Ako Hondy na prázdniny išli – Alpy 1/2 2/2

Otec, alebo milenec?

Byť v Dolomitoch a iba cez nich preletieť by bol vážny turistický hriech. Aj recepčný v kempe sa mení z nevrlého Nemca na príjemného Taliana, keď sa dozvedá, že neodchádzame, ale ideme pojazdiť po horách.
Znova musíme prejsť naprieč celou Cortinou, ráno nepomerne kľudnejšou. Jej rast naštartovali zimné olympijské hry v roku 1956, ktoré zmenili malé horské stredisko na alpské veľkomesto. Odvtedy v ňom počet turistov niekoľkonásobne prevyšuje počet stálych obyvateľov.

Samotné mesto je spleťou ostrých zákrut a stúpaní. Včera, pri príjazde z východu dostali v strmom klesaní zabrať brzdy. Dnes pre zmenu stúpame strmými serpentínami na západ a po desiatich minútach mame celé mesto pod sebou ako na dlani. Úplne slobodní a bez pevného cieľa sa pokúsime len tak naľahko zjazdiť priesmyky v okolí Marmolety, západne od Cortiny.

Okruh začína v mestečku Pocul, za ktorým zdolávame stúpanie do Passo Giau (2236 m.n.m.). Je to poznať, že všetka batožina zostala dole. Transalp, naložený výbavou na tri týždne, má v ostrých vracákoch tendenciu padať do zákrut. Prázdny sa správa o poznanie lepšie. Odľahčený motor rovnako nevie čo so sebou a tak sa ani nenazdám a na konci stúpania som sám. Nevadí, do priesmyku vedie len jedna cesta. Skupina sa nemá kde stratiť.

Neviem či je to horským vzduchom, alebo slabými raňajkami, ale mužstvo dostáva uprostred tej krásy hlad. Schádzame preto do Caprile, kde odbočujeme na cestu č.203. Po štyroch kilometroch sme na námestí rekreačného Alleghe, na brehu rovnomenného jazera. Je čas na pravú taliansku pizzu, aj keď v tomto kraji ešte nie je také isté, že narazíte vždy na Taliana. Ale pizza bola chutná.

Najedení a oddýchnutí, zdalo by sa, že nikomu nič nechýba. Len dcéra je akási posmutnela. Vraj sa moc flákame. Či by nemohla ísť prvá. V eufórii plného žalúdka sa dám nahovoriť a v nasledujúcej minúte už ju nevidím. Aj sa ju snažím dohnať, ale márne. Preto už len rezignovane sledujem husté kríky z vonkajších strán zákrut, či nezaznamenám podozrivý pohyb. Ak by tu vyletela z cesty, tak ju ani nenájdeme. Mávnem na rýchlejšieho Janyho, aby sa ju pokúsil dohoniť a ja už len dúfam v šťastný koniec intermezza.

Dostihli sme ju až pod passom Fedela (2056 m.n.m.). No dostihli. Počkala nás vyškerená ako opica po banáne. Tak to by nešlo. Vytvárame výkonnostné dvojice. Jany dostáva na starosť Alenu (dcéru) a ja tvorím tandem s Jurajom (synom). Na vrcholoch priesmykov sa vždy čakáme. Fajn. Malou lesťou som sa konečne zbavil jedného decka.

Na vrchole priesmyku Sellajoch (2213 m.n.m.) mi Jany s úžasom v očiach referuje, že by neveril, čo ta malá CBF-ka dokáže. Naozaj sa musel snažiť, aby s ňou držal krok. Na 600-ke sú síce dvaja, ale aj tak. Ale oveľa viac ma teší, keď počujem, ako Alene, zo svojej pozície skúseného jazdca radí, čo ešte treba vylepšiť a na čo si má dávať pozor. Predsa len, rodič je ten najhlúpejší tvor. Je šanca, že od cudzieho si aj nechá poradiť.

Zo Sellajochu schádzame tou istou juhovýchodnou rampou, aby sme sa cez Passo Pordoi (2239 m.n.m.) a passo Falzarego (2105 m.n.m.) dostali po stoštyridsiatich kilometroch unavení, ale spokojní späť do kempu v Cortine. Viem, opis som zobral dosť hupom, ale netuším, ako by som Dolomity mohol opísať. Atmosféru snáď trocha naznačia fotky. Skutočne spoznať sa ale dajú len na vlastné oči, zo sedla vlastného motocykla.
Tak ako sa len na vlastnej koži dá spoznať dopravný chaos Padskej nížiny, ktorá nás čaká zajtra.

Keďže kemp leží na južnom okraji Cortiny, mesto nás po dvoch dňoch vypúšťa omnoho jednoduchšie, ako nás prijímalo. Šesťdesiat kilometrov do Bellundu vedie permanentným klesaním v úzkom kľukatom kaňone obklopenom končiarmi štítov presahujúcich výšku dvoch kilometrov.
Hustá doprava pred mestom citeľne redne, nakoľko väčšina nákladných áut a kamiónov prechádza na začínajúcu diaľnicu na Benátky. My sme rozhodnutí k moru doraziť bez jej pomoci a tak pokračujeme ďalej po štátnej ceste cez Foltre a Caesaro na Vicenzu a Veronu.

V Castelfranco, skôr než nadobro vpadneme do chaosu preurbanizovanej nížiny, ešte tankujeme. Zatiaľ čo Transalp a Dylan zhltnú svoju tradičnú dávku paliva, do CBF-ky sa po dvestopäťdesiatich kilometroch nevmestí ani päť litrov. Tá sa snáď naučila jazdiť na horský ozón. Tak toto by nešlo, kvapkať do nej benzín ako do zapaľovača. Prijímame strategické rozhodnutie. CBF-ku budeme plniť iba na každej druhej tank-zastávke. A musím už teraz prezradiť, že sme na tomto spôsobe do konca cesty nemuseli nič meniť.

Veronou, najväčším talianskym mestom ktoré máme po ceste, prechádzame vďaka výborne značenému štrvorprúdovému obchvatu bez najmenších problémov. Eufória zo zvládnutia najväčšej navigačnej výzvy, spolu s teplotou atakujúcou štyridsiatku ale spôsobili, že som minul odbočku v zdanlivo bezproblémovej Montove. Než si to uvedomím, vediem našu malú kolónu štvorprúdovkou obohnanou zvodidlami úplne inam, než som chcel. Kľučkovanie medzi oceľovými stĺpikmi a zátarasami našťastie uniká pozornosti dopravnej polície a tak sa nakoniec správnym smerom vezie aj celá naša finančná hotovosť.

Vykúpenie z pekelného tepla, dlhých nudných rovín a bezpočtu chaotických križovatiek a kruhových odjazdov prináša až Parma na úpätí Apenín. Cesta sa konečne vlní a stúpa. Mohutné ihličnany nám doprajú vytúžený tieň. Žiaľ, vo vyprahnutej krajine nenachádzame ani stopu po prameni či horskej bystrine, v ktorej by sme sa mohli schladiť a osviežiť. Pár drobných kvapiek prekvapujúcej prehánky, do ktorej sme vbehli po prekonaní 1039 metrov vysokého priesmyku Cisa, sa so sykotom okamžite vyparilo. Ale to už vo vzduchu začína byť cítiť soľ, neklamný znak blízkosti mora.

Do prímorského Lerici vchádzame spolu s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka. Tlačí nás čas a tak sa musím vzdať spoločnosti pôvabnej Talianky v krátkych červených kokteilkach a vysokých lodičkách, ktorá si to na svojom vínovom skútri trieli nevedno kam. Jej spoločnosť zakrátko vystrieda nevrlý recepčný v neďalekom Tellare – jedinom kempe, ktorý bol na mape pobrežia naznačený. S povýšenou nadradenosťou mi oznamuje, že kemp je plný a žiaden iný sa na pobreží nevyskytuje. Aj by som mu veril, ale v mojej fotografickej pamäti zostal rozmazaný snímok smerovej tabule „Camping“ na okraji Lerici. Našťastie som videl dobre.

Traja ľudia, tri motorky, stan – 67€ za noc. Jany to má za dvoch, motorku a stan niečo cez štyridsať. Lerici leží na južnom okraji Lenantskej riviéry, ktorá je rovnako ako dramatickými útesmi a farbami hýriacimi dedinkami roztrúsenými na strmých skalách, známa aj ako jedna z najdrahších oblasti Talianska. Aj tak ma cena nemilo prekvapila, najmä ak tu chceme stráviť dve noci. Trocha zaskočený som zle započul otázku pani recepčnej. Na jej anglické: „To je vaša priateľka?“, smerujúce na moju dcéru stojacu vedľa, odpovedám v dobrej vôli: „Yes“. V domnení, že sa pýta, či Jany a jeho manželka, blížiaci sa práve k recepcii sú priatelia. Nechápem, prečo sa znenazdajky zmrazený úsmev na tvári recepčnej mení z úsivu na pohŕdanie, prečo jej oči zväčšujú priemer a prečo dievčičke, ktorá jej vypomáha, padá z rúk hromada prospektov, ktoré následne pracne zrovnáva.
Alena je prvá, ktorej to dochádza a zo smiechom uvádza veci na pravú mieru. Po pár sekundách, sa tak z postaršieho priateľa mladej študentky znova stávam otcom nevďačnice...

Aj keď cena kempu v nás stále rezonuje, po jeho prehliadke sa mi už nezdá až taká prehnaná. Kemp sa rozprestiera sa na strmom útese, priamo nad malým zálivom. Každé stanové miesto je umelo vytvorené za pomoci oporného múra a navozenej plošiny. Vyzerá to tu ako novodobé visuté záhrady. Vstup do čistého a blankytne modrého mora je možný len vďaka umelo vytvoreným schodiskám, terasám a nerezovým rebríkom. Súkromie tienistých zákutí a slnečných terás, spolu s hlbokým zálivom, ktorý má obmedzený počet návštevníkov len pre seba, sa nedá porovnať s preplnenými plážami na východnom pobreží.

Aj vďaka čaru miesta si nasledujúce dopoludnie vychutnávame kúpanie a sladké ničnerobenie. Mládež už okolo obeda ale začínajú žrať mrle a tak na 125-kách vyrážajú do mesta žiť a uspokojiť internetový absťák.

Aj nám, skôr narodeným, je už ale na jednom mieste dlho a tak si vymýšľame výlet do okolia zálivu Golfo dei Poeti. La Spaziou, mestom na jeho severnom okraji prechádzame bez zastávky, keďže sa v ňom nenachádzajú žiadne významné pamätihodnosti. Neláka nás ani pobrežná promenáda, jedna z najkrajších v Taliansku, nakoľko sme sem prišli jazdiť a nie sa prechádzať. K zastaveniu ma ako fanúšika námorníctva donútil až výhľad na vojenský prístav – najväčšiu námornú základňu krajiny. Založil ho v 19. storočí Napoleon, využijúc jeden z najlepších prírodných prístavov Európy. Vďaka neustálej prítomnosti vojenských lodí bola La Spazia počas druhej svetovej vojna neustále bombardovaná. Úplne zničená povstala po vojne z popola.

Dnes, odeté do nenápadnej Medium Sea Grey, tu nehybne odpočíva poltucet torpédoborcov, dva raketové krížniky a pár sprievodných lodí. Aj keď ich výzbroj, s výnimkou päťpalcových rýchlopalných diel, zostáva skrytá pod nenápadnými krytmi a poklopmi, ich majestátny zjav vyžaruje okolo seba temnú silu, s ktorou je nutné počítať.

Musel to byť úchvatný pohľad, keď 8. septembra 1943, v skorých ranných hodinách prístav opúšťalo štrnásť mohutných lodí talianskeho námorníctva. Vrátane troch najmodernejších bitevných lodí Vittorio Veneto, Littorio a Roma. Na poslednej menovanej viala vlajka admirála Carla Bergaminiho.

Taliansko, pod tlakom spojeneckých vojsk kapitulovalo a Bergamini dostal posledný rozkaz: Dopraviť flotilu všetkých lodí Regia Marina do internačného prístavu na Malte. Bergamíni, potupený zradou admirality, znechutený, že sa o kapitulácii dozvedel z novín, však nebol rozhodnutý rozkaz splniť. Odovzdať tri, 241 metrov dlhé lode, každú s výtlakom 45 tisíc ton a palebnou silou 9 x 381mm, spolu s dvadsiatkou menších lodí, považoval za potupu. Dalo sa jej vyhnúť len ich potopením na otvorenom mori. Aj preto na stožiaroch neviali čierne vlajky a paluby nezdobili čierne ovaly – znaky kapitulácie.

Ďalšie smerovanie našej cesty zhruba kopíruje trasu plavby flotily spred šesťdesiatichšiestich rokov. Západným pobrežím Korziky do zálivu Benifacio. Preto nateraz preruším príbeh o lodi, ktorá ešte nemala česť ochutnať námorný boj, no už zakrátko sa nezmazateľne zapíše do histórie. Dopoviem ho za pár dní, priamo na mieste udalostí. My, po tomto krátkom zastavení, dnes pokračujeme k stredovekému Portovénere, na konci šedého útesu.

Mestečko je po okraj preplnené históriou 12. storočia, kedy bolo dôležitým janovským prístavom. Dnes, okrem hradu a bezpočtu historických pamiatok, ponúka hlavne piesočnaté pláže, ktorých je v okolitých skalách pomenej. Pre romantikov sú pripravené plavby k morským jaskyniam na malých skalných ostrovoch. Aj preto je jeho jediná zjazdná ulica – jednosmerný okruh, preplnená autami a motorkami z okolitých mestečiek a dedín. Výsledok? Po prvý krát môjho cestovania sa mi stáva, že s motorkou nemám kde zaparkovať. Na každom možnom aj nemožnom mieste už stojí skúter. A keď po treťom okruhu konečne odparkujeme, rázna policajtka nás slušne, ale dôrazne posiela preč. Vraj sa tu otáča autobus a s motorkami by to nedopadlo dobre.

Ako by sme sa počas hľadaní parkovania povozili málo, pri spiatočnej ceste si dávame ešte jednu nechcenú exkurziu mesta Lerichi a jeho okolia. Presne podľa vzoru: „Ak si sa ešte nestratil, skús GPS.“ Takže v skratke. Najprv sme sa vedení Janyho čarovnou skrinkou stratili, potom aj navzájom roztratili a všetko to skončilo nehranou radosťou, že sme sa nakoniec v nočnom kempe všetci šťastne postretávali.

Rovnakú radosť prežívame, keď sa nám nasledujúci deň podarí stihnúť trajekt z Livorna do Bastie. Dnes sa už môžem priznať, že som síce veril, že ho uvidíme, ale nedúfal, že na ňom budem aj sedieť. Preplnené talianske cesty a zápchy totiž dokážu nabúrať akýkoľvek plán. Prehliadku Pise berieme naozaj hupom. A to je ešte šťastie, že sa v meste trocha vyznám a tak prichádzame bez blúdenia priamo pred námestie Campo dei Miracoli, na ktorom sa nachádza štvorica renesančných skvostov Talianska – Šikmá veža, katedrála Duomo, baptisterium a cintorín Camposanto. Výklad o dejinách veže a hlavne o židovskom cintoríne, do ktorého si nechali Židia priviesť zeminu z ďalekého Jeruzalema, si nechávam až na loď. Ak ju stihneme, bude na to času dosť. Ak nie, tak ešte viac.

Prova lode spoločnosti Corsica/Sardinia Ferries sa otočila na juhozápad, smerujúc k brehom Korziky a my sme si hlasno vydýchli. Stihli sme to. Spolu s asi dvoma stovkami aut a takmer tridsiatky motoriek.
Čo? Aj vy chcete vedieť, prečo sa potomkovia Dávida plahočili so zeminou? Žid, pochovaný v jeruzalemskej pôde, vraj pôjde na konci sveta rovno do neba. No nie je jednoduchšie si nechať doviezť pár kubíkov zeme, ako celý život žiť podľa prikázaní?
Aj mne je ľahšie napísať dva kratšie články ako jeden dlhý. Takže pokračovanie nabudúce.

Pilgrim

/Foto: Pilgrim, ©2009/