2-taktná Ukrajina a 125-kové Rumunsko, konečne Adventure prázdniny! 2/4

Mŕtvoly pri ceste

Za Lazeščinou sa vyberáme do Tatarivu. Začína pekná cesta. Určite super povozenie pre cesťáky. My to ale odstavujeme pri ceste a oddychujeme. Každému okolo prechádzajúcemu musíme kývnuť, aby pokračoval ďalej. Sme v poriadku a pomoc nám netreba. Určite sme vyzerali zničený ako po celej Rally Dakar.

Po chvíli (dlhej) sa vyberáme ďalej. Kurz Sinevirské jazero. Takže sa vraciame do Rachivu, znova okolo Tisy a po hlavnej cez už opísané mestá. Únava si ale vyberá svoju daň. Potrebujeme dlhšiu pauzu.

Presne na to je Ukrajina ako stvorená. Okolo ciest je množstvo krásne zelených lúk. Stačí si len vybrať. Vybrali sme si aj my. Vyzúvam mokré čižmy. Dávam ich na slnko zatiaľ čo ja usínam v tieni stromu. Ťažko vybrať lepšie miesto na oddych. Vnáram sa do mäkučkej trávy, ponad mňa si lietajú motýliky a vôkol mňa si ostatná lúčna háveď brázdi cesty pomedzi zelené steblá. Do toho ešte zvonkohra pasúcich sa kravičiek doprevádzaná cvrlikaním cvrčkov, nečudo, že v momente zaspávam.

Až do dediny Pilipec

Po prebudení mám pocit znovuzrodenia. V meste Bushtyno schádzame z hlavnej, smer Koločava. Pár kilometrov ideme po ceste a potom je to znova enduro. Šotolina s obrovskými výtlkmi. Mám pocit, že večer nebudem mať kolesá okrúhle ale z ráfov mi ostanú štvorce. Keď tu zrazu, zo zákruty sa vynorí novučičký baworák. Nie R 1200 GS ale BMW 530d.

Táto cesta však má v sebe čosi nádherné. Čosi, čo treba vidieť na vlastné oči. Cesta vedie okolo malej riečky, ktorej koryto je ale veľmi široké. Dedinky rozcapené a rozťahané. Kravy a iný domáci miláčikovia voľne pobehujú ulicami. Stará babka ťahá vozík na ktorom má kanvy s mliekom a uprostred riečky ujko umýva Kamaz. Kopce okolo sú zelené, posiate kopami sušiaceho sa sena. V každom treťom dvore odparkovaný ZIL, v každej zákrute Niva. Opis miesta nič moc, to treba vidieť. Fotografiu odtiaľ nemám. Snáď to niekoho navnadí.

Míňame odbočku k Sinevirskému jazeru. Som už dosť unavený a tak okolie veľmi nevnímam. Prechádzame si Sedlo pod Kamjonkou a už sme aj v Mižhirji. Zastavujeme na benzínke. Naposledy som tankoval ešte včera pred Rachivom. A vraj 125ka 2t má veľkú spotrebu. Potom stojíme až v Pilipci v penzióne U Leva. Rozkladáme stan a rozprávame sa s majiteľom. Posledných 5 dní tu bol Strike Sport Motoráj Maraton. Vraj zlá organizácia a sú radi, že si môžu konečne oddýchnuť.

Dávame si čapované pivko, objednávame raňajky a líhame polomŕtvy spať. Dnes si pospíme dlhšie, až do ôsmej.

U Leva

V smere od Volovca je pred Pilipcom kemp aj s „motelom“. Nedá sa to minúť, všade totiž vlajú vlajky. Majiteľ vie česky a je veľmi ústretový. Motorkárov tu prijímajú s otvorenou náručou.

Ráno sa budíme do riadnej hmly. Kým však vytiahnem foťák hmla je už za plotom a postupne sa šplhá na kopec. Trochu sa rozhliadame po areáli. Medzitým nám Natálka robí „snídani“. Výborná vajíčková omeleta, párky, kúsok syra, uhorky... k tomu ešte čaj. A nie voľajaký lacný ale „čaj pre pánske ústa“.

Atrakcia pod lanovkou

Chceme sa vytrepať na Brožavu. Info od Awiu: „Popod lanovku cik-cak cestičkou až na vrchol.“ Pri štvrtom stožiary ale stojíme. Afrika zapadla. Tlačíme ako besný a darí sa. Údel zadného tlačiara skončiť hnedý napĺňam. To nám ale Afrika zapadla znova. Márne sa snažíme vybojovať súboj s bahnom. Sme nová atrakcia. Kúpte si lístok na vrchol a cestou uvidíte dvoch debilov ako sa snažia vydolovať zapadnutú motorku (5 metrov od kamenistej cestičky).

Príroda je silnejšia než japonský stroj, a tak musíme zavolať sovietsky stroj. Buhužiaľ sú navôkol iba turisti (na nesovietskych strojoch). Pýtame sa barmanky či nepozná niekoho, kto by mal vhodný stroj na ťahanie. Nuž ale komunikuj s niekým kto má taký výstrih, že sa ten kus látky snáď ani nedá nazvať oblečením.

Pomoc po čase prichádza (je nedeľa). Vyslobodili sme Hondu zo zajatia bahenného a chceme ísť domov. To nám ale záchrancovia ukazujú správnu cestu na vrchol. Kto by odolal?

Tam kde Aprilie končia

Tak tu je ta správna cik-cak cesta. Pekné šotolinové vypaľovačky si užívam jedna radosť. Cesta nie je náročná, je skôr pre zábavu. Také easy jazdenie. Postupne sa ale zhoršuje. Pribúdajú veľké balvany a zostrmuje sa. Po vyletení z jednej zákruty sa predo mnou objavuje stena. Inokedy by som bol zastal a prehodnotil svoje sily, ale po včerajšku som hrdina. Iba podradzujem a dávam plný plyn. Dnes je ale horúco. Aprilke v kopci zovrela voda a došla. Prichádza aj Afričan. On problém nemá. Zastavuje meter za mnou a čaká, kým mu uvoľním cestu. Potom hodí jednotku a ide ďalej.

Som zástancom jazdenia na 125-kách, no všetko má svoje pre aj proti. Kopec ľudí skáče na vyššiu kubatúru iba z rozmaru. Pritom sa k hraniciam nižšej kubatúry ani len nedostali. Často som na tom bol tak, že som nevedel, či to Aprilka zvládne. Doteraz ale zvládla, no dnes už nie. Toto je jasný signál. Od teraz by to bolo len bohapusté ničenie motorky. Je nutný upgrade.

Vyliezť až sem za to ozaj stálo. Výhľady na okolie sú úchvatné. Zhora by to bolo ale lepšie. Nevadí. Snáď o rok na niečom väčšom.

Honda je Honda

Dole púšťam Mareka ako prvého. Ja si ešte chvíľku vychutnávam výhľady, veď aj tak ho dobehnem. Dolu v dedine ale vidím odstavenú Afriku. Vraj zdochla a nejde naštartovať. Trošičku do nej špárame trochu po nej nadávame a rozbieha sa. Dymí však ako slovenské dieslove passaty z dovozu, ktoré majú nabehaných 70 000 km už asi po 20. krát. Maximálka úctyhodných 40 km/h, a vraj synonymum spoľahlivosti. Na obranu ale musím povedať, že súdruhovia z japonska nemohli vedieť o možnosti natankovať vodu z benzínky. Honda to nejako zvláda a zvyšok cesty sa z nej valia kúdole čierneho dymu.

Cesta domov

Nebudem znova opisovať už opísané. Cesta je aká je, okolie je nádherné a trasu si vie každý pozrieť na mape. Cez Sedlo Volovec sa dostávame znova až do Poliany. Odtiaľ po ceste ktorou sme už šli. Je nedeľa, takmer každá rodinka si užíva na brehoch riek. Mladí sa zhlukujú na početných odpočívadlách okolo cesty a my si vychutnávame posledné ukrajinské kilometre.

Ešte prečkávame v rade na hranici. Colník chce úplatok. Používa výhovorku, že máme špinavé motorky. Nenecháme sa obalamutiť. V rade debatujeme s ostatnými čakajúcimi motorkármi. Slnko na oblohe postúpilo a kúsok ďalej a ja nemôžem uveriť tomu, že som zasa na tom našom Slovensku s takmer dokonalým asfaltom, kravami v ohradách a ľuďmi, čo si nevážia život za volantom.