Ukrajinské rakety 4/4

anglicky, alebo francúzky. Je to podľa mňa preto, lebo nemajú filmy s dabingom. Zrejme si uvedomujú, ako smiešne by znelo Metelescu blescu namiesto Hastala vista v Terminátorovi. A tak sa na nich aspoň lepí cudzí jazyk, keď už si kazia oči pri telke. Do Srbska sme došli za šera a cieľ bol jasný: Kysač, slovenská dedina, sídlo vojvodinského motoklubu Kysach Crows – našich kamarátov z minulého roku. Už som aj volal predsedovi Janovi, vravel, že je v nemocnici, ale na diaľku všetko zariadi. V krčme nás čakali Paľo a Andrej, naši priatelia. Bola tam aj barmanka Lídia, čo sa mi minulý rok tak páčila. Už sa mi však nepáčila, lebo mi neodpísala na facebooku. Dzigli sme si poldecko a pivko a išli do mesta. Teda do dediny. Svietil iba kulturák, tak sme vošli. Akurát tam folklóristi nacvičovali svoje vystúpenie.

Vo Vojvodine žije okolo 50-tisíc Slovákov a už 241 rokov si udržujú naše zvyky a jazyk. Na tancujúcu mládež bol pekný pohľad, musím sem niekedy prísť aj na nejaký festival. Paľo nás zobral k sebe domov na kávu, ukázal nám traktor, kombajn a silá na kukuricu. Celá jeho rodina žije z poľnohospodárstva a opráv traktorov. Vypestoval kukuricu vysokú 3 metre, neuveril som, kým som sám nevidel. Potom začal ukazovať fotografie rodiny. Arnold si ich napoly znudene pozeral, keď tu zrazu vyskočil: „To je kto?!“, ukazuje na krásnu blondínku v kroji. „Moja dcéra Svetlana, pracuje ako reportérka v televízii“, odpovedá Paľo celý šťastný. „A kde je, poďme jej zavolať“, nástojí Arnold. Paľo ju vytočil a už mu telefón vytrhol Arnold. „Ja som Arnold, zaľúbil som sa do Tvojej fotky a hlasu, idem popýtať Tvojho otca o Tvoju ruku...." a takéto kaleráby jej hustil do hlavy. Svetlana sa bavila a smiala. Paľo začínal ľutovať, že nejaké fotky vytiahol.

Ono, kto Arnolda nepozná, môže ľutovať a kto ho pozná, ten už ľutuje. Po telefonáte len dobiedzal do Paľa, že „daj mi jej číslo a adresu, idem za ňou, to je dokonalé dievča, ja už budem dobrý, na inú sa ani nepozriem, tvoju dcéru si za ženu zoberiem...“ Darmo mu nešťastný otec vysvetľoval, že už má priateľa. „To nevadí, už ho môže pustiť k vode, keď som tu ja, aj on to pochopí, veď prišla skutočná láska. No nie?“, blúzni Arnold. Paľo však Arnolda poznal dobre z minulého roku, ani kozu by mu na starosť nedal, nie to vlastnú dcéru. Medzi nami, Svetlana je naozajstná raketa! Chudák Arnold večer od samej lásky vypil fľašu vodky a hádam celú noc spriadal plány, akým postupom sa dopracuje k svadbe so Svetlanou.

Mám novú motorku. Kurva!

Ani ráno sa neodbytnému Arnoldovi nepodarilo od Paľa vymámiť číslo na krásnu Svetlanu. Tak sme sa ešte odmaľuvali (ako dolnozemskí Slováci nazývajú fotenie) pri tej trojmetrovej kukurici a pobrali sa domov. Maďarskou hranicou už tretí rok prechádzame na konci dovolenkovej sezóny. Niekoľkokilometrové zápchy v troch pruhoch nám už nevadili, preštrikovali sme sa za nadšeného trúbenia plechovkárov. S Mišom sme si vymenili motorky. Tento rok si pridelil Pan Europana, tak som si ho chcel vyskúšať na diaľnici. Nuudaa! Idem 160, nič na mňa nefuči, môžem fajčiť aj smskovať, smerovky fungujú, brzdí to, tiché je to, taký autobus. Za to Mišo mal o zábavu postarané. Na najbližšej pumpe zastal: „Nič horšie som v živote nezažil, hlavu mi išlo odtrhnúť, nad 130 sa zaklápajú späťáky, ale to mi bolo jedno, lebo aj tak v nich nič nie je vidno, jak to celé trasie ako stará tatramatka pri žmýkaní.“

Vypýtal si svoju parádnu motorku späť. „Môj zlatý Hatatitla nikto Ťa nechce a už aj mne riadne lezieš na nervy!“ Za tieto slová sa mi môj Introš pomstil tým, že na pumpe nenaštartoval. Uvedomil som si, že som zabudol vypnúť svetlá a cez celé Maďarsko sa mi postupne vybíjala baterka. Ja totiž to nielen že nemám tachometer, ale ani kontrolky, tak ani neviem, čo mi bliká a čo svieti. Že mám naštartované počujem, že mám neutrál cítim a keď chcem vedieť dojazd, pozriem pravým okom do nádrže. Mišo ma obetavo roztiahol za lanom, šlo to na tretí pokus a raz aj svoju mašinu položil. Bola to slušná komédia, kamionisti mali zaujímavý kultúrny program. Už na Ukrajine mi moja dobrá kamoška Kowbojka poslala kontakt na chlapíka, čo predáva GS 1150, lebo vedela, že už roky ju chcem. V Bratislave som sa s ním stretol a do jeho motorky sa zahľadel. Svieti, brzdí, má veľké kufre a krásny kožený poťah na nádrži. Jeeej! :) „Beriem!“ Kedy, keď nie teraz?

Hatatitla ma momentálne serie, ale uplynie pár týždňov a zase ho budem mať rád. A zase nebudem chcieť inú motorku. Teraz z viacerých dôvodov ľutujem, že som toho bramboráka tak rýchlo a neuvážene kúpil, nejdem to tu rozpisovať, ale teraz mi v garáži stoja dve nefunkčné motorky.

Piešťanská sodoma-gomora a radšej aj koniec.

Dopočuli sme sa z miestnych kuloárov, že v Piešťanoch je práve Country lodenica, náš najväčší country festival. Celý víkend bol pred nami, tak sme sa rozhodli dovolenku zakončiť tam. Po ceste ma objavila prvá hliadka za posledné týždne a dala mi pokutu. Ahá, veď už som doma, čo sa čudujem.

Arnold sa na Lodenici odtrhol z reťaze, chlastal, smilnil, dával zlý príklad deťom a robil chujovinu za chujovinou. Keby som to chcel všetko opísať, potreboval by som ďalšie dve strany. A už by to vôbec nebolo o motorkách a navyše mládeži do 18 neprístupné. A to vôbec nepatrí na takýto seriózny web. Takže končím písanie mottom: „Dve motorky sú niekedy viac, ako jedna motorka!“. Tento cestopis je takou bodkou za mojim trochu divokým spôsobom života, ktorý som posledného poldruha roka viedol. O mesiac po návrate som totiž spoznal dievča, kvôli ktorému sa oplatilo trochu sa umravniť... :)