RUMUNSKO 2009 – Po stopách Rally Central Europe 2/2

Adam story

Ráno nám najdrzejšia z drzých jalovíc ukradne zásobu zeleniny, požerie iba rajčiny a papriku necháva pre statnú matku. Po utŕženej bitke urazene osiera pľac pred vlečkou.

Adam je pripravený jazdiť s nami, teší sa ako malé dieťa. Znovu cez dedinu, kameňolomy, serpentíny až do Izvoare. Tam sa napájame na včerajšiu relly trať. teraz púšťam Slava vpred, na križovatkách bude čakať aby som určil správny smer. Na konci poľany nesprávne chápe môj povel a preto nechcene dávame 20 km k Desesti a späť. Nevadí. Konečne ideme po správnej trati. Adam jazdí rýchlo a s prehľadom po Poiana Soarelui. Kritické úseky zvláda brilantne. Jazdím tesne za ním aby som v prípade problémov mohol rýchlo zasiahnuť. Ale problémy prichádzajú na najbanálnejšom úseku. Adam vchádza do priemernej prehľadnej zákruty, primeranou rýchlosťou, napriek tomu z nej vyletí. Tesne minie skalu aj peň a pristáva v blate. Vyplašené čierne žaby odskočia a syn signalizuje vztýčeným palcom O.K. Preto ho najprv fotím, potom vyťahujem Hondu. No úplne v poriadku nie je. Má narazené bedro, asi natiahnuté úpony v zápästí a silne pokrčené ego. Zakrýva slzy, bandážujem mu ruku a po prestávke opatrne pokračujeme.

Nasleduje prechod hlbokým údolím (ktoré sme včera nemohli nájsť) smerom k druhej planine. Omamne vonia živica a syn otrasený z pádu jazdí pomaly. Som naplašený viac ako on, otcovia pochopia. Vynárame sa na otvorenom priestranstve, cesty vidieť doďaleka. Ticho sa skláňame pred Matkou Prírodou. Krása nad krásu. Rozľahlá trávnatá plošina s množstvom bočných údolí, s potokmi, bralami a remízkami. Volíme rýchlu cestu po vrstevnici, potom kus cez les na rázcestie. Skúšame prejazd na Poiana Brazirol (brána k ďalšej planine), no balvanová otravná cesta je hnus. Otáčame a pokračujeme až na koniec planiny s rozlohou 75 km2. Po dosiahnutí horárne v lese musíme otočiť, syn sa dožaduje návštevy Ignisu. Už získal pôvodnú istotu a ťahá za plyn, radosť pozrieť. Presun je dlhý a endurácky hodnotný. Po cestách-necestách ideme po druhý raz, preto istota a uvoľnenosť sprevádzajú jazdu. Adam zvláda aj exponovaný mnohokilometrový záverečný úsek bravúrne a dávame vrcholovú fotku.

Klasický návrat po ranných trasách, povinné zhodnotenie na mape pri kostole a šup do tábora. Lubo s Ivanom nás kráľovsky hostia, nasleduje údržba a riešime výjazdy okolo bivaku. Na 450-ku nasadá Lubo (nejazdil 15 rokov) a ukážková enduri-trialová jazda ohuruje divákov. Pán motorkár! Verím, že o rok nebude sluhom, ale jazdcom našej rely. Slavo na záver dňa predvedie salto vzad, tlieskame cirkusovému číslu a do noci sa hostíme. Dnes 150 km, čisto terén 110, obdiv Adamovi. A to my s Adamom asi 90% tratí stojíme v stupačkách, Slavo na ostron endure možno 20%. Napriek vínovým obkladom syn trpí miernymi bolesťami ruky.

Safari

Chýbal by nám kravský zážitok na začiatku dňa, ale miestny zverinec nesklamal. Pretierajúc oči sledujem tancujúcu jalovicu s igelitkou natiahnutou na hlave. Slivky chutia nielen nám, preto sa obslúžila priamo z vlečky. Po odstránení okrasy z jej hlavy žerie vypadnuté plody.

Adam dostáva za úlohu 15 minút jazdiť okolo tábora, aby bola jasná jeho spôsobilosť na dnešný výjazd. Po splnení podmienky je vpustený do kolektívu. Kravy prevrátili guláš a šlohli uhorky, môžeme vyraziť. Najprv skúšame nájsť skratku podľa GPS do sedla pod Ignis, no končíme v nezjazdnom teréne a cesta končí. Som rád že otáčame, táto časť bola objektívne nebezpečná. Počas presunu po serpentínach jazdí Adam veľmi pomaly, bolí ho ruka. Na zmámych tratiach mierne zrýchľuje. Prejdeme takto na začiatok poľany. Našťastie kus nižšie v údolí som zazrel rásť Deväťsil. Onedlho sa vraciam s náručou bylín na nosiči KTM, drvím ich medzi kameňmi na kašu a uväzujem pod bandáž na synove zápästie. Zabralo to, do večera jazdí bez problémov. Dnes sa poberáme stredom obrej planiny, pri moste (je známy zo záberov RCE rely) zatočíme na trialovú cestu. Z bočného údolia sa majestátne trúsi stádo 100 byvolov a 100 koní. Pomiešané spolu postupujú zelenou pastvinou. Zostávame stáť a v úžase pozorujeme prírodné divadlo. Romantika hraničiaca s gýčom.

Na trávnatý hrebeň na obzore sa vytrepeme pomaly – stále balvany skryté v tráve. Ideme ešte kus ďalej, no jazda iba na jednotke mojej mašine neprospieva. Pri návrate opäť dlho stojíme v strede stáda a fotíme. Dvaja pastieri odháňajú bitkárskeho byvola, potom brodmi hopkáme po balvanoch k mostu. Tu absolvuje Slavo bláznivý výjazd a zjazd. Dakarskými serpentínami sa prepravíme na začiatok planiny, zatočíme vpravo a po včerajšej trase sa snažíme dostať okolo horárne čo najďalej. Cesta vedie divokou dolinou popod tretiu planinu, kam sa nevieme domotať (o rok určite). Končíme pri lesnom závale kúsok od Ukrajinských hraníc. Už hore na planine počas návratu sa na trávnej ceste k nám pripája stádo divých koní a dlho cvála súbežne s nami úplne blízko (ideme cca 60 a stíhajú).

Koniec okoreníme návštevou salaša pri Izvoare, kde sme včera videli šteniatka ovčiarskych psov. Chceme jedno kúpiť a prepašovať na Slovensko, no bača je ešte na paši. S dlhým nosom sa vraciame po 150 km „domov“. Pri tábore musím absolvovať niekoľko strmých výjazdov s Adamom ako dôkaz, že nepatrím do domova dôchodcov. Večerné vozenie v Slavovej spoločnosti trvá synovi asi hodinu ( neuveriteľné, po 110 km v stupačkách ešte vládze) a vraj riešili kadejaké trialové terény. Ja pomaly balím a chystám veci na zajtrajší návrat.

Rumunské dovidenia

V noci počas hostiny podvedome vnímam akési tiene pri kríkoch, aj tým smerom svietim od vatry, ale viac im nevenujem pozornosť. Okolo polnoci prihučí džíp, absolvuje šialenú strminu a zastavuje pri nás. Slavo sa chce s ožratými chlapmi odfotiť, ale nevie nájsť foťák v aute odstavenom 5 metrov od ohniska. Zisťuje aj stratu iných vecí. V našom spal Adam, preto ostalo nájazdu ušetrené. Ráno múdrejšie večera, ulíham spať a pred svitaním idem na lov. Čo ak vyrušený zlodej príde ráno pre skrytú korisť? Mal som pravdu, v kríkoch je poskladaná komplet Slavova motorkárska výstroj. Nenašli sme akurát kľúče od džípu a mojej KTM a Slavov foťák. Veľmi ma celá udalosť mrzí, pretože miestni evidentne nie sú príslušníci cigánsko – rumunských zlodejov, o ktorých ide chýr po svete. A tak o desiatej sadám s Adamom do auta, veziem ho cez Maďarsko až za Miškolc k našim hraniciam, oproti ide zo Slovenska Tóno. Tam syna vymieňam za náhradné kľúče, prehodím pár slov s tretím z bratov Tónom a sám sa vraciam späť. O pol deviatej večer nakladáme v tábore. Syn je už doma.

No Slavo cez deň nezaháľal, v dedine objavil džíp zo včerajšej noci a s manželkou majiteľa sa dal do reči (cez telefón tlmočil rumunský Slovák). Najprv nechce veriť, že v ich dedine so silne veriacim obyvateľstvom, kde sa nekradne sa mohlo niečo podobné stať. Nakoniec sa rozhorčená otáča a asi koná. Nič si od toho nesľubujeme, lebo už som naspäť a je večer. Ale dedinka je primalá a morálna búrka priveľká na to, aby sa nič nestalo. Asi o hodinu sa štverá do kopca prieskumný moped, potom vidíme oproti hviezdnemu nebu stúpať hore štvoricu adolescentov. O desiatej pri odchode uvidel Lubo na plochom kameni pri výjazde položené kľúče od auta a motorky. Vášne opadli, odpúšťame Rumunsku hriechy a ideme domov. Cestou konštatujeme, že v našej rodnej dedine by partiu Nemcov kempujúcich nadivoko na pažiti určite ozbíjali hneď v prvú noc. Lákadlo ľahkého získania výstroje od nás bolo asi pre mládencov priveľké. Mám v pamäti, ako sme pred rokmi závideli západniarom ich vybavenie a stroje!

Prevediem kolónu nočným Maďarskom, na našich hraniciach konečne spočiniem na sedadle spolujazdca a ráno vykladáme doma.

Zhodnotenie

Napriek incidentu sme boli z výletu nadšení. Milí ľudkovia, krajina (aj odpočívadlá a táboriská) bez odpadkov a dediny kde zastal čas nám dali zabudnúť na náš každodenný zhon. Tu plynie čas inak.

Pre našinca nepochopiteľné možnosti jazdenia po horských cestách v prostredí Karpát sú proste jedinečné. Pri rešpektovaní základných pravidiel slušnosti sme sa bez problémov vozili po národnom parku!!! Ľudoprázdne horské planiny nazývané „poiana“ sú stvorené na off dobrodružstvo. Kempovať možno kdekoľvek aj na území NP. Počas vyše 300 km na horských off cestách sme nestretli jedinú motorku. Iba 2 džípy Rakušákov, 2 rumunské štvorkolky a niekoľko Dácií a nákladiakov s drevom. Inak len pasúce sa stáda.

V druhý deň nás napríklad na šotoline púšťa pred seba motorizovaná hliadka akejsi horskej milície, neskôr nám v lese máva skupina policajtov na aute s majákom. S každým sa zdravíme, tak ako to bolo pred 30-timi rokmi v mojom detstve.

Obchody, reštiky, ceny podobne ako u nás. Benzín kvalitný, cesty dobré. Aj GPS mapy pomerne presné.

Po horských cestách môže jazdiť všetko od GS-ka po trialové mašiny. Podmienkou je obutie aspoň TKC80 alebo Karoo2, hliníkový kryt motora a GPS. Bez neho v rozľahlých horách ľahko zablúdite.

Ciest na jazdenie je v Rumunsku toľko, že tam možno každoročne objaviť novú oblasť pri osobnom spoznávaní krajiny. Sever a juh Rumunska sa zrejme líšia ako sever a juh Talianska. Relatívne rýchlo dostupná oblasť nad Baia Mare poskytuje dosť možností na týždňové bláznenie na endure. Hlavne jazda bez hrozby represií je očarujúca a preto určite na ňu nezabudneme! Stačí zamykať autá a ostanú iba super spomienky...