi výrazne ponáral. Pri bežných vonkajších teplotách som túto vlastnosť nepostrehol.

3

Poloha pri jazde je prirodzene vzpriamená, mojej výške 178 cm plne vyhovuje veľkosť aj výška sedadla. To svojim tvarom umožňuje hravé presúvanie váhy tela zo strany na stranu, motocykel sa dá krásne viesť prenášaním ťažiska a kolenami. Mne originálne riadidlá plne vyhovujú svojou šírkou, hoci viacerí majitelia ich vymieňajú za "krosové" s hrazdou. Sedadlo samotné je pohodlné - podľa slov spolujazdkyne aj pre ňu – Hornet pravidelne využívame počas víkendov na rýchlu športovú turistiku mimo diaľnic. Materiál sedadla si nerozumie - na rozdiel odo mňa, hehe – s jej zadkom v koženej kombinéze a napriek nežnému, no zároveň presvedčivému stisku jej stehien pri razantnejšom brzdení končí zväčša na mojom chrbte. Mne samému tvar a materiál sedadla vyhovujú a uľahčujú vysadanie, ktoré je pri Hornete ľahké a úplne prirodzené.

Apropo, náklony... Ako som už spomínal vyššie, Micheliny si po zahriatí svoju prácu robia na 100%, celkovo sa chovajú vypočítateľne a o svojich hraniciach dávajú jasne, no hlavne nezáludne vedieť. Dôležité je dodržať predpísaný tlak pneumatík, pokles o dve desatiny od predpísanej hodnoty je už citeľný. Použitá zmes a rozmer pneumatík, myslím, plne korešpondujú s potenciálom a zameraním motocykla.

Podsedadlový priestor je minimalistický a určený len na to nevyhnutné – vmestia sa tam menovite: sprej na opravu defektu, sada náradia, zámok na kotúč, motolekárnička, sada žiaroviek, čistič na priezor prilby a jedny papierové vreckovky. Vlastne nikdy som nič iné ani nepotreboval.

4

Dymový predný veterný štítok Made by Honda vrele odporúčam - síce Horneta nepremení na Goldwinga, ale pri rýchlostiach cez 140 km/h a po prikrčení sa zaň letia muchy ponad pribu a nie priamo na priezor... Kto nemá rád neustály nápor vetra, nech si radšej nahotu nekupuje, tá sa kupuje srdcom a nie rozumom...

Čo milujem na Hornete najviac? Krátke zákruty, dlhé zákruty, rýchle zákruty, sériu rýchlych zákrut – podradiť (jasné, že minimálne o dva - tri), vletieť do zákruty, položiť, podržať, prípadne ešte viac položiť, žiaden strach, motocykel to dovolí a nezachová sa zákerne. Odporúčam ale užívať si s natankovaným strojom – pri prázdnej nádrži mi Hornet pri rýchlych výjazdoch zo zákrut pod plynom a rýchlych preklápaniach zreteľne pridvihoval predné koleso, čo mi párkrát naplno zamestnalo ruky... Dojazd pri svižnej jazde je cca 230 km, ročník ´03 má ešte palivový kohút, z toho na rezerve je dojazd do 50 km pri umiernenej a defenzívnej jazde. Pri rýchlosti 130 km/h točí motor presne 5500 ot./min., čo zodpovedá pásmu výraznejších vibrácií. Ideálne pre motor a hlavne pohodlie pri dlhších trasách sú paradoxne otáčky smerom nahor od tohto pásma.

Výrobca priebežne - presnejšie každé dva roky - Horneta inovuje. V čase, keď som sa začal obzerať po mojom, už po cestách veselo bzučali kusy (hlavne v oranžovej metalíze) z modelovej rady ´05-´06, ľahko identifikovateľné podľa zlatej Upside-down vidlice. Do môjho motocykla som zasiahol len po vizuálnej stránke - bielymi sklíčkami blinkrov práve z modelu´05 -´06, tie pôvodné oranžové pôsobili ako päsť na oko. Žiarovky Diadem sú k modrej perleti ako stvorené, takže šup ich tam. Sériové čierne gripy vo mne evokovali spomienku na detské časy a bicykel BMX - nahradil som ich Harrismi s logom Hornet. Schopnosti motocykla a jeho absolútna spoľahlivosť ma očarili natoľko, že vo mne dozrela myšlienka, s ktorou som sa potajme pohrával – a to vylepšiť ho radikálnejšie...

Ale o tom radšej až nabudúce...