MOTOTRIP 2009 - Ukrajina, Moldavsko, Rumunsko, Maďarsko

Niekedy začiatkom roka 2009 sa začala riešiť myšlienka tohtoročného (pre nás „možno“ najdlhšieho) tripu. Voľba padla na Balkán. Trasa bola už pripravená a zhruba aj to, kde prespíme sme vedeli. Zrazu nám „známy známeho“ podáva informáciu, že tam u nich doma v Prištine to nie je dvakrát bezpečné a vraj aj s Albánskom by sme mali počkať. Tak, a sme zase bez trasy. Po niekoľkých telefonátoch určujeme smer. Východ. Posledný konferenčný hovor zhruba ujasnil trasu a predpokladané spanie. Plán je Ukrajina, Moldavsko, Rumunsko a Maďarsko. Ak sa podarí, radi by sme navštívili prímorskú Odesu.

Naša zostava

• BMW F 650 GS Dakar (Metzeler Enduro 3 Sahara) - Maťo
• HONDA Transalp XL 650V (Metzeler Tourance) - Peťo
• SUZUKI DL 650 V-Strom (Metzeler Karoo (T) ) - Luky a Aďka

1.Deň - Ako vekslák na Ukrajine Eurom nezaplatil alebo motozraz v Solotvine

Vyrážame okolo ôsmej ráno z Ružomberka. O hodinku sme na pumpe v Poprade, kde nás už čaká Maťo s Peťom. Vychádzame na diaľnicu a prvá väčšia zastávka je obed pred Michalovcami, kde pozeráme do mapy a plánujeme detailnejšie . Po hodinke sadáme na mašiny a ideme. V Michalovciach tankujeme, na pumpe stretávame staršieho motorkára na choppri. Keď mu na otázku kam ideme odpovedáme, že na východ, pýta sa „úplne na východ?“ . Zisťujeme, že tento Michalovčan nikdy nebol na motorke na Ukrajine. Vraj ho to neláka. Nás (zatiaľ) áno.

Opúšťame republiku cez prechod Vyšné Nemecké. Slovenskí colníci v pohode, ale už na našej hranici počujeme hudbu a zábavu na ukrajinskej strane. Od colníka sa dozvedáme, že na druhej strane oslavujú „Sviatok priateľstva“. Čaká nás vypisovanie imigračných papierov, diskusia s dvomi colníkmi, prehliadka motorky, pri ktorej si Ukrajinec zacvaká s prepínačmi svetiel a vyskúša plyn na motorke a tvári sa veeeľmi dôležito. Jediný komu sa nevŕtajú v batožine je Peťo, ktorý colníkovi niečo odvrkol, že už ho predsa skontroloval pri okienku. Pohýname sa. Ešte po chalanoch vykrikuje nejaký opitý úradník v obleku a niečo od nich chce. Odchádzame. Smer Užhorod a Mukačevo. Trochu sa motáme po vidieku, chvíľku aj pršalo. Ukrývame sa pred dažďom pod stromami, nemá význam obliekať nepremoky, bude to len chvíľka. Aspoň oddychujeme, dávame reč s tromi chlapmi, ktorí opravujú mikrobus. Poznajú Tatry, tak máme o čom. Teda máme. Majú. Oni. Po rusky hovorí len Maťo s Peťom. My dvaja sme „povinnú“ ruštinu už nezažili a nepoznáme ani azbuku.:-) Preto na Ukrajine a v Moldavsku sme skoro nemí a veľa toho ani nerozumieme. Prestáva pršať a pokračujeme ďalej. V meste Chust chceme vybrať domorodé hrivny z bankomatu. Tu zaznieva kľúčová myšlienka tohto dňa. Peťo: „Nevyberajte, oni skočia po Eurách ako sme my skočili po markách keď prišli Nemci do Tatier.“ Najprv sa to zvyšku výpravy nepozdáva, ale Peťo to ešte dvakrát zopakuje a my dvaja s Maťom vkladáme karty do peňaženky a sadáme na mašiny a ideme smer kemp Solotvina.

Celú Ukrajinu vedie „kolónu“ Maťo, a ide do kempu ako domov. Na prvý pokus sme v kempe. Zastavujeme a na skútri pribehne k Maťovi nejaký chlapík a pýta sa či sme až teraz prišli?! Nechápeme. Pochopili sme, keď sme prešli sto metrov. Motozraz Solotvina. More domorodých motorkárov a zábavy. Pre tých z vás, ktorí na Ukrajine ešte neboli je tu pár charakteristických znakov tunajších motorkárov. Prilba je zbytočnosť, aj rukavice, aj obuv. Nesvietia nikdy, ani v noci. Ale chodia relatívne pomaly. A najmladší motorkári mali okolo 11 rokov. Malé dievča na skútri. Po motoobhliadke kempu nachádzame ubytovanie v chatke. Za 5 ojro na osobu. Sprcha a ideme „do mesta“ .

Už je dosť neskoro a podľa pokynov hľadáme reštauráciu Diana. Cestou zastavujeme v potravinách kúpiť niečo na večer. Ale Eurá nechcú. Nevadí, inde budú chcieť. Dôjdeme na koniec dediny a vysvietená Diana je zavretá. Cestou späť zastavujeme v malých potravinách, kúpiť pár drobností. Euro accepted. Zatiaľ je to v pohode. Nachádzame druhú reštauráciu Diana.:-) a je otvorená. Ale nechcú eurá. Ani doláre. Chcú hrivny. Peťo, ktorý má nejaké skúsenosti so zmenárenskými službami v minulosti, je šokovaný, že nefunguje trh. Zháňame zmenáreň. Už je tma. Nachádzame zmenáreň a spomíname si, že keď sme hľadali tú prvú Dianu, bola ešte otvorená. Už je „zakryto“. Vraciame sa do otvorenej Diany a skúšame čašníčku presvedčiť aby akceptovala aj ojrá. Krúti hlavou. Vraciame sa do obchodíku, kde sme nakúpili a prosíme pani, aby nám vymenila 20 EUR a sme konečne úspešní. Ideme späť do otvorenej Diany a objednávame. Neviem presne čo, lebo nerozumiem, ale bude to s hranolkami. Cez okno vidíme ako nám robí večeru v garáži na dvojplatničke. Ešte chvíľu posedíme pred chatkou a ideme spať.

Dnes sme prešli 500 kilometov (Peťo s Maťom 430 km).

2.Deň

Ráno vyrážame zo Solotviny, smer Rakhiv. Ideme po ukrajinsko – rumunskom pohraničí. Obdivujeme ukrajinskú verziu geografického stredu európy, dávame kávičku a pokračujeme ďalej. Tankujeme za Rakhivom pri odbočke na dedinku Bohdan. Dnes nás čaká prejazd cez najvyššie pohorie Ukrajiny. Stará vojenská horská cesta, ktorá spája údolie Bielej Tisy a Lazeščiny. Túto trasu už v jednom z cestopisov opisoval Tomáš Hajduch - Awia – mimochodom ďakujeme za pekný tip. Radi by sme prešli cez sedlo pod najvyšším vrchom Ukrajiny Hoverlou (2061 m.n.m.).

Prechádzame cez obec Luhy. Postupne asfalt mizne a začína šotolina. Prichádzame na vrátnicu. Platíme 10 hrivien za osobu a 15 za motorku. Starý pán na vrátnici nám ukazuje mapu a Maťo si ju pre istotu fotí. Vraj sme do dvoch hodín dole. Trochu ma to upokojilo, lebo Awia pisal o 5 hodinách tuším aj s fotením. Keď nám otvárali rampu, prišla zvrchu stará Lada. „To bude v pohode, keď tam prešla aj Lada“, pomyslel som si. Na prvej križovatke ideme doprava, šotolina sa zhoršuje, kamene zväčšujú a po 15 minútach končíme tým, že sa šplháme hore potokom. Aďka vysadá aby sme zvýšili svetlú výšku a aby som mal aspoň akú - takú šancu prejsť potok. S Peťom skonštatujeme, že toto nie je cesta pre Stroma a Transalpa. Bavorák s Maťom nemá problém. Jediný Maťo sa smeje. Aďka kráča smerom dole a my sa pomalinky spúšťame na križovatku. Volíme druhú možnosť.

Po 200 ťažkých metroch je to pohoda, udupané, relatívne suché blato v lese. Stále sme poslední. Maťo s Peťom sa striedajú vpredu. Občas nás počkajú. Terén sa zhoršuje. Občas blato, korene a lístie. Párkrát nás stočilo ale ustáli sme to. Nekonečná cesta hore lesom. Strieda sa kamenie, šotolina a blato. Cesta je široká na jedno auto a je zaseknutá v kopci. Naľavo je priepasť. Aďka v zlom teréne radšej zosadá a ide pešo. Fotíme sa pri malom vodopáde. Stretávame malého snehuliaka, ktorého nám postavili rýchlejší chalani. Keď vidím sedlo Sidlovyna (1537 m.n.m.) som spokojný. Nádherné výhľady na Poloniny. Ešte netuším, že cesta dole bude o dosť horšia. Oddychujeme. Rozprávame sa s rodinkou na štvorkolke. Štyri deti a dvaja dospelí na „jednej“ štvorkolke. Chlapík jazdil motokros a aj na Slovensku, tak máme o čom pokecať. Pokračujeme ďalej. Po pár minútach prichádza šmyk zadného kolesa Stroma a ... pád. Nanešťsastie sme na motorke obaja. Aďka vyberá nohu spod motorky, ale sme obaja v pohode. Chalani sú ďaleko pred nami. Po pár minútach prichádzajú, spoločne dvíhame plne naloženého Stroma, zisťujeme škody a zase odchádzajú. Sadám, neutrál, spojka, štart a ... NIČ. Akurát kontolka neutrálu pomaly hasne. Chalani sa vracajú. Aďka odchádza pešo dopredu, že keď ju doženieme, nasadne v lepšom teréne. My zatiaľ špekulujeme, prečo to nechce štartovať. Po 20 minútach idem po Aďku, aby sa moc nevzdialila. Po asi 4 kilometroch ju vidím na druhej strane sedla, mávam a čakám kým príde. Vysvetľujem jej situáciu a Aďka si sadá ku drevenému prístrešku. Bežím pomôcť Maťovi s Peťom, ktorí sa snažia naštartovať Stroma. Keď k nim dorazím zisťujem, že už je v pohode. Ale medzitým pri manévrovaní okolo padla motorka aj Peťovi a niečo aj prasklo. Strom má len pár škrabanbcov. Sadáme a ideme ďalej. Prechádzame cez ďalšie sedlo a Aďka beží najprv pred nami a neskôr za nami. Nasadá až tesne pred sedlom Holovsheska pod vrchom Petrosu. Kocháme sa posledným výhľadom a tešíme sa na cestu dole. Vyzerá fajn.

Trávnatá cesta, trochu mokrá, ale aj nám dvom sa ide pohodlne. Slnko pomalinky zapadá. Maťo vedie, za ním my a posledný ide Peťo. Aďka zosadá až keď sa Maťovi plní tajný sen a cesta je zasypaná zosunutým snehom. Maťo vykopal stopu na koleso, sadol a ide. Prešiel pomalinky, ale v pohode. Potom idem ja, za výdatnej pomoci chalanov prechádzam. Aďka robí fotodokumentáciu. Posledný ide Peťo, ktorému tiež pomáhame. Sme za snehom. Začína kamenistá cesta, ktorá sa zvažuje strmo dole. Maťo sa púšťa kolmo dole. My len veeelmi silno nadávame, tak ako skoro celý deň a ideme serpentínami vo vyjazdených koľajách. Vchádzame do lesa, zo šotoliny sa stáva blato a zo dňa večer. Cesta je už trochu zarastená, asi tu dlho nik nešiel. Maťo berie Aďku a stráca sa nám. My s Peťom nadávajúc zapadneme v blate. Mokré drevené koly priečne položené v zákrute a pokryté 30 centimetrami blata nás zamestnajú na 15 minút. Transalpa vytiahneme relatívne ľahko, ale Strom v plnke má problém. Jediné, čo ma napadlo bolo nalámať drobné halúzky a nahádzať ich pred a pod koleso. Videl som to na Discovery. Funguje to a sme von. Nasleduje nekonečná cesta dole, Maťo nám už išiel oproti a Aďka, ako inak, uteká dole kopcom pešo. Ja ešte vyskúšam chránič podvozku „alias centrálny stojan“ a zostávam visieť na bruchu na obrovskom kameni. Náraz to bol taký, že otvorená Schuberthka sklapla a batoh som mal skoro na prilbe. Okrem chrániča všetko OK. Dole beriem Aďku a posledných 10 kilometrov po ľahkej šotolinke je už aj potme v pohode. V obchode kupujeme vodu a ubytovávame sa v pohodovom moteli v Lazeščine. Za 5 ojro na osobu. Večera a spánok.

Dnes sme prešli 108 Km. Z toho „do dvoch hodín ste dole“, čo povedal pán na vrátnici, bolo niečo vyše 9 hodín.

3.Deň

Ráno sa balíme a čakáme na sľúbené raňajky v moteli. Nik neprišiel, tak odchádzame a robíme dobre. Prechádzame cez sedlo Jablonica a raňajkujeme v kolibe Oľga. Nádherná koliba, výborné raňajky, zábavný sabaka, ktorý Peťovi nalial džús do kávy. Mierime na ukrajinsko – moldavskú hranicu. Chalani idú rýchlo, ale ja nie som ochotný tak letieť. Prešli okolo policajného auta, nikde nikto, ale kým sme šli okolo my, už tam mával policajt. Ale myslím, že nie na nás. Keby som aj zastavil, my dvaja bez ruštiny by sme tam boli asi doteraz. Nezastavujem. Rýchlo smer hranica.

Nejaké papierovačky, kontrola batožiny a vchádzame na moldavské, nekonečne dlhé a prázdne cesty. Nevidíme takmer nič, lebo cesty sú len tranzitným ťahom a mestá sú od ciest vzdialené. Kvalita ciest výrazne lepšia ako na Ukrajine, dá sa ísť rýchlo. Vchádzame do mesta Edinet, dávame výborný obed a prehodnocujeme trasu. Pôvodne sme chceli Kišinev a Odesu. Po krátkej porade, pri ktorej si všetci pripomenieme prechod cez kontrolované hranice s vypisovaním colných deklarácií sa Odesa odmieta, keďže by sme museli prechádzať dvakrát cez ukrajinsko - moldavskú hranicu a nechceme sa naháňať. Meníme plány, lebo nás dlhé rýchle presuny po moldavskom území nebavia a ideme do mesta Balti na západe Moldavska. Smerom na Rumunsko.

V Balti je problém s ubytovaním, už je skoro tma. Hotel Balti **. 20 ojro za noc na osobu je vcelku dosť a naviac nie sú ochotní akceptovať európsku menu a už vôbec nie platobnú kartu. Vydávame sa hľadať niečo lepšie a motáme sa po Balti. Stretávame dvojicu na Dňepri. Samozrejme bez prilby a bez svetiel. Ale sú milí. Pomáhajú nám hľadať ubytovanie. Po polhodine vozenia sa zisťujeme, že v Balti stojí každá * v hoteli 10 ojro naviac. Vraciame sa do prvého Hotelul Balti. Kamarát z Dňepru nám ukáže zmenáreň, ale je "zakryto". Hľadáme bankomat a ideme do hotela. Má aspoň 40 rokov. Sprcha je riešená ako odbočka od umývadlovej batérie a odtok je na zemi. Ale aspoň máme kde spať. Ideme do mesta skúsiť slávne moldavské víno. Návrat do hotela a spánok.

Dnes sme prešli 355 km.

4.Deň

Dnešný deň začíname skôr ako zvyčajne. Požiarna zbrojnica v susedstve hotela mení službu o 5:00 miestneho času, niečo tam nacvičujú, umývajú autá a štartujú historické hasičské auto. My sa na to nedobrovoľne pozeráme z okna izby. Čo už, aspoň fotím. Po raňajkách vyrážame z Balti. Smer Rumunsko.

Hranica je už relatívne v pohode, ale kontrola batožiny, papierovačky a administratívny poplatok 3 Lei. Zháňame diaľničnú známku a prekvapuje nás výborná angličtina policajtky. Známku nepotrebujeme. Prechádzame cez mestá Iasi a Roman. Cesty sú v európskej kvalite až na jedno špecifikum. Jeden a pol pruhu v jednom smere a jeden a pol pruhu v druhom. Kamión keď ide v pravom pruhu zaberá aj meter z ľavého. Prerušovaná čiara je medzi všetkými pruhmi!!! Keď je zákaz predbiehať, znamená to, že nemôžeme ísť do tretieho a štrvrtého pruhu ale v našich dvoch sa predbieha stále. Šli sme okolo 100-110 km/h všade, aj v meste a kamióny na nás trúbili a predbiehali nás. Divočina. Treba sa maximálne sústrediť. Ideme smerom na mesto Bacan, trochu sa motáme a hľadáme cestu k jazeru Bicaz. Vidíme pravých rumunských kočovníkov. Rýchlo utekáme. Našťastie rýchlejšie ako oni k nám. Nachádzame ubytovanie v hoteli pri jazere. Krásne prostredie, dnes sa nám cesta páčila viac ako v Moldavsku. Ubytovanie, dvojka za 25 ojro. Už aj cena jedla sa podobá na stredoeurópske ceny. Jedlo výborné. Prechádzka, posedenie a spánok.

Dnes sme prešli 320 Km.

5. Deň

Vyrážame po výborných raňajkách. Dnes nás čaká presun cez Rumunsko až do hraničného mesta Satu Mare. Smerom na Vatra Dornei a Sighetu. Užívame si nádhernej kľukatej cesty cez les s minimom áut, ale s o to početnejšími dierami. Ale aj tak cestu hodnotíme veľmi pozitívne. Serpentíny nemajú konca – krásna oddychovka. Vchádzame do Satu Mare a hľadáme ubytovanie. Po hodine nachádzame veľmi pekný motel Cognac pri hlavnej ceste. Za dvojposteľku chcú 38 ojro ale čo už, Rumunsko je už cenovo v Európe. Dávame neskorú večeru, energetický Radler a ideme spať.

Dnes sme prešli 390 Km.

6. Deň

Na mašiny sadáme okolo 9:00 ráno. Zapínam GPS a to nás vyvedie okolo mesta Satu Mare až na rumunsko – maďarské hranice. Ani nezosadáme a pas si pozrú spoločne rumun aj László z Maďarska. Čaká nás rýchly tranzit cez Maďarsko mimo diaľnic. Neskôr obdivujeme nádhernú dedinku Tokaj a vchádzame na Slovensko. Stojíme na pumpe za Košicami a neskôr dávame rozlúčkový obed za Prešovom v Šarišparku. Peťo s Maťom mieria do Tatier a my do Ružomberka.

Dnes sme prešli okolo 490 km. Celkovo 2200 km, za 6 dní, 5 štátov. Zhruba náklady na dvojicu do 400 EUR.

Luky

Maťove zhodnotenie tripu

Tento trip bol pekný svojou prirodzenosťou, vlastne ho nebolo treba ani pripravovať, stačilo len niekoľko slov s kamarátmi a pár tipov od kolegov a z motorkárskych webov.

Výlet motorkou na Ukrajinu určite láka veľa ľudí a ja ju všetkým odporúčam. Je naozaj krásna a má nádhernú prírodu, cestou sme stretli vždy len milých a ochotných ľudí (okrem colníkov...), stabilita bezpečnosti je tam veľmi vysoká. Tým, že najkrajšia časť celého tripu je práve tam, som sa pokúšal všetkých utešovať keď prežívali svoje najťažšie chvíle na vojenskej ceste. Nie vždy to pomohlo, ale bojovali a to bolo vtedy najdôležitejšie. Je mi len ľúto, že si ten krásny kraj nestíhali naplno užívať, ale na druhej strane som rád, že sme zostali kamarátmi. Moldavsko bolo pre mňa svojou infraštruktúrou veľmi atypickou krajinou a aj keď je plné ovocných sadov, zelených polí, viniča a ľudoprázdnych ciest, ku šťastiu mi tu chýbali väčšie kopce. Tých sme sa dočkali opäť až v Rumunsku, to je naopak veľmi hornaté, plné zaujímavostí, jeho hlboké doliny a nekonečne dlhé hrebene pôsobia veľmi tajuplne a človek v nich dokáže dokonale zrelaxovať. Jazdili sme na pohodu, km na deň boli optimálne pre všetkých a myslím, že nám zostalo veľa pekných zážitkov. Ďakujem Peťovi, Lukymu a Aďke za pekný spoločný trip, ako aj za tento článok a určite s vami pôjdem rád aj na ďalší výlet.

Maťo