Opatrnosti nie je nikdy dosť

Má to byť skôr príspevok k bezpečnosti, nielen pred nadchádzajúcou sezónou.

Má to byť zamyslenie sa nad tým, čo sa stalo mne, ale mohlo a môže sa stať hoci komu. Zamyslenie sa nad tým, aké nepríjemnosti a s tým súvisiace problémy sa môžu stať aj pri malej nepozornosti pri servise a údržbe, jazde na motocykli, ale aj v bežnom živote. A po dočítaní z toho dúfam vyplynie aj ponaučenie, ktoré v budúcnosti pomôže.

Ako vznikne úraz

Okolo obeda za mnou prichádza sused. Potrebuje nový držiak na výfuk na motocykel, starý je škaredý a hrdzaveje. Nemám veľmi rád výrobu drobností na počkanie, ale motorkári si vraj pomáhajú, tak sa do toho púšťam. Nič zložité, pás nerezového plechu, vhodne vytvarovaný, 2 diery. Na stĺpovej vŕtačke zväčšujem poslednú dieru, s dobre naostreným vrtákom priemeru 12 mm. Zlé držanie plechu a chvíľa nepozornosti, dostatočne silná vŕtačka s postačujúcimi otáčkami vytrháva plech zo správnej polohy a namotáva ho na vrták. Nanešťastie aj s mojou dlaňou ľavej ruky.

Ale môže sa to stať aj úplne ináč, pri oprave motocykla, pri páde, alebo len tak. Nech si každý doplní „vhodnú situáciu“ podľa seba.

Ošetrenie

Rýchlo si to premyjem prúdom vody, prekryjem obväzom a ide sa do nemocnice. Počas toho, ako ma kolega vezie, telefonujem bratrancovi. Pracuje v nemocnici tak nech vybaví nejakú tlačenku. Asi vybavil, hneď ma berú do ambulancie a ujíma sa ma sestrička. Veľa mi toho nepovie akurát ma zvýšeným hlasom upozorňuje, nech s tou rukou toľko nehýbem, že nechce mať všetko od krvi. „Milá pani“, asi si myslí že to robím naschvál. Doktorka sa na mňa zatiaľ ani nepozrela, je otočená chrbtom a zaujíma ju iba meno, adresa ... a ako sa to stalo.

Necítim sa až tak zle, tak si zvedavo obzerám ambulanciu a prácu v nej. Približne desať zdravotníkov má čo robiť, lebo tam nie som jediný pacient. Bohužiaľ sa nemôžem zbaviť pocitu že ich práca maximálne obťažuje a nebaví. Niekto klope na dvere a ambulanciou sa rozozvučí agresívna poznámka: „Kto zas otravuje“. Po druhom zaklopaní už počuť iba: „Do piči, už zas“ (nepridal so nadávku na zveličenie, odznelo to presne tak). Ako je ta Hipokratova prísaha? Presne neviem, ale Hipokrates sa musí v hrobe obracať. Našťastie na mňa medzi tím hodila doktorka asi sekundový pohľad a posiela ma na RTG. a potom na operačku. Pomaly sa dostávam z úvodného šoku a ruka začína bolieť, takže som celkom rád že RTG absolvujem pomerne rýchlo a už sa poučený sestričkou zobliekam pred operačnou sálou. Na moje prekvapenie, chlapík čo ma ukladá na operačnú posteľ ( alebo ako sa to volá ) je bývalý spolužiak. Celkom sa teším, ďalšia protekcia nemôže uškodiť.

Opisovať zákrok radšej veľmi nebudem. Umývanie rany peroxidom a hlavne následné pichnutie dvoch umrtvovacích injekcií ale rozhodne stojí za to. Bezpečne je to medailová bolesť môjho života, ak nie úplne najväčšia.

Medzi rečou mi doktorka oznamuje že je to zranenie na hospitalizáciu. Ale vraj nemusím ostať, mám podpísať reverz a ísť domov, aj tak by som vraj v nemocnici len ležal a nudil sa. Šikovná baba, dve muchy jednou ranou. Nemusí sa starať o pacienta a má podpísaný papier ktorý v prípade komplikácií použije a bude tvrdiť že na vine som ja, lebo som chcel odísť domov. Obviazaný a zasadrovaný sa obliekam, podpisujem reverz, beriem papier o ošetrení a konečne odchádzam. Po cca 2. hodinách. Myšlienku koľko by trvalo a ako by vyzeralo ošetrenie, keby som nemal hneď dvojitú protekciu radšej púšťam z hlavy.

A ako asi môže vyzerať ošetrenie zložitejších úrazov? Určite si to viete predstaviť. Alebo radšej nie.

Liečba

Po dvoch dňoch prichádzam na kontrolu a preväz. Predtým si užívam bolesť, horúčku, nepríjemný pocit zo sadry, „radosť“ z toho aký som s jednou rukou nešikovný a hltám protizápalové lieky. Sestrička mi dáva dole sadru/dlahu, aj keď lepšie by to vystihoval výraz „trhá mi ju z ruky“. Veľmi sa jej nedarí, tak pomáham a snažím sa tým zmierňovať vlastnú bolesť, keďže citlivosť je pre sestričku asi neznámy pojem. Potom prichádza doktor, prvý a posledný ozajstný doktor s veľkým D, ktorý mi ruku poriadne obzrie, vysvetlí čo robiť, ako liečiť ... a posiela ma na sadrovňu. Po zasadrovaní mi to kontroluje , ale nie je spokojný, vytŕčajú mi z nej ukazovák a prostredník. Nechápem v čom je problém, keďže tie dva prsty sú úplne zdravé. Vysvetľuje mi že aspoň chvíľu musí byť ruka celkom zafixovaná a znehybnená. Tak som späť a víta ma iný, vraj najskúsenejším sadrovačom. Chlapík má v sadrovní evidentne prax, pôsobí úplne suverénnym dojmom, dokonca až frajerským. Po chvíli zisťujem prečo. Je opitý. Nie nejako veľmi, ale takto rozhodne nevyzerá triezvi človek, ani niekto po jednom pive. Dáva mi dole pôvodnú sadru/dlahu a vyrába novú. Len nejako zabúda zasadrovať palec. Po mojom upozornení sa na mňa prekvapene pozerá a ide sa opýtať doktora čo a ako. Potom mi dorába aj palec a asi 5 krát zdôrazňuje že nevedel že aj ten bolo treba. Veď jasné, komu by napadlo sadrovať palec, ktorý je v sterilnej gáze a obväze. Hlavne že zasadroval zdravé prsty. Idiot. Samozrejme mi počas toho všetkého ohýba a stláča celú ruku, hlavne najviac boľavé časti, takže to je skutočný zážitok. Už celkom rozumiem slovnému spojeniu „výpoveď na hodinu“, len ľutujem že sa jeho podstata nevyužíva častejšie.

Po ďalších dvoch dňoch opäť kontrola a prevez. Bolesti sú už malé, horšie to je so svrbením a nepríjemným pocitom pod sadrou/dlahou. Tento krát to vychádza na voľný deň, aj zdravotníci majú sviatočnú náladu. T.z. že robia ešte pomalšie a s menším záujmom. Opäť problém s odstraňovaním sadry/dlahy, takže vo vlastnom záujme asistujem. Doktor sa ma pýta či som mal horúčku a či beriem lieky a po asi sekundovom obzretí ruky už o mňa nejaví záujem. Sestra mi rýchlo obviaže prst a malíček a snaží sa mi ruku natlačiť do pôvodnej sadry/dlahy. Jasne že to nejde, akurát mi stláča palec tam kde to najviac bolí. Radím jej aby tu, tu a tu sadru trochu nalomila a ohla. Potom si úspešne natláčam ruku do sadry/dlahy sám. Namiesto pozdravu ešte opýtajú 60 Sk, to za ošetrenie počas voľných dní a vyprevádzajú ma s tým že najbližšiu kontrolu mám napísanú na lístku. Po štyroch dňoch a na inom mieste.

Vlastne ma to celkom teší, aj stará sadra/dlaha, aspoň si ju dám sám a rýchlejšie dole, aj iné miesto a neskorší termín kontroly. Uvažujem že tam ani nepôjdem. Lebo pravdu povediac, najväčšie bolesti mám vtedy, keď sa mi „venujú“ zdravotníci. Treba mi toho? Radšej idem do lekárne, kupujem bylinky a rozmýšľam na starou múdrosťou že najlepšie lieči svetlo, čerstvý vzduch a pozitívne myslenie ...

Záver

Nie práve najoptimistickejšie čítanie. Nehovoriac o tom keď si to človek zažije. A to mám pomerne jednoduché zranenie a zďaleka som nespomenul všetky detaily. Bolesť sa dá prežiť, finančná otázka ma tiež vôbec netrápi, ale tie behačky okolo toho (zatiaľ 7 krát návšteva lekára, určite nie posledná) a hlavne mesačná (možno väčšia) nemohúcnosť, keď si ani poriadne neviem zaviazať šnúrky na topánkach, to je na porazenie. Kvôli jednej blbej chvíľkovej nepozornosti. A sú oveľa horšie zranenia, s trvalými následkami. Radšej ani nemyslieť. Asi by bolo lepšie dávať väčší pozor. Čo poviete?

PS: Áno, ani mne by nenapadlo napísať niečo také. Za normálnych okolností. Ale sedieť doma úplne neschopný robiť niečo zmysluplné, to je dostatočný dôvod aj na väčšie blbosti. A napísal som to celé jednou rukou, tak pardon za preklepy.

PS 2: Niektoré veci v našom zdravotníctve som možno posúdil skreslene, rozhodne ale nie všetko bolo v poriadku. Veľmi sa ospravedlňujem doktorom a zdravotníkom ktorí si svoju prácu plnia naozaj poctivo. Len neviem kde všetci sú.