Francúzske Alpy alebo tour des Alpes françaises 2005 3/4

Mestečko Séez sme mali pri klesaní ako na dlani

Klesanie do mesta Séez nemalo konca. V závere bolo neuveriteľne veľa vracákov, mal som toho dosť. Navyše cestári pripravili vozovku na sezónu, poopravovali diery a zasypali ich kamienkami po celej šírke aj v zákrutách. V praxi to vyzeralo asi tak, že sme išli rýchlosťou kroku po kamienkoch, cez ktoré ani nebolo vidno asfalt.
V pláne máme prejsť blízky Col de la Madeleine, ale nedarí sa nám odbočiť tým správnym smerom. Vinu hádžeme na naše príliš všeobecné mapy a slabé značenie. Niektoré miesta sme si prešli dva razy a nakoniec po opýtaní nájdeme ten správny smer. S radosťou sa rozbiehame, ale vzápätí nás zastavuje tabuľa s nápisom Col de la Madeleine – fermé. Zatvorené. Znova problém s dátumom, oficiálne tento priechod funguje až od zajtra. Sme v mizernej situácii, pretože ak sa cez priechod nedostaneme, bude to pre nás znamenať veľkú obkľuku. Dávame bojovú poradu, ktorej výsledkom je rozhodnutie pokračovať v stúpaní a prejsť na druhú stranu aj nelegálne. Tak aj konáme, míňame ešte niekoľko červených nápisov fermé, neskôr aj route barré so zábranami, pomedzi ktoré by prešlo aj väčšie auto. Sme tu stále sami, z protismeru nikto nejde. Najväčšie sklamanie by bola závora cez celú šírku cesty v sedle.
Čím sme vyššie, tým mám menší pocit previnenia, pretože ma rozptyľuje nádherná krajina naokolo. Kvalitná cesta, pekná scenéria, ideme pomaly a zízame na všetky strany. Občas prejdeme osadou s niekoľkými domami, za ktorými sa pasú kravy či kozy. V diaľke vidím dva rozbehnuté bavoráky, dúfam, že to nie je polícia. Veru nie, len nemeckí turisti. Stále však nevieme, či sa hore otočili a vracajú sa tou istou cestou, alebo prišli z druhej strany.
Dávame si krátku pauzu na odpočívadle. Znova ma dojíma to ticho a samota. Okolo nás prechádzajú ďalší Nemci, jedného z nich zastavujem a pýtam sa ho, či je hore otvorené. Kladnej odpovedi sa poteším.

Col de la Madeleine – krásny prírodný a opustený priechod

Tak sa o krátky čas ocitáme pri kempe v meste la Chambre, ale baby ohŕňajú nosmi, že sa im nepáči a chcú ísť ďalej. Pokorne poslúchneme naše polovičky a v meste Saint Jean de Maurienne berieme nocľah v oveľa krajšom a kvalitnejšom kempe. Stihli sme nakúpiť proviant, dnešná večera bude tiež výdatná.
Vedľa nás sú rozložení Nemci, jeden z nich má starú CB750 lahodiacu môjmu oku, preto s ním prehodím pár slov. Vraví, že je to ročník ’72 a on ju má vyše dvadsať rokov. Slušný výkon. Rozmýšľam, ako asi budem vyzerať ja a moje Varadero v roku 2025. Títo ľudia sa vymykajú bežnému životnému štýlu Nemcov – majú staré stroje, spia v stane a nemajú ani sprievodnú dodávku.
Večerný program pozostáva z grilovania, varenia, jedenia, debatovania a podobných príjemných záležitostí. Awia sa rozhoduje spať vonku, vedľa stanu.

Awia:
Malý Svätý Bernard – výhľad na najvyšší vrch Európy v spojení s nádherným počasím. Čo dodať? Azda len to, že mi na tej nádhernej lúčke nemusela CBRka padnúť. Podložka od Louisa sa teda nepochlapila...
Col de la Madeleine – adrenalín sa pri prejazde zavretého passu premenil na krásne spomienky. Risk sa tento raz oplatil.

5. deň, streda 1. 6. 2005

(Saint Jean de Maurienne - Col de la Croix de Fer /2067 m. n. m./ - Le Freney d'Oisans - D211A - Le Freney d'Oisans - Col du Lautaret /2058 m. n. m./ - Briançon – Col d’Izoard /2360 m. n. m./ - Guillestre - Col de Vars /2109 m. n. m./ - Jausiers - Barcelonnette)
stav počítadla km: 51 076 – 51 382
denná etapa: 306 km
tankovanie: Bourg d'Oisans 12,62 l za 15,02 € = 1,19 €/l, la Grave 6,72 l za 8 € = 1,19 €/l
prenocovanie: Camping Peyras, Barcelonnette (7,7 €/2 osoby, motorka a stan)
počasie:25 - 35˚C, jasno

Počasie nesklamalo, je teplo a jasno hneď zrána. Dnes máme v pláne potiahnuť až do Barcelonnette, do mesta vzdialeného po hlavnom ťahu asi 180 km. Okolie však ponúka toľko krásnych ciest, že musíme urobiť zopár okľúk. Na raňajky si dáme neďaleký Col de la Croix de Fer. Až v jeho sedle si uvedomujem, že je to jeden z najkrajších priechodov, aké som kedy videl. Perfektný výhľad do diaľky, úzka cesta a na všetko dohliadajúci železný kríž. K tomu ten ranný nádych a opustenosť, nádhera!
Kupujeme nálepky a ja ju hneď lepím na kufor. Takáto nálepka hneď inak zaváži než nejaká z masového Timmelsjochu či Grossglockneru!
Ani sa nenazdáme a je tu čas obeda. Zastavujeme na odpočívadle a varíme. Nad nami je v strmej skale zarezaná cesta D211A, kam nás o chvíľu naše stroje povezú. Je to nenápadná cesta vedúca z mesta Le Freney d'Oisans pod lyžiarske stredisko L' Alpe d'Huez, kde je okrem iného štart a cieľ cyklistických pretekov Tour de France. Je však výnimočná svojou výškou a neveľkou šírkou. Pred jej najkrajšou a, dá sa povedať, že aj najnebezpečnejšou časťou, sme však trochu poblúdili, pretože na križovatke sme si nevšimli, že máme ísť ostro vľavo. Po nájdení správneho smeru nás delí len pár minút od prežitia toho, o čom Zeze tvrdil, že je krkolomné. Poviem pravdu, tak dlho som očakával nejaký veľmi nebezpečný úsek, až sme sa ocitli na samom konci. Z môjho pohľadu to nebezpečné nebolo, povedal by som, že Stelvio je hrozivejšie. Od kolmej skalnej priepasti na ľavej strane cesty ťa oddeľuje iba betónový múrik a nechcem si predstaviť čo by sa stalo, keby cez neho niekto preletel. Stretli sme zo dve autá, ktoré kvôli úzkej vozovke trúbili do zákruty, ale to je asi tak všetko. Táto cesta však ponúka veľmi pekný výhľad na krajinu pod ňou. Presne odtiaľ sme prišli.

Dokonalý výhľad z Col de la Croix de Fer

D211A je úzka s neosvetlenými tunelmi

D211A končí pod L' Alpe d'Huez, na vrchol ktorého vedú pekné serpentíny. Zospodu vyzerajú efektne, ale sú mimo našej cesty a priznám sa, v tomto teple sa mi tam nechce štverať. Awiovci však majú opačné plány a ťahajú hore, my ich zatiaľ čakáme na parkovisku v strašnej horúčave. Dnes máme pred sebou ešte slušnú porciu kilometrov, preto som rád, keď sa po polhodinke vracajú a okamžite vyrážame.
Po krátkom presune sa ocitáme pod vrcholom Col du Lautaret. Stúpanie nepatrí medzi najširšie a v jednej zo zákrut stretávam protiidúci kamión, ktorý ma prekvapí viac, než je vhodné. Zľakol som sa a išiel som prudko na brzdy, vpichol sa medzi neho a zvodidlá a potom som rozdýchaval ten šok. Púšťam Awiu pred seba a spomaľujem, musím sa dať trochu do poriadku. Bola to moja chyba, mal som byť na niečo také pripravený. Na toto si treba dávať v serpentínach pozor, nákladné autá a autobusy tam často zaberajú aj tri štvrtiny šírky cesty a vyhnúť sa im so širokou nabalenou motorkou nie je vždy ľahké.
Po ukľudnení tankujeme na malej sympatickej čerpačke. Obsluhu tvorí dedko s babkou, dávno v dôchodkovom veku. Na malom stolíku hrá rádio a v pohári elektrická špirála zohrieva vodu. Sú milí, pri odchode mi so širokým úsmevom poprajú šťastnú cestu. Ďakujeme, budeme to potrebovať!
V sedle oddychujeme. Na ľavej strane vidíme stúpanie na Col du Galibier, ktorý je síce na dotyk, ale mimo cesty. Únava je značná, čas pokročil a do cieľa ďaleko, preto ho nechávame nepokorený.
Do mesta Briançon sme sa dostali po kvalitnej červenej ceste. Ak by sme ju neopustili, dostali by sme sa až do Barcelonnette, ale paralelne s ňou vedie cesta D902 prechádzajúca cez dva pekné priechody – Col d’Izoard a Col de Vars. Oba sme prešli, no určite by sme ich inak vnímali nebyť poobedňajšej únavy a tepla. Za sebou máme stovky zákrut, rovnako stovky pred sebou.

Sedlo Col du Lautaret, vpravo začína Col du Galibier

Medzi týmito dvoma priechodmi leží mesto Guillestre, kde pre rozkopanú cestu krátko blúdime a nakoniec zastavujeme pred supermarketom. Dokupujeme potrebné maličkosti, oddychujeme, kecáme a fajčiari dymia. Dadi pri pokladni zabudla peňaženku, ale dobrosrdečný francúzsky mladík za ňou vybieha von na parkovisko a podáva jej ju. Dobrí ľudia ešte nevymreli...
Odjazd z mesta Guillestre je kapitola sama o sebe. Kvôli spomínanej rozkopávke sa neviem zorientovať a tabule označujúce obchádzku (la déviation) tu akosi chýbajú. Idem podľa nosa a inštinktu tým smerom, kde som naposledy videl cestu, na ktorú sa potrebujeme dostať. Skutočne sme k nej čoraz bližšie, ale ulica po ktorej ideme, je slepá a končí sa pravdepodobne najmenším dvorom na svete. Ocitol som sa na tej malej ploche s nervami v koncoch, pretože na otáčanie s týmto hovädom už nemám sily. Po pravej strane je múr, za ktorým lietajú autá po spomínanej ceste vedúcej do Barcelonnette. Tu nadávky nepomôžu, otáčam sa so zaťatými zubami a ostatní pekne za mnou. Vymotávame sa zo spleti starobylých úzkych uličiek a o chvíľu svištíme tým správnym smerom. V podvečer prichádzame do mesta Jausiers, východzieho bodu ku stúpaniu na Col de la Bonette. Chceme vziať prvý možný kemp, ale ten je zatvorený a najbližší nachádzame až priamo v Barcelonnette. Je to malý mestský kemp, ktorý obhospodáruje staršia energická pani. Posunkami a zmesou angličtiny s francúzštinou dohadujem dve noci, panička ukazuje sociálky, sprchy a stále niečo brble. Zvyšok výpravy sa netvári ktovieako nadšene, ohŕňajú nosmi a na protest sedia nečinne na zemi. Zažili sme aj horšie kempy za trojnásobnú cenu a prežili sme.
Cez deň ma občas napadlo, že ak sa nám podarí zakempovať v dobrý čas, tak by sme večer mohli vybehnúť naľahko na Col de la Bonette. Určite by to bol zážitok ako Albulapass. Už teraz je však jasné, že Bonette vo večerných farbách neuvidím – je príliš neskoro, stmieva sa a únava doľahla na všetkých. Po typickej kempovej príprave na nocľah všetci upadáme do zaslúženého spánku.

Awia:
Col de la Croix de Fer – v stúpaní nás dobieha skupinka Nemcov na rôznych strojoch od skútra, cez choppre, až po superšporty.Púšťam ich pred seba, ale ostávam v závese. Mali naozaj svižné tempo, ktoré mi vyhovuje. Na vrchole sme teda mali 20 minút času, kým dorazili ostatní. Vychutnávame si pohodu, fotím makrá alpských kvetov a dokonca som si vybehol k miestnemu pomníku. Bola to presne tá pohoda, ktorú sme si mali dopriať na každom passe...
D211A – zvolili sme ľahší prejazd, teda so skalou po pravej ruke. To preto, aby sme sa nemuseli vyhýbať autám smerom k priepasti. Úžasné, čo dokážu ľudia postaviť.
Alpe d’Huez – ako jediní sme vybehli až na vrchol, zdalo sa mi divné otáčať sa v polovici cesty. Zeze sľuboval masový turizmus a ten sme tam aj videli. Šípky popri ceste navigovali po trase Tour de France až do cieľa, kde sme sa odfotili.
Col d’Izoard – nazval som ho hlinený pass, iný ako všetky ostatné, čo som kedy videl. Vlastne tu mi v hlave skrsol nápad, že po dostatočne dlhom bágrovaní by sme si mohli aj na Slovensku spraviť pass (aj poriadne hlbokú roklinu) :)