Súbory cookie nám pomáhajú poskytovať služby. Používaním našich služieb vyjadrujete súhlas s tým, že používame súbory cookie. Ďalšie informácie Dobre

ISSN 1336-6491 | Online: 937 | Redakcia

motoride.sk :: Články | Videá | Tipy | Foto | Klub | Inzercia | Firmy | Fórum | Kalendár

VR46 - motosvet.sk

Anketa:

Tvoja prvá motorka bola:

Pre vás:

Povinné zmluvné poistenie - vyber si najlepšiu cenu!

Hodnotenie: (1 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (63)  [Verzia pre tlač] Tlač

Francúzske Alpy alebo tour des Alpes françaises 2005 1/4

pošli na vybrali.sme.sk

Pridané: 22.07.2005 Autor: Peter Herghott Fischer
Čitatelia: 16635 [Mototuristika - Európa - Cestopis]

Koncom augusta 2004 sa mi do rúk dostalo cédečko od ostrieľaného alpského cestovateľa Zezeho, na ktorom boli fotky z jeho poslednej cesty do francúzskych Álp. Tie mi jednoducho nedali spávať, rozpracované plány výpravy do Poľska a Estónska som zrušil a sám seba presvedčil, že predsa ešte raz vyrazíme smerom na západ. Bol som si istý, že tie hory musím navštíviť, dotknúť sa tamtoho kríža, prejsť tamtú zákrutu a sadnúť si na tamten kameň...

(Svätý Jur - Bratislava - SK/A - Viedeň - Salzburg – A/D – Rosenheim – D/A - Innsbruck – Huben - Sölden - Tiefenbach - Hochsölden – Huben - Timmelsjoch - Merano - Stilfserjoch (Stelvio) - Bormio - Santa Caterina - Bormio – Grosotto - A/CH – Poschiavo - Berninapass - St. Moritz - Albulapass - Tiefencastel - Julierpass - St. Moritz – Bonaduz - Chur - Oberalppass - Furkapass - Sion - Martigny - Grand St. Bernard Pass (tunel) - CH/I - Aosta - St. Bernard Pass - I/F - Séez - Bourg Saint Maurice - Notre Dame du Briancon - Col de la Madeleine - La Chambre - Saint Jean de Maurienne - Col de la Croix de Fer - D211A - Col du Lautaret - Briançon – Col d’Izoard - Guillestre - Col de Vars - Jausiers - Barcelonnette - Col de la Cayolle - Gorges de Daluis - Lac du Castillon - Castellane - La Garde - Comps sur Artuby - Draguignan - Ste. Maxime - St. Tropez - Ste. Maxime - Draguignan - Cannes - Nice – St. Martin du Var - Isola - Col de la Restefond (Bonette) - Jausiers - Barcelonnette - Jausiers - Col de la Restefond (Bonette) - Isola - Isola 2000 - Col de la Lombarde - F/I - Vinádio - Cúneo - Alba - Asti - Milano - Lecco - Chiavenna - I/CH - Malojapass - St. Moritz - CH/A - Landeck - Innsbruck – A/D – Rosenheim – D/A - Salzburg - Viedeň - A/SK - Bratislava - Svätý Jur)

 Trasa našej výpravy
Trasa našej výpravy

Príjemné sme spojili s užitočným a najvzdialenejším miestom cesty sa stalo Saint Tropez, pre mňa a moju manželku Gabiku mesto veľkého významu, pretože sme sa tam pred časom zasnúbili.
Prípravy prebiehali bez emócií, motorku som nabalil až tesne pred odchodom. Na padáky išli nepremoky, pelerínka, olej a dodatočne aj defektový sprej, na zadný kufor deka s uterákmi. Stále mi však vŕtalo v hlave, prečo je v kufroch toľko voľného miesta. Riešenie miliónovej záhady nájdete o stranu ďalej.
Prvý raz sa nevydávame na cestu sami, predsa len je v partii väčšia zábava, a tak sme hneď tri motorky a piati ľudia – Awia s manželkou Dadi na CBR 1000 F ’92, Jraid (Jano) na VFR 800 ’00 a ja s Gabikou tradične na Varadere ’99. Súhra časovo-finančných dôvodov spôsobila, že na 4000 km dlhú trasu máme len osem dní, čo je smiešne málo. Túžba ísť a vidieť je však silnejšia než zdravý rozum.

1. deň, sobota 28. 5. 2005

(Svätý Jur - Bratislava - SK/A - Viedeň - Salzburg – A/D – Rosenheim – D/A - Innsbruck – Huben - Sölden – Tiefenbach /2829 m. n. m./ - Hochsölden /2090 m. n. m./ – Huben)
stav počítadla km: 49 370 – 50 082
denná etapa: 712 km
tankovanie: Ansfelden 20,77 l za 22 € = 1,059 €/l, Bergheim-Kasern 10,2 l za 10,8 € = 1,059 €/l, Angath 8,69 l za 9,2 € = 1,059 €/l
prenocovanie: Ötztaler Naturcamping, Huben (15 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 25 - 35˚C, jasno, večer krúpy

Včera večer ku nám do Jura prišli Awiovci z Košíc a Jraid z Banskej Bystrice. O chutnú večeru sa postarala Gabika, v pokoji sme podebatovali a pripravili posledné veci na odchod. Ako to už býva pri motorkárskych cestopisoch zvykom, ráno buď prší, alebo sa neštartuje načas. U nás to bola tentokrát tá druhá možnosť (Awiovci si trochu prispali), čo nás ale netrápi, pretože nás čaká nezáživných 600 km po diaľnici. Počasie nám neskutočne praje, je jasno a slnko pečie už od rána.
Tri motorky s tým správnym znakom na nádrži si to ženú prázdnym bratislavským obchvatom. Nakrátko zastavia na pumpe v najrýchlejšie sa rozvíjajúcej mestskej časti (Petržalka), aby im ich majitelia naplnili palivové nádrže až po okraj a dali si niečo pod zub pred dlhou cestou. Moje malé mototuristické ego si bude musieť zvyknúť, že na tejto ceste budú prestávky dlhšie než keď cestujeme sami, ale ešte stále sa to nechytá na chopprácke kávičkovo-cigaretové seansy, takže pohoda.
Slovenská colnica je takmer vyrabovaná, ale pred rakúskou stojí v rade zo dvadsať plechoviek. Nemám práve chuť predbiehať sa so širokou nabalenou motorkou. Motorky spúšťajú ventilátory, my sa úspešne pečieme, až po niekoľkých minútach sme za závorami. Nasleduje predpisový presun cez dedinky, napojenie na diaľnicu, prejazd cez prekvapivo prázdny obchvat Viedne a za mestom tomu konečne nakladáme cez 130 km/h. Zopár nudných prestávok, tankovaní, inak len monotónne hučanie motora a vetra, to je veľký nepriateľ koncentrácie a psychického stavu. Často mám problémy s únavou, hlavne po jedle. Gabika je vzadu na tom logicky ešte horšie, občas ju musím prebrať, pretože sa nemusí na nič sústreďovať a okolitá krajina veľké rozptýlenie neponúka.
Až na pumpe pri Salzburgu nastala tá chvíľa, keď som musel na svojom Varadere prvý raz riešiť technický problém počas cesty, inak by sme sa ďalej nepohli. Po natankovaní som chcel naštartovať, ale kontrolky len blikli a ozvalo sa suché cvaknutie. Bočák zaklopený, jednotka vyhodená, spojka stlačená, všetko ako má byť a stále len suché cvaknutie. "To bude problém s baterkou", vravím si. Awia to potvrdí a doplní, že odísť mohol aj regler. Ako prvé ma napadlo, že musím kúpiť novú baterku, čo bude však v sobotné poludnie v Salzburgu nemožné. Našťastie má táto pumpa aj predajňu autobatérií, káblov a všetkého možného elektrikárskeho, z ktorej mi pohodový ujko požičiava baterku aj so štartovacími káblami. Po napojení Varan naskakuje bez debaty. Awia mi radí, aby som šiel bez svetiel, tak sa baterka počas jazdy skôr dobije. To bola asi aj hlavná príčina jej vymlátenia, na diaľnici som totiž kvôli silnému slnku svietil diaľkovými aj hmlovkami, čo je značný odber. Awiovci teda preberajú vedenie a ja idem bez svetiel v strede. Na ďalšej zastávke už Varan štartuje bez problémov, ale začína ma štvať stav mojej prednej pneumatiky. V strede behúňa vystúpili pravidelné obdĺžniky, ktoré odstredivou silou pri vysokej rýchlosti vystupujú ešte viac, a preto sa rýchlo zdierajú. Celá guma vyzerá dosť kostrbato, žiadny pekný pohľad, ale bude musieť vydržať. Aspoň viem, že Dunlop Trailmax nabudúce neobujem.
Z nudnej a rozpálenej diaľnice schádzame až 40 km za Innsbruckom, kde odbočujeme na Ötz. Práve v tejto oblasti našli Ötziho, muža zakonzervovaného v ľade asi päťtisíc rokov, ktorý je dnes uložený v múzeu v talianskom Bolzane. Z protismeru sa valí toľko motoriek, že po chvíli ich prestávam zdraviť, lebo by mi asi odpadla ruka. Všetko väčšinou nemeckí a talianski chlapíci na zánovných strojoch a často vo veľkých skupinách. Kdesi v týchto miestach na celkovom počítadle kilometrov mojej motorky naskočilo číslo 50 000. Tento vzácny moment si odfotím a pohladím nádrž. Tých kilometrov ešte bude...
V mestečku Huben sme bez problémov našli kemp za príjemnú cenu, a tak po zaplatení rozkladáme stany. Je svetlo, a preto ešte dnes chceme vybehnúť na oficiálne najvyšší alpský asfalt, ktorý je pod vrchom Gaislacher Kogel. Najprv by sme však mali niečo zjesť - a tu prichádzam na záhadu prázdnych kufrov – doma v chladničke ostal chlieb a všetky omáčky do ryže, cestovín a špagiet. Vybieham teda nájsť nejaký obchod, ale čas už pokročil a navyše je sobota, takže nič nie je otvorené. Cestou späť ma v pekných lesných zákrutách chytila prehánka a tá sa so mnou aj vrátila do kempu. Dážď sa mení na krúpy a dobrú polhodinku to spod strechy recepcie sledujeme. Len čo prestáva, zohrievame odľahčené motorky a odchádzame. Gabika jediná ostáva v kempe, vraj bude spať.
Za Söldenom odbočujeme vľavo smerom na Hochsölden, ale na prvej križovatke hneď do širokého vracáku vľavo, ktorý nás zavedie až k mýtnici, kde by sme mali platiť 5 eur. Nikde nikoho, búdky prázdne, závory zdvihnuté a tak radíme jednotky a vyrážame do úplne iného sveta, ktorý akoby sa skladal len z kameňa a snehu. Hneď na začiatku ma prekvapia kravy v zákrute (nie, nehovorím o ženách za volantom v bratislavskej premávke). Evidentne im nevadíme, spokojne a flegmaticky prežúvajú, až po chvíli sa cesta uvoľní a môžeme pokračovať. Po dlhom čase sa mi do žíl konečne dostáva tá horská atmosféra, to ticho a chlad je niečo úžasné. Sme tu úplne sami, kvalitný asfalt a krásna scenéria, hurá!
Odbočujeme smerom na konečnú stanicu lanovky Tiefenbach a prechádzame tunelom s kvalitne hrboľatým asfaltom, na konci ktorého sa nachádza spomínané oficiálne najvyššie miesto dosiahnuteľné v Alpách na asfalte, 2829 metrov nad morom. Je to obyčajná zákruta za tunelom, nič zvláštne, žiadna tabuľa, človek z toho môže mať len dobrý pocit.
Je tu slabých osem stupňov, pod bundou mám len krátke tričko a počas jazdy mi je zima. Na nejaký čas vypneme motorky a rozhliadame sa po okolí. Znovu som dojatý, to ticho a pokoj je úžasné, je to ostrý kontrast s bežným pracovným životom v meste.
Schádzame dole, ale ešte stále je dobré svetlo, a tak padlo rozhodnutie pozrieť aj vysokohorské stredisko Hochsölden. Pekné zákruty, voňavý borovicový les, to je asi tak všetko. Pár fotiek a ťaháme späť do kempu.

Awia:
Z Košíc vyrážame, ako tradične, o hodinu a pol neskôr, ako bolo v pláne. Najprv sa ma snažia traja plechovkári nezávisle od seba presvedčiť, aby sme do Álp nešli. Našťastie s pomocou všetkých svätých sa im vyhýbam. Čo už, nabalená CBR je asi ľahko prehliadnuteľná. Ďalší pokus prichádza na Soroške, kde ma ženská na fabii vytláča v zákrute do protismeru... Aj to zvládame a do Jura prichádzame bez problémov.
Na druhý deň bol v pláne len nudný presun, ktorý sme však ukončili nádherným výletom. Je neuveriteľné, koľko krásy sa skrýva za jedným dňom jazdy z Bratislavy.


 Klesanie z Tiefenbachu
Klesanie z Tiefenbachu

2. deň, nedeľa 29. 5. 2005

(Huben - Timmelsjoch /2509 m. n. m./ - Merano - Stilfserjoch (Stelvio) /2757 m. n. m./ - Bormio - Santa Caterina - Bormio – Grosotto - A/CH – Poschiavo - Berninapass /2323 m. n. m./ - St. Moritz - Albulapass /2315 m. n. m./ - Tiefencastel - Julierpass /2284 m. n. m./ - St. Moritz)
stav počítadla km: 50 082 – 50 466
denná etapa: 384 km
tankovanie: Sölden 18,38 l za 19 € = 1,033 €/l, Campolongo 15,6 l za 15,6 € = 1 €/l
prenocovanie: Camping TCS, St. Moritz (14,3 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie: 25 - 35˚C, jasno

Ráno žiadne stresy, pohodové balenie a odchod z kempu. Trápia nás však prázdne žalúdky, tie zabudnuté veci nám predsa chýbajú. Je nedeľa, v Rakúsku určite nenájdeme nič otvorené, preto pohľadáme niečo v Taliansku, veď je to len pár kilometrov. Po naplnení nádrží teda smerujeme na Timmelsjoch, ktorého klesanie je už v Taliansku. Počasie je nádherné a motoriek je znova nespočetne veľa, chodia v celých húfoch, autá sú v značnej menšine. Práve preto si to tu nemôžem vychutnať, musím byť stále sústredený, sledovať protismer a situáciu v zrkadlách, žiadna zábava. Ale výhľady sú pekné, Gabika fotí a fotí... Pred mýtnicou si kupujeme nálepku za osemdesiat centov, potom platíme mýtne osem eur a dostávame tú istú nálepku. Od mýtnice až do sedla je ešte zopár kilometrov pekných zákrut, niektoré z nich aj s vysokými snehovými stenami. Radosť pre oko, takmer až gýč.

 Rakúska strana Timmelsjochu, pred mýtnicou
Rakúska strana Timmelsjochu, pred mýtnicou

Pred sedlom si dávame krátku prestávku, fotíme a debatujeme. Žije to tu maximálne, kam len pozrieš, tam je Nemec alebo Talian na motorke. Prázdne žalúdky sa však ozývajú a preto ťaháme do Talianska. Prejdeme cez fiktívne hranice a rovnako kvalitným asfaltom klesáme smerom na Merano. Zdá sa mi, že tie zákruty asi nikdy neskončia, v tomto teple je jazda dosť vyčerpávajúca. Awiovci a Jano tomu dávajú slušnú paľbu, môj pud sebazáchovy mi nedovolí ich stíhať, takže sa stretávame až dole na malom námestíčku. Žiadne potraviny či občerstvenie na dohľad, ideme ďalej, až kdesi pred Meranom je stánok s rýchlym občerstvením. Motorku zapichnem do tieňa pod strom, zhadzujem zo seba mokré veci a ideme jesť. Gabika si dáva nejakú pizzu, ja akýsi hamburger, celkom jedlé. Za tieto dve jedlá a tri deci minerálky tu nechávame okolo desať euro. Nad výškou cien nebudem po zvyšok cestopisu polemizovať, človek si to nesmie na mieste preratávať na koruny, inak by toľko nikdy za nič nevysypal.
U nás je únava značná, ani trochu sa mi nechce obliekať a pražiť sa na slnku. Nie sme však ani v tretine dnešnej plánovanej trasy a musíme ísť. Od predavačky sa ešte dozvedáme, že dnes v Taliansku nenájdeme otvorené žiadne potraviny.

 Klesanie z Timmelsjochu – výhľady sú neskutočné
Klesanie z Timmelsjochu – výhľady sú neskutočné

Pod Awiovým vedením sme sa úspešne predrali centrom Merana a smerujeme na západ, aby sme po 50 km odbočili vľavo na Stilfserjoch, inak zvaný aj Stelvio. Na tento priechod som sa tešil najviac, jeho ostré serpentíny ma očarili v mnohých cestopisoch. Teraz to konečne zažijem na vlastnej koži. Úpätie je v pásme lesa a asfalt je ešte kvalitný, ale krátkom čase les skončí, cesta sa zúži a asfalt zhrboľatie. Pred sedlom je niekoľko ostrých vracákov, ktoré dajú zabrať motorke aj mne. V skutočnosti to vyzerá tak, že pred pravotočivým vracákom vykrúcam hlavu skoro až za chrbát, aby som videl, či zhora niečo nejde. Labilne prejdem vracák, naraz prekonávam stúpanie aj ostrú otočku vpravo, čo nie je s poltonovou motorkou žiadna sranda. To všetko sa odohráva na jednotke, presne medzi 3500 a 5500 otáčkami, pretože kvôli riedkemu vzduchu motorka inak nespolupracuje. Ľavotočivé vracáky sú ľahšie, pretože protismer je ľahšie viditeľný a v prípade potreby je k dispozícii väčší polomer zákruty.
Do sedla prichádzam spotený a udychčaný, Awiovci už oddychujú. Toto je dobrý zaberák, dá sa to porovnať s jazdou v ľahkom teréne. Od Awiovcov s radosťou prijímame chladnú vodu, kupujeme nálepku, fotíme a kecáme. Prichádza Jano, zapichuje VFR k našim strojom, ale akosi nedokončí parkovací manéver a ocitá sa na zemi aj s motorkou. Rýchlo ho dvíhame, zdá sa byť všetko v poriadku, až na prasknutú prednú kapotáž od svetla smerom ku riadidlám. Motorka zaslzí zelenú tekutinu, ale nie je to nič vážne. Jano sa nám priznáva, že dole ho ešte vo vracáku zostrelil nejaký bavorák, takže dnes ju dvíha už druhý raz. Na to, že tento stroj nemá žiadne padáky a motor aj s plastami vyzerá byť veľmi zraniteľný, to dnes dopadlo dobre.


 Ostré vracáky, úzka cesta a rozbitý asfalt, to je Stelvio
Ostré vracáky, úzka cesta a rozbitý asfalt, to je Stelvio

Aj tu je dosť motorkárov a žije to tu turistickým ruchom. Sme vo výške takmer 2800 metrov nad morom a je tu celých 27 stupňov. Po prestávke pokračujeme smerom na Bormio, odkiaľ sa dostaneme na ďalší drsný priechod, Passo di Gavia. V centre Bormia odbočujeme na Santa Caterinu a po pár kilometroch vchádzame do úzkych uličiek tohto malebného mestečka, kde nás zrazu prekvapí tabuľa Passo di Gavia – chiuso. Inak povedané, zatvorené. Pýtame sa miestnych a tí tvrdia, že je to zatvorené a môžu tam byť závory. Dokonca aj telefonujú do reštaurácie v sedle, ale nik to nedvíha. Oficiálne tento priechod otvoria až o tri dni. Stojíme teda pred rozhodnutím skúsiť to nelegálne a prípadne sa vracať od závor, alebo Gaviu jednoducho vypustiť a ísť najbližším ťahom do Švajčiarska. Zvolili sme druhú možnosť, naše stroje smerujú späť do Bormia a potom do Švajčiarska.
Colníci na hraniciach hneď vidia, že nie sme tí typickí motorkári, ktorí tadeto chodia hore-dolu. Sme viac nabalení, máme staršie stroje a lacnejšie oblečenie. Podávame pasy, colník skontroluje značku a už aj vraví: „Stellen Sie das Motorrad hier ab“... Veru, únia neúnia, stále nás majú za menejcenných. Vezme pasy do búdky a o chvíľu sa vracia, s úsmevom nám ich podáva a púšťame sa s nimi do priateľskej debaty o tom, kam ideme a podobne. Na hraniciach strávime nejaký ten čas, je tu aj pumpa a hneď plníme nádrže. Pištole fungujú na neobvyklom princípe, majú na sebe navlečené akési gumené hadice, ktoré vyzerajú ako manžety a benzín tečie len vtedy, keď je tá hadica zvlečená. Znie to veľmi dvojzmyselne a skutočne to funguje len vtedy, ak je pištoľ v „dierke“, čo je praktické pri plechovkách, ale nie motorkách. Musím totiž tú gumu držať, ešte k tomu aj tankovať. Nič, nebudem sa tu s tým naťahovať, dávam, len koľko vládzem, zvyšok dotankujem niekde zajtra. Oproti pumpe je aj malá predajňa suvenírov a potravín, kde platím benzín a beriem niečo na jedenie a pitie.

>

Pridané: 22.07.2005 Autor: Peter Herghott Fischer pošli na vybrali.sme.sk

Súvisiace články:

Ďalšie články tohto autora:

Hodnotenie: (1 hodnotení) Diskusia Diskusia k článku (63)  [Verzia pre tlač] Tlač

Galéria ku článku: