Veľký alpský porovnávací test - 2. časť - Ľahké turistické intermezzo

Takže tu máme dvojicu naozaj proti sebe nasmerovaných cestovných endúr. V pravom rohu stojí koncepčne najstarší bike nášho testu, v minulosti nemeckými moto novinármi titulovaný "Kráľ Álp", obľúbený Suzuki DL 650 V-Strom. Oproti nemu 700 kubíkový, enduráckejšie zameraný Honda TransAlp vo farbách, ktoré majú pripomenúť slávnu AfricuTwin.

3, 2, 1, BOJ!

Do výpadu sa ženie Strom. Svoj útok zakladá na pohodlnom posede, ktorým hýčka svojho pilota a kapotážou hodnou biku o číslo väčšieho. To všetko poháňa motor s neuveriteľne lineárnym priebehom a slušným rozsahom otáčok. Treba len točiť až do červeného. Veľkosti stroja zodpovedá aj prístrojovka ako z auta.

Transalp naopak všetko zakladá na štíhlej stavbe a sviežom vzhľade. Motor má viac dvojvalcový prejav a zvuk. Útok Stroma odráža rýchlym vyhýbacím manévrom do série alpských zákrut. Podvozok TransAlpa je verný tradícií a stále je v ňom cítiť endurácke korene, predok trochu mäkký, pripravený aj na väčšie nerovnosti. Zákruty však zvláda bravúrne a sekunduje mu pekný záťah dvojvalca a brzdy, ktoré bez zbytočných slov odvádzajú svoju prácu.

Strom sa púšťa do zákrut po hlave, ale s chladnokrvnosťou profíka. Do zákrut nepadá, ale netreba ho ani prosiť. Jazdec s minimálnym úsilím smeruje Stroma tam kam chce a on počúva na slovo. Istú dávku kritiky vznášam na brzdy. Pri častom striedaní motoriek bol vždy na Strome pocit, akoby tam ani neboli. Páčka má dosť dlhú dráhu, kým sa začne niečo diať. Potom sa dostavuje brzdný účinok, spolu s ponorom prednej vidlice. Motoricky je Strom oveľa točivejší ako TransAlp a motor nezaprie svoje korene v športovom naháči. Na druhej strane pri jazde vo dvojici a potrebe svižnejšieho obiehacieho manévru treba tento motor žmýkať ako citrón.

Po prvom kole na asfalte sa naši bojovníci vydávajú aj trochu off-road. TransAlp je na to trochu viac pripravený vypletanými kolesami a ochranou spodku na čo Strom potrebuje doplnky. Obaja ale nedovolia svojmu jazdcovi jazdu v stupačkách, volant je príliš nízko. V teréne na Strome prekáža rozmerná kapotáž vo výhľade ale inak je to v podstate znovu vyrovnaný súboj.

Rozhodca (zákazník) v tomto zápase má naozaj ťažkú úlohu. Postupne pripisuje body každému bojovníkovi a je to neustále vyrovnané. V záverečnom rozstrele rozhodne asi sympatia k značke, off-road ambície jazdca a pohodlie pre posádku...

Suzuki DL650 V-strom

Som človek, čo dá na prvý dojem a ten mu väčšinou vyjde. Pri V-strome to ale až taká pravda zase nebola.
Hneď pri prvom zvezení som bol príjemne prekvapený. Najstaršia motorka z testovanej šestice, ale aj tak sa správa v zákrutách krásne neutrálne a aj napriek svojej veľkosti sa ovláda jednoducho a s prehľadom. Motor je krásne točivý s hladkým priebehom, čo prispieva k cestovnému komfortu, prevodovka má krátky jemný chod a posed aj ochrana pred vetrom je naozaj vynikajúca. Toľko prvý dojem. Pri priamom porovnaní s Transalpom sa totiž na „malom” stromčeku objavili muchy, ktoré s postupom víkendu len rástli...

Zo všetkého najskôr sa mi prestala páčiť samotná veľkosť Stromu. Je veľký skoro ako moje Varadero a mňa osobne zbytočná veľkosť tak trochu obťažuje. Omnoho sympatickejší mi je Transalp so svojou štíhlou stavbou bez toho, aby utrpela úroveň ochrany pred vetrom a dažďom. Strom sa nemôže pochváliť podvozkom, ktorý je na môj vkus mäkký a húpavý. K hodnoteniu bŕzd pomohlo aspoň ABS, ktoré bežne zapínalo pri brzdení zadnou a čo sa týka podvozku, asi by to chcelo pritvrdiť prednú vidlicu, ale že by to nejako výrazne pomohlo sa mi tiež nechce veriť. A nakoniec, čo sa týka toho priebehu motora – má síce hladký priebeh, ale subjektívne je slabý a pri ostrejšej jazde má s mackom už trochu problémy.

K hodnoteniu déelka ale pomohla jeho obratnosť v nízkych rýchlostiach a najmenší polomer otáčania. Nakoniec hodnotím V-Stroma ako veľmi pohodlnú a príjemnú motorku, ktorá dokáže splniť všetky cestovateľské ambície, ale do zákrut by som ho radšej nebral.

Honda XL700V Transalp

Transalp je na jednej strane cestovateľská legenda a jednak, aj cez mnohé inovácie, ktoré sa na nej objavili minulý rok, disponuje predpotopným dvojkolískovým oceľovým rámom, kyvkou z oceľového profilu, stupačkami spred dvadsiatich rokov, zlatými ráfikmi z osemdesiatych rokov a centrálnym stojanom pre istotu nedisponuje vôbec. Načo, veď sa dá dokúpiť ako originálne príslušenstvo...

Stačilo ale zopár jázd a môj kritický pohľad na Transalpa sa radikálne zmenil. Príjemná jazdná poloha a štíhla stavba sa postarali o to, že som sa na motorke cítil od začiatku veľmi príjemne a neunavil som sa ani po niekoľkohodinovej jazde. Ochrana pred vetrom od kolien až po hlavu je na veľkosť motorky až neuveriteľná aj keď treba pripomenúť, že motorka disponovala vyšším štítom ako doplnkovou výbavou. Do zákrut sa Transalp nakláňa krásne aj keď dedičstvo endúr sa na ňom podpísalo miernym padaním do zákrut.

Motor je cítiť, jeho priebeh má príjemný spodok a na rozdiel od V-stroma presne viem, kedy mám preradiť. Podvozok je dostatočne pevný a čitateľný, brzdy aj napriek malým kotúčom prekvapivo účinné, prevodovka presná, až na to, že z vytočenej jednotky tam dvojka padá celkom ťažko a väčšinou klasicky skončí na neutrále.

Oproti V-stromu som sa na Transalpe dosť bavil a pocit perfektného ovládania motorky to len znásobil – žiadny strach, len maximálna kontrola. Keď vezmem do úvahy jej cenu, pre mňa je Honda XL700V Transalp ideálna motorka pre výlet do Álp a jasný víťaz tohto testu.

Od malých naháčov sme sa dostali ku kategórii, ktorá má k turistike bližšie. Ako je to pri každom zameraní motorky, aj tu musíme akceptovať obmedzenia, aby sme si mohli užívať výhody. Všetko sa nám to tu točí okolo pohodlia. Či už hovoríme o mäkkom sedadle, nedevastujúcom posede, "ľahkosti" motorky v zákrutách, podvozku, aerodynamike alebo v neposlednom rade výbave motorky.

Toto bolo aj mojim kritériom pri porovnaní našich cestovných "dvojbuchov". Rozpisovať všetko ku každej motorke mi príde zbytočné, pretože ani jedna z nich nie je principiálne zlá. Ale buďme konkrétni. Moje rozhodnutie neovplyvnil ani posed ani sedadlo, pretože tu som nezaregistoval problém ani u jednej z cestovateliek. Kľúčovým bola zbytočná mohutnosť Stroma, ktorá vytvárala celkový pocit z jazdy. V tomto smere sa mi jednoznačne viac páčila subtílnejšia postava Transalpa. Tak isto dynamický prejav motora a tým aj celej mašiny bol u Hondy prijateľnejší. Na výlet do Álp je Transalp vhodnejšie vybavený aj svojimi vypletanými kolesami a obutím, ktoré dovolia absolvovať nielen "Classic" ale aj "Enduro" verziu výjazdu. Jazdec nie je obmedzený vo výbere trasy a táto výhoda je ďalším z plusov pre TA-čko. Súboj o brzdy Strom prehral a tým pádom tu máme víťaza dvojice. Čo by som však isto bral zo Suzuki je nastaviteľný predný štít, predsa len, pohodlie je pohodlie.

Na tomto mieste si dovolím pripomenúť aj ostatné doplnky, ktorými bol Transalp vybavený, a ktoré cestovanie spríjemnia. Mali sme tu namontované vyhrievané gripy a navigáciu, ktorá je pri rýchlych presunoch neznámou krajinou na nezaplatenie. Samozrejme je možné tieto vychytávky nahodiť aj na Stroma, preto ich absenciu neberiem pri hodnotení do úvahy. Z vlastných skúseností však vrelo odporúčam aspoň tie vyhrievané gripy.

Transalp bol mojim papierovým víťazom a musím povedať, že nesklamal, ale celkovo sa však umiestnil "až" na druhej, priečke. Prečo, o tom neskôr.

Suzuki DL 650 V-Strom

Počas „Alpského testu“ som najčastejšie sedlal motocykel, ktorý bol podobný ročník ako ja. Čím starší, tým lepší, ako víno. Je fakt, že na Strome by sme veľmi ťažko hľadali posledné výdobytky techniky. Na trhu je už nejaký ten piatok. Keď som sa dozvedel, že bude môj spoločník v teste, celkom som sa potešil. Tisícka, môže byť. Mohla byť. Emisie zrušili tisícku, a tak vo výrobnom programe zostala šesťstopäťdesiatka. Hovorím si dobre, motor z SV-éčka má pár koní. Lenže v Strome to ešte trocha prispôsobili finálnemu záujemcovi. Zobrali kone, prispôsobili ergonóniu, s dizajnom radšej nehýbali – aby si ho zákazník náhodou s niečím nepomýlil a urobili dobrú cenu – to akože v Suzuki.

Večer som si ho okukol pred garážou – priviezol mi ho Cacao. Ráno sme začali nakladať a – pršalo. V namontovanom topcase boli veci v bezpečí. Na sedadle spolujazdca bol lodný vak – aj ten ušiel. Ale čo jazdec bez dáždovky? Na moje prekvapenie, aj v naozaj solídnom daždi bola horná časť tela relatívne dobre chránená za vysokým plexi štítom. Bez skúsenosti s dažďom by najskôr dostal kritiku za nie príliš vydarený dizajn. Ale teraz som si ho naozaj pochvaľoval. Čakal som, že sa ozve voda v čižmách. Boli kúpené v akcii, tak čo by od nich človek čakal? Namiesto mokrých nôh ma prekvapil mokrý rozkrok. A nemali v tom prsty naše stopárky. To voda obtekajúca kapotáž a nádrž jednoducho pokračovala vo svojej ceste. Nemilé. Asi by pomohlo lepšie oblečenie...

Obuté Bridgestone pneu na vode nesklamali. Tak ako neskôr na suchu. So Stromom sa nepreteká, ale cestuje a tomu zodpovedajú aj pneumatiky.

Motor so svojimi 65 koníkmi nie je to najvýkonnejšie vo svojej kategórii. Pred pár rokmi to stačilo na víťazstvo v Alpskom teste nemeckých kolegov. Ale čas nezastavíš. S jednou osobou sa to ešte ako tak dalo, ale s dvomi – asi by to bolo horšie. Nemal som našťastie možnosť takejto skúsenosti.

Krúťak zaberal pekne odspodu, ale ako vieme – objem ničím nenahradíš. Pri predbiehaní sa nemôžeme spoľahnúť iba na výkon. Občas bolo treba zapojiť viacej zmyslov – porovnať moju rýchlosť, rýchlosť auta, ktoré chcem predbehnúť a rýchlosť auta, ktoré prichádza oproti. Potom zaľahnúť za kapotáž, podradiť (občas aj o dva) a naplno pootočiť pravým zápästím. V tejto situácii Strom málokedy sklame, ale adrenalín je blízko...

Brzdy, na rozdiel od motora, zaberajú výrazne lepšie. Pekne potiahnuť za páčku, v prípade nebezpečenstva ešte trocha viacej a je to. Alebo zabrať ešte viacej a nechať to na ABS. Strom sa však správa tak rozvážne, že ABS-ko mi cvaklo iba pár krát, aj to pri dobrzďovaní zadnou brzdou na horšom povrchu.

Veľkým kladom je uvoľnená jazdecká pozícia. Ruky niekde okolo vodorovnej polohy, na sedadle dostatok miesta, ale hlavne nohy som nemal zalomené ako na superšporte. Pri mojich 190 cm som si to naozaj vážil. A videl som, že nielen ja. Našlo sa pár cestovateľov s vyššou telesnou schránkou, ktorí sedlali Stromov.

Pri jazdení v skupine som ju väčšinou uzatváral. „To najlepšie (najstaršie) na koniec“. Zlomyseľne by sa dalo povedať, že aj to „najpomalšie“. Vieme kam V-Strom patrí, ale pri svižnej turistickej jazde sa naozaj nestratí. „Koleno“ s ním dáva asi málokto. V prvom rade by to bolo dobré prezuť, ale načo? Strom je cestovateľ, nie športovec.

Pre mňa bol Strom v Alpách veľmi príjemným spoločníkom.

Strom vs. Transalp

Najbližším konkurentom Suzuki bol samozrejme Transalp. Motorka podobnej koncepcie, hlavne čo sa týka motora a zamerania. Rozdiel medzi hliníkovým a kovovým rámom, tak isto ako medzi liatymi a vypletanými kolesami pri bežnej jazde nie je možné rozoznať. Motor na Transalpe sa mi subjektívne zdal výkonnejší (hoci to nepotvrdili merania na brzde) a podvozok agilnejší, aj keď Transalp je iba o 11 kilogramov ľahší (oficiálne udávaná pohotovostná hmotnosť). V prospech Hondy možno hovorí sviežejší dizajn a podstatne neskoršie uvedenie na trh ako pri Suzuki. Dvojica má svojho víťaza, ale nie porazeného...