Pohodová štvordňovka Taliansko – Slovinsko – Maďarsko (more, hory a jazerá)

Nápad na túto cestu vznikol v stredu v práci, pred predĺženým letným víkendom (vďaka Sonička za tipy). Vo štvrtok som rezervoval ubytká a v sobotu ráno vyrážam. Pred tripom pozerám základné veci: olej, brzdovka, remeň, spojkové lanko (poučenie z Pezinskej Baby kde mi ruplo uprostred klesania pred zákrutou). Hlavne Lolu riadne naleštiť, ide konečne do sveta :) Balenie je obmedzené možnosťami – teplé veci, nepremoky, niečo na prezlečenie na večery, voda, jedlo na prvý deň, lieky na bolesť hlavy a brucha, lekárničku, plavky keď už ani nepremok nepomôže, uterák (if you want to survive out there you’ve gotta know where your towel is), zubná kefka a pasta. Náradie netreba, ešte si ublížiš.

26. 8. Deň prvý: Bernolákovo – Bruck an der Mur – Klagenfurt – Latisana

trasa

Na prvý deň si dávam najdlhšiu trasu, aby som stihol dôjsť k moru. Vyrážam ráno o siedmej. Nádrž prázdna, tankujem na Einsteinovej pred Auparkom (nepomýliť sa a neodbočiť do práce). Rakúsku dialničnú majú ale len na autá, takže zostáva Kitsee. Teta, dialničná známka na auto? Tak to tam asi nenalepím (moja nemčina je síce mizerná ale „motorrad“ ešte zvládam). Ospravedlnila sa, vrátila rozdiel a dala správnu. Začína rakúska dialnica, môj spoločník na skoro celý dnešný deň. Išlo by to rýchlejšie, keby sa rakúšania naučili radit vpravo. Zastavujem na raňajky pred Wiener Neustadt a zhadzujem neprefuk z bundy.

Za Wiener Neustadt to beriem vpravo na Semmering a Bruck an der Mur (cesta trochu dlhšia, ale zaujímavejšia ako cez Graz). Vchádzam na predhorie Álp, kde je taká zima, že musím zastaviť a nahodiť naspäť nepremok do bundy, a sveter k tomu. Ten výhľad je úžasný, ale nechcem veľmi zastavovať a fotiť, a ani veľmi nie je kde. Prejdem Bruck, postupne zliezam z Álp. Zostáva teplejšie, takže opäť zhadzujem vrstvy. Znovu natankujem. Za Klagenfurt sa výhľad na chvíľku mení na nižšie kopce, prechádzam okolo Worthersee, kam sa vrátim zajtra večer. Stihnem ho zahliadnúť len na okamih, však sa vrátim... Cez Villach idem ešte po rovinke, ale keď sa priblížim k Taliansku, znova sa vnáram medzi hory, cez ktoré idem až do Udine. Tentokrát zastavujem na kraji diaľnice a fotím. Nie som jediný, ten výhľad skrátka núti zastaviť :).

Za Udine potrebujem znovu tankovať, zastávam na nejakej čerpačke, ale okrem dieslu je tam len nejaký „piombo“ – olovnatý benzín (wtf?) a „100vka“ za 1,79. Môžem dlabať, idem ďalej. Ďalšia benzínka, idem radšej k stojanu s obsluhou, buď angličtina alebo ruky-nohy, vysvetlím mu nejak že potrebujem 95ku. Týpek (okolo 40ky) pozrie na ŠPZku a lámanou slovenčinou pozdraví „dobrý deň“. Ani nevie že mi tým ten deň naozaj urobil krajším :) Vravím mu: „benzín, 95“. Týpek sa usmeje, vezme pištol zo stojanu „senza piombo“, a s úsmevom povie: „benzín, nemá diesel“. Kedže liter je „len“ za 1,56 tak je to snáď 95ka. (Note to self: nabudúce natankovať ešte v Rakúsku.) Hlavne že Lola pokračuje po ceste ďalej.

Za Udine je asi 8-kilometrová zápcha. Mňa to spomalí asi o 15 - 20 minút, kym sa prefiltrujem. Tí chudáci tam asi budú stáť 2 - 3 hoďky. Prichádzam k Latisane, kde mám na dnes ubytko, ale kedže sú len štyri hodiny, pokračujem ďalej do Lignana. S mojou sloňou kapsou v ruke (predsa len, je to Taliansko, na moto ju nenechám bez dozoru), prilbou v druhej a obutý v kanadách prichadzám na pláž. Trochu nezapadám ;) ale je mi to jedno. Pred sebou mám more, a po 9 a pol hodinách na moto sa už vidím v chladných vlnách. O chvíľu som v nich, len chladné veľmi na konci augusta nie sú. Poležím na pláži, sadnem na chvíľu na kávu, a pôjdem na ubytko.

Ubytovanie vyzerá fajn, aj check-in prebehol relatívne hladko, teda na to že pani nevie anglicky a ja taliansky. Beriem si kľúče od hlavnej brány a odchádzam na večeru do centra Latisany. V pizzerii, ktorá našťastie luxusnejšie vyzerá než pýta za pizzu, majú prvé dobré francúzske pivo ktoré som v živote pil (a to som vo FR pol roka žil).

Späť na ubytko a spať. Zajtra ma čaká znova more, prechod cez Triglavský národný park, a Worthersee. Celková trasa cca 630 km.

27. 8. Deň druhý: Latisana – Lignano – Vršič – Reifnitz

trasa

Ráno budíček 7:20, raňajky, a krátka jazda naspäť na pláž. Pre zmenu som si vybral takú, kde sa netreba brodiť vo vode po kolená 100 m, stačí 30. Dnes je voda oveľa osviežujúcejšia, aj vzduch je o pol 9tej ešte príjemne vlažný. Chvíľu zaplávam, poležím na pláži, a naspäť na cestu vyrážam o trištvrte na desať. Kým sa vymotám z Udine, idem sa uvariť. Benzínky sú v nedeľu bez obsluhy, iba automaty. Asi 10 minút špekulujem prečo mi nejde natankovať, kým zistím že návod v taliančine je iný ako v angličtine – v anglickom najprv tankujete, potom platíte. V talianskom naopak. Kedže karta sa mu nepáči, dám mu 10E a natankujem. Znovu sa vnorím do hôr a konečne sa aj schladí. Hrebeň predo mnou vyzerá ako stena – v konštantnej výške a úžasnej dĺžke sa týči do neba. Čakám odkiaľ vybehne Jon Snow. Namiesto neho sa objaví vedľa cesty značka – zákaz vjazdu a „Autostrada SR646 interrotta“. Všetko zase len po taliansky, ale preškrtnutý nápis Slovenia hovorí dosť jasne. Hľadám na GPS náhradnú cestu. Tá vedie cez Monteaperta, Taipana a Breginj. Vyzerá to, že namiesto jedného horského prechodu si dnes užijem dva.

Zdrží ma to (veľmi príjemne, sú tu nádherné scenérie) asi hodinu, a tak do Soče prichádzam až po druhej, namiesto o jednej. Navyše po takých cestách, že tá „Autostrada interrotta“ asi nemôže byť horšia. Odtiaľto dnes začína moje stúpanie pod Triglav. Fotím si nádhernú riečku Soču. Voda v nej je ľadová, a tak priezračná, že na fotke nevidieť vodu, iba kamienky. Napriek tomu sa nájde dosť veľa ľudí čo sa kúpu. Neviem či mám skôr pozerať na krásu hôr alebo krásu Sloviniek (alebo aj na cestu občas), našťastie cesta to vyrieši za mňa, keď od riečky odbočí. Začína stúpanie do esíčiek, jedno esíčko +50 metrov do výšky. Ide to tak prudko, že mi zalieha v ušiach. Vo výške asi 1500 m n. m. začína byť chladno, tak dávam do bundy neprefuk. O pár sto metrov ďalej prichádzam na vrchol stúpania Vršič.

Parkovisko je tu platené, ale prechádzam kúsok ďalej a zastavujem na parkovisku pri Erjavčeva Koča, čo je chata, kde sa dá najesť a napiť. Tu si dávam dlhšiu pauzu. Pofotím kopce, vyberiem neprefuk/nepremok a dám si kávu so zmrzlinou a nealko pivo. Oddýchnutý potom vyrážam na poslednú dnešnú etapu – dolu do Kranjska Gora, Villach a Worthersee, kde mám na dnes ubytko. Cestou dolu z Triglavu ma čaká nepríjemné prekvapenie n°2 – cestu opravujú, a prechádza sa na striedačku, po štrku. Na endure by to možno bola zábava, ale moja Lola (klasický cruiser) na tom trpí.

Keď konečne zleziem dolu, v Rakúsku znovu natankujem, na tankomate ktorý si preventívne vezme z kreditky 99E (boha, to tu nikto v nedeľu nerobí?). Ubytko pri Wörthersee nájdem bez problémov. Vlastnia to dvaja týpci, ktorí vyzerajú ako rockeri, vo vstupnej hale majú metrový znak Harley Davidson, a hovoria plynule anglicky. Po dvoch dňoch to človeka poteší akoby počul rodnú slovenčinu :) A ešte majú aj wifi, nemusím riešiť účet za data roaming. Večer trávim v neďalekom bare pri vínku a cigarete. Nedá sa tu síce najesť, ale von sa strhla taká búrka, že nikde ďalej nejdem ani keby mali jelení tatarák zadarmo. Druhá bageta, ktorú som pôvodne už odpísal, snáď ešte nebehá sama po izbe. Celková trasa cca 300 km.

28. 8. Deň tretí: Reifnitz – Maribor – Karmacs

trasa

Bageta nebehala, a ani ja som po nej nebehal. Vstávam 7:30, bohaté raňajky si dávam o 8mej, srdečne sa rozlúčim s majiteľom-rockerom a na cestu vyrážam okolo 9tej. Vrcholky hôr sa strácajú v tmavých oblakoch a je dosť chladno. Preventívne hneď dávam nepremok do bundy aj na rifle. Vyrážam smerom na Völkermarkt. Tu sa ešte viac schladí a zotmie, obúvam teda nepremok aj na topánky a dávam sveter a teplú kuklu. Do Slovinska sa vraciam pozdĺž rieky Dráva. Dážď neprichádza, pomaly sa otepľuje, a keď prejdem rakúsko–slovinskú hranicu, zrazu je jasno a teplo. Oblaky zostali na hranici. Všetko zhadzujem a v letnom oblečení zase vyrážam. Rieka Dráva ma vedie celú cestu až do Mariboru, kam prichádzam na obed. Povyberám všetko cenné, a Lolu aj s kapsou nechávam na platenom parkovisku v centre. Strážené nie je, ale aspoň kamera pozerá rovno na moto. Dávam si kávu, prechádzku po historickom centre, a zamierim do parku.

V parku v Gostilne Pri treh ribnikih si dávam troj-chodový obed. Kým sa flákam po Maribore, dobiehajú ma oblaky a uprostred dlhého obeda sa spúšťa búrka. Ani mi nevadí, že čašník je spomalený, do toho dažďa sa mi nechce. Vyrážam až o tretej, keď akurát prestalo pršať. Kedže nechcem kupovať slovinskú diaľničnú za 7,50E kvôli tým pár km, cesta sa trochu naťahuje. Príchod na ubytko mi GPS hlási na 18:02. Keďže check-in je tam do 18:00, nahodím svižnejšie tempo (GPS ešte nevie že musím aj tankovať). Darí sa mi stiahnúť čas príchodu na 17:45, tankujem a vyrážam ďalej.

Na maďarskej strane sa rozprší, tak nahadzujem nepremok do bundy a na rifle. Na topánky kašlem, je to len prehánka, neplánujem sa brodiť. Finálne prichádzam na ubytko 17:50. Vchádzam s Lolou priamo do dvora, kde vyplaším asi 80-ročnú babičku. O chvíľu vychádza aj jej dcéra alebo vnučka. Rozhovor je to úplne čarovný – pani nevie anglicky, ja neviem maďarsky. Po chvíli sa ako komunikačný jazyk uchytí obojstranná lámaná nemčina (moju nemčinárku asi obracia aj za živa z tej hatlaniny). Pani sa pýta, či chcem ísť ešte ďalej na moto, že tu v dedine nie je žiadna reštaurácia. Odpovedám že nie – po tom obede vôbec nie som hladný, a do dažďa sa mi tiež nechce.

Kým som sa stihol prezliecť, pani domáca nachystala praženicu so slaninkou, zeleninu, ryžový nákyp a pohár vína, a pálenku ako aperitív. Keď mi oznamuje, že to je pre mňa, neveriacky na ňu pozerám. Aby bola jasná situácia – toto nie je hotel ani penzión, pani má doma voľnú izbu, tak ju prenajíma cez booking. S úsmevom jej teda hovorím, že pálenka sa osamote nepije. Mohol z toho byť ďalší čarovný maďarsko-nemecko-anglický rozhovor, keby pani nemusela šoférovať do práce na nočnú. Tak tu teraz sedím sám vo dvore, fajčím a píšem. Celková trasa cca 300 km.

29. 8. Deň štvrtý: Karmacs – Veszprém – Györ – Bernolákovo

trasa

Štvrtý a posledný deň Cesty. Dnešný cieľ je Zalaszántoi sztupa (Budhistická stupa), a popri Balatone domov. Ráno vstávam okolo ôsmej, počujem že pani domáca je už na dvore. Pýtam sa jej teda či môžem veci nechať tu, kým vyjdem na stúpu. Ona síce znovu niekam odchádza, ale veci tu nechať môžem, akurát mám potom nechať odomknuté, keď odídem. Na stúpu je to len cca 15 km, z toho posledné tri po niečom, čo tažko nazvať cestou. Samotná stúpa je niečo, čo by ste v Maďarsku asi nečakali – budhistické pútnické miesto v tvare veže, s tromi poschodiami a sochou Budhu na vrchnom, vo veži za sklom. Kúsok od stúpy je malý chrám, a všade dookola po stromoch rozvešané farebné modlitebné vlajočky.

Je to miesto úžasne pokojné a príjemné, aj pre niekoho kto nie je budhista. Strávim tu asi hodinku a vraciam sa späť pre veci. Na ubytku ešte po nemecky poďakujem babičke a dám pozdraviť pani domácu. Ľudia sú tu úžasne milí, a to že vám nerozumejú je nepodstatný detail. Vyrážam smerom na Balaton, a prechádzam pozdĺž celého jeho severného brehu. Aj rozmýšlam či si ísť ešte zaplávať, ale takto ráno je ešte celkom chladno po včerajšom daždi. Pokračujem teda ďalej, na konci jazera sa otáčam na Veszprém, potom na Györ, a cez Šamorín a Dunajskú Lužnú domov do Bernolákova. Celková trasa cca 270 km.

Záver

Celková prejdená trasa: 1635 km, cca 300 eur, štyri dni, veľa príjemných zážitkov s Talianmi, Rakúšanmi, Slovincami a Maďarmi; a nádherné scenérie hôr, mora a jazier. Túto trasu by som určite odporučil aj ostatným cestovateľským začiatočníkom, denný rozpočet kilometrov okrem prvého dňa je veľmi ležérny, 250 - 350 km. Za to čo uvidíte, to určite stojí.