Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 1038 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk choppermania.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 2573
Áno, bolo to v pohode: 48% (1234)
Nie, bolo to ďaleko za: 52% (1339)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (7 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (17)  [Verzia pre tlač] Tlač

Grécko 2009 alebo nechcené potulky po okolitých štátoch.

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 09.01.2010 Autor: heso
Čitatelia: 5695 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Skoro každý rok chodievame s mojou polovičkou na nejakú tu motodovolenku, či už nejaké tie „klasické“ motodestinácie ako je Chorvátsko, Taliansko alebo víkendovky v Rakúsku, Česku a pod.
Tento rok padla voľba na trošku vzdialenejšie Grécko.Tento cestopis bude skôr popis cesty tam a späť plus nejaké tie malé poznatky.

Destinácia bola daná na Chalchidiki mestečko Ouranopoli. Cesta bola naplánovaná na cca 3 dni tam, 12 dní pobytu a 5-6 dní cesta späť cez Albánsko, po Chorvátskom pobreží domov. Ale ako sa vravieva, človek mieni... Ubytko bolo zarezervované od pondelka, tým pádom nám bohate stačilo vyraziť v sobotu doobeda, keďže na prvý deň bol iba prejazd Maďarskom po diaľniciach, a ubytko niekde v Belehrade. Sobota ráno bola klasicky hektická – rýchle balenie, poistenie a ďalších milión vecí ktoré sa „nedali” urobiť predtým.

Prejazd Maďarskom až na neskutočnú zápchu v Budapešti prebiehal v pohode, ale keďže sme sa presúvali na motorke, tak sme to neriešili. Neviem či má zmysel sa vyjadrovať k plateniu v eurách na čerpačkách, lebo na každej pumpe som za rovnaký účet platil inú často prehnanú sumu. V každom prípade, nabudúce budem určite meniť forinty. No a to sme sa už pomaličky blížili na Maďarsko-Srbské hranice kde nás čakal ŠOK. Priateľka mala neplatný pas a tým pádom nás nemohli pustiť do krajiny. A plánovaná cesta cez Srbsko a Macedónsko nebola možná. Tak nás teda ujo colník pekne otočil a poslal domov. Sadli sme teda na najbližšiu pumpu a dumali čo a ako ďalej. Keďže sme v tej úžasnej európskej únii, prichádzal ešte v úvahy prejazd Rumunskom a Bulharskom. Tma pomaličky ale isto padala a my sme sa valili veľkou neznámou cez územie Rumunska. Prvú noc sme prespali v mestečku Arad „neďaleko” hraníc. Hotel mal strážené parkovisko a v cene 30 euro za 2 osoby boli dokonca aj raňajky. Druhý deň ráno sme sa vydali na neznámu cestu smer Arad – Timisoara – Lugoj – Caransebes – Drobeta Turnu Severin – až po hraničný prechod Vidin – Calafat, ktorý je mimochodom rieka, ktorá rozdeľuje tieto dva štáty.

Cestovná rýchlosť bola cca 80 km/h, aby sme mohli aspoň ako-tak spoznávať kúsok tejto krajiny aj keď iba zo sedla na motorke. Na hraniciach sme si fajnovo počkali asi 2 a pol hodiny na niečo ako trajekt. Skôr mi to pripomínalo kompu v Dobrohošti.

Pôvodne sme mali v pláne prespať niekde v Sofii, ale kvôli zdržaniu na hraniciach sme spali v mestečku Montana asi 120 km pred Sofiou. Hotel opäť s parkoviskom vo dvore + raňajky 30 euro. To už sme sa zobudili do krásneho rána a čakala nás posledná etapa do cca 500 kilometrov vzdialeného Ouranopoli.

Cestou do Sofie bolo 120 kilometrov horských ciest a’la Baba, takže som mal hneď krásne ráno. V Sofii taká zápcha že ani motorka nepomohla, teplota asi 40 stupňov, takže hor sa na hulváta po chodníkoch čo najrýchlejšie preč. Zbytok cesty už bol bez problémov. Cesty sú veľmi kvalitné či už v Rumunsku, Bulharsku alebo aj na severe Grécka. V spomínanom Grecku sme toho moc nepojazdili, až na nejaké to okolie, po pobreží a pod. Pomaly ale isto sa však blížil termín odjazdu a mne vŕtala v hlave otázka ako domov, keďže plánované Chorvátsko kvôli pasu nebolo možné. Voľba padla na trajekt na juh Talianska a po pobreží domov. Tak teda hor sa na obed do Thessalonik a poobede do 350 kilometrov vzdialeného prístavného mesta Igoumenitsa. Diaľničný úsek medzi týmito dvomi mestami bol podľa mňa nedávno postavený alebo zrekonštruovaný, lebo taká kvalitka sa teda nevidí. Krásne kľukaté diaľnice, nový asfalt, minimum áut – čo si môže motorkár viac priať? Cesta nás doviedla priamo do prístavu, kde sme na mieste zakúpili lístky, na nočný trajekt do Bari. Okolo druhej ráno sme sa konečne nalodili a vydali sa na najhoršiu časť celej dovolenky. Na tej lodičke bolo asi milión ľudí, ale málo miesta na spanie a keďže my sme boli už druhá zastávka, tak väčšina miest na spanie bola obsadená. Ono stačí na noc spacák a ste vybavený, ale to ja som nevedel. Tak sme sa okolo tretej nadránom uložili vonku na deku. Samozrejme na otvorenom mori zima jak v Rusku, deka ani motobundy nestačili, tak nasledoval presun do útrob trajektu. Tam sa spalo hlava-nehlava, kade-tade po uličkách, na schodoch, na bare... No všade. Voľné miesto? Hahahaha! Nakoniec som našiel lukratívny flek pri nejakých bočných dverách, vedľa steny za ktorou bol hlavný motor. Kvalitka, čo budem písať. Raz teplo, raz zima, všade kopa Bulharov, Rumunov – romantika jak z filmu. Nevadí, 3 hodinky spánku musia stačiť.

V Taliansku nás o desiatej ráno čakalo slniečko ktoré tlačilo ortuť na úctyhodnú úroveň 41 stupňov, takže po celom dni cestovania, luxusnej noci na trajekte krásne vyhliadky na ďalší deň jazdy. O jednej poobede sme to už vzdali a zaparkovali na nejakej pláži, lebo na diaľniciach bola premávka hustejšia ako v podzemných garážach Auparku cez víkend, o teplote nehovoriac. Po necelých 350 kilometroch sme to vzdali úplne a ubytovali sa v prímorskom mestečku Pedaso, v malom hotelíku na pláži za 30 euro za izbu. Kompletne vyčerpaný sme padli do postele a v sekunde zalomili. Ja som dokonca dostal prvý krát v živote v noci kŕče do nohy takže sme mali už naozaj dosť. Ráno konečne po dvoch dňoch sprcha a nejaká ta hygiena. :-D Aby toho nebolo málo, tak aj druhý deň slniečko pieklo jak zmyslov zbavené a plný „radosti” sme sa teda opäť vydali ukrajovať ďalšie kilometre. Presnejšie cca 690 cez Anconu, Bolognu, Padovu, Veneziu kde sme samozrejme museli dať obed. Sa, myslím, patrí keď už človek ide okolo, aspoň nakuknúť. No a ďalej cez Udine až do malebného mestečka Gemona del Friuli, kde sme sa ubytovali v kempe pod horami, za netradičných 30 euro/noc. :-D Ráno sme sa vydali na poslednú tentoraz spiatočnú etapu do Bratislavy. To nás čakalo už „iba” 550 kilometrov. Cesta ubiehala pomaličky, ale aspoň sa na rozdiel od Talianska dalo konečne na čo pozerať.

Zhrnutie 7 dní cesty – 3500 km. Spotreba - dvaja „dospelí“, 3 veľké kufre, tankvak + 1100 objem – úctyhodných 6,5 l / 100 km. Výbava – jeden defektsprej, 1 mazač, 1 čistič, 1 liter oleja + nejaký ten imbusák. Motorka išla bez jedinej chybičky, spapala asi 8 dcl oleja a mrte benzínu. Poplatky za diaľnice v Maďarsku sú asi 5-6 Euro, Rumunsko, Bulharsko a Grécko sú pre moto zadarmo, resp. ja som neplatil nič. Taliansko si vypýta aj za tie 3 krajiny – mňa vysiel prejazd na 65 euro, čo sme spolu zaplatili na mýtniciach. Si ma možno pomýlili s autobusom... No a rakúska diaľničná nálepka stoji tuším niečo okolo 6 Euro. Benzín stál všade plus-mínus rovnako. Ubytovanie v penziónoch, hotelíkoch cca 30 euro za izbu. Posádka: ja + priateľka. Motorka: Kawasaki Zephyr 1100, r.v. 1992.

Pridané: 09.01.2010 Autor: heso pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (7 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (17)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria