Francúzske Alpy alebo tour des Alpes françaises 2005 2/4

Kvôli vypustenej Gavii sme na tom časovo celkom dobre, a preto dnes potiahneme ďalej než bolo v pláne. Pred nami je Berninapass, pekný prírodný priechod, avšak ničím zaujímavý. Prešli sme ho so zopár prestávkami a už aj vchádzame do mesta St. Moritz, kde sa zložíme v kempe. Čas máme stále dobrý, po rozbalení tábora teda s Awiom ideme ešte prejsť neďaleký Albulapass a cestou späť aj Julierpass, ktorý zajtra prejdeme tak či tak. Jano ostáva s babami v kempe, vraj má toho na dnes dosť. Awia ešte narýchlo konštatuje, že tá mláka pod jeho motorkou nemôže byť z motorky, pretože CBR nemôže kvapkať. No veď uvidíme!
Naše odľahčené motorky smerujú na Albulapass, je pokojný večer, malá premávka, nemáme sa kam ponáhľať, jednoducho pohoda. Albula sa mi páči už od prvého momentu. Začína ako úzka cesta, akoby príjazd k horskej chate. Minieme zopár kráv na pastvinách, zelené lúky vystriedajú kamenisté polia a už aj sme hore na náhornej planine. Po oboch stranách cesty sú rozľahlé jazerá z roztopeného snehu, za jazerami strmé vrcholky hôr. Úplná samota a ticho. Nemý úžas! Dokázal by som tu stráviť v tichosti celé hodiny, zabudnúť na problémy každodenného života, zvonenie mobilu, maily, stres.
Niekto by možno povedal, že sa to podobá na škótsku vysočinu – drsná príroda a voda. A mal by pravdu. Opakujem sa, ale je to ako z inej planéty.

Opustený večerný Albulapass

Klesanie smerom na Tiefencastel, teda severná rampa, ma dostala rovnako. Voňavý borovicový les, kvalitná cesta, samota, to všetko na mňa vplývalo. Sem-tam hučiaci potok, vysoký kamenný viadukt, jednoducho dokonalosť. Malebné horské dedinky so zopár desiatkami domov, na priedomí sediaci dedko, pokojne bafkajúci fajku, to všetko je ako z gýčového obrázka. Neraz ide cesta v dedinke medzi tesne postavenými domami a v tých miestach dosahuje šírku asi jedného osobného auta.
Úspešne sme privrčali až do Tiefencastelu, odkiaľ vedie cesta cez Julierpass späť do kempu. Pokojnú a melancholickú jazdu teraz vystrieda o niečo športovejší presun. Úpätie Julierpassu ponúka zákruty široké a kvalitné ako diaľnica, v momente zabúdam na turistiku, tep sa zvyšuje a stupačky sú v náklonoch čím ďalej, tým viac bližšie k asfaltu. Teraz len začína tá pravá zábava, odľahčená motorka dovoľuje ostrejšiu jazdu a vôbec sa s tým nebabrem. Awia tomu takisto dáva paľbu, nádhera! Jediná škoda, že sa už stmieva. Pred sériou vracákov nás dobehol akýsi miestny tuner na Seate, očividne s pretekárskou náladou, pretože bol na dotyk za mojím zadným kolesom. Vo vracákoch sa na mňa nalepil, ale na rovinke nemal šancu. Veď sa mu ani nečudujem, pokojne sedieť a točiť volantom vie každý, má to podstatne jednoduchšie než my, čo musíme pracovať celým telom. Ani jeden naňho nemáme náladu, púšťame ho pred seba a dávame si krátku prestávku na fotenie. Už je skoro tma, foťáky to nezvládajú...

Tmavý Julierpass

Do kempu sa vraciame po desiatej, zvyšok výpravy ešte nespí. Sme hladí ako vlci, hlceme cestovinovú večeru.

Awia:
Timmelsjoch – neskutočné, ako vám môže kopa turistov pokaziť dojem z inak veľmi pekného passu. Moje pocity na vrchole boli iba “rýchlo preč odtiaľ”...
Stelvio – keďže sme na Stelviu s CBRkou už boli, volím výjazd bez povinných fotoprestávok. Až hore si uvedomujem, aká to bola drina. Úplne iný dojem z toho istého passu. Vtedy bola CBRka prázdna a v tých vracákoch to bol riadny rozdiel...
Albulapass - večer, nádherná príroda, žiadna premávka, samota, ticho, len dve motorky zo Slovenska. Čo k tomu dodať? Kandidát na top moment roka...
Julierpass – Ak si chcete zajazdiť, choďte sem. Prázdne cesty v podvečer priťahovali naše stupačky neuveriteľne intenzívne...
PS: predám nálepku z Timmelsjochu (10 eur) :)

3. deň, pondelok 30. 5. 2005

(St. Moritz – Julierpass /2284 m. n. m./ - Bonaduz - Chur – Films - Oberalppass /2046 m. n. m./ - Furkapass /2436 m. n. m./ - Sion - Martigny)
stav počítadla km: 50 466 – 50 813
denná etapa: 347 km
tankovanie: Chur 18,3 l za 27,27 CHF = 1,49 CHF/l, Sion 9,39 l za 14 CHF = 1,49 CHF/l
prenocovanie: Camping TCS, Martigny (14,3 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 15 - 30˚C, polooblačno, neskôr zamračené, občasný dážď, mrholenie

Ráno sa budíme do rovnako pekného dňa, ako bol ten včerajší. Vyplácame kemp a balíme posledné veci, keď tá mláka pod CBR Awiovi nedá a skontroluje, o čo ide. Je to chladiaca kvapalina, vytiekol jej riadny polliter. Rýchlo identifikoval závadu a za polhodinu sme to vyriešili, bola slabo dotiahnutá páska pri vodnej pumpe.
S malou časovou stratou vyrážame, čo však nie je na škodu, dnes pred sebou nemáme veľkú porciu kilometrov. Posledné zatrúbenie pri recepcii a ťaháme čiaru znova na Julierpass, pretože je to najvýhodnejšia cesta smerom severne na magistrálu 19. Už na úpätí si uvedomujem ten priepastný rozdiel medzi dnešným a včerajším prejazdom. Je teplo, vyššia premávka, máme nabalené motorky a to na človeka úplne inak vplýva. Určite aj taký Timmelsjoch má svoje čaro, keď tam nie sú stovky strojov a 30 stupňov. Na rozdiel od včerajšej jazdy ideme turistickým tempom.
Keďže nechceme ísť vo Švajčiarsku po diaľnici (drahé známky), tak sa do Bonaduzu musíme dostať vedľajšími cestami, čo sa nám aj úspešne darí. Horšie je to s odbočením na spomínanú cestu číslo 19, kvôli slabému značeniu sa nám to nedarí a ocitáme sa až na začiatku mesta Chur, ktoré je presne opačným smerom, než potrebujeme ísť. Na pumpe plníme nádrže aj žalúdky a miestneho chlapíka sa pýtam, ako sa vymotať tým správnym smerom. Poradil nám dobre a na odbočke si predsa len všímam nenápadnú smerovku na Films, ktorú som predtým prehliadol. Moja vina.
Pred nami je Oberalppass, ktorý je máličko nad 2000 metrov nad morom, ale zato je riadne studený. Zamračilo sa a teplomer ukazuje okolo desať stupňov. Pokračujeme na Furkapass, ale čím sme ďalej a vyššie, tým viac sa zhoršuje počasie. Obliekame nepremoky a zrovna vtedy prichádza dážď. Nesmierna otrava. Neskôr sa k nemu pridá aj riadne hustá hmla. Idem prvý, asi tak rýchlosťou behu, pod sebou vidím len čiary, po stranách a pred sebou skoro nič.

Zahmlené sedlo Furkapassu

Furku sme prešli, ale netuším, ako vyzerá. Až pri klesaní, tesne pred začiatkom Grimselpassu, konečne vidieť údolie. Cesty sú stále mokré, nepremoky si nechávame a smerujeme ďalej. Grimselpass vyzerá zospodu úchvatne, ale žiaľ nemáme naňho čas, chuť ani podmienky, takže ho opúšťame.
Hrkoceme smerom na západ, cesty konečne oschli, ale je stále zamračené. V meste Visp zbadáme Carrefour, ktorý berieme priamym útokom, dnes si spravíme výdatnú večeru.
Stojíme pred rozhodnutím nájsť kemp a večer skočiť do Zermattu, odkiaľ je Matterhorn čoby kameňom dohodil, alebo sa na Matterhorn kvôli oblačnosti vykašľať, lebo by sme z neho aj tak nič nevideli. Opäť vyhráva tá druhá možnosť, preto pokračujeme cez Sion až do Martigny, kde pohľadáme kemp. Awia je vo vedení a dáva tomu okolo kilečka, keď zrazu vidím ako sa za nás pripája policajné auto. Vo Švajci platí na cestách osemdesiatka, a preto spomaľujem. Awia si to evidentne nevšíma napriek môjmu blikaniu.
Auto po pár kilometroch zmizlo, čoskoro dobiehame vedúceho. To sme už v podstate v Martigny, kde sme minuli jednu tabuľu kempu, ale aj teraz zostáva moje blikanie bez povšimnutia. Nič to, zrazu prichádza ďalšia šípka na kemp, nasledujeme ju, ale dostávame sa na úplne opustenú cestu, kde by nikto nehľadal kemp. Jediná pomoc je černoch nakladajúci nejaké veci do svojej červenej Fiesty. Po opýtaní nám odpovedá rýchlou francúzštinou, ktorú ani jeden z nás nedokázal rozlúštiť a tak volím ešte cestu vpred. Nikde nič, vraciame sa, černoch zrovna štartuje auto a ukazuje mi, aby sme ho nasledovali. Po nejakom kilometríku nám ukázal recepciu kempu a odišiel. Ostala mi visieť sánka, takéto niečo som ešte nevidel – ľudoprázdne miesto s karavanmi a napodobeninou kovbojského salónu, všade ticho, nikde ani človiečika či náznaku života. Toto teda nie, ideme preč, pohľadáme ten predošlý kemp, čo sa nám aj celkom darí. Tá opustená cesta, na ktorej sme sa otáčali a vracali za černochom, mala svoj koniec a práve tam bola odbočka na kemp. Keby sme potiahli ďalej, nemuseli by sme blúdiť. Nevadí, nikam sa neponáhľame, po niekoľkých kilometroch je na križovatke šípka na kemp a ocitáme sa priamo pred cintorínom. Cena je príjemná, aj toto miesto patrí pod sieť kvalitných švajčiarskych kempov TCS.
Stojíme pred závorou, nachystaní vojsť dnu, keď zrazu z kempu začnú vychádzať mentálne postihnutí ľudia. Bolo ich zo desať, vychádzali po jednom aj s patričnými zvukmi a pohybmi. Sme predsa slušne vychovaní a nesmejeme sa, ale stále vychádzajú ďalší a ďalší až Awia konečne vyslovuje to, na čo myslíme všetci, teda či sme na správnom mieste. Nevládzeme sa zdržať smiechu, ale po chvíli je tomu koniec a ideme stavať tábor. Táto príhoda je po celý večer zdrojom trefných srandičiek, ale ako vravím, sme slušní a nechávame to tak.
Štve ma počasie. Sme v doline, nad vrcholkami hôr sa prevaľujú ťažké mraky a riadne fúka. Zhodujeme sa, že Švajčiarsko nám nezostáva nič dlžné – vždy, keď sme tu, tak buď prší, alebo fúka.
Občas sa nad nami preženie slabá prehánka, čo ale nikoho netrápi, dnes bude chutná večera! Awiovci rozbaľujú gril, my panvicu a čoskoro všade rozvoniava mäsko s hranolkami. Vietor duje ako divý a Awia sa nestačí čudovať, ako to rozžhavuje jeho gril. Do stanov zaliezame pred polnocou, dúfajúc, že zajtra nám bude počasie priať viac.

Awia:
Oberalppass – pekný pass, ktorého scenériu dotvára horská železnica, ktorá vedie aj cez vrchol. Švajčiari sú na ňu asi riadne hrdí, keďže ju majú na všetkých pohľadniciach.
Furka – už som začínal mať podozrenie, či sme tu správne. To ozajstné alpské počasie nám Furka predviedla naplno. Bol som rád, keď som dovidel na Janove zadné svetlo a pritom som vedel, že som 5 metrov za ním... Ďalšie z miest, kde sa musím vrátiť... Na tabuli v sedle sme nechali nálepku motoride.sk. Uvidíme, či tam ešte bude.
Matterhorn – keďže to bol môj nápad zaradiť do itineráru Matterhorn, tak ma jeho vynechanie veľmi mrzelo, ale v tom počasí by sme ho videli asi tak, ako keď teraz pozriem z okna...

4. deň, utorok 31. 5. 2005

(Martigny - Grand St. Bernard Pass (tunel) - CH/I - Aosta - St. Bernard Pass (Col du Petit St. Bernard) /2188 m. n. m./ - I/F - Séez - Bourg Saint Maurice - Notre Dame du Briancon - Col de la Madeleine /2000 m. n. m./ - La Chambre - Saint Jean de Maurienne)
stav počítadla km: 50 813 – 51 076
denná etapa: 263 km
tankovanie: Bourg Saint Maurice 22,92 l za 27,5 € = 1,2 €/l
prenocovanie: Camping des Grands Cols, Saint Jean de Maurienne (11 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 25 - 35˚C, jasno

Po dlhom čase konečne vidíme slnko. Počasie je dobré, nálada tiež a darí sa nám vyraziť celkom skoro (rozumej okolo deviatej). Hneď v úvode cesty nás však prekvapí tabuľa so zoznamom blízkych priechodov, na ktorej je Veľký Svätý Bernard označený ako zatvorený. Škoda, ak je to pravda, prídeme o pekné výhľady a budeme musieť zaplatiť mýtne za tunel, ktorý vedie pod priechodom. Stúpanie má nádhernú atmosféru nasiaknutú rannou vôňou a východom slnka. Všetko sa odohráva na kvalitnom a širokom asfalte, jednoducho paráda.
Tabule naznačujú, že priechod je skutočne zatvorený. Budeme musieť ísť drahým tunelom, ale ako sa neskôr ukáže, ten sa zmení na galériu a tiež ponúka pekné výhľady.
Pri klesaní sa nachádzame už na talianskej pôde. Slnko začína pekne pripekať, široko-ďaleko nevidno žiadny mráčik. Zastavujeme na Agipke, aby zvyšok výpravy natankoval. Ja mám benzínu tak akurát, natankujem až vo Francúzsku. Jano sa pomaly približuje k stojanom, ale akosi stratí rovnováhu a tretíkrát sa ocitá na zemi. Už to berieme ako zábavu, ani teraz sa nič vážne našťastie nestalo.
Nasleduje prejazd horúcim centrom Aosty, ktorý absolvujeme viac-menej úspešne, potom presun obyčajnými cestami k Malému Bernardu. Práve je čas obeda a prázdne žalúdky sa ozývajú. Prechádzame okolo Mont Blancu a dohadujeme sa, že na prvom peknom miestečku rozbalíme poľnú kuchyňu. Tak sa aj stane, v sérii pekných horských zákrut s kvalitným povrchom nachádzam úhľadnú čistinku s potôčikom, jazierkom a posedom. Krajšie miesto nenájdete ani na gýčových fotografiách. Motorky dávame do tieňa pod strom, vybaľujeme variče, instantnú stravu a tlačíme.
Je tu taký kľud a pohoda, že najradšej by som tu zostal. Pijem vodu z potoka, takú chutnú vodu som už dávno nemal. Sedíme tu cez hodinku, bufetujeme, debatujeme a sledujeme okoloidúce motorky. Ako je v týchto končinách zvykom, samé zánovné stroje, väčšinou bavoráky. Všetci naľahko. Dokonca okolo nás svojím typickým zvukom prefrčí aj Ferrari.
Priebežne balíme veci a pripravujeme sa na odchod. Zrovna sa obúvam, keď počujem zvuk ako keby padla CBR 1000 F do prachu. Pozriem pred seba a Awiova CBR sa fakt vyvaľuje v prachu! Bežím na pomoc, dvíhame ju. Bočák sa zaboril do zeme aj cez plastovú podložku, odniesol si to plast na ľavej strane plexiskla.

Perfektná horská čistinka, kde sme obedovali

Po niekoľkých kilometroch stúpame na Malý Svätý Bernard, ktorý je priechodom do Francúzska. Človek by neveril ako sa dve strany jedného vrchu môžu tak odlišovať – prehupli sme sa cez sedlo a zrazu iný štát, iná krajina, iná cesta, iné pocity. Z našej strany možno trochu zaujaté, pretože Francúzsko máme vo veľkej obľube.
Južná rampa Bernardu ma prebúdza z poobednej apatie, nasávam okolitú atmosféru celým telom. Ani nie sme vo veľkej nadmorskej výške a aj tak je tu viac snehu než na porovnateľných priechodoch.

Malý Svätý Bernard (Col du Petit St. Bernard), priechod do Francúzska