Prebudenie spiacej krásky, či renovácia manželkinej Babetty

Po vzájomnej dohode s mojou "frajerkou" o spoločnom živote som ale zistil, že ísť do "chomúta" s mojou aktuálnou zbierkou prestavaných Pionierov to nebude to právé orechové. Keďže sme sa ako rodina v mojom detstve viackrát sťahovali, tak moje rozhodnutie bolo znova rezolútne a nie prvýkrát som svoju zbierku rozpredal. Nerozpredal som všetko, no len to čo bolo v prevádzke. Zopár nedokončených projektov stále spí spánkom spravodlivých. Rozhodol som sa novomanželke ako svadobný dar kúpiť nejakú tú Babettu.

Nakoľko som nemal skúsenosti s kupovaním "nových" motoriek rozhodol som sa pre ojazdenú. Problém bol ale v tom, že to bolo v období, keď boli hitom Babetty dvojrýchlostné a jednorýchlostných sa nikto nechcel len tak vzdať. Socialistické hospodárstvo bolo typické tým, že nič sa oficiálne kúpiť nedalo, ale keď mal človek známych na správnom mieste tak sa dalo zohnať všetko. Čosi ako "auto-moto bazár" neexistovalo. Mal som vyhliadnuté dve "207 – ky" cez kamarátov a cez inzeráty, jedna bola v dezolátnom stave a druhá bola slušná no jej majiteľ za ňu chcel 4500 Kčs, čo mi pripadalo mierne povedané "prehnané".

Navštívil som predajne PRIOR v mojom okolí, tam sa Babetty síce predávali, ale predavačka naznačila, že ich nemajú. Dovezú vraj o mesiac, no to sa mi zdalo dosť vzdialené, ale počkal som. V Mototechne to bolo ešte úbohejšie. V predajni kam by sa zmestilo minimálne 20 áut boli len dve a to Zastava a Moskvič kombi. Predavač si ma z diaľky "ošacoval" a naznačil, že pokiaľ nemám minimálne 8 či 9 tisíc korún tak sa so mnou nebaví a na akúkoľvek motorku môžem zabudnúť.

Do Prioru som sa vybral teda v termíne, ktorý mi odporučila predavačka, opäť sa opakovala situácia s pred mesiaca. Nepomohol mi ani fakt, že vo vetrovke ma pálilo 7 000 Kčs. Oddelenie bicyklov a mopedov zívalo prázdnotou. Bol tam už druhý predavač a ten sa spýtal čo ma to napadlo "len tak" ísť kúpiť Babettu, veď to má svoj postup. Najskôr v zimnom období, alebo aj v lete je nutné dohodnúť sa s personálom oddelenia. Tí spravia poradovník a treba si to poistiť u predavača s ktorým sa do budúcna budete kontaktovať. O čo vyššia poistka bude u predavača o to skôr Babetta bude, ale najskôr za pol roka. Tisícka spraví nejaké 4 mesiace alebo 5 . Ak to bude len 500 Kčs tak to bude 6 či 7 mesiacov. Babetta vtedy stála podľa výbavy 5 či 6 000 Kčs a po revolúcii (1989) sa cena vyšplhala až na 12 000 Kčs.

Nevedel som sa s tým stotožniť a zaspomínal som si na výlet do Györu. V tomto maďarskom pohraničnom meste hneď za hranicami sa to hemžilo Babettami a podobne to bolo v Ostrihome, či Budapešti. Mal som pocit, že som v úplne inom svete. Ako slobodný som si tam (v MĽR) nakúpil celú plejádu nedostupných vinylových LP platní a nezabudnuteľné boli návštevy všakovakých obchodov plných tovaru. V každej štvrti mesta bolo hneď niekoľko predajní bicyklov a motocyklov s Jawami, MZ-kami, ČZ-tami a malými Simsonmi, Babettami, sovietskymi mini motocyklami, mopedmi (Karpaty) či inými motocyklami. V Tuzexu podobnom obchode mali vystavené japonské Hondy, Yamahy, Kawasaki, či Suzuki. Samozrejme aj BMW zo Západného Nemecka (NSR) a skútre prevažne z Talianska.

So svojim zámerom som sa nakoniec odhodlal osloviť budúceho svokra a ten to prebral so svojou manželkou a za dva týždne už Babetta parkovala u nás doma. Neveril som vlastným očiam, keď som ju uvidel. Moja budúca svokra sa mi ešte ospravedlnila, že to bolo tak dlho. Totiž pracovala v jednom zo skladov PRIORU. Problém videla v tom, že do skladu, kde pracovala vozili predovšetkým nábytok a pridelenie jednej Babetty do ich skladu jednoducho vedenie odignorovalo. Až po zásahu vedúceho všetkých skladov sa to vyriešilo. Bohužiaľ priamo v sklade sa kúpiť nedala, ako to bolo zvykom. Kuriér z pošty, kde svokor pracoval musel do predajne Prior zaniesť peniaze, teda v Bratislave za svokrove peniaze bola Babetta zaplatená a až potom ju odviezli do spomínaného skladu.

Predpokladám, že avizovaná cena 5500 Kčs bola vďaka všimnému vyššia, ale neriešilo sa to pravdepodobne peniazmi, ale šofér auta, ktoré ju doviezlo do skladu, si mohol na pracovisku mojej budúcej svokry prednostne vyzdvihnúť nejaký kus nábytku pre svojho známeho. Bol som asi dobrá partia, pretože budúci svokor odo mňa chcel len legálnu cenu 5500 Kčs.

Manželka ju používala denne, pretože robila na smeny. Dokonca aj v tehotenstve jej neodolala. Snažil som sa ju vylepšiť aby bola užitočnejšia. Babetta vystriedala niekoľko košíkov na nosiči, pretože kúpiť originálny košík bol dlhodobý a hlavne finančný problém. Zháňal som ich (košíky) kdekoľvek, no najmenej trvácne boli plastové nákupné košíky a najtrvácnejšie boli kovové z mrazničky. Spomedzi tých kovových boli bežné aj adaptované klietky pre vtáčiky. Taký košík sme ale nemali.

Už keď boli Babetty 210 zabehnuté výrobky, tak som našiel v časopise Stop inzerát nejakého výrobného družstva ohľadne ponuky postranných brašní na nosič nad zadným kolesom. Snažil som sa ich zohnať v mojom okolí v bežných obchodoch, no situácia sa opakovala, neustále mi predavačky v Mototechne, či predajniach bicyklov hovorili, že prídu vtedy a vtedy, že včera sa minuli a podobne. Bol som zúfalý, ale brašne nie a nie normálne kúpiť. Až keď bol inzerát už tretíkrát v Stope, tak som tam napísal. Žiaľ spomínané družstvo nebolo na Slovensku, ale v Čechách a odbyt mali zrejme zabezpečený, lebo brašne som dostal na dobierku až za mesiac. Nadôvažok neboli v žiadnej avizovanej farebnej mutácii. Inzerát ponúkal čierne a tmavočervené až čierne. S týmito farbami bola aj manželka uzrozumená. Keď sme otvorili balík, tak z nej vyliezlo, že ak to namontujem, tak sa odsťahuje aj s deťmi k rodičom. Tašky boli totiž žltohnedé. Nechcel som ich vtátiť a preto som ich ponúkal kdekomu, kto mal Babettu, no všetci svorne tvrdili, že takú "nádheru" nechcú ani vidieť a nie zhyzdiť si Babettu. Do práce som jazdieval vždy na bicykli a kupoval si brašne, ktoré boli na bicykel, no boli menšie a na Libertu akurát aj a výsekom pre pätu. Snažil som sa teda tie Babettové namontovať na Libertu, no pätami som do nich narážal. Neostávalo nič iné, len si k babettovým taškám zabezpečiť väčší bicykel. V tomto smere pomohol svokor, ktorý z povale zvliekol bicykel na ktorom sa jeho svokor dostal po vojne domov z lágra niekde v Belgicku alebo Francúzsku, už si nepamätám. Tašky boli teda využité a to ma tešilo. Postupne sa ale rozpadli a musel som ich vždy nejak poopravovať. Pri mojom poslednom pokuse sa dali stále objednať, no boli podstatne lacnejšie ako bicyklové a to som využil a vybavil s nimi nielen moje ekologické približovadlo, ale aj Libertu mojej mamy. Dávno po skončení výroby Babiett sme boli na dovolenke v Šaštíne a tam bol moto bazár, kam som zablúdil. Výsledok bol ten, že sme pri ceste domov nevideli dozadu, pretože na parapete boli štyri sady tašiek na Babettu, ktoré som zjednal na 50 posledných federálnych korún za sadu, pričom ich cena v dobách najväčšej slávy bola 255Kčs.

Ako mladí manželia sme sa chodili cez leto kúpať na neďaleké Slnečné Jazerá a to zaujímavým spôsobom. Svokor mi požičal jeho jednorýchlostnú Babettu a manželka išla na svojej dvojrýchlostnej. Mal som cestou možnosť zrovnávať obidva testované mopedy. V dedinkách, čo sa týka akcelerácie mala navrch jednorýchlostná a cestou sme sa doťahovali do kopca som vyletel, no v pol kopci ma manželka trhla, pretože dvojka bola predsa len rýchlejšia. Ak bol naozaj dlhý kopec tak som bol kráľ. Dvojrýchlostná automatika totiž bola koncipovaná tak, že až po dosiahnutí určitých otáčok automat preraďoval. Bohužiaľ na dlhej rovinke som akurát z diaľky sledoval manželkine ladné ženské krivky, ktoré sa neustále vzďalovali.

V tom období bol pre peších, cyklistov a mopedistov vstup na kúpalisko zdarma a to bolo fajn. Dnes si návštevník zaplatí za všetko čo má so sebou. Dokonca aj turisti vo vláčiku v areáli kúpaliska aj keď ho neopustia musia platit vstupné, aj keď majú platný cestovný lístok na turistický vláčik. Mal som zážitok, že jeden turista odmietol zaplatiť vstupné, tak ho do areálu nepustili a na dôvažok cestovné za jazdu po celom meste mu nikto nevrátil.

Vrátim sa ale späť. Keď už sme boli rodina, tak manželka šla na svojej Babette a ja som viezol dcérku na Liberte. Mohla si vybrať, či bude sedieť na sedačke na nosiči vzadu, či na chrbáte alebo vpredu. Najradšej sedela na sedačke vpredu. Bola to dobrá vec tá sedačka, dala sa niesť ako ruksak. No vpredu som mal problém, s jej klobúčikom, ktorý sa mi motal pri brade, ale čo by človek nespravil pre prvorodené dieťa. Dnes už je ona mamou a máme možnosť sa pobaviť s vnúčikom.

Za ten dlhý čas prevádzky manželka zodrala tri sady rozbehových spojok. V jednom prípade, keď manželkin strýko, vtedy už motocrossový pretekár vo výslužbe odmontoval ľavý kryt motora na zem vypadali kovové piliny, ktoré snáď vypĺňali celý kryt. Na pravej strane motora sa zas viackrát rozsypal odpájací element na odpojenie motora od sekundárneho prevodu aby sa na Babette dalo jazdiť ako na bicykli.

Nepočítam koľkokrát bola zakarbónovaná sviečka, či výfuk, pretože u dvojtaktov to bolo bežné. Musel som do ňho (do výfuku) naliať technický benzín a vypáliť ho. Spomínam si, že tiež dvakrát sa v jednom mieste vydral náhon (šnek) lanka tachometra v náboji predného kolesa. Musel som kúpiť nový. Pri druhom vydratí sa aj vypálila žiarovka v reflektore a preto som aj tachometer aj reflektor odmontoval a nahradil postarším svetlom z auta. Za čas prevádzky sme museli tiež viackrát meniť obutie, nie kvôli tomu, že by sa vzorka zodrala, ale preto lebo plášte praskali. Riešil som to tak, že vpredu bol plášť z Pioniera, ktorý mal dobrú vzorku, ale prasklinu na boku a v ňom bol plášť z Babetty a úplne vnútri bola duša. Túto taktiku umožňovali rozmery plášťov Pionier 2/50x16, Babetta 2/25x16. Opticky ale predné koleso bolo väčšie ako zadné.

S problémami sa podobná taktika dala aplikovať aj vzadu, no tam pionierkové plášte veľmi nepomohli. V prípade takejto kombinácie bolo zadné koleso ťažšie a tým trpel celý moped. Žiaľ, keď nové plášte v Mototechne neboli a jazdiť sa muselo, inak to vlastne nešlo.

Rozeta zadného kolesa nebola takej koncepcie ako na Pionieri. Na Pinčli sa dal vymeniť nanitovaný veniec a keď sa ozubenie vymlátilo, dalo sa vymeniť a rozeta šlapala ďalej. U Babetty sa musela vymeniť celá rozeta. Následne sa do novej rozety nedala použiť pôvodná vyťahaná reťaz musela sa kúpiť nová. Mne sa nepodarilo kúpiť originálnu reťaz, tak som použil pionierkovú, tá ale bola ale širšia a kratšia.

Koleso následne pri prepérovaní čochralo o ukotvenie blatníka. Musel som obmedziť zdvih zadnej kyvky vložením medzikusov do strunových tlmičov. Vďaka zlacňovaniu výroby na vtedajších Babettách neboli tlmiče ani len podobné pionierkovým. Neboli opláštené a boli bez tlmičového oleja. Pre terénne využitie sa ich použiť neodoprúčalo. Základom bola pochrómovaná struna, ďalej dve koncovky pre ukotvenie do rámu, ktoré boli kombináciou kov-plast. V jednej z nich bola zaliata kovová vodiaca tyč. Tá sa pohybovala vo vnútri druhého dielca a to bolo všetko. Ešte spomeniem, že brzdové obloženie som musel tiež niekoľkokrát nahradiť novým.

Babetka dobre slúžila ba dokonca aj v období, keď mopedista musel byť vybavený ochrannou prilbou. Mali sme starodávnu "kokosácku" prilbu, ktorú som zrenovoval, no to už manželka začala mierne pozerať na Babettu "spošika". Prilba sa nehodila k letnému odevu a v prilbe si pripadala dosť divne a nemohla si obliecť to v čom sa cítila dobre a vrchol zmeny uhla pohľadu nastal, keď prechádzala cez železničné priecestie a pri výjazde nabehla na popadaný štrk z nejakého nákladného auta. Dostala "balanc" a spolu s Babettou šla k zemi a ostala ležať na Babette. Pokrivili sa kryty reťazí a poškodil sa tapacírung helmy. Opravil som čo bolo treba a zohnal som novú prilbu "Jet-ku", no tá bola opticky ešte väčšia ako tá stará. Manželka mi po tejto akcii naznačila, že v dohľadnej dobe musíme oprášiť znovu detskú vaničku a kočík a bolo rozhodnuté. Presedlala na štyri kolesá.

Babetta následne odpočívala a sporadicky som sa na nej viezol do práce ja. Náš najstarší potomok začal poškuľovať po maminej Babette a stále častejšie som dcéru vídaval sedieť nej, no stále nedočiahla na zem. Jedného letného dňa ale, nastal v kariére našej Babetky zlom. Nechtiac sa ocitla v rukách našich snedých spoluobčanov. Ukradli mi ju v mojej práci za bieleho dňa. Neštítili sa ju preložiť ponad plot na najmenej stráženom mieste v našom areáli. Na stratu som prišiel, keď som chcel odísť z práce. Ostali mi po nej len doklady, kľúče od zámku, fajočka a kábel od sviečky.

Stratu som nahlásil na oddelení VB a mal som z toho pocit, že podľa ich mienky som krádež zinscenoval sám. Zaskočilo ma to a dokonca v zápisnici boli nezrovnalosti okolo jej ceny. V tom období už leteli nové Babetty v cene, ako som spomínal, teda okolo 12 000 Kčs. Pod tlakom tohto trendu som na polícii uviedol cenu 10000 Kčs, čo bola suma na ktorú som si ju aj cenil. Žiaľ uniformovaný zapisovateľ to videl inak.

Oddelenie VB som navštevoval každý deň, pretože som viedol svoje vlastné pátranie. Vždy som priniesol nové skutočnosti. No nedialo sa zo strany VB nič. Neustále mi bolo pripomínané, že na Babettu môžem zabudnúť. Zistil som, kto ju ukradol, kam ju odložil, kam ju previezol, no nezistil som, kde sa práve nachádzala. Pri mojich návštevách sa vždy pred budovou VB objavilo civilné auto a vždy z neho vystúpili tí istí civilisti. Nakoľko som nebol úspešný u uniformovaných príslušníkov obrátil som sa na spomínaných civilistov.

Naplnilo sa moje očakávanie, boli to príslušníci kriminálky. Dal som im všetky potrebné informácie a až oni začali vlastne konať. Na druhý deň som mal zvláštny telefonát, že Babetta sa našla. Bola už predaná za 1500 Kčs a parkovala v pivnici jedného dedinského domu. Majiteľ domu bol v práci, doma boli len jeho deti a tie sa “ujov z VB” báli a pustili ich dnu. Podľa technického preukazu a výrobného štítku nezávisle posúdili všetci prítomní, že to je hľadaný objekt. Bol som nadmieru rád, no odviesť som sa na nej nemohol, lebo bola vo veľmi zúboženom stave. Jej vyblednutá modrá metalíza bola ošpliechaná nejakou stavebnou zmesou, košík bol násilne vytrhnutý z ukotvenia a svetlo bolo rozbité. Bol som rád, že som vtedy nestihol zohnať šnek do tachometra a žiarovku do reflektora. Dnes by sa asi kúpiť dali, no cena by bola prehnaná. Spomínam si, že aj pedále boli až neprimerane poohýbané.

Na druhý deň som teda išiel znovu na oddelenie VB a zas som tam bol nekonečne dlhý čas podobne ako keď som krádež nahlásil. Ak si dobre spomínam sedel som dokonca na jednej lavičke s organizátorom krádeže. Odmietol som podpísať prvý exemplár zápisnice, lebo bola napísaná tak, že ju našiel policajný pes, že príslušníci to, že ono a tuším čas objasnenia prípadu bol až neuveriteľne krátky. Upozornil som na to že môj prípad sa ťahal prakticky dva týždne a nie dva dni. Stále sa niekto odvolával na to, že na vstup do bytu, či pivnice musí byť písomný doklad a podobne. Nakoniec som si ju mohol prevziať. Vybrali mi ju z depozitu, ktorý bol plný všelijakých zbytkov z bicyklov a podobne.

Doma som detailnejšie hodnotil škody a bolo ich dosť. Na druhej strane som bol rád, že bola na svete a opäť u nás v garáži. V zime som plánoval jej renováciu a preto som pomaly zháňal veci, aby bola opäť k svetu. Pred koncom roka som mal v práci nečakanú návštevu a boli to znovu príslušníci VB, že sa mám dostaviť na oddelenie znova kvôli Babette. Ešte, že som s ňou nerobil dovtedy nič. Znovu otvorili nielen môj prípad, pretože konečne partii snedých spoluobčanov klepli po prstoch. Nakopilo sa toho viacej a to nebol už len priestupok ale čosi väčšie.

Bol som požiadaný priviesť Babettu znovu na oddelenie VB, pretože jej cenu musí posúdiť súdny znalec. Doviezol som ju ráno s tým, že nech ju aj s károu, keďže bola na nej ukotvená lanami a skrutkami, dajú do garáže. Súdny znalec mal prísť na oddelenie, no nestalo sa tak. Musel som si vybaviť v práci priepustku a odviesť ju k znalcovi. Po posúdení sme sa vrátili k budove VB a znovu som požadoval aby ju dali do ich garáže, keď som išiel späť do práce. Nestalo sa tak, čo potvrdil aj kolega, ktorý išiel okolo ich budovy. Naštvalo ma to, vybavil som si znovu priepustku a pred budovou VB som zapojil káru za auto a odviezol ju aj s Babettou domov. Potom som sa vrátil do práce.

Pred záverečnou, keď som sa chystal z práce domov ma príslušníci VB navštívili znova. Tvrdili, že Babettu aj s károu spred ich budovy niekto ukradol. Prekvapilo ma, že necítili za to žiadnu zodpovednosť. Naznačil som im, že som im hovoril, nech káru aj s mopedom dajú do ich garáže a nespravili to. Bol som naozaj rozčúlený, čo aj oni postrehli a radšej sa stiahli. Nakoniec sa situácia vysvetlila a odišli. Dúfal som, že už táto kauza sa čoskoro uzavrie. Za pár dní ma znovu navštívili príslušnící, tentokrát ale boli v civile a znovu sa pýtali. Nepochopil som hneď kam to smerovalo, no asi o mesiac boli robené na spomínanom oddelení VB roziahle personálne zmeny. Po dôvode som ani potom nepátral, pretože som bol prístupom voči mojej osobe a situácii okolo manželkinej Babetty "mierne" povediac rozčarovaný.

Tieto nepríjemné skúsenosti ma primäli tiež ako kedysi moju manželku prehodnotiť svoj pohľad a dospel som k rozhodnutiu, ktoré uvrhlo moped "len" do depozitného stavu. Pokúpené súčiastky a aj Babetta zaspali ako ŠÍPKOVÁ RUŽENKA na dlhé roky. Sporadicky, keď som robil v garáži poriadok, som niečo pripravil. Staré plášte som vyhodil a obul plášte úplne nové. Namontoval som novú rozetu na zadné koleso. Valec som dal na výbrus a podobne. Žiaľ na kompletáciu akosi nedošlo.

Asi pred niekoľkými rokmi sa do našej ulice prisťahovali postarší manželia, ktorí kúpili starší dlho neobývaný dom. Sem tam som vídal ich syna ako sa preháňa na veteránoch, ktoré zrenovoval. Prevetrával Stadiona, pardón viacerých, prevetrával skúter Manet, prevetrával kývačky a podobne. V ostatnom čase som ho vídaval na Pionieri 555. Raz pred našim domom Pionier zmĺkol a chalan niečo opravoval. Dali sme sa do reči a vycítil som istú paraleru medzi jeho a mojím prístupom k starým približovadlám. Spomínal som na časy, keď som bol mladý a v podobnej situácii. Stále som bol v zamastených montérkach a vykúzľoval zo starých vrakov niečo, čo sa mi páčilo, niečo čo vzbudzovalo pozornosť u kamarátov, u kočiek, u chlapcov z piatej B (VB).

Po tomto rozhovore som bol rozhodnutý nechať kompletáciu na tohoto nádejného mladého veteránistu. Priznám sa s touto požiadavkou som oslovil aj nebohého Milana Grégra, no ten bol stále vyťažený a nakoniec ho jeho zdravotný stav premohol a už nás pozoruje z veteránskeho neba. Podobne som dopadol aj u ďalších veteránistov, jednoducho do "prebudenia spiacej
Šípkovej Ruženky" sa nikomu nechcelo. Jedného večera som Babettu v rozobratom stave zaviezol na fúriku susedovi.

Ako som tlačil fúrik uvedomoval som si fakt, že presne takto som domov kedysi zvážal staré, roky ladom ležiace kusy približovadiel. Situácia je vlastne po tých dlhých rokoch na vlas rovnaká, len aktéri sa zmenili. Musel som zvlačovať tak aby to mama nevidela a teraz vlečiem susedovi na skompletovanie rozobratú Babettu tak aby to nevidela jeho mama. Dokonca rám chlapčisko vyvliekol na povalu, pretože v dielni mal viaceré Pioniere a pod plachtou moderný skúter Honda, ktorý tiež opravoval. Ako som povedal história sa opakuje, len tí dnešní aktéri sú v iných pozíciach ako v minulosti. Originálne fotografie manželkinej Babetty som nikdy nerobil, no v inzerátoch som našiel viaceré zábery rovnakých svetlomodrých Babiett s metalízou s užitočnými doplnkami a dúfam, že ich pôvodným a budúcim majiteľom to vadiť nebude.

Po skompletovaní som sa na nej povozil po ceste. Bol to pocit, ktorý mi dlho chýbal, na ktorý som skoro zabudol. Ostáva len dotiahnuť niektoré detaily. Zohnal som košík, iné kompletné pedále s ramenami. Zo zadného svetla som zapotrošil plastový držiak a po návrate Babetty som zistil, že na nej chýbajú kryty reťazí. Musím teda prehrabať svoj depozit a dotiahnuť to k stavu vhodného na dokumentovanie. Tie kryty reťazí som našiel, no musím ich vyšmirglovať a nafarbiť. Babetta zrejme ostane ako príručné približovadlo mojich dcér, až zatiaľ na najmladšiu, ktorá ešte “vodičák” nemá. Keďže už má skúsenosť s ukradnutým horským bicyklom, musí jej stačiť zatiaľ náhradný ”horák”. V pátraní po ňom (dcérinom horskom bicykli) som sa ocitol v podobnej situácii ako pri manželkinej Babette. Zo strany dnešnej polície je rezultát rovnaký ako pred rokmi. “Na bicykel môžete zabudnúť, pretože objasnenosť takýchto prípadov je pod 5 %”. Napriek mojej snahe sa stále bicykel nenašiel. História sa teda opakuje. Stále si myslím, že Babetty podobne ako Pioniere sú nezmary a pri správnej opatere budú slúžiť stále.

V ostatných kozmetických úpravách som nenapredoval tak razantne ako nádejný veteránista, ktorý ju zložil a spojazdnil za pár dní. Znovu som prehrabával garáž, pretože som ešte stále mal niekde šablóny, ktoré som kedysi dávno vyrobil a daj sa mi svete našiel som brašne, ktoré ešte používala moja mama na svojom bicykli. Som rozhodnutý ich na Babettu konečne namontovať, aby plnili účel na ktorý boli vyrobené. Ich farba "tmavočervená" bude ladiť k farbe košíka.

Už je Babetta v takom štádiu, že sa dá používať, no šablóny som stále nenašiel. Nedávno sme ju svorne všetci skúšali, dokonca aj moja manželka. Zaspomínala si na to, že keď išla zo služby mala jesenný dlhý “A-čkový” kabátik a na hlave mala prilbu so šiltom. Pripadala si divne a ako som uviedol vyššie už nemá ani elán a ani parametre na to aby sa na nej vozila. Údajne jej Zafira s automatom stačí. Najaktívnejšia bola najmenšia dcéra a chcela na mopede ísť ako na horskom bicykli. Dal som jej inštruktáž, že to až tak náročné nieje. No, ale chyba lávky, keď prechádzala k bazénu pri brzdení ale súčasne nechtiac pridala a radšej z Babetty zoskočila, aby nepristála v bazéne ako to videla v českých komédiách, veď teraz až taká veľká horúčava nie je. Prostredná dcéra, tá radšej brzdila ľavou rukou. Šlo jej to celkom dobre. Doposiaľ až na najstaršiu dcéru žiadne z mojich detí skúsenosti s mopedom nemali, takže to bol zážitok pre všetkých. Záver tejto obnovenej premiéry našej Babetty ale zakončila manželka otázkou: “Nepotrebuje náhodou značku ako auto a koľko bude stáť poistka?” Skrátka, skôr než sa toto nevyrieši, asi bude Babetka podriemkávasť v garáži.

Naskytla sa príležitosť, prevetrať ju. Zastavil sa u nás pelotón Tatra veteránov a šiel som sa tam pozrieť. Celkom nedávno som sa šiel previesť na Brezovú pod Bradlom, no dostal som sa len po Jablonicu a Babettka sa odporúčala k ďalšiemu spánku. Veď “o tom potom”.

Gilbert