Potemkinova dedina 2/6

4. deň- Ozdoba verejnej chľastačky a obchodné styky s Turkmenistanom

Do Kyjeva vyrážame okolo 8:00 a dnešných 250 kilometrov nemôže ubehnúť rýchlejšie. Okolitá krajina nás uzatvára medzi zmiešané borovicové a brezové lesy s čistinkami a výrazne piesočnatou pôdou. Dedinky akoby úplne zmizli a upozorňujú nás na ne len smerové tabule. Nedá nám to pokoj a ideme jednu z nich preskúmať. Obávame sa, aby sme niečo zaujímavé neprepásli. Zisťujem počet obyvateľov 5 a koniec dediny v poli.

Pred 14:00 nás zhltne dopravná špička v hlavnom meste. Prúd áut nás unáša do centra a prechádzame niekoľkými námestiami, ktoré pulzujú životom. Zastavujeme a pýtame sa okoloidúcich na možnosť lacného ubytovania. Veľmi nápomocní sú predavači suvenírov, ktorí sa ponúkli, že nám postrážia stroje. Chodíme od hotela k hotelu, ale ceny sa pohybujú od 40 eur na osobu a noc s raňajkami a parkovaním. Prejavuje sa naša nepripravenosť. Načo by sme si dopredu hľadali ubytovanie… veď zoženieme na mieste.

Upachtení končíme v Hoteli Expres v samom bruchu mesta. Trocha ma zarazila otázka recepčnej, či si prajeme izbu so sprchou. Nečakal som, že v trojhviezdnom hoteli majú izby bez sprchy. Dostali sme izbu na 15. podlaží. Výhľad je OK. Pri praní ponožiek slopeme Milošovu domácu a prebúdzame nočné zvery v nás zakliate. Ostáva ešte ponížiť náš cestovateľský vzhľad na bežného človeka za pomoci sprchy a voňačiek. A efekt? Idem si tak nenápadne z motorky zobrať ešte nejakú batožinu a pri návrate ma recepčná stopne, že kam idem. Ja: Do svojej izby, veď pred hodinou ste ma ubytovali. Chuderka ma nespoznala.

Vysmädlo nám, tak sa poberáme do ulíc. Najlepšie bude smerom k veľkej koncentrácii ľudí - Majdan Nezaležnosti. Je utorok a mám malú obavu, že nám všetko zavrú o desiatej, ako sme z domova zvyknutí. Máme šťastie a nič podobné nehrozí. Len otázka na našu poľskú národnosť nás neustále prenasleduje a máme čo robiť, aby sme menej vzdelaných presvedčili, že už dávno nie sme ani len Čechoslováci. A keď ani v bare s názvom Porter nenachádzame vytúžený Ľvovský porter, ale len otázku či sme Poliaci, poberieme sa.

Miloš by už aj išiel na hotel, ale ja som nezastaviteľný. V diaľke osvetľuje tmavú, skoro rannú ulicu nenápadný sliepňajúci nápis, ako nekrológ za dnešným večerom. Miloša úspešne presviedčam, že nemôže byť nič lepšie ako kapurkový v neznámom podniku. Cez biedne dvere vpadneme do obrovského sveta podzemnej zábavy. Mám talent na stretnutia. Ani neviem ako, ale už sedíme za stolom s partiou Turkmencov. Vodka sa leje potokom, boh nevie, kto platí. Nič nezajedáme, ale rovno prekladáme vodnou fajkou. Po pár kolách sme tradične korunovaní za ozdobu dnešnej chlastačky.

5. deň- Černobyľ

Po včerajšej noci nám ráno zaberá celé doobedie. V peňaženke chýba v prepočte asi 50eur. Na telefóne svieti esemeska s mailovým kontaktom v azbuke. Pri skladaní puzzle zo spomienok sa rehoceme ako kone a takmer sa nestíhame odubytovať do 12:00. Raňajky sme nestihli.

Za každú cenu chcem ísť pozrieť Černobyľ. Je to len nejakých 120 kilometrov. Nemáme ale dopredu zaplatené vstupné, takže zase len na blink. Prechádzame cez Ivankiv a Oranoe. Sú tu úzke vidiecke cestičky s minimálnou premávkou a celkom kvalitné. Obklopujú nás husté borovicové a brezové lesy, sem tam sa mihnú zdobené vymaľované dreveničky. Odrazu sa pred nami objaví rampa. Suverénne zastavujem pred ňou a naznačujem, aby ju zdvihli, že chceme prejsť. Bohužiaľ strážnici nie sú žiadni lafovia a pýtajú povolenie. Snažíme sa dohodnúť na neoficiálnom vstupnom tak za 200 euro na dvoch. Sú však neodbytní a trvajú na svojich 300 na osobu. Tadiaľto cesta pre nás nevedie. Útočím ešte troška na Milošove svedomie. Presviedčam ho, aby sme išli cez plot. Zjavne sa oň nikto nestará a nebol by to žiadny problém. Škoda, že sme sa nespýtali na pokutu za porušenie zákazu vstupu. Ak by to bolo menej ako 300 na osobu, prečo nie. Ide predsa o zážitky nie o peniaze. Neostáva iné, ako sa pobrať späť smerom do Kyjeva.

Dnešok je zvláštny necestovateľský. Čosi sme pojazdili, skoro nič nevideli a po tme máme problém nájsť improvizované spanie za Kyjevom. Vyhráva nakoniec borovicová hora rastúca z piesku kúsok od hlavnej cesty. Zaspávame pod širákom

6. deň

Často sa mi stáva, že keď spím pod holým nebom len tak v spacáku, zrazu sa uprostred noci strhnem. Prekvapene pozerám okolo seba a spamätávam sa z pocitu, že spím doma v posteli. To isté sa mi práve teraz stalo. Uvedomil som si, že na mňa padajú drobné kvapky dažďa. Ešte chvíľu sa snažím nevšímať si ich, ale spacák stráca účinnosť. Časomiera oznamuje 3:00 miestneho času. Miloš tiež vstáva, nervózne balíme všetko na motorky a snažím sa tváriť pozitívne. Aspoň dnes urazíme väčšiu vzdialenosť a viac uvidíme…

Akonáhle vychádzame na hlavnú, nevidíme ani prd. Sype sa voda, je tma a kvapky na štíte sa menia na milióny malých lúp, ktoré rozostrujú všetky obrysy. Takto nemôžeme pokračovať. Miloš si to užíva so svojimi dioptriami dvojnásobne. Po pár sto metroch kolonizujeme autobusovú zastávku.

Hulvátsky, štýlom bezdomovca, sa rozvalím na lavičke a kašlem na všetko okolo. Znova sa strhávam zo spánku. Mám pocit, že som práve zavrel oči a zisťujem, že je okolo mňa zo desať na bus čakajúcich občanov. Práve svitá a na druhý pokus môžeme vyraziť.

Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite

Lúčime sa s Ukrajinou. Možno je to počasím, ale zdá sa mi všetko naokolo strašne zaspaté. Do karát nahráva aspoň dobrá kvalita asfaltu. Obchádzame mesto Priluki. Začína sa hlásiť palivová rezerva. Do Romni je asi 35 kilometrov. Samozrejme ja mám dojazd 30 a takmer pred pumpou mi Miloš musí pár kvapiek odčapovať zo svojej nádrže. Posledným Ukrajinským mestom na tomto výlete je Sumy. Odtiaľ ostáva už len 30 kilometrov do Ruska.

Zrazu zisťujem technický problém s uvoľnenou skrutkou na nosiči batožiny. Presne ten istý problém ako minulý rok na hraniciach Moldavska. Moja motorka ma zbožňuje a má zmysel pre načasovanie.

Na hraniciach zase strečkujeme. Treba vyplniť colné prehlásenie. Darí sa mi to bez chyby až na druhý pokus. Horšie je na tom Miloš so svojim elektrikársky roztraseným písmom. Keď ho už štvrtýkrát vrátili prepísať celú stranu, hovorím mu, že colník má božskú trpezlivosť. Ani som nedopovedal a došiel papier v kopírke. Miloš má pred sebou posledný platný pokus. Našťastie pri ňom stoja všetci svetoví literáti a elaborát odovzdáva úspešne k spokojnosti colnej moci. Ostáva kontrola batožiny, ktorú odbili so smiechom. Prvý dojem sa nevydaril a Rusko nám to vracia v podobe kvapiek dažďa.

Odstavujeme na prvej pumpe v úmysle pomeniť nejaké chechtáky. O takej službe tu ale nechyrujú. Vraj treba ísť do banky. A banka je najbližšie v Kursku. Jasné veď sme v gigantickom Rusku. Tu sa neočakáva iná mena ako rubeľ!
Vonku ma čakalo milšie jednanie. Chlapík stepuje okolo peráka, obzerá z každej strany, fotí, škrabe sa za ušami. Som povinný opísať mu historické podrobnosti a našu cestu sem. Robím to s potešením, keď vidím jeho detsky rozžiarenú tvár. Hneď sa nás pýta, či máme kde spať. Ochotne volá kamarátovi do Kursku, jachtá do telefónu s nadšením, čo stretol a všetko pre nás zariaďuje. Uisťuje nás, že lepšie cesty ako sú v Rusku sme nezažili ani v Nemecku a s desiatym podaním ruky nám praje šťastné kilometre.

Do papierovej gps zadávame Kursk. Cesta je priama, učesaná, namaľovaná… Pozerám, akú počítačovú hru tu do čerta hráme. Cesta je postavená na násype. Po pravej a ľavej strane približne 10 metrov široké pásy pokosenej trávy a za nimi aleje vysokých stromov nasadené pravidelne 6 metrov osovo od seba. Stromy majú kmene typizovanej hrúbky dôkladne natreté bielou farbou do výšky 1500 milimetrov. Pekné kulisy nám Rusi premietajú…. A kde sú tí krvilačníci, ktorí nás už pred pol hodinou mali zabiť, zjesť a okradnúť? Kde je tá bieda a hladomor? Tuším zase nejaký premúdrený rozprávač prespal ostatných milión rokov vo svojej ulite. Slovensko ich je plné, sú všade medzi nami!

Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla

Sme necelých 20km pred Kurskom. Milošova motorka má občas syndróm bondovského vozidla. Tie vo filmoch tradične niečo vystreľujú alebo odhadzujú na nepriateľov.

Neviem aký veľký nepriateľ som ja. Ale tlmič z výfuku, ktorý po mne nečakane vystrelil, sprevádzala taká rana, že som skoro spadol z motorky. Našťastie sa to udialo neďaleko autobusovej zastávky, takže hneď odstavujeme a nechniape nám aspoň na hrby. Tlmič, ktorý sa chaoticky váľa po ceste zrazu s rachotom rozvalcuje žigulák a už je jasné, že technická pauza bude dlhšia.

Keď je po vymenovaní všetkých svätých výfuk na svojom mieste, Miloš sa rozhoduje pre nevinné doladenie karburátora. To sa ale mení na nočnú moru. Stačil mi letmý pohľad znalca na vymontované šupátko a tajomstvo kolísavého voľnobehu je odhalené. Motor si zrejme dobre pošmákol na kuse šupátka, ktorý mal pôvodne regulovať voľnobeh. Namiesto neho je tam diera. Miloš tvrdí, že je to nový výrobok. Ja ho uisťujem, že som videl minimálne 35 karburátorov 50 rokov starých, ale ani jedno šupátko nebolo v takomto stave.

Minulý rok som zaviedol porekadlo: Človek mieni, jawa mení. Tento rok som ho doplnil: Čo jawa mení ani Boh nezmení. Ďalej to už dnes nemá zmysel. Utáboríme sa za zastávkou v poli. Pre dokonalosť atmosféry rozkladáme stany v areáli cintorína, aby si tu dnes po 450 kilometroch v lejaku odpočinuli aj dvaja živí. ________________________________________

7. deň- Stanley Cup v Rusku

10 hodín spánku sme si zaslúžili. Príroda je proti nám a triumfálne na nás čúra od rána. Opatrne sa poberáme do Kursku a hľadáme prvé nákupné centrum s bankou.
Dnes je piatok tridsiateho a zrejme sa rozdávajú dôchodky. Len s ťažkosťami rozháňame sardinkáreň pozostávajúcu z nervóznych dôchodkýň. Funia nám za krk bez ohľadu na diskrétny odstup. Tasíme naše zelené eurostovky a mexická vlna sivých hláv sa natáča k nášmu okienku. Pokladníčka berie eurá bez slova a stráca sa niekde v zákulisí. Milošovi steká kvapka studeného potu po čele a ja sa len s úsmevom pýtam, či bola aspoň pekná… Našťastie sa vracia s hŕbou rubľov, pri čom funiace dôchodkyne len nasucho prehĺtajú. Päť centimetrov hrubú kôpku bankoviek delíme na štýl kartovej vojny rovným dielom pred ich zaujatými pohľadmi.

Vonku nás opäť čaká milá situácia s chlapíkom obdivujúcim stroje a s tradičným sledom otázok a odpovedí. Miloš sa len okrajovo pýta na možnosť opravy karburátora. Chlap- Dmitrij sa na chvíľu zamyslí… poďte za mnou! Kľučkujeme plniacim sa mestom z pruhu do pruhu. Prichádzame ku garážam, kde v každej druhej sa špecializujú na inú časť auta. Samozrejme pracovné podmienky samo-domo a bohužiaľ sa tu nikto nevenuje motocyklom. Náš sprievodca berie do ruky telefón a niekam volá. Vraj je tu motocyklový klub. Poďme tam!

Znova režeme mestom, blokujeme električky až sa po pol hodine dostávame na perifériu- časť Mokva. Miestny motogang tu má klubovňu. Bohužiaľ sme znova nepochodili. Všetci gangstri asi zarezávajú v práci. Čo iné v piatok doobeda?

Dmitrimu znova bliká nad hlavou žiarovka. Poďme na trh. Tak zase krížom cez pol mesta a ďalšia hodina preč.
Tržnica je klasická bratislavská Miletička- blšie trhy. A zrazu na jednom pulte fungel nový karbec presne na Milošovu motorku. Miloš dvíha skoro so zvlhnutými očami tento klenot nad hlavu ako Stanley Cup a breptá niečo o šťastí. Zašušťalo 850 rubľov. Dmitrimu chceme nechať nejaké peniaze na benzín, ale nič si nevezme. Dáva nám len svoju mailovú adresu, aby sme mu poslali fotky, keď sa vrátime.

Po ľahkom obede sa z Kursku dostávame až po štrnástej, a to priamym smerom na Moskvu. S plnými peňaženkami môžeme natankovať plnú a ja pre istotu ešte aj do fliaš po posledných skúsenostiach. Nečakal som, že teraz budú pumpy v každej druhej dedine.

Od prekročenia ukrajinských hraníc až sem, si všímame popri ceste stánky s čerstvými domácimi produktami. Čím severnejšie sa posúvame, tým menšia je ponuka napríklad hrušiek alebo marhúľ a rastie ich cena. Za Kurskom už majú len zaváraniny a med.