Najväčší motovýlet roka 2016? Stredná Ázia - Mongolsko - Vladivostok 3/5

Barnaul

Roman 3.8.

Zastávka na sprchu a trochu relaxu. (Podľa wiki) najstaršie mesto na Sibíri. Bohužiaľ väčšina pôvodných domov ľahla popolom. Mali sme šťastie na hostel. Je to drevenica asi 100 rokov stará

zistili sme:

- 10 rubľové bankovky sú nedostatkový tovar a my vieme prečo
- Emmu nikto neporazí v biliarde- celá motorkárska krčma čumela a ja som sa smial

---

Altaj

Miloš 11.8.

Altaj, pohorie medzi Ruskom a Mongolskom. Po dlhom čase sme videli konečne aj nejaké hory. Je tam fakt pekne. Velké rieky, ktoré tečú cez divočinu, nekonečné lesy. Síce som v Kanade nikdy nebol, ale pripomína mi to Kanadu. Miestny tvrdia, že netreba chodiť do Švajčiarska, tu je krajšie.

---

Cesta z Barnaulu

Roman 11.8.

Cesta na mongolskú hranicu sa nám pomerne dosť natiahla... úprimne povedané, flákali sme sa a každý deň sme si našli nejaké pekné miestečko na spanie

---

Čujský trakt

Roman 11.8.

Jedná sa o veľmi peknú cestu s označením M52, ktorá sleduje tok rieky Čuja. Má veľkú históriu ako obchodná cesta do Číny. Posledná veľká zmena pred vybudovaním súčasnej asfaltky bola v 30. rokoch minulého storočia. Vtedy na nej pracovali väzni za podobne ťažkých podmienok ako na ceste kostí, ktorá vedie do Magadanu.

Príjemné zastavenie bolo pri novovybudovanom pamätníku. Kúsok od neho je zachovaný približne 5 kilometrov dlhý úsek starej cesty z 30. rokov, takže som si mohol skúsiť, aké to bolo tadiaľ cestovať. Zvodidlá v náročných úsekoch boli vybudované z plochých kameňov a stúpania by sa dali porovnať s niektorými na Pamire. Cesta bola štrkovo-kamenistá a široká asi ako jeden súčasný jazdný pruh.

---

Do Mongolska asi ako z Bratislavy do Trenčína

Roman 11.8.

Tesne pred Mongolskou hranicou sme ušli búrke, našli sme podivné kamenné maľby a miesto pre úchvatný motocyklový monument

---

Ako sme nechtiac narušili ruskú pohraničnú zónu...

Roman 11.8.

Chcela nás zastihnúť búrka, ale ušli sme jej do mesta Tašanta. V pohodičke sme si nakúpili, prečkali dážď. Emma ostala v kaviarni a ja s Milošom sme sa vybrali na 10 kilometrový výlet za archeologickou zaujímavosťou.

Našli sme pole s kruhovými kamennými mohylami.

Všetko by bolo fajn, keby za nami neprišlo auto ruskej pohraničnej stráže. Vraj sme narušili chránený priestor a že či máme povolenie... vyštartovali za nami až dve hliadky

A čo potom?

-Museli sme ísť pred ich autom na stanicu, ale nestíhali nám v teréne. Museli sme ich čakať.

-Podpísali sme tonu papierov, a jednu mapu, kde malo byť označené miesto, kde nás chytili. Bohužiaľ mapa by potrebovala ešte dve strany- boli sme príliš ďaleko.

-Emmu chceli pokutovať tiež, ale odmietli sme tlmočiť a oni boli leniví zavolať tlmočníka

- Pokuta 900 rubľov na osobu.
- Ostali sme spať na hranici pri kamiónoch

Aké ponaučenie z toho plynie?
Čítať otravne dlhé výhražné tabule pri ceste do konca a mimo asfaltu v pohraničnej zóne ani krok. Dokonca ani do obchodu, na WC a podobne!!!

---

Ako prepašovať Vespu do Mongolska legálne?

Roman 11.8.

(neberte to ako návod na legálny podvod)

Ak ste na svojom stroji ako turisti a máte turistické víza, všetko je v poriadku. Lenže naša Emma plánuje ostať aj s Vespou v Ulanbátare a rok tam učiť deti.

A toto bol počiatočný bod, kde sa roztočil kolotoč byrokracie trvajúci 5 hodín- lepšie povedané do záverečnej. Niečo ako kedysi dávno Veľký tresk, len menej organizovaný.

Emma bola povinná zaplatiť zálohu za svoj motocykel približne vo výške 25 percent kúpnej sumy. Lenže ako zistiť kúpnu sumu? Colník začal pozerať inzeráty na nete a zistil, že Vespy sa v Anglicku predávajú okolo 3000 libier. Emma prišla so slzami v očiach, že bude musieť zaplatiť 600 libier.

Vymyslel som dve funkčné alternatívy:
(1) Napíšem čestné prehlásenie, že Vespu kúpila odomňa za 350 libier.
(2) Narýchlo uverejním niekoľko falošných inzerátov

Varianta číslo dva nakoniec zabrala. Týmto sa ospravedlňujem polovici Európy za pošliapanie nádejí na kúpu Vespy v super stave po prvom majitelovi z roku 2002 za 330euro. Falošné inzeráty som už stiahol

---

Mongolsko

Miloš 11.8.

Mongolsko - krajina do ktorej som sa chcel už dávno dostať. Tešil som sa sem a zatiaľ ma nesklamala. Je zaujímavé, ako sa krajina zmenila. Na jednej strane Altaja sú lesy a na druhej strane nieje nič, len step. Ani tráva tu poriadna nerastie, iba maličká. Možno preto, že sme dosť vysoko, okolo 2500 m.n.m.. A je tu teraz aj riadna zima, v noci bolo len 2 stupne. Ľudia sú tu velmi fain, aj keď nemajú občas rozhľad. Pytali sme sa na mesto Olgii a vraveli, že je to veľké mesto, tak okolo 500 000 ľudí. Moj odhad je, že je veľké zhruba ako Ilava. Cesty tu niesu vobec zle, chodia po nich aj kamiony. Zatiaľ sme prešli oveľa viac po asfalte, ako po štrku. A aj ten štrk vyzera ako podklad pod asfalt. Polovica cesty do Ulambataru je asfaltová. Takže, to nieje už také adventure, ako mám napozerane z Long way round, kde kúsok pred Ulambatarom bozkavali asfalt. Kto chce zažiť ešte nejaké dobrodružstvo, nech sem rychlo ide, cesty stavajú rýchlym tempom. Za pár rokov sa môže stať, že pojdeme po dialnici z Nemecka, cez Mongolsko až do Číny.

---

---

GoPro podrsenka

Roman 26.8.

Milí motorkári a milovníci pohyblivých obrázkov. Dovolil som si vymyslieť úžasný doplnok pre všetkých, ktorí chcú zvečniť svoje zážitky v pohybe. Nedám si tento môj vynález patentovať zámerne.

Najväčšou odmenou bude pre mňa, ak uvidím viac motorkárov brázdiť cesty v GoPro podprsenke.

Emma už pár dní snívala o tom, že by chcela zmeniť polohu jej kamery, aby mala pestrejšie zábery. Kúpili sme podprsenku a prišili na ňu úchyt na kameru. Viete si predstaviť, ako reagujú ľudia, keď s tým zastaví napríklad na pumpe? Pomaly začiname pripomínať cirkus.

---

Pomsta zjedeného svišťa

Roman 26.8.

Miloš sa od nás odpojil. Jednoducho zablúdil do inej doliny a tak sme si užili s Emmou asi 5 dní vo dvojici.Všeličo sme pozažívali, krásne miesta prešli… najkrajšie fotky boli ukradnuté s foťákom.

Čo však stojí za zmienku je jedna večera. Našli sme si parádne miestečko pri potôčiku, pod lesom asi 30 kilometrov od mesta Tosontsengel. Založili sme oheň, lebo bolo asi 6 stupňov. Pristavilo sa auto, vystúpili dvaja chlapi, prisadli k nám, vodka padla za vlasť. Vraj majú niečo dobré na jedenie. Za 5 minút doniesli čerstvo uloveného svišťa. Nakrájali ho mojim nožom, uvarili v mojich hrncoch, Emma mala najväčšiu obavu, že jej pridajú svišťa do polievky. Je to celkom slušná pochúťka.

Moje odporúčanie: Jedzte svište, zachránite zajace!

A prečo pomsta zjedeného svišťa? Nasledujúceho dňa sa na nás zosypalo niekoľko problémov

- Umrela mi baterka v motorke (našťastie som mal náhradnú- veľká vďaka Miro- zachránil si ma)
- Uletel mi štít na helme
- Emma v snahe prekonať rozmočené pieskové kolaje celkom drsne hodila držku v štýle supermana. Zlomila pri tom stojan na Vespe a odpadol jej kufor.

---

Súhrn technických prestávok vyhradených pre Vespu ,,Grettle,,

Roman 26.8.

-Dýchavičnosť spojená so zaneseným vzduchovým filtrom. Pôvodne sme si mysleli, že jej zle zatvára výfukový ventil.
-Odpadnutý vysokonapäťový kábel a tyristor
-Prerazenie zadného plášťa na retardéri, ktorý sa na ceste vypínal do výšky kolien
-Bublina na prednom plášti- ak sa máte radi, nekupujte čínske plášte.
-Ulomený stojan pri páde do priekopy- ako stojan skvele poslúžil po zvyšok výletu môj Perák
-Odlomený kufor

Ulanbátar pre nás znamená približne polovicu výletu, pre Emmu je to zatiaľ konečná zastávka. Ak by ste chceli vedieť niečo viac o jej ceste, kliknite sem

---

Na úvod k Ulanbátaru

Roman 26.8.

V roku 2012, keď sme boli na Kryme, som si pri jednej náročnejšej situácii povedal: ,, Nevadí, každý zážitok sa počíta,,. Po prvej noci v Ulanbátare som si to musel povedať znova. Ako tradične, aj teraz mi ukradli foťák. Ale musím povedať, že zlodejiov tu majú kultivovaných. Kým som bežal za zlodejom, Emma ma čakala na bezpečnom mieste. O chvíľu okolo nej prešlo auto a hodili po nej moju kabelku s pasom, dáždnikom a okuliarmi. Zmizol len foťák a peniaze. Mal som pre vás pripravené série pohľadníc z celého Mongolska...

---

Ulanbátar prvé tri dni. Slovák s tromi guľami a ľudožrúti

Roman 1.9.

Po krádeži foťáku nastal sled udalostí, ktorý by najlepšie opísal vtip o Slovákovi s tromi guľami a ľudožrútoch… Iste ho všetci poznáte, nemusím sa teda toľko rozpisovať.

Už viete, že mi ukradli foťák. Našťastie mám môj starý náhradný chudák, ktorý bol ukradnutý v minulosti dvakrát a vždy sa ku mne vrátil. Najskôr vo Vilniuse, potom v Trenčíne…

Miloš mi nasledujúceho dňa hovorí… Asi mi odišiel foťák. Skutočne jeho foťák fotí, ale bez výsledku. Chudákovi Milošovi ostal na zvyšok výletu len mobil.

No aby bol Slovák Slovákom s tromi guľami:
Vybral som sa s Emmou večer do baru. Štandardná zábava, štandardné pocity… a ráno? Spomenul som si, že foťák ostal v bare.

(vrátili mi ho )

---

Ešte zopár barových, konzumných a hlavne karaoke.

To karaoke vymyslela Emma. Zobrali sme aj Milošovu spolubývajúcu Isabellu na párty. Ale keď sme začali s Milošom spievať, ženy z nás proste odpadli

---

Aká je najlepšia otázka ženy hneď po prebudení?

Emma

Spravím ti raňajky, alebo ti mám zvariť sedadlový nosník?

Skúste hádať, aká bola moja odpoveď...

---

Trafil som obrovskú dieru

Miloš 1.9.

Ako to dopadlo? Polámaný pavik, prerazený plášť na ňom a vytrhnuté tri špice zo zadného kolesa na motorke. Pavika som pozváral ešte v Mongolsku a na krivom kolese som dokríval 500 kilometrov do Ulan ude. Aby toho nebolo málo, keď som tu riešil koleso, všimol som si na ráme vpredu prasklinu. No fajn. Ale sme v Rusku, tu sa veci dejú. Ani nie za pol hodinu som mal pozvárané. A s odkazom: Povedz tam u vás v tom Československu, že tu sú dobrí ľudia, brat bratovi pomôže, keď treba. A jediné čo chceme tu, aby bol mier a pokoj.

---

Sme v Rusku, na ďalekom východe... v Ulan ude

Miloš 1.9.

Kde sú tie časy, keď som nad týmito končinami slintal nad atlasom. A teraz som tu. Mesto sa vyznačuje tým, že tu majú najväčšiu hlavu Lenina na svete. Momentálne je tu pri Leninovi veľká oslava. Deťom začína školský rok... Takže krpci, zajtra do školy...

---

Miloš o ceste na východ

Miloš 1.9.

Ulan Ude, veľký cieľ pre nás. Bolo by treba to otočiť domov. Ale kontinent ešte pokračuje na východ. A ja som sa tento rok ešte nekúpal v mori. Poďme sa okúpať do Vladivostoku. Nebojte sa, už je to domov len 15 400 kilometrov. Bude to maratónska jazda naprieč celým Ruskom. Očakávajte nás doma v októbri.

---

Prvá dvadsaťštyrihodinovka

Roman 4.9.

Vyrážali sme o 7:15 ráno, mali sme na pláne prejsť 800 km.
Pršalo, mrholilo, po tme sa ísť nedalo. Miloš stratil veko nádrže, mal mix voda-benzín.
Pozdravujeme a spievame "Sibír taxi".

Roman 5.9.

Je 19:30 miestneho času.
Štartujeme 24 hodinový rekord.

Roman 7.9.

24 hodinovka dokončená. Sme v Chabarovsku. Zrejme to ovplyvnil cyklón vo Vladivostoku, že nám pol cesty lialo. Preto taký slabý výsledok. Roman prešiel o 200 km viac, lebo sa vracal spred Vladíka. Miloš zhruba 1000 km a Roman 1200 km. Štartovali sme večer, tak za 36 h by bolo plus 400 km za predošlý deň.

Miloš 9.9.

Na Sibíri vôbec nieje nuda. Je tu veľmi pekne. Prechádzali sme úsekom z UlanUde do Chabarovska. Žiadna rovina, stále nejaké kopčeky, zatáčky. Síce je len začiatok septembra, ale sem už dorazila jeseň.

---

Permafrost

Miloš 9.9.

Prechádzame cez pre mňa zaujímavé oblasti na Sibíri, cez permafrost. Čo to je? Je to trvalo zamrznutá pôda. V lete sa roztápa len jej povrch. A všetka voda, čo sa roztopila, alebo napršala ostáva na povrchu. Vždy som sa chcel pozrieť, ako to v reále vyzerá. A ono je to naozaj tak. Celá Sibír je jeden močiar. Porastený nepriechodným lesom a kríkmi. A všade samé komáre. Ako sa mohli tadeto pohybovať dávni cestovatelia a lovci, pri neskutočných vzdialenostiach? Neviem si to predstaviť. Skúšal som prejsť kúsok po takejto pôde. Neprešiel som ďaleko. Buď tam bola voda, alebo nekonečne mäkký a hlboký mach. Báli sme sa medveďov.
Čo to pre nás znamená? Stany si nemôžeme položiť kdekoľvek. Sú tu štrkové odpočívadlá, alebo miestne kafe - nostop motoresty pre vodičov.

---

Sibír Taxi

Roman 9.9.

Severný vietor fúka, východ láka, o mesiac si na Sibíri postavíme snehuliaka. S touto ideou som štartoval v Ulan Ude peráka.

Čakala nás dvojtýždňová dovolenka ako odchýlka od pôvodného plánu. To som netušil, že uvidíme skutočne krásnu Sibír, ale pripomenieme si aj Potemkinovu dedinu z roku 2013.

Pozrite na tie farby… Keď budem veľký, chcem mať vlastný močiar! Tie farby sú ako zvuk starého leta, optimistické a paradoxné zároveň. Ale nebol to len relax:

Viete čo je to práčka?
Viete, ako sa najľahšie dostane blato na štít helmy?
Neviete? Vy ste nečítali slávny cestopis Potemkinova dedina?

---

Ruské banány

Miloš 9.9.

Čím sa my tu môžeme chváliť? Sme vo Vladivostoku... a čo? Ale keď pôjdete v obchode okolo banánov, na chvíľku sa pri nich pristavte.
Stretli sme kamionistu niekde pri odbočke na Jakutsk. Že vezie banány. Z Ekvádoru ich priviezli cez Panamský prieplav loďou do Sankt Peterburgu. A on ich odtiaľ vezie cez cele Rusko do Jakutska. Tieto banány vlastne prešli skoro okolo celej Zeme. Druhou stranou by to mali bližšie. Potom sme sa zahovorili, ako to je byť v Rusku kamionistom. Všetko tu je o niekoľko radov väčšie. Vravel, že mesačne najazdi tak okolo 25 000 km a túto trasu Piťer - Jakutsk dá tak za 9 dní. 9500 km. Čumeli sme ako puci. O tom sa nám nemôže ani snívať.
Vážte si banány, sú to cestovatelia.

---

Roman 9.9.

Aby bolo jasné, bola to súťaž pre všetkých, ktorí nás priebežne sledovali

,, Čo sa stane so sprchou, keď ju týždeň nebudete používať?,,

Dúfali sme, že sa aspoň medzi cestovateľmi nájde niekto kreatívny... Bohužiaľ nikto. Takto mala vyzerať správna odpoveď:

---

Sibírsky dážď

Miloš 9.9.

Cesta z Ulan Ude do Vladivostoku (3500 km) nám trvala 7 dní. Z toho 4 dni pršalo. Nebola taká zima, aká mohla na Sibíri byť.
Napíšem chronologicky moje pocitové pochody, ktoré prichádzajú s narastajúcimi kilometrami v daždi:
0 km - začína pršať "ku*va, zasa prší "
50 km - zatiaľ je to v pohode, topánky mám premočené, ale na to som si už zvykol
150 km - už to nie je taká pohoda, rukavice mám premočené, nohy tiež, ale celkom normálka.
300 km - posratý sprostý nepremok, preteká medzi nohami. Rozkrok mam mokrý, voda postupuje smerom ku nohám a bruchu. Začína mi byť trochu zima.
500 km - voda z rozkroku sa stretla s vodou z topánok. Brucho je mokré, okolo krku tiež. Taktiež prilba. Všetko je mokre, ruksak, všetko čoho sa dotknem. Mám chuť vraždiť.
1000 km - chytá ma zrádnik, keď vidím, ako sa v diaľke spája obloha s krajinou v jednej nekonečnej sivote. Sku*ný nekonečný prije*ný Ruský dážď, ziapem do prilby. Pri predstave, že budem rozkladať mokrý stan a spacák a pri tom mi bude pršať voda na hlavu ma chytá druhý zrádnik. Naokolo totálne nič, kde by sa dalo schovať, iba nekonečné lesy.
Je to tu celkom drsné ale hreje ma myšlienka (teraz v suchúčku), že sa to dá vydržať a mohlo by byť ešte horšie.

---

Ruská bonboniéra

Roman 9.9.

Toto by mohla byť aj pohľadnica pre Ivana Rúčka. Kedysi hovoril o tom, ako sa v Rusku pije vodka. Mala by sa zajesť chlebom. Ak ste ale členom chudobnej rodiny chlieb nejete, ale si k nemu len privoniate. Všetci určite viete, aká je najlacnejšia bonboniéra pre svokru na Slovensku…

Skombinoval som pri raňajkách z dlhej chvíle slovenskú a ruskú tradíciu a vymyslel som Ruskú bonboniéru.

Budete potrebovať:

0,5l vodky Dobrý Medveď
Krabicu kockového cukru

---

Vladivostok

Roman 10.10.

Ako sa tak pozerám na glóbus, už budeme pomaly k Slovensku bližšie zo zadku ako z predku. Časový rozdiel z Michaloviec až hen do Vladivostoku je 8 hodín, čiže momentálne môžeme veštiť vašu budúcnosť.

Za pomoci motoklubu Ruských samurajov sme boli opäť po daždivých kilometroch ponížení z cestovateľov na obyčajných ľudí. Mám taký pocit, že toto mesto je tou najzbytočnejšou cestovateľskou métou. Jedine, že by ste chceli pokračovať ďalej na východ/západ. Vtedy to má zmysel. Pre nás je to definitívna otočka na Slovensko. Videli sme, pojedli, popili, oddýchli. Zajtra si ešte na rozlúčku prejdeme most na ostrov Russkij a nejaké ďalšie. Lebo toto mesto je hlavne o úžasných mostoch, lodiach, prístavoch.

---

Slávna ponorka S56
Zopár lodí potopila, vojnu prežila a aj svet oboplávala

---

Dokončili sme pretek, jazdili sme 36 hodín

Miloš 14.9.

Po ceste Roman pridrel peráka, jeden defekt na perošovi, jeden na pávikovi. Chceli sme ešte večer pokračovať, ale prihnala sa búrka. Mali sme celkom pekné počasie, pršalo iba na začiatku a na konci. Spravili sme asi 1700 km.

Vladivostok- Ulan Ude za 5 dní!

Roman 16.9.

Je to 3500 kilometrov s rôznymi povrchmi, žiadna rovina ale veľa tiahlych stúpaní. Medzi tým asi 4 defekty, pridretý motor, zváranie rámu, dážď, hmla, únava, tma a silný protivietor, dopravná nehoda.

A my máme denný priemer 700 kilometrov

Pri našich výkonoch na vzdialenosť a čas sa mi preháňali v hlave niektoré paralely. Predovšetkým môj rekord z roku 2014. Pokus dostať sa z Volgogradu do Moskvy za jeden deň skončil na 850tom kilometri a jedenástej hodine. Ďalej moja niekoľko rokov stará komunikácia s majiteľom zvláštnej motorky, ktorá nápadne pripomínala špeciál z pretekov na 24 hodín Bol d´Or. Jeho čiernobiele fotky mám v archíve.

No a teraz sme tu my:

Roman- jawa 350 perák- rekord 930km za 12 hodín
Miloš- jawa 350 typ 634- rekord 800km

Pridávam fotky tej zvláštnej motorky.

---

Teraz vám milí priatelia prezradím jedno cestovateľské tajomstvo

Roman 19.9.

Aby to naše cestovanie nebolo príliš jednotvárne. Čo by to bol za príbeh bez poriadnej zápletky?

Museli sme sa s Milošom na čas rozdeliť. Tlačia ho termíny a predsa ja sa tak ponáhľať nemôžem… nikdy sa neponáhľam, všetko na poslednú chvíľu, poznáte ma. Po ľahšej búračke sa mi zle spí na pravom boku… našťastie lak a chróm na peráku je bez poškodenia…

Navyše som si v Ulanbátare zabudol šatku na krk. Áno tú krásnu (červenú) s bielymi bodkami. Ako by som mohol ísť cez Sibír bez nej? Keby som sa bez nej ukázal na Slovensku, moji východňari by ma... opili

Pre úplnosť, Emma chce vytvoriť sochu mňa v plnej kráse. A to je predsa veľká česť. Je teda isté, že budem prvý slovenský architekt, ktorý bude mať vlastnú sochu v Ulanbátare… a ešte k tomu nahú.

Neklopte si na čelo! Je to parádička dvakrát za sezónu si na motorke skočiť do Mongolska. Čo poviete?

Moju rekonvalescenciu sme s Emmou začali kriketom, venčením šteniat, piknikmi všetkého druhu a plánovaním ďalšej veľkej cesty...

---

Ako sme sa nakoniec rozdelili

V nasledujúcej časti sa môj a Milošov cestovateľský príbeh rozdelil. Keďže Miloš pokračoval v ceste priamo, bol na ceste skoro o mesiac kratšie. Nasledujúce príspevky sú priamo od neho v neupravenej podobe. Nápad rozdeliť sa priniesol dva pohľady na skoro identickú cestu. ale poznáte to. Aj keď si prejdete tú istú cestu desať krát, vždy bude v niečom iná. Budete prekvapení, aké rozdielne zážitky nás postretli. Pohodlne sa usaďte, lebo teraz bude miestami prituhovať...