Severní vítr je krutý 2/4

...že tam prespíme.

No a počas jazdy mi Sima ukazuje, že „aha, kemp 8 km vľavo a vola sa Bomba Hyvarilaa“. To nebude náhoda ten názov... Prekvapila nás cena chatiek. Nato, že je to drahé Fínsko, 4-miestna chatka stála len 63,-€ a sauna v cene. No ozaj bomba. Od nadšenia sme začali čítať knižky poďho z hlavou plnou týchto informácií rovno do sauny. Tá ma trochu sklamala. Bola v suteréne hotela a vyzerala ako bystrická nemocnica na mínus dvojke. Tam máme márnicu, ak nie ste Bystričani, ani neviete. Taká neosobná, sterilná, asi najškaredšia v akej som bol. Miesto plachiet si ľudia berú servítky, ktoré sa lepia na spotenú riť. Navyše sauny sú rozdelené na ženskú a mužskú. Chceli sme byt so Simičkou spolu. Mňa by sa v ženskej saune dámy zľakli, pohoršili alebo sa veľmi smiali, tak sme išli do mužskej. Sima s tým nemá problém, jej sa nikto smiať nebude. Boli sme sami len chvíľu, keď prišli dvaja Fíni. So sebou mali aj kartón piva. Juzu a ešte Sami, ktorý vyzeral ako replika Miku Hakkinena, dnes už asi piata čo som videl. Pijú to pivo a pýtajú sa, že odkiaľ sme. „Slovakialajnen“, vraví Sima a potom hovorí mne: „Teraz rátaj, do 15 sekúnd začnú hovoriť o hokeji“. Neprešlo ani desať, Juzu si chlipol piva a kričí: „Heeej, Slovakia, we won the championship there“. Fíni ani veľmi netušia, kde je Slovensko, len vedia, že tam boli majstri sveta. Pýtam sa Samiho, či je bežné v saune chlastať. A on, že jasné, že je to super, rýchlejšie alkohol zaberá. Vo Fínsku je veľmi drahý a takto šetria náklady. A že si na peci zvyknú aj opekať špekačky. No super. Tieto zvyky som prevzal a začal neskôr praktizovať aj v slovenských wellness centrách. Keď sa na mňa dívajú pohoršene, vysvetľujem, že je to originál fínska saunová tradícia, že to treba dodržiavať. Už sme boli skoro roztopení, tak že sa ideme schladiť. A nepôjdeme pod sprchu, keď je vo Fínsku toľko jazier. Najbližšie bolo cez lúku. Vybehli sme zadným vchodom z hotela nahí a utekali k nemu. Ako sme rýchlo zistili, tá lúka bolo golfové ihrisko. Okolo nás svišťali loptičky a my sme nadšene bežali. Sime viali vlasy, mne cicina, no sranda. Golfisti sa tvárili rovnako ako všetci Fíni. Nijak. Nadšeného Fína od smutného rozoznáš len tak, že ti povie, v akom stave sa práve nachádza.

Rozhodli sme sa ožrať aspoň dvoch Fínov pod obraz boží

Pri vstupe do Fínska sme si dali záväzok, že nejakého Fína ožerieme pod obraz boží. Sima tvrdila, že znesú veľmi málo, lebo nie sú zvyknutí na silný alkohol. Ako obete sme si zvolili Juzu a Samiho. Pozvali sme ich čítať našu domácu literatúru. Po pol hodine sa naučili nadávať po slovensky a mi po fínsky. Po ďalšej polhodine už spievali Na Kráľovej holi a Hrušky kokotnačky. Po dvoch hodinách čítania ale stále neodpadávali. Atmosféra bola zaujímavá. Juzu sa ma pokúšal učiť fínsku hokejovú hymnu, Sami plakal za svojimi deťmi. Mišo trieskal do stola, že naši hokejisti sú lepší a púšťal z YouTube všetky videá, kde im strieľame góly. No a Sima si robila hviezdicové výlety. Prečítala si stránku, odbehla do lesa, po chvíli sa vrátila, prečítala si ďalšiu a bežala na detské ihrisko. Proste príjemný večierok. Stálo nás to však 150 strán slivkovej knižky a cieľ sa nepodaril. Chlapi do hotela odišli tak, že im bola cesta úzka, ale predsa len po svojich. Naše zásoby literatúry sa prudko znížili. Oj vittu, perkellle, helvete, sattanaa! Navyše ráno som rozbil celú Kostenkorvu, vďaka ktorej sme skoro v Talline nestihli trajekt. Bral som to ako obetu Bohom počasia.

V Laponsku ná?s ví?ta jeden z prvých sobí?kov

Santove soby a hukot v tichej krajine.

Nasledujúci deň sme cestovali do Rovaniemi. Cesta je rovnaká ako hocikde inde. Rovno lesom popri jazere a zase niekoľko stovák kilometrov rovno. Musel som aspoň raz zabočiť na nejakú vedľajšiu cestu. Po pár kilometroch šotoliny sme došli k akejsi usadlosti s amfiteátrom, kde bol ohromný pokoj. Viem si predstaviť tunajšieho gazdu, ako vraví žene: „Idem pozrieť suseda, za tri dni som doma“. Všade popri cestách je kopa tých istých žltých značiek 80, 100 a pozor zver. Na severe značka zver zmizla a objavila sa tá skutočná. Prvý sob mal modrý obojok a dezorientovane behal po ceste. „Jéj, sobíííík“, boli sme nadšení. Podarilo sa nám ho aj nafotiť. Druhého debila som skoro zrazil, musel som prudko na brzdy, keď mi vletel do cesty. Potom sme ich videli snáď všade. Po päťdesiatomšiestom sobovi som reagoval ako ten Bratislavčan na Kysuciach, že „čo tie hovädá niekto nepostrieľa“. Dorazili sme do Rovaniemi. Už som tu bol pred dvoma rokmi v zime. Zúčastnil som sa majstrovstiev sveta v zimnom plávaní. Extrém! Keď som uvidel známy most cez rieku, vynorilo sa mi množstvo spomienok. Rieka aj pláž, všetko teraz vyzeralo inak, ako v zime pod kopami snehu a ľadu. Teplo však nebolo, bolo cítiť že sme na severe. Na Slovensku sme mali 35 a tu bolo 15 stupňov. V Rovaniemi má trvalý pobyt Santa Claus. Presnejšie v Napapiri, presne na polárnom kruhu. Je to taký Disneyland, no ale keď už si tu, no nenakúp suveníry. Sima kúpila sobiu kožušinu a dali sme si ju pod rite. Svojim deťom aj krstňatám som poslal poštu od Santu. Príde im na Vianoce. Stretli sme aj Slovákov na dvoch autách, vracajúcich sa z Nordkappu. Vraj 5 stupňov, dážď a ostrý vietor, máme sa na čo tešiť. Túto noc sme vychytali super kemp, rovno pri rieke, stan vedľa sauny a tá zadarmo. Takže pivo do sauny a odtiaľ rovno do ľadovej vody. Potom relax, cigaretka a čítanie knižiek. Vlastne to ani nebola noc. Už sme nepotrebovali čelovky, bolo celkom svetlo.

Timova družina na laponskom zraze

Z krásnej bielej noci sa stalo ráno a mohli sme pokračovať na sever. Stretli sme motorkárov, ktorí nám hovorili o zraze v mestečku Saariselkä. Volal sa Jankällä jitisee, čo v preklade znamená niečo ako hukot v tichej krajine. Mali sme to po ceste, tak prečo nie. Tu hneď na parkovisku sme oslovili skupinu Fínov na Goldwingoch, že kde sa vlastne odohráva ten zraz, lebo motorkári boli po celom meste a mesto veľké ako Bratislava, aj keď v ňom žije tak 2.000 ľudí. Vlastne to bol normálny les a v ňom postavané ulice a drevené domy. Krásne mestečko. Urobili nám vyhliadkovú jazdu a potom nás pozvali k sebe do zrubu do sauny. Je to veľká pocta, keď ťa odmeraní Fíni k sebe pozvú, prijali sme to. Dali sme im prečítať posledné strany z našej knižky a oni nám dali prečítať zo svojej. Mám poznatok, že s dvoma knižkami sa Nordkapp absolvovať nedá, ani to neskúšajte! Nebudete mať čo čítať! Hral som gitalele ako vždy, spievali sme Konee voz a zožalo to veľký úspech. Dokonca taký, že nás nahrali na mobil, vybavil vstup na zraz a pozvali na pivo. Tam to pustili organizátorovi a museli sme ísť na pódium. Boli sme jednoznačne najvzdialenejšími účastníkmi, domov sme to mali 3.000 km. Ale túto cenu už dali včera akýmsi trollom z Nórska. Na pódiu sme naživo hrali Hrušky kokotnačky, Konee voz a Keď som išiel do lesa na drevo. Potlesk ako na Andera z Košic! „Hyvaa, hyvaa!“, všade sme počuli. To akože „dobre, dobre“. A potom sme tancovali a veľmi dobre sme sa zabávali. Jeden z našich hostiteľov, Timo, veľmi sa mu páčila Sima, tak mi za ňu núkal svojho Goldwinga, Wildstara a Pasata. Krútim hlavou, že nie. Tak pridal pozemok a štyroch bišonov, ktorý momentálne ležia na posteli pri jeho lenivej žene. Povedal som mu, ze nemôžem obchodovať s niečím, čo nie je moje. Opäť som si uvedomil, aké je Sima výnimočné stvorenie. Za nič by som ju nedal. Ani za desať bišonov! Celkom slušne sme sa natrúbili a išli spať. Bolo 3 hodiny v noci a svetlo skoro ako cez deň. Veľmi ma to plietlo, vôbec som nebol unavený.

Tie soby sa flákajú ešte aj po meste

Najkrajšia krajina na svete

Aj keď nás Timova družina pozývala spať k nim do chaty, išli sme do stanu. Ale sprchovať a srať sme chodili k nim. Kontakt s prírodou a sobíkmi nám bol bližší. Ráno ich priamo k stanu prišlo pol tucta. Zase sme nakúpil suveníry a darčeky a pohli sme sa. Cestu poznám a nemením smer, dôjdem k rieke plnej rýb až tam na sever. Bola to hraničná rieka s Nórskom, krajina konečne prestala byť plackou a začali zákruty. Po asi 3.500 km gumy Dunlop Trailsmart boli stále gumené. Len zo stredu zmizlo niečo dezénu. Načase začať drať aj boky. Motorkárske srdce zaplesalo a klopili sme cesty na Nordkapp popri mori, nádhernou krajinou plnou červených rybárskych osád a útesov. Dozvedel som sa, že domčeky sú červené jednoducho preto, lebo červená farba tu bola vždy najlacnejšia. Aj takto vznikajú tradície. Z núdze cnosť.

Arktické? plá?ne

Na najsevernejší bod Európy sme dorazili pred polnocou. Práve veľmi pomaly zapadalo slnko a bolo tu množstvo ľudí. Vôbec nebola zima. Doteraz celou cestou na oblohe ani mráčka. Vychutnávali sme si tento pohľad. Ďalej na sever od nás bola už iba Arktída a severný pól. Boli sme uťahaní a stany sme si rozložili na útese na machu. Nemohol som spať. Aj po západe slnka bolo všade svetlo ako cez deň. Ono vlastne ani veľmi nezapadlo. Pľantalo sa popod obzor a o tretej opäť vyšlo. Všetci spali, ja som vyšiel von, pozdravil sa skupinke sobov pri stane, otvoril pivo a vychutnával si čaro tohto miesta. Nebolo tu ani nohy, tak som sa vyštveral na ten veľký oceľový glóbus a pofajčieval. Akurát dorazila dvojica Dánov na bicykloch. Pekní šialenci. Vyštverali sa tam tiež a radovali sa, že sú tu. Zajedli si a išli naspäť domov. Na chvíľu sa mi podarilo zaspať a keď som sa zobudil opäť tu bolo kopec turistov. Jeden nórsky motorkár, Friedrich, sa u nás zastavil a poradil nejaké pekné cesty na juh. Poradil mi, že môžem chodiť aj po teréne, že to v Nórsku tolerujú do nejakých 500 m od pevnej cesty, ale neviem, čo je na tom pravdy. Zahrali sme si, zaspievali. Myslím, že severanom sa naše piesne veľmi páčia. Oni poznajú iba metal, tak akákoľvek melódia je pre nich úžasná. Dal som mu našu motorkársku mapu Slovenska. Počas výletu som ich rozdal desiatky, nech sa len k nám prídu pozrieť.

Najsevernejšie položený? motorká?r v Euró?pe

Ďalej na sever to už nešlo, bolo slnečno a 18 stupňov, krutý severní vítr sa nekonal, tak sme to obrátili na juh. Mali sme plán okúpať...