Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 592 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

DS auto Sumoto Brno MOTOQUAD www.foxracing.sk Indian - www.klasikmoto.sk VR46 - motosvet.sk

Anketa:

Jazdil podľa teba Marc Márquez na VC Argentíny 2018 v súlade s predpismi:

Spolu odpovedi: 227
Áno, bolo to v pohode: 48% (110)
Nie, bolo to ďaleko za: 52% (117)

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (17 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (20)  [Verzia pre tlač] Tlač

Alpy 2010 – hľadanie šotoliniek 1/2

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 13.08.2010 Autor: matus
Čitatelia: 10071 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Začiatkom Júna 2010 sa dozvedám, že Rumunsko prekladáme až na August. Veď to je o 3 mesiace! Čo budeme dovtedy robiť?

Videoochutnávka:

Na myseľ mi prišli škorpióny, ktoré som mal naposledy obuté v Offroadových Alpách v roku 2008 a v zápätí na články od člena Zeze. Za jeden večer som z týchto článkov dal dohromady plán na 4 dni a nahádzal to do GPS. Lenže, človek mieni a príroda mení. Počasie bolo zlé, a tak sme termín posunuli až na začiatok Júla. Medzičasom som komunikoval so Zezem, ktorý poradil ďalšie zaujímavé odbočky. Plán sa zmenil na 5 dňový výlet.

Ešte jedna dôležitá zmena po Offroadových Alpách – zobral som si k srdcu diskusiu o hmotnosti batožiny, niečo som vyhodil, niečo som vmontoval do motorky, no ale hlavne som nechal všetky kufre doma a nahodil výbavu do 2 roliek. Výsledok – mínus 40kg. Áno, celá bagáž teraz mala do 20kg.

Deň prvý: Rozkoš začína

BA – Sölkpass – Turracherhöhe – Nockalmstrasse – Amlach, 592km, 9h 36m

Nestáva sa mi to, ale ráno meškám. Dlhoročný parťák Vicky ma už čaká, dokonca aj dialničnú známku mi už kúpil. Už nezdržujem, nalepím, štuple do uší, vyrážame.

Ide sa super, Vicky je vpredu a drží vysoké tempo, zastavujeme sa len na tankovanie. Trápenie na dialnici a rýchlostnej ceste netrvá dlho a čoskoro si užívame prvé zákruty na nevysoký, ale i tak zaujímavý Sölkpass (1.790m) – vlastne náš prvý alpský pass od roku 2008.

 Sölkpass
Sölkpass

Hore dávame malý obed a pokecáme s maďarom na x-challenge, ktorý ide aj so psom na BMW stretko. Inak motoriek minimum, ale ako sme zišli zo Sölkpassu a pripojili sa na okresnú cestu, začalo ich pribúdať.

Nasledoval prejazd cez idylickú Turracherhöhe, kde sme došli akurát po daždi, a pokračovali na Nockalmstrasse (2.042m). Zaplatili sme 8€ vstupné (!!!) a hor sa do zákrut. Na týchto širokých asfaltových cestách sa držím hesla „hore racing, dole kochačka“ a tak aj ideme. Vytešujem sa z toho, aká je motorka na škorpiónoch dobrá a zasa klopím až na čižmu – Vicky sa hore pochválil, že tiež.

Na pár miestach sa zastavíme a čítame si popisné tabule - najmä o neustávajúcom pohybe miestnych kopcov.

Troška sa zaťahuje a tak sa už nezdržujeme a najkratšou cestou ideme do jediného zajednaného hotela – Amlacherhof. Cestou si ešte kúpime pár piviek, aby sme sa večer dali do pohody.

 Nockalmstrasse
Nockalmstrasse

Deň druhý: No konečne!

Amlach – Großglockner – Zolnersee Hütte – Naßfeldpass – Studena Bassa – Studena Alta – Plöckenpass – Kotschach Mauthen, 397km, 12h 15m

Prečo konečne? Lebo už 3x sme boli s Vickym pod Grossglocknerom a vždy bolo zlé počasie. Ešte aj včera, keď sme došli, tak sa tým smerom od šiestej až do noci držal tučný oblak. Ale dnes je krásne.

Raňajky sme si dohodli na 7.00 a už okolo 8.30 stojíme na mýtnici. A racing začína! Asfalt je fakt dobrý (veď za tie peniaze, nemôžem si neodpustiť túto poznámku, pretože poplatok 18€ je podľa mňa pomaly škandalózny).

Začíname s Franc-Jozef Höhe (2.369m) – inak viete prečo tento názov? Vždy som si myslel, že je to pomenované po cisárovi Františkovi Jozefovi, ale ono je to po dvoch horolezcoch, ktorí tam prví vyliezli.

 Grossglockner
Grossglockner

Okrem nás sú hore iba 2 motorky a snáď 10 ľudí. Motali sme sa tam vyše polhodinu a užívali si to. Nasledoval Hochtor (2.504m), Fuscher-törl (2.428m) a už sme aj upaľovali cez mačacie hlavy na Edelweiss-Spitze (2.571m) – to všetko za bezchybného počasia a ešte stále malej premávky. Nádhera.

 Edelweiss-Spitze (vpravo hore)
Edelweiss-Spitze (vpravo hore)

Náš plán pre tento deň je Taliansko, ale nemohli sme si odpustiť prejsť aspoň všetky vracáky na Großglockneri. Cestou dole severnou rampou už bolo jasné, čo sa tu deje v bežný pekný deň – hore smerovali neuveriteľné množstvá aút. Za posledným vracákom sme to otočili a vracali sa na juh. Najskôr opäť racing, ale potom dole kopcom nasledovala kochačka, zastavovanie sa na známych miestach a rozjímanie. Návrat na mýtnicu nám trval asi 3x tak dlho, ako cesta hore.

Großglockner sa dá prejsť za 30 minút. My sme tam strávili vyše troch hodín a stálo to za to. Určite je to miesto, kam sa aspoň raz treba ísť pozrieť.

Za Heiligenblutom sme sa zastavili, ja vyčúrať, no, zaparkovali sme to ehm na takej trávnatej autobusovej zastávke, takže rovno tam som to pustil do kríkov a zrazu sa pri nás zastavil policajt na motorke. Parkovanie na zastávke, močenie na zastávke – aké su za to v Rakúsku pokuty? Našťastie neviem, lebo keď som dočúral, policajta som pozdravil, on s úsmevom odzdravil, zatelefonoval si a otočil to smerom na GG.

My sme začali presun na Kotschach-Mauthen, kde nás konečne mala čakať prvá šotolinová vložka zájazdu – výjazd na Zollnersee-Hütte (1.750m). Hoci základnou myšlienkou celého výletu bol asfaltový oddych, tak toto sme si nemohli odpustiť. A šotolinka to bola parádna!

 Stúpanie na Zollnersee-Hütte
Stúpanie na Zollnersee-Hütte

Celé to začalo úzkymi asfaltovými vracákmi, ktoré sa potom zmenili na úzke šotolinové. Na natlakovaných škorpiónoch som bol troška nesvoj, ale bez pádu sme to dali až hore – prevýšenie 1.100m na 7km!

Pri nádhernom rozhľade sme sa naobedovali. Čas sa krátil a nás ešte čakala jedna neznáma – Passo del Cason di Lanza. Ešte predtým sme ochutnali Nassfeld pass (1.530m), zo severnej strany zalesnený a z južnej s krásnymi výhľadmi a cestou vyrezanou v rozpadajúcich sa skalách.

V Pontebbe to točíme na západ a tabuľa - Passo del Cason di Lanza je neprejazdné. Nevadí, aj tak ideme. Po pár km stretávame motorkárov na motardoch – vraj neprejdeme. Nevadí, ideme. Po asi 10km ďalšia tabuľa, že je to neprejazdné. Pozeráme v gps alternatívne trasy a nič tam nie je, jedine sa vrátiť a buď cez Rakúsko, alebo Taliansko. V každom prípade ešte asi 90km v celkom náročných podmienkach a je asi 5 hodín. A tak to otáčame.

Teraz keď na to spätne myslím, tak ma to štve. Mali sme to predsa len ísť pozrieť, bohvie v akom to bolo stave.

 Cesta na Passo del Cason di Lanza
Cesta na Passo del Cason di Lanza

Vicky vybral cestu cez Taliansko a nakoniec to bola dosť pohoda, zvládli sme to asi za 2 hodiny až na Plöckenpass (1.357m). Tu sme stretli 3 Slovákov, ktorí nam dali veľmi dôležitú informáciu, o ktorej sme ani netušili – v nedeľu sú v okolí Cortiny cyklistické preteky a passy budú zavreté. Díky chalani.

Rozhodli sme sa prespať v Rakúsku, (lacnejšie, lepšie jedlo a aj benzín má lepšiu cenu). Po asi polhodinovom hľadaní ubytovania a zmoknutí v búrke nám nakoniec poradila pani pumpárka a našli sme príjemné domáce ubytovanie. Pivo sme kúpiť nestihli, ale domáci pán bol pripravený a tak sme ešte stihli pri dobrom chladenom pivku pozrieť Uruguay – Ghana.

Deň tretí: Nečakaný vrchol

Kotschach Mauthen – Plöckenpass – Monte Paularo - Monte Zoncolan – Prato – Casera Lavardet – Santo Stefano di Cadore – Cima Gogna – Casera Lavardet – Lago di Sauris – Ampezzo – Lago di Sauris – Ampezzo – Forni di Sopra – Longarone – Chiesa, 322km, 11h 21m

Ešte večer sme sa rozhodli, že ráno pozrieme Monte Paularo (2.043m), okolo ktorého sme mali ísť včera večer. Tak ako včera, aj dnes sme si užili prázdny Plöckenpass, ktorý má vracáky aj v umelých tuneloch. Po odbočke na Paularo sa začala opäť krásna cesta.

Mimochodom ani nespomínam počasie – opäť krásne a teplo. Maximálna spokojnosť. Vďaka GPS poľahky nachádzame odbočku na Monte Paularo. Podobne ako na Zollnersee-Hütte sa výstup začína úzkou asfaltkou, ktorá prejde na šotolinu.

 Monte Paularo
Monte Paularo

Keď sme sa dostali nad pásmo lesa, boli sme očarení. Ľudoprázdne miesto, samá zeleň, výhľady do doliny, jazero, takmer čistá obloha. Cesta vyfrézovaná v kopci, samozrejme bez akejkoľvek ochrany, až na jeden úsek, ktorý bol vystrieľaný v skalnom brale. Jazdili sme, fotili, tešili sa, filmovali. Sem sa ešte musím vrátiť, ideálne stanovať.

Vrátili sme sa na hlavnú cestu a zabočili na Monte Zoncolan (1.750m), čo je rozhľahlé lyžiarske stredisko. Od roku 2007 je výjazd súčasťou cyklistického preteku Giro d’Italia a preto došlo (bohužiaľ) ku kompletnej rekonštrukcii vozovky a na západnej rampe aj ku kompletnej rekonštrukcii tunelov (ešte väčšia škoda) – ja som toto ani netušil a celý čas ako sme schádzali Mt Zoncolan som čakal na tie rozbité a tmavé tunely z cestopisu Zezeho. Že z toho nič nebude mi došlo až pri šikmej veži v Prato.

Filozofická vsuvka – bohužiaľ cesty sa asfaltujú, na „adventure“ jazdcov nikto nemyslí. Aká škoda, lebo hoci je ešte kopec miest, kde sa dá šotolina jazdiť (Ukrajina, Rumunsko, Albánsko...) tak aj Alpy majú čo do seba - hlavne výškou.

Nás teraz čakala pekná, prázdna, úzka a kľukatá cesta až do Casera Lavardet, kde sme odbočili doprava na Santo Stefano di Cadore.

A opäť na nás svieti tabuľa zákazu, tak toto už nie! Musíme to ignorovať, na túto cestu som sa mimoriadne tešil. Po kilometri začína krásna biela šotolina, a opäť zákaz, ani nezastavujeme, až kým nezbadáme robotníkov ako zo strmej hory sťahujú drevo na cestu. Žeby bola cesta uzavretá kvoli tomuto?

 Uzavretá cesta do Santo Stefano di Cadore
Uzavretá cesta do Santo Stefano di Cadore

Robotník nám ukazuje „poďte poďte“ zatiaľ čo druhý beží pred nami a otvára nám rampu. Keby som nemal helmu, tak by pozerali ako som mal od prekvapenia otvorené ústa.

>

Pridané: 13.08.2010 Autor: matus pošli na vybrali.sme.sk

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (17 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (20)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: