Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 2541 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

Motozem.sk

Anketa:

Ako na núdzové brzdenie v krízovej situácii?

Spolu odpovedi: 28566
Intenzívne brzdím oboma brzdami: 60% (17010)
Brzdím iba prednou brzdou aby som nedostal šmyk: 40% (11556)
Hodnotenie: (49 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (240)  [Verzia pre tlač] Tlač

Ako si správne (ne)vybrať parťáka na dovolenku 2/2

 Zdieľať

Pridané: 10.03.2015 Autor: corvette
Čitatelia: 19772 [Mototuristika - Európa - Dobré Rady]

Deň piaty

Ráno mi nejako začína dochádzať, že takýmto štýlom budeme radi ak sa dostaneme po Ohrid a späť. Moja predstava dovolenky sa mi začína tak trošku rozpadať a ja začínam byť tak trošku nevrlá. Pokračujeme ku Shipke, kde opäť Marcela strácam a niekde sa aj s Viktorom zamotali a ja znova musím čakať. Prichádza pekná široká cesta cez les plná zákrut. Viktorova trpezlivosť práve pretiekla a Marcela obieha a letí napred a čaká nás až pod Shipkou. Ja som z tejto lose lose situácie pekne napálená a keď prichádzam k Viktorovi ten si chtiac-nechtiac vypočuje môj freestyle o tom ako začnem jazdiť sama, ako mi bude dobe, že toto nemám za potrebu aby som sa o niekoho celý čas bála či sa mu niečo nestane, nestihnúť nič z toho čo som dlho plánovala. On mi zasa hovorí, že mal pocit, že Marcel v každej zákrute spadne, lebo šiel až tak pomaly a už to nevydržal. Za dlho dlho príde aj Marcel, na ktorého sa ja už naozaj ani nemôžem pozrieť a skôr vyhľadávam Viktorovu spoločnosť. Cesta pod pamätník bola kľukatá a trochu mokrá po nočnom daždi. Nemôžem si nevšimnúť Marcelov vyhukaný výraz a tak sa ho pýtam čo sa deje. Po mojej piatej otázke čo sa stalo mi odpovedá: "To touto istou cestou pôjdeme aj dole?" Odpovedám: "Áno, prečo?
"Hmm, to budem musieť brzdiť dole po mokrej ceste." Jeho odpoveď ma naozaj dostala a tak si ho radšej nevšímam.

 Pod Shipkou alebo Hmmm, to budem musieť brzdiť dole po mokrej ceste.
Pod Shipkou alebo Hmmm, to budem musieť brzdiť dole po mokrej ceste.

Vidíme odtiaľto Buzludžu, ktorú máme tiež v pláne. Marcel nám však oznamuje: "Ja tam nejdem, pôjdem radšej popredu." A tak si s Viktorom Buzludžu skutočne vychutnávame až na Marcelove telefónáty, že kde sme, lebo on nás už čaká.

 Spolu pod Buzludzou.
Spolu pod Buzludzou.

 Dostala som sa aj dnu.
Dostala som sa aj dnu.

Vraciame sa tak na hlavnú cestu, ktorá predstavuje úplné úžasný asfalt, plný zákrut, kde to s Viktorom obaja dávame veľmi slušne na pomer nabalenie vs. náklon. Marcel nás čaká pri ceste aj s melónom, ktorý kúpil, a ktorý musíme zjesť, pretože mu spadol na zem a rozbil sa. S Viktorom sa rozprávame o skvelej ceste na čo Marcel povedal: "No keby som dal dole kufre, mohlo by to byť dobré."
Zahajujeme presun k Toyanskému horskému priesmyku, kde si chceme pozrieť monumentálny pamätník. Dlhé roviny hlavného ťahu nám poskytujú krásne výhľady na Balkánske pohorie tiahnuce sa paralelne s cestou. Na pumpe Marcelovi spadne prilba zo späťáku počas tankovania. Následne sa na ňu pozerá zo všetkých strán. My si sadáme za stôl a ideme niečo zajesť. On si na stôl položí prilbu a stále sa na ňu pozerá, a že mu spadla, lebo má ľahké rajdy. Pod Toyanom nám začína pršať a padá taká hmla, že okrem pamätníka nevidíme nič. Sú tam staré polorozbité schody, a Viktor dostáva ten istý nápad ako ja - dať motorky pod pamätník a odfotiť to. Viktor na ktmke suveréjne vyletí po schodoch, ja chvíľku za ním a keď vidím, že ten nešťastník sa o to chce pokúsiť tiež, scenár je mi jasný.
Ako ide po schodoch, približne v polovičke povolí plyn a prevaľuje sa na jednu stranu. Bežíme ho ratovať, spočívame s ním škody, ktoré nie sú a nakoniec mu jeho tenerku po schodoch vyvezie Viktor.

 Inkriminované schody pod Troyanskym pamätníkom. Určite za to asi mohla hmla.
Inkriminované schody pod Troyanskym pamätníkom. Určite za to asi mohla hmla.

Hovorí mi, že oproti tej jeho je to len taký ľahký bicyklík. Zoznam bobo sa tak rozširuje. K boľavému ramenu, ruke sa pridáva aj noha. Neskôr ho čakáme pod pamätníkom aby sme mali istotu, že sa napojí na hlavnú cestu a bude pokračovať. Viktor zo strachom v očiach poznamenáva, že dúfa, že nebude musieť cez Mavrovo ťahať dve motorky. Vraciame sa naspäť na križovatku a chceme pokračovať po hlavnom rovinatom ťahu až k Sofii. Na ďalšej križovatke ho čakáme tak dlho, že už myslíme na to najhoršie. Onedlho ho však vidíme prichádzať a ukazujem mu aby nezastavoval a pokračoval ďalej. My neskôr nasadáme na motorky obiehame ho a znova zastavujeme. Po dlhej chvíli nás dobehne a opäť mu ukazujem aby nezastavoval a pokračoval. Toto sa opakovalo mnoho krát až pokiaľ som ho nedobehla ja ako stojí pri krajnici. Iba tak sa ho pýtam, ako to ide, a že sme našli kemp v Sofii, že ideme tam. "Ja už tie zátačky idem všelijako." Tak a toto bola naozaj tá posledná veta. Posielam ho napred a čakám tam na Viktora. "Vieš čo mi povedal? Že on už tie zátačky ide všelijako. Toto už naozaj nie je dobré. Za deň nič neprejdeme, večer nevládze, zaspáva, sme úplne pozadu a ešte to vyzerá, že sa mu každú chvíľu niečo stane." Viktor na mňa súhlasne pozerá a pýta sa čo s tým urobíme. "Ja by som vedela čo." Viktor: "Pošleme ho domov..." Konečne sme si to, čo sme si mysleli od začiatku povedali nahlas. Síce sme stále obaja dúfali, že sa to zlepší, ono sa to stále len zhoršovalo. Keďže to je moja dovolenka, oznámiť mu to musím ja. Posielam tak Viktora aby kopol do koní, dohnal Marcela a počkali na mňa a spoločne sme šli do kempu. Keď sa opäť stretávame, Marcel nám oznamuje ďalšiu chybu, ktorú našiel. "Poďte pomaly, ja po tme nič nevidím, asi má to plexi malú priepustnosť svetla." Tak do zoznamu chýb, ktorými sú moc ľahké rajdy, moc veľká nabalenosť, ponárajúce sa predne tlmiče, rozpadávajúce sa ložisko v prednom kolese, iba jeden valec, slabý výkon sa pridáva aj plexi s malou priepustnosťou svetla. Prichádzame do kempu, kde bolo po daždi a tak si musíme dávať kvôli Marcelovi chatku. Už sme si viac krát všimli, že aj rozkladať stan mu je za ťažko.
Ja mám vlastnú chatku, zatiaľ čo chalani majú spoločnú. S Viktorom sa stretávame pred chatkami a rozoberáme celú situáciu. Takto to už vážne nejde a je definitívne rozhodnuté. Snažíme sa nájsť vhodnú stratégiu ako mu to oznámiť. Marcel však medzi tým zaspal. No ďalší deň už s nami ísť nemôže. A tak ho budím a oznamujem mu: "Musím ti niečo povedať.. Od zajtra budeme pokračovať už len dvaja, bude to lepšie pre nás všetkých. Vidím, že je táto cesta na teba moc, a že ťa to ani nebaví. Vidím, že to jazdenie je skôr trápenie a my kvôli tomu nič nestíhame." Jeho reakcia bola ako inak výhovorky. "To ja som len bol unavený, lebo som mal spánkový deficit. To je len spánkovým deficitom, preto som šiel dnes spať skôr."

Pritom sme počas týchto 5 dní okrem jedného dňa vždy s Viktorom boli hore dlhšie. Ďalej nasledovalo: "A ako vy môžete vedieť či ma to baví alebo nebaví, mňa to baví."Tak to si s Viktorom obaja myslíme, že to by vyzeralo úplne inak.Možno som trochu čakala, že sa poteší a rád sa od nás odtrhne lebo naozaj to je trápenie. A tak radšej odchádzam k sebe do chatky. Píšem Viktorovi smsku nech príde ku mne. Rozkladáme spolu mapu, snažíme sa prísť na to ako dohnať stratu.

Tiež mi sprostredkoval čo hovoril Marcel keď som odišla. Že vraj vôbec nejazdíme terén, on sa naňho tešil. Viktorovi je to až smiešne keďže videl jeho umenie aj na obyčajnom asfalte, akoby to vyzeralo v teréne si radšej ani nepredstavoval. Tiež sa mu snažil vysvetliť, že nemôže byť na mňa nahnevaný, lebo to bola moja dovolenka, na ktorú som šetrila, dlho som ju plánovala a tešila sa na ňu. Nemôže chcieť aby som ja kvôli nemu o to celé prišla. Marcel si ešte dlho viedol svoje monológy napríklad na tému: "Čo poviem doma? Rozpadnuté ložisko v kolese."
Dnes sme mali byť niekde pri Mavrove v Macedónsku. Denná strata približne 380 kilometrov.


Deň šiesty

Ráno vyprevádzame zjavne nasratého Marcela. Pozerajúc sa na jeho zmenšujúce sa zadné svetlo sa zväčšuje naša radosť, a nám sa konečne začína dovolenka. Je pred nami krásnych 11 dní, počas ktorých stihneme dohnať časovú stratu a navštíviť všetky plánované miesta.

Od Marcela sme chceli aby sa po príchode domov ozval, no nezoval sa. Došiel však dobre a to je asi ten najväčší úspech, že sa mu nič nestalo.
Nakoniec to dopadlo lepšie ako sme si predstavovali. 16 dní, 5700 kilometrov, Rumunsko, Bulharsko, Macedónsko, Grécko. Zatiaľ to naj čo som zažila.
Ďakujem Viktor

Je možné, že celý tento príbeh ako aj skutočnosti a osoby v ňom uvedené sú vymyslené a sú len autorovov fikciou.....alebo sa to možno naozaj stalo...

<

Pridané: 10.03.2015 Autor: corvette Zdieľať

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (49 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (240)  [Verzia pre tlač] Tlač

Body a Trasy v tomto článku:

Galéria ku článku:

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria

Galéria