Reinkárnacia II - Múzeum v Mlynici

Pri nákupných zájazdoch do Poľska ma pod Vysokými Tatrami vždy zaujala informačná tabuľa s názvom Múzeum auto-moto (Múzeum historických vozidiel). Bolo to na hlavnom ťahu z Popradu do Kežmarku. Tabuľa nabádala odbočiť z hlavnej cesty smerom k Tatrám. Do dediniek Mlynica, Veľký Slavkov, Smokovce. Spmínané múzeum bolo hneď v prvej dedinke v Mlynici.

Dlho som túto tabuľu míňal, no k návšteve som sa nedostal. Stalo sa tak, až vtedy, keď za lokalitu letnej dovolenky boli vybrané Vysoké Tatry. Absolvovali sme týždeň v Tatranskej Štrbe s tým, že sme až do konca týždňa len sušili, sušili a nakoniec aj tak nevysušili prádlo v ktorom sme takmer každý deň zmokli. Ďalší týždeň sme sa previezli do Veľkého Slavkova, kam šli naše deti do letného tábora. Ubytovanie mali na miestnej katolíckej fare, no žiaľ tam nebolo nikoho. Okoloidúci domorodci naznačili, že pán farár chodieva slúžiť omše aj do iných dedín, takže sa s ním môžeme stretnúť až za niekoľko hodín. Vedel som, že to bude pre mňa šanca, ktorú nesmiem premárniť.

Nenápadne som nadhodil prehliadku sakrálnych pamiatok v Slavkove. Naozaj bolo na čo pozerať. Evanielicka cirkev tam má veľké centrum, ktoré nieslo charkteristické črty pamiatok, ktoré spojovali rozne stavebné štýly. Potom sme šli hľadať stanicu tatranskej električky, lebo sa tam mali deti stretnúť s ostatnými, ktorí šli tiež na tábor. Nestalo sa tak, ale zato som objavil pred stanicou od Popradu tzv. „triangel“, na ktorom sa súpravy električiek otáčali na trati o 180°. Električka napokon prišla, ale deti nie. Vrátili sme sa teda na faru, kde už bol pán farár a zložili sme všetku potrebnú batožinu. Keďže sme mali trocha času tak sme nakúkli do susednej dediny do Mlynice.

Tiež sme sliedili po sakrálnych pamiatkach. Bolo ich tam menej ako v Slavkove, ale zato v bývalom evanielickom kostole bolo hore spomínané múzeum. Manželka nechcela vystúpiť ani z auta a už už by naznačila, že takýto ošarpaný kostolík bez veže nemusí vidieť z vnútra. Priznám sa ani ja som nebol príjemne prekvapený a moje pocity boli zmiešané. Interiér zíval prázdnotou omietka bola opadaná asi až po okná. Po exponátoch zostali len olejové škvrny a sem tam aj plechové podložky na zber oleja kvapkajúceho z prevodoviek.V kúte smutno čupel opustený veteránsky deduško a na chórusi s rozpadajúcim sa zábradlím bolo zopár motocyklov. Nezdržali sme sa dlho a vrátili do Slavkova.

Potom nastal okamih, kedy som bol už voľný a nechal som rodinu aj s manželkou (ako zdravotnícky dozor) na ďalšie dovolenkovanie. Rozišli sme sa, rodina šla opäť na stanicu čakať ostatné deti aj s učiteľkou a ja späť do Štrby zbaliť veci, ktoré sme mali so sebou a nepotrebovali ich. Pofotil som ešte stanicu, odstavné koľaje a zabudnuté rozpadnuté vagóny v lone tatranskej prírody. Nedalo mi to a vrátil som sa do Mlynice, reku čo to bolo za prezentáciu. Opäť som zazvonil v susednom dome, kde mi postaršia pani správkyňa múzea vysvetlila, že teraz je sezóna veteránskych akcií a majitelia si svoje veterány vzali domov aby ich popripravovali na "svoje" akcie. Popritom sa pred kostolíkom zjavila skupina motorkárov, ktorí sa tiež chceli pozrieť do múzea. Vstupné bolo tušim zadarmo, ale za fotenie sa platilo, alebo to bolo naopak, už neviem. Šiel som teda dnu znova.

Sprievodkyňa sa pristavila pri motocykli Ariel, pri Tatre 603 a staručkom valníku. Chórus nechala na spontánnu prehliadku. Motocyklisti so záujmom pozerali torzo exponátov. Najhoršie na tom boli tušim osamotený motorkár s kočkou, ktorí hovorili po maďarsky. Videli zopár motoriek, tak nakúkli, ale prázdny kostolík ich neoslovil a čoskoro odišli, len sa pozdravili s kolegami motorkármi. Evanielicky kostolík bol postavený v roku 1830. Ten prestal plniť funkciu kostola už pred II. Svetovou vojnou. Nemcké vojská tam mali sklady, neskoršie ako to bolo zvykom u komunistov bola tam sýpka a potom zase sklad. Veteránisti z Popradu si tu nakoniec založili múzeum. V kostolíku na mieste bývalého oltára boli už dávno vybúrané dvere a tadiaľ do múzea dostali 15 áut a 15 motocyklov. Spomedzi áut prevládala značka Tatra s predvojnovými typmi a samozrejme aerodynamickými povojnovými modelmi. Boli tam nákladné autá, Wartburg či Velorex. Podľa mňa aj tak najväčšou raritou bol snežný skúter horskej služby používaný na zimných majstrovstvách sveta vo Vysokých Tatrách švédskej výroby. Keď doslúžil dostal sa do múzea.

Motocykle mali zastúpenie od veľkých kubatúr až po motokolá. Značky Indian, Ariel, BSA, BMW boli dostatočným lákadlom, či už sólo alebo so sidecarom. Spomínal som, že pri mojej návšteve múzeum zívalo prázdnotou. Aj napriek ubezpečeniu, že kostolík bude opäť plný sa tak celkom nestalo.

Tomuto múzeu podobne ako v múzeu v Nitre na Štúrovej ulici nebolo umožnené prežiť do dnešných dní. V roku 2009 sa v neďalekom podtatranskom mestečku Kežmarok vytvorili v mestskom hrade podmienky na vytvorenie expozície hasičských striekačiek a teda aj exponáty z kostola z Mlynice tam našli svoje miesto. Predpokladám, že kostolíku niekto znovu vdýchne život, ale múzeum s tými istými exponátmi tam určite už nebude.

Kežmarská expozícia je doplnená aj o vozidlá, ktoré neboli v Mlynici. Prioritne tam však sú exponáty hasičskej tehniky z rôznych období. Motocykle sú sústredené v jednej miestnosti. Múzeum v mestskom hrade v Kežmarku som s rodinou navštívil pred niekoľkými rokmi, no veterány tam ešte neboli. Predpokladám, že pri nášteve tej oblasti pri akejkoľvek príležitosti si toto múzeum nenechám ujsť. Skúste to aj vy.